znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 67/03-103

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., t. č. Ústav na výkon väzby, L, zastúpeného advokátom   Mgr. R.   T.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v časti,   ktorou   v súvislosti s porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne postupom, ktorým neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť obhajcovi obvineného Ing. J. M. aspoň do časti vyšetrovacieho spisu predloženého v súvislosti   s   jeho   sťažnosťou   proti   uzneseniu   o jeho   vzatí   do   väzby,   o ktorej   konal a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 72/02,   p o r u š i l   jeho základné právo na   slobodu   a bezpečnosť   zaručené   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v Trenčíne   uznesením   sp. zn.   1   Tpo   72/02   zo   16.   januára   2003, ktorým zamietol sťažnosť Ing. J. M. proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 o jeho vzatí do väzby,   n e p o r u š i l   jeho základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  

3. Ing. J. M.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Ing. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 20 060 Sk (slovom   dvadsaťtisícšesťdesiat   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd   v Trenčíne povinný   vyplatiť   advokátovi   Mgr. R.   T.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. marca 2003 č.   k. I.   ÚS 67/03-33 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P., t. č. Ústav na výkon väzby, L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., v časti, ktorou v súvislosti s porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003 (ďalej len „napadnutý postup“, resp. „napadnuté uznesenie“).

1.2   Sťažovateľ   v sťažnosti   o.   i.   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Odboru vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Policajného   zboru   Banská   Bystrica, oddelenia   vyšetrovania,   z 9.   decembra   2002   sp.   zn.   ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) začaté trestné stíhanie a zároveň mu bolo podľa § 163 ods. 1 TP vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona v   znení   účinnom   do   30.   septembra   2002   (ďalej   len   „TZ“)   na   skutkovom   základe a z dôvodov uvedených v tomto uznesení. Toto uznesenie vyšetrovateľa „mi bolo doručené osobne   dňa   12. 12.   2002.   Zároveň   mi   vyšetrovateľom   bola   určená   lehota   na   zvolenie obhajcu   a prípravu   obhajoby.   Nakoľko   som   si   obhajcu   nezvolil,   bol   mi   ako   obhajca ustanovený   JUDr.   M.   A.“.   Zo   sťažnosti   vyplýva, že   uznesením   sudcu   Okresného   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zo   14.   decembra   2002   sp.   zn.   1   Tp   114/02   bol sťažovateľ vzatý do väzby (so začiatkom jej plynutia od 12. decembra 2002) z dôvodov uvedených   v   §   67   ods.   1   písm. b)   a   c)   TP   (ďalej   aj   „väzobné   dôvody“).   Krajský   súd napadnutým uznesením sťažnosť, ktorú sťažovateľ následne podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu, zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) TP.

1.3 Sťažovateľ ďalej uviedol,   že „(...)V súvislosti s mojím zadržaním,   obvinením a podaním návrhu na moje vzatie do väzby mi môj brat Ing. Arch. D. M. dňa 13. 12. 2002 vo večerných hodinách ako obhajcov zvolil advokátov Mgr. R. T., PhD. a JUDr. J. H. (...) Dňa 14. 12. 2002 pred začatím verejného zasadnutia mi sudkyňou Okresného súdu Trenčín bola poskytnutá možnosť porady s mojím zvoleným obhajcom v trvaní cca 10 minút. (...) Za čas   10   minút   moji   zvolení   obhajcovia   nemali   ani   možnosť   riadne   sa   oboznámiť a preštudovať Uznesenie vyšetrovateľa. (...) Proti Uzneseniu OS som bezprostredne po jeho vyhlásení podal sťažnosť, ktorú som prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil podaním zo dňa 19. 12. 2002 a po doručení písomného vyhotovenia Uznesenia OS ešte podaním zo dňa 30. 12. 2002.

Písomnou žiadosťou zo dňa 16. 12. 2002 požiadal môj obhajca vyšetrovateľa o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu,   čo mu bolo dňa 8.   1.   2003 vyšetrovateľom odopreté. Záznam o odopretí nazretia do spisu bol môjmu obhajcovi doručený najprv v elektronickej podobe dňa 9. 1. 2003 a následne poštou dňa 15. 1. 2003.

Na   verejnom zasadnutí konanom o návrhu na moje   vzatie do väzby   dňa   13.   12.   2002 požiadal môj obhajca o nahliadnutie do spisu, resp. tej jeho časti, ktorý bol predložený súdu prokurátorom   KP   Trenčín   spolu   s   mojím   návrhom   na   vzatie   do   väzby.   Nahliadnutie do predmetného   spisu   bolo   sudkyňou   OS   Trenčín   odopreté   z   dôvodu,   že   v   prípravnom konaní možno takejto žiadosti vyhovieť len po súhlasnom stanovisku prokurátora alebo vyšetrovateľa.

Podaním zo dňa 18. 12. 2002 adresovaným OS Trenčín požiadal môj obhajca opätovne o nahliadnutie do predmetného spisu, ktorý bol OS Trenčín predložený prokurátorom KP Trenčín   v   súvislosti   s   návrhom   na   moje   vzatie   do   väzby,   a   ktorý   bol   podkladom   pre rozhodnutie o vzatí do väzby (ďalej len „predmetný spis“), pričom v tomto padaní bolo poukázané na skutočnosť, že odopretie nahliadnutia do predmetného spisu porušuje moje práva na zákonné a spravodlivé konanie, moje právo na obhajobu a princíp rovnosti strán.

Dňa 20. 12. 2002 bolo faxom môjmu obhajcovi doručené oznámenie OS Trenčín, že jeho žiadosti o nahliadnutie do spisu došlú súdu faxom dňa 19. 12. 2002 je možné vyhovieť len po predložení stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa.

Podaním zo dňa 22. 12. 2002 adresovaným OS Trenčín môj obhajca opätovne požiadal o nahliadnutie   do   predmetného   spisu,   pričom   zároveň   uviedol   aj   dôvody,   pre   ktoré   sa nestotožňuje   so   záverom   OS   Trenčín,   podľa   ktorého   je   jeho   žiadosti   o   nahliadnutie do predmetného   spisu   možné   vyhovieť   len   po   predložení   stanoviska   prokurátora   alebo vyšetrovateľa.

Podaním zo dňa 8. 1. 2003 adresovaným Krajskému súdu v Trenčíne môj obhajca opätovne požiadal o nahliadnutie do predmetného spisu, ktorý sa na KS Trenčín toho času nachádzal v súvislosti s rozhodovaním o mojej sťažnosti proti Uzneseniu OS, pričom ohľadne dôvodov žiadosti bolo odkázané na predchádzajúce písomné žiadosti o nahliadnutie do spisu zo dňa 18.   12.   2002   a   20.   12.   2002,   rovnako   ako   aj   na   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   proti Uzneseniu OS zo dňa 19. 12. 2002. Toho istého dňa, teda 8. 1. 2003, bolo môjmu obhajcovi telefonicky   oznámené,   že   predsedom   senátu   KS   Trenčín   žiadosti   môjho   obhajcu o nahliadnutie do predmetného spisu nebolo vyhovené (...).

V priebehu verejného zasadnutia pred sudcom Okresného súdu v Trenčíne neboli v návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne na moje vzatie do väzby prezentované žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. b), c)   TrP,   takže   som   nemal   reálnu   možnosť   „odôvodnenie“   väzby   vyvracať.   Návrh   bol odôvodnený   len   všeobecnými,   bližšie   nekonkretizovanými   domnienkami,   reprodukciou zákonných   ustanovení   väzobných   dôvodov   a   vo   vzťahu   ku   všetkým   spoluobvineným spoločne.   Rovnako   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   moje   vzatie   do   väzby   neboli obsiahnuté   ani   v   Uznesení   OS.   Napriek   tomu,   že   môj   obhajca   opakovane   žiadal o nahliadnutie   do   spisu,   toto   mu   zo   strany   Okresného   súdu   v   Trenčíne   ani   zo   strany Krajského súdu v Trenčíne umožnené nebolo.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   som   ako   obvinený   nemal   vedomosť,   na   základe   akých konkrétnych skutočností sú vo vzťahu k mojej osobe podľa názoru prokurátora dané dôvody väzby,   dôsledkom   čoho   som   sa   pri   mojom   výsluchu   nemohol   k   týmto   konkrétnym skutočnostiam vyjadriť, prípadne pri výsluchu pred sudcom Okresného súdu v Trenčíne uviesť skutočnosti, ktoré by vyvracali skutočnosti uvedené v návrhu prokurátora na moje vzatie do väzby, ak by tam boli uvedené. I keď mi v priebehu výsluchu bolo umožnené vyjadriť   sa   k   dôvodom   väzby,   moje   vyjadrenie   mohlo   byť   len   všeobecné,   nakoľko s konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi niektorý z dôvodov väzby som oboznámený nebol   a   nebolo   mi   umožnené,   rovnako   ako   mojim   obhajcom,   nahliadnuť   do   spisu predloženého prokurátorom spolu s návrhom na moje vzatie do väzby, ktorý pravdepodobne obsahoval doposiaľ orgánmi činnými v prípravnom konaní zabezpečené dôkazy, na základe ktorých sa prokurátor väzobných dôvodov dovolával. Konanie sa tak stalo čisto formálne. (...)

Vzhľadom na uvedené som teda nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré mali odôvodňovať väzobné dôvody, rovnako ako k dôkazom o nich, čím bolo porušené moje právo   na   obhajobu   a   spravodlivé   súdne   konanie,   nakoľko   konanie   nebolo   skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní. Rovnako som nemal možnosť zoznámiť sa s   dôkazmi   a   vyjadriť   sa   k   nim   a   v   týchto   dôkazoch   obsiahnutým   skutočnostiam,   ktoré predložil prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín Okresnému súdu v Trenčíne a následne Krajskému súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o mojom vzatí do väzby. Túto možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom rozhodovaní   o   väzbe.   Takýmto   postupom   oboch   súdov   bol   porušený   princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Rovnako bol porušený princíp rovnosti strán v trestnom konaní,   moje   právo   na   obhajobu   a   tým   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie, čo nepochybne mohlo mať a malo vplyv na správnosť Uznesenia OS a Uznesenia KS“.

1.4 Sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“): «Podľa judikatúry Súdu „existuje príliš úzky vzťah medzi posúdením   nutnosti   väzby   a neskorším   posúdením   viny,   aby   bolo   možné   odoprieť nahliadnuť do spisu v prvom prípade, zatiaľ čo to zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ čo   prokurátor   mal   právo   oboznámiť   sa   s   celým   spisom,   obvinenému   nebola   v   konaní poskytnutá   možnosť,   aby   mohol   primeraným   spôsobom   vyvracať   dôvody   uplatňované na odôvodnenie väzby. Konanie teda nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť   zbraní.“   (vec   Lamy   proti   Belgicku   z   roku   1989).   Obvinenému   musí   byť   tiež poskytnutý   čas   a   možnosti   k   príprave   návrhu   a možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým rozhodujúcim   tvrdeniam   prokurátora   (vec   Farmakopoulos   proti   Belgicku   z   roku   1992, Niedbala proti Poľsku z roku 2000).

Súd   pripúšťa,   že   účinnosť   vyšetrovania   môže   niekedy   vyžadovať   odopretie   obhajobe zoznámiť   sa   s   časťou   získaných   dôkazov,   aby   sa   obvinenému   zabránilo   zničiť   alebo ovplyvniť   dôkazy   alebo   znemožniť   riadny   výkon   spravodlivosti.   Sledovanie   tohto legitímneho cieľa však nemôže odôvodniť, aby boli zatajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby. Konanie musí byť kontradiktórne a vždy musí byť   zabezpečená   rovnosť   zbraní   medzi   stranami,   prokurátorom   a   zatknutou   osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, ak je obhajcovi odopretý prístup k tým častiam vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby klienta (veci Garcia Alva proti Nemecku z roku 2001, Lietzow proti Nemecku z roku 2001 a Schöps proti Nemecku z roku 2001).»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom J. K., vyjadreniami zo 14. apríla 2003   a 28. júla 2003 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom zo 14. mája 2003 a 10. októbra 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

1.1 Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 vyplýva, že o návrhu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie do   väzby sťažovateľa   (ako aj ďalších   siedmich   spoluobvinených) obvineného z trestného činu sprenevery podľa označených ustanovení § 248 TZ, ktorý mal spáchať ako člen organizovanej skupiny v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky Devín banky, a. s., Bratislava,   v konkurze,   na skutkovom   základe   uvedenom   v uznesení,   rozhodla   sudkyňa, ktorá   „po   preskúmaní   návrhu   prokurátorky,   vyšetrovacieho   spisu   č.   ČVS:   VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 a vypočutí obvinených   (...)   dospela k záveru, že návrh na vzatie obvinených do väzby je dôvodný (...). Aj podľa názoru sudkyne z doposiaľ zadovážených dôkazov vyplýva dôvodnosť podozrenia, že všetci obvinení sa dopustili konania, pre ktoré sú trestne stíhaní. Hoci obvinení (pozn. menovite uvedení vrátane sťažovateľa) popierajú svoju účasť na spáchaní skutku (...), obvinení (pozn. menovite uvedení) podrobne popísali svoje   konanie   i konanie   obvinených,   s ktorými   pri   vykonaní   skutku   prišli   do   styku a zabezpečené   listinné   dôkazy   jednoznačne   potvrdzujú   existenciu   fiktívnej   zmluvy   (...), poukázanie sumy (...) i ďalšie dispozície týmito finančnými prostriedkami. Vzhľadom na to, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci je v počiatočnom štádiu a do úvahy prichádza vykonanie množstva ďalších dôkazov, i vzhľadom na samotný charakter a okolnosti skutku, je u všetkých obvineným daná dôvodnosť obavy z možného pôsobenia na seba i na svedkov (...). Ako vyplýva zo spisového materiálu, zaistené listinné dôkazy nasvedčujú tomu, že vo vzťahu   k Devín   banke   došlo   i k   ďalšej   trestnej   činnosti   a je   dôvodné   podozrenie   na ekonomické   a personálne   prepojenie   obvinených   so   spoločnosťami   a osobami podieľajúcimi sa na tejto trestnej činnosti (...)“.

1.2 Uznesenie začína podrobným popisom skutkového základu, na základe ktorého sú   obvinení   vrátane   sťažovateľa   trestne   stíhaní   pre   označený   trestný   čin,   ako   súčasť odôvodnenia   návrhu   krajskej   prokurátorky   na   vzatie   obvinených   do   väzby.   V uznesení okresný súd ďalej uviedol, že „Podľa názoru prokurátorky doposiaľ zabezpečené dôkazy odôvodňujú postup vyšetrovateľa. Vyšetrovanie v predmetnej veci je v počiatočnom štádiu. Skutku, pre ktorý sú obvinení stíhaní, sa dopustili ako členovia organizovanej skupiny na základe   presne   vymedzenej   deľby   úloh   medzi   jednotlivými   páchateľmi,   čo   potvrdzujú výpovede svedkov, listinné dôkazy, odborné vyjadrenie i výpovede tých z obvinených, ktorí sa   k trestnej   činnosti   priznali   a usvedčujú   ďalších   obvinených.   V rámci   vykonaných domových   prehliadok   a prehliadok   nebytových   priestorov   boli   zabezpečené   dôkazy, z ktorých vyplýva podozrenie zo spáchania ďalšej trestnej činnosti. (...) V rámci ďalšieho konania   bude   potrebné   povypočúvať   ďalšie   množstvo   svedkov,   ktorí   sa   budú   vedieť vyjadriť   k trestnej   činnosti,   je   potrebné   vypočuť,   resp.   zistiť   osoby,   ktorým   boli odovzdávané finančné prostriedky a taktiež bude potrebné na základe zaistených dokladov v rámci   domových   prehliadok   a prehliadok   nebytových   priestorov   pozaisťovať   ďalšie listinné   dôkazy.   Táto   skutočnosť   je   takou   konkrétnou   skutočnosťou,   ktorá   odôvodňuje obavu,   že   obvinení   v prípade   ponechania   na   slobode   budú   pôsobiť   na   týchto   svedkov a prípadne likvidovať listinné dôkazy pre zmarenie vyšetrovania, čím sú u nich dané dôvody väzby (...)“.

2.1   Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (zo   16.   januára   2003)   vyplýva,   že krajský súd sťažnosti obvinených   vrátane sťažovateľa podľa   § 148 ods.   1 písm. c)   TP zamietol. V odôvodnení jeho uznesenia nie je uvedený žiadny konkrétny dôkaz (dôkazy), o ktorý sa opierali návrh krajského prokurátora na vzatie obvineného sťažovateľa do väzby a napadnuté uznesenie sudkyne okresného súdu o jeho vzatí do   väzby. Krajský súd len všeobecne   konštatoval,   že   „(...)   na   podklade   vzneseného   obvinenia   a produkovaných dôkazov   nebolo   rozptýlené   podozrenie   obvinených   z predmetnej   činnosti   (...)“,   resp.   sa odvolal na uznesenie okresného súdu: „Sudkyňa v napadnutom uznesení v jeho dôvodoch uviedla,   na   základe   akých   skutočností   a dôkazov   oprela   konkrétnu   existenciu   dôvodov väzby   u obvinených,   ktoré   dôvody   si   rovnako   krajský   súd   osvojil   a na   tieto   zároveň poukazuje (...).“

2.2   K obsahu sťažnosti sťažovateľa krajský   súd   uviedol,   že „vo svojej   rozsiahlej písomnej sťažnosti napadol najskôr porušenie jeho práv na obhajobu, okolnosť, že (...) bol porušený   princíp   rovnosti   strán   (...)“.   Na   tieto   námietky   sťažovateľa   nie   je   v uznesení uvedená   osobitná   odpoveď   krajského   súdu,   keď   na   ňu   možno   vztiahnuť   len   jeho konštatovanie, že „Krajský súd nezistil porušenie zákona vytýkané sťažnosťami, ktoré by mohli viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia“.  

3.   Z listu   sudkyne   okresného   súdu   z 20.   decembra   2002   sp.   zn.   1   Tp   114/02 označeného   ako   „Žiadosť   o nahliadnutie   do   spisu   –   oznámenie“,   zaslaného   obhajcovi sťažovateľa (ktorým sa reaguje na jeho žiadosť o nahliadnutie do spisu   z 19. decembra 2002) vyplýva, že „v tomto štádiu konania možno Vašej žiadosti vyhovieť len po predložení stanoviska   prokurátora   alebo   vyšetrovateľa,   pretože   v zmysle   §   65   ods.   2   Trestného poriadku v prípravnom konaní môže prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán právo nahliadnuť do spisu zo závažných dôvodov odoprieť. V prípade odopretia nazrieť do spisu je   sudca   takýmto   stanoviskom   viazaný   a nie   je   oprávnený   preskúmavať   dôvodnosť odopretia“.

4.1   Obhajca   sťažovateľa   listom   z 22.   decembra   2002   opätovne   podal   žiadosť o nahliadnutie do spisu, ktorú adresoval sudkyni konajúcej vo veci sp. zn. 1 Tp 114/02 aj ako reakciu na jej list „oznámenie“ z 20. decembra 2002. V tomto liste obhajca sťažovateľa o. i. uviedol, že „ešte dňa 16. 12. 2002 som požiadal vyšetrovateľa odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti v Banskej Bystrici o umožnenie nahliadnutia do spisu vedenom pod číslom VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002 v trestnej veci obvineného Ing. J. M. a doposiaľ som od vyšetrovateľa neobdržal žiadnu odpoveď. Pokiaľ ide v odpovedi zo dňa 20.   12.   2002   uvádzanú   nevyhnutnosť   súhlasného   stanoviska   vyšetrovateľa,   resp. prokurátora   k umožneniu   nahliadnutia   do   predmetného   spisu   vzhľadom   na   štádium trestného   konania   ako   aj   v odpovedi   uvádzanú   viazanosť   sudcu   prípadným   záporným stanoviskom vyšetrovateľa, resp. prokurátora, s takýmito závermi sa nestotožňujem (...)“.

4.2   Obhajca   sťažovateľa   ďalej   poukázal   na   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   a príslušnú judikatúru k nemu vrátane rozhodnutia ESĽP vo veci Lietzow c. Nemecko z 13. februára 2001, § 44, prostredníctvom ktorých obhajoval názor, že „bez ohľadu na štádium trestného konania, v konaní o vzatí obvineného do väzby musia byť zachované základné požiadavky na spravodlivé súdne konanie, ku ktorým prináleží aj právo na kontradiktórne konanie, ktoré je nemysliteľné bez poznania argumentov a dôkazov o nich predložených prokurátorom v súvislosti s rozhodovaním o väzbe obvineného súdom. (...) V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že ani vyšetrovateľovi a ani prokurátorovi   neprináleží   oprávnenie   udeliť   či   neudeliť   súhlas   s nahliadnutím   do   spisu predloženého súdu   v súvislosti   s rozhodovaním o väzbe obvineného a dovoľujem   si   Vás opätovne   požiadať   o oznámenie   termínu   a miesta,   kedy   a kde   je   za   účelom   riadneho odôvodnenia sťažnosti podanej obvineným Ing. J. M. dňa 14. 12. 2002 možné nahliadnuť do spisu, ktorý Vám bol ako sudkyni (...) predložený v súvislosti s rozhodovaním o návrhu prokurátora (...) na vzatie obvineného Ing. J. M. do väzby, a ktorý bol podkladom pre Vaše rozhodnutie zo dňa 14. 12. 2002 o jeho vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.   b),   c)   Trestného   poriadku.   O termíne   a mieste   nahliadnutia   do   spisu   ma   možno vyrozumieť   faxom   na   číslo   (...),   prípadne   telefonicky   na   číslo   (...)“.   Podľa   obhajcu sťažovateľa od okresného súdu nedostal žiadnu odpoveď na túto jeho žiadosť o nahliadnutie do spisu.

5. Zo žiadosti sťažovateľa o nahliadnutie do spisu z 8. januára 2003 vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu požiadal krajský súd (s výslovným oslovením jeho senátu) o umožnenie nahliadnutia jeho obhajcovi podľa § 65 ods. 1 TP do spisu, ktorý bol   krajskému   súdu   predložený   krajskou   prokuratúrou   v súvislosti   s rozhodovaním o sťažnosti   obvineného proti   uzneseniu   okresného súdu   zo   14.   decembra 2002   sp.   zn. 1 Tp 114/02.   V tejto   žiadosti   uviedol,   že   „Pokiaľ   ide   o dôvody   žiadosti   o nahliadnutie do predmetného spisu, tieto boli rozvedené v žiadostiach o nahliadnutie do spisu zo dňa 18. 12.   2002   a zo   dňa   22.   12.   2002   adresovaných   Okresnému   súdu   v Trenčíne   ako   aj v podaní zo dňa 19. 12. 2002 – odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby (...)“. Aj v tejto žiadosti obhajca sťažovateľa uviedol možnosť oznámiť mu termín a miesto nahliadnutia faxom, prípadne telefonicky na označené čísla.

6. Zo záznamu z 8. januára 2003 vyhotoveného vyšetrovateľom Policajného zboru o odopretí   nazretia   do vyšetrovacieho   spisu   sp.   zn.   ČVS:   VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 vyplýva, že podľa § 65 ods. 2 TP obhajcovi obvineného sťažovateľa Mgr. R. T., PhD., „bolo odopreté dňa 8. 1. 2003 nazrieť do vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 v trestnej veci obvinených Mgr.   P. G. a spol., lebo neboli vykonané potrebné vyšetrovacie   úkony,   obvinených   a svedkov   je   nevyhnutné   vzájomne   konfrontovať a nazretím do vyšetrovacieho spisu by sa mohla znížiť hodnota takýchto dôkazov, čím by mohlo dôjsť k zmareniu alebo ohrozeniu výsledkov prípravného konania“. Tento záznam bol odoslaný faxom obhajcom sťažovateľa 9. januára 2003 a následne im bol doručený poštou 15. januára 2003.

7. Z listu krajského súdu z 22. januára 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02, ktorý podpísala vedúca trestnej kancelárie, vyplýva, že v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 Tpo 72/02 bolo 8. januára 2003   telefonicky oznámené obhajcovi sťažovateľa, že „jeho žiadosti   o nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu   ČVS:   VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 predseda senátu nevyhovel“.

K   relevantnej zákonnej úprave

8.   V danej   veci   zákonnú   úpravu   tvorí   Trestný   poriadok,   ktorého   relevantné ustanovenia v čase, keď došlo k namietaným skutočnostiam, boli v nasledovnom znení:Obvinený,   poškodený   a zúčastnená   osoba,   ich   obhajcovia   a splnomocnenci   majú právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúceho údaje o totožnosti svedka (§ 101 ods. 3 a 4) a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí (§ 65 ods. 1 prvá veta TP).

V prípravnom   konaní môže   prokurátor,   vyšetrovateľ   alebo policajný orgán   právo nahliadnuť   do   spisu   a s ním   spojené   ostatné   práva   uvedené   v odseku   1   zo   závažných dôvodov odoprieť. Závažnosť dôvodov, z ktorých vyšetrovateľ alebo policajný orgán toto právo odoprel, na žiadosť osoby, ktorej sa odopretie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať.   Tieto   práva   nemožno   odoprieť   obvinenému   a obhajcovi   po   tom,   čo   boli upozornení na možnosť preštudovať spisy (§ 65 ods. 2 TP).

Dozor nad zachovaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania podľa § 157 až 159 a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 174 ods. 1 TP).

Vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca (§ 68 ods. 1 TP).

K návrhu   na   vzatie   do   väzby   alebo   na   jej   predĺženie   treba   vždy   pripojiť   dosiaľ získaný celý spisový materiál (§ 71 ods. 9 TP).

III.

1.1   V rozsahu, v ktorom bola predmetná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (t. j. v časti,   ktorou   v súvislosti   s   porušením   princípu   kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru postupom a napadnutým uznesením), sťažovateľ   žiadal   (podaním   zo   14.   mája   v spojení   s podaním   z 10.   októbra   2003),   aby ústavný súd rozhodol takto:

I. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02 porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby znova konal a rozhodol.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (...),   ktoré   mu   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v Trenčíne   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania advokátovi Mgr. R. T., PhD., B., vo výške 20.054, 90 Sk (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Vyjadrenia účastníkov konania

2.1 Predseda krajského súdu (vo vyjadrení zo 14. apríla 2003) uviedol, že príslušný senát   krajského   súdu   začal   vec   študovať   hneď   po   jej   nápade   30.   decembra   2003;   išlo o rozsiahlu vec. Obhajca sťažovateľa sa kontaktoval iba s vedúcou trestnej kancelárie, a nie s predsedom senátu,   ktorú žiadal, aby mu predseda senátu povolil nahliadnutie do spisu, a to s poukazom i na jeho písomné podanie z 8. januára 2003. Predseda senátu vyrozumel vedúcu   trestnej   kancelárie   v tom   zmysle,   že   žiadosti   obhajcu   o nahliadnutie   do   spisu nevyhovie   a tejto   by   bolo   možné   vyhovieť   len   po   predložení   súhlasného   stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa. Predseda odvolacieho senátu svoje rozhodnutie o odopretí nahliadnuť   obhajcovi   sťažovateľa   do   spisu   oprel   o   §   65   ods.   2   TP   z dôvodu,   že vyšetrovateľom   bolo zo závažných   dôvodov   odopreté   nahliadnuť obhajcovi sťažovateľa do spisu. Predseda senátu mal z obsahu spisového materiálu i z informácií orgánov činných v prípravnom   konaní   informácie,   že   „u osôb   obvinených   v tejto   kauze   je   rozpracovaná ďalšia trestná činnosť“, ktorej sa mali dopustiť. V danom prípade hrozilo, že ak by napriek odmietavému stanovisku vyšetrovateľa povolil obhajcovi sťažovateľa nahliadnuť do spisu, mohlo by dôjsť k zmareniu objasňovania ďalšej trestnej činnosti, pretože v spise sa z veľkej väčšiny   nachádzali   najmä   písomné   doklady,   ktoré   orgány   prípravného   konania   ešte „vyťažovali“. Rovnako ani súdu nemohlo byť a nebolo v tom čase známe rozpracovanie ďalšej trestnej činnosti orgánmi prípravného konania, a preto ani nebolo v silách súdu, aby zo   spisového   materiálu   bol   zodpovedne   schopný   oddeliť   časti,   ktoré   sa   týkali   konania o rozhodovaní o sťažnosti o väzbe, tak, aby neohrozil ďalší únik informácií zo spisu.Predseda   krajského   súdu   z týchto   dôvodov   považoval   postup   predsedu   senátu   za správny   a sťažnosť   sťažovateľa   za   neopodstatnenú,   pretože   krajský   súd   postupoval   iba v súlade so zákonom.

2.2   Predseda   krajského   súdu   v replike   (z 28.   júla   2003)   na   vyjadrenie   zástupcu sťažovateľa   zotrval   na   svojom   pôvodnom   vyjadrení   a ďalej   uviedol,   že   predmetný vyšetrovací   spis   bol   krajskému   súdu   predložený   za   účelom   rozhodovania   o sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   sudcu   okresného   súdu   o jeho   vzatí   do   väzby   v štádiu prípravného konania. Išlo teda o sťažnostné konanie v štádiu prípravného konania, v rámci ktorého krajský súd preskúmaval správnosť rozhodnutia sudcu okresného súdu o jeho vzatí do väzby i správnosť postupu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, a to zo zákonných hľadísk,   ktoré   je   oprávnený   a povinný   posudzovať,   teda   predovšetkým   či   o vzatí obvineného do väzby rozhodol zákonný sudca, či boli dodržané zákonné lehoty, v ktorých je   potrebné   podať   návrh   na   vzatie   obvineného   do   väzby   a rozhodnúť   o ňom,   či   proti obvinenému bolo vznesené obvinenie, či bol sudcom vypočutý, či dôkazy v tomto štádiu prípravného   konania   boli   vykonané   zákonným   spôsobom   a či   odôvodňujú   dôvodnosť podozrenia, že obvinený trestný čin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, spáchal, a či sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce existenciu niektorého z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 a 2 TP.

Ďalej predseda krajského súdu uviedol, že krajský súd po preskúmaní veci zistil, že rozhodnutie sudcu o vzatí do väzby je zákonné a vecne správne, preto sťažnosť sťažovateľa ako   nedôvodnú   zamietol.   Vzhľadom   na   povahu   väzobnej   veci   konal   s čo   najväčším urýchlením.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   v zmysle   zákona   na   neverejnom zasadnutí, na ktorom je vylúčená účasť procesných strán, teda prokurátora i obvineného a jeho obhajcu, a preto nebol ani dôvod, aby sa obhajca obvineného na neverejné zasadnutie pripravoval a aby za tým účelom pred rozhodnutím nahliadal do spisu a tento študoval. Nešlo totiž o konanie pred súdom po podaní obžaloby, v rámci ktorého by sa na hlavnom pojednávaní   alebo   na   verejnom   zasadnutí   vykonávali   zákonom   predpísaným   spôsobom dôkazy, rozhodovalo o vine či nevine obvineného a v rámci ktorého nemožno obvinenému a jeho obhajcovi v zmysle § 65 ods. 3 TP odoprieť nazretie do spisov.

V štádiu   prípravného   konania   je   obhajca   v súlade   s §   41   TP   oprávnený   už   za prípravného konania nazerať do spisov a zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov. Okrem toho má právo   vyžiadať si   kópiu   alebo prepis zápisnice   o každom   úkone trestného   konania. Obhajca   má   dokonca   širšie   oprávnenia   ako   obvinený,   a to   v tom   smere,   že   sa   môže zúčastniť pri úkonoch, pri ktorých toto oprávnenie obvinenému neprislúcha. To znamená, že obhajca   obvineného   mohol   byť   prítomný   pri   všetkých   úkonoch   vykonávaných vyšetrovateľom, a tak sa oboznámiť s ich obsahom.

Predseda krajského súdu ďalej uviedol, že v prípravnom konaní môže podľa § 65 ods. 2 TP prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán právo nahliadnuť do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odoprieť. Pokiaľ takéto právo nahliadnuť do spisu odoprel vyšetrovateľ alebo policajný orgán, je na žiadosť osoby, ktorej   sa   odopretie   týka,   povinný   urýchlene   preskúmať   závažnosť   dôvodov   odopretia prokurátor.   Oprávnenie   odoprieť   zo   závažných   dôvodov   právo   nahliadnuť   do   spisu v prípravnom konaní prislúcha teda orgánom prípravného konania, pretože tieto orgány na rozdiel od súdu sú v tomto štádiu trestného konania výlučne oprávnené vzniesť obvinenie, viesť vyšetrovanie a v rámci neho vykonávať zákonom predpísaným spôsobom dôkazy za účelom   objasnenia   veci   a zistenia   skutkového   stavu   veci,   posudzovať   a rozhodovať o návrhoch   obvineného   na   doplnenie   dokazovania,   rozhodnúť   o prerušení,   zastavení trestného   stíhania   a pokiaľ   ide   o prokurátora,   vykonávať   dozor   nad   zákonnosťou   tohto štádia   trestného   konania   a rozhodovať   o podaní   obžaloby.   Oprávnenie   odoprieť zo závažných dôvodov právo nahliadnuť do spisu je pritom opatrením dočasného charakteru a môže   trvať   najneskôr   len   do   upozornenia   obvineného   a jeho   obhajcu   na   možnosť preštudovať spisy a od tohto úkonu im už uvedené práva nemožno odoprieť (§ 65 ods. 2 TP). V posudzovanej veci vyšetrovateľ využil oprávnenie zo závažných dôvodov odoprieť právo   nahliadnuť   do   spisu   obhajcovi   sťažovateľa   opatrením   z 8.   januára   2003.   Pokiaľ obhajca   s takýmto   postupom   vyšetrovateľa   nesúhlasil,   mal   požiadať   o preskúmanie závažnosti dôvodov odopretia prokurátora, a nie súd, čo však neurobil. Krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu sudcu okresného súdu o jeho vzatí do väzby nezistil v uvedenom smere chybný postup orgánov prípravného konania ani sudcu okresného   súdu,   ako   ani   dôvody,   ktoré   by   mohli   viesť   k oprávneniu   súdu   zmeniť v prípravnom konaní citované opatrenie vyšetrovateľa a ktoré by odôvodňovali záver, že mu nebola   poskytnutá   možnosť   primeraným   spôsobom   vyvracať   dôvody   uplatňované   na odôvodnenie jeho vzatia do väzby.

Napokon   predseda   krajského   súdu   zdôraznil,   že   keďže   ide   o sťažnostné   konanie v štádiu prípravného konania, ktorého cieľom je, aby súd v čo najkratšom čase rozhodol o sťažnosti, nie je dôvodné, aby obhajca mal poskytnutý čas na nazeranie do spisu a jeho študovanie. Pri počtom strán obsiahlych spisoch by nazeranie a študovanie spisu negatívne ovplyvňovalo vybavenie veci z hľadiska rýchlosti.

Z týchto   dôvodov   bol   postup   krajského   súdu   podľa   jeho   predsedu   v   súlade so zákonom, nedošlo k jeho porušeniu ani k porušeniu práva sťažovateľa. Navrhol preto zamietnuť   návrh   sťažovateľa   na   finančné   zadosťučinenie   i náhradu   trov   právneho zastúpenia. Predseda krajského súdu taktiež nepovažoval za dôvodné zrušenie napadnutého uznesenia,   pretože   krajský   súd   o sťažnosti   rozhodoval   na   neverejnom   zasadnutí   a aj prípadné   nahliadnutie   obhajcu   do   vyšetrovacieho   spisu   nemohlo   žiadnym   spôsobom ovplyvniť samotné rozhodnutie súdu.  

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (zo 14. mája 2003 a 10. októbra 2003) na tieto vyjadrenia krajského súdu o. i. uviedol, že podaním z 8. januára 2003   obhajca   sťažovateľa   požiadal   krajský   súd   o nahliadnutie   do   spisu,   ktorý   mu   bol predložený spolu s návrhom na vzatie sťažovateľa do väzby. V žiadosti (vopred odoslanej aj faxom), ktorá   nebola adresovaná vedúcej trestnej kancelárie, bolo odkázané na dôvody uvedené   v žiadostiach   z 18.   a 22.   decembra   2002   o nahliadnutie   do   spisu   adresovaných okresnému súdu, ako aj v odôvodnení jeho sťažnosti (z 19. decembra 2002) proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby. Dňom podania jeho sťažnosti 14. decembra 2002 sa vec dostala do štádia opravného konania, v rámci ktorého bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa aj žiadosťami jeho obhajcu z 18. (na ktorú okresný súd reagoval) a 22. decembra 2002 (na ktorú   okresný   súd   už   nereagoval),   rovnako   ako   aj   obsahom   jeho   podaní z 19.   a 30.   decembra   2002   (jeho   sťažnosťou)   v časti,   ktorou   opakovane   namietal neumožnenie   nahliadnutia   do   spisu   a žiadal,   okrem   iného,   aby   bolo   jeho   obhajcom umožnené nahliadnuť do spisu. Povinnosť umožniť jeho obhajcovi nahliadnutie do spisu mal už okresný súd, na ktorom sa od podania jeho sťažnosti do predloženia veci krajskému súdu na rozhodnutie (t. j. od 14. decembra do 30. decembra 2002) spis nachádzal.   Vzhľadom   na   štádium,   v ktorom   sa   predmetná   vec   od   14.   decembra   2002 nachádzala (rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby), ako aj povinnosť   krajského   súdu   postupovať   urýchlene   v závere   žiadosti   obhajca   sťažovateľa uviedol faxové a telefónne čísla, na ktorých je možné vyrozumieť ho o termíne a mieste nahliadnutia do spisu.

Po   podaní   predmetnej   žiadosti   bolo   na   telefonický   dopyt   obhajcu   sťažovateľa vedúcou   trestnej   kancelárie   krajského   súdu   oznámené,   že   predmetný   spis   sa   v spisovej kancelárii   nenachádza   a momentálne   je   študovaný   senátom.   S poukazom   na   predmetnú žiadosť   bolo   vedúcou   trestnej   kancelárie   obhajcovi   sťažovateľa   taktiež   oznámené,   že o žiadosti o nahliadnutie do spisu môže rozhodnúť len predseda senátu, ktorému bola vec pridelená. Ešte v ten istý deň bolo obhajcovi sťažovateľa telefonicky na jeho dopyt vedúcou trestnej   kancelárie   oznámené,   že   predseda   senátu   žiadosti   o nahliadnutie   do   spisu nevyhovel. Podľa sťažovateľa z toho vyplýva, že námietka krajského súdu, že jeho obhajca sa   kontaktoval iba s vedúcou   trestnej   kancelárie,   a nie so   samotným   predsedom   senátu, neobstojí. Aj zo samotného vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že obhajcovi sťažovateľa bolo prostredníctvom vedúcej trestnej kancelárie oznámené opatrenie predsedu senátu, že predmetnej žiadosti nevyhovie.

Ďalej   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   v zmysle   zásady iura   novit   curia platnej i v slovenskom trestnom konaní bol krajský súd povinný skúmať predmetnú žiadosť. I keď sa   vec nachádzala v štádiu prípravného konania, pri rozhodovaní v konaní o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody je prokurátor len stranou tohto „sporu“ a „pánom sporu“ je orgán, ktorý   o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody   rozhoduje,   t. j. v danom prípade krajský súd. Krajský súd bol zároveň povinný garantovať spravodlivý proces a zaručiť jeho kontradiktórnosť   a rovnosť   zbraní   medzi   prokurátorom   a sťažovateľom.   Logickým dôsledkom skutočnosti, že obhajca sťažovateľa žiadal krajský súd o nahliadnutie do spisu, ktorý   mu   bol   predložený   krajskou   prokuratúrou   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti obvineného proti uzneseniu okresného súdu zo 14. decembra 2002, je, že o takejto žiadosti mal a mohol rozhodnúť jedine krajský súd. Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou krajského   súdu   vyžiadať   si   súhlasné   stanovisko   vyšetrovateľa   alebo   prokurátora,   a nie povinnosťou sťažovateľa takéto súhlasné stanovisko krajskému súdu predložiť, ako to tvrdí predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení.   Tento   záver   podľa   sťažovateľa   vyplýva zo skutočnosti, že všetky otázky súvisiace s konaním o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody prináležalo riešiť krajskému súdu, a to vrátane povinnosti vykonať všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na vybavenie tejto veci a jej rozhodnutie. Zároveň mal podľa sťažovateľa krajský súd povinnosť zaručiť kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní medzi prokurátorom a sťažovateľom. Opačný výklad by viedol k situácii, že jednej zo strán by nebola   dovolená   zodpovedajúca   možnosť   prezentovať   jej   vec   za   podmienok,   ktoré   ju nestavajú do podstatnej nevýhody vis-á-vis jej oponenta, čo by viedlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.  

Podľa názoru zástupcu sťažovateľa opatrenie vyšetrovateľa z 8. januára 2003, ktorým bolo odopreté obhajcovi sťažovateľa nazrieť do vyšetrovacieho spisu, nebolo a ani nemohlo byť pre krajský súd záväzné, keďže Dohovor má prednosť pred ustanovením § 65 ods. 2 TP vzhľadom   na   dikciu   čl.   154c   ods.   1   ústavy.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   nebol povinný,   ako   uviedol   predseda   krajského   súdu,   v prebiehajúcom   sťažnostnom   konaní o väzbe   žiadať   prokurátora,   ktorý   bol   v tomto   konaní   jeho   oponentom,   o preskúmanie závažnosti dôvodov odopretia jeho práva prostredníctvom obhajcu nazerať do spisu. Bolo preto povinnosťou krajského súdu preskúmať existenciu dôvodov na odopretie nahliadnutia do   spisu,   keďže   povinnosť   zaručiť   kontradiktórne   konanie   a rovnosť   zbraní   medzi prokurátorom a sťažovateľom „stíhala“ krajský súd. Podľa sťažovateľa práve v súvislosti s neumožnením   nazretia   do   spisu   krajským   súdom   bol   podstatne   znevýhodnený   oproti prokurátorovi.

Z vyjadrenia   zástupcu   sťažovateľa   napokon   vyplýva,   že   nahliadnutím do vyšetrovacieho   spisu,   ktoré   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   vyšetrovateľom   umožnené 28. februára 2003, nebola zistená vo vzťahu k sťažovateľovi existencia žiadnych písomných dokladov   odôvodňujúcich   podozrenie   z nejakej   ďalšej   trestnej   činnosti   sťažovateľa. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolal aj na trestnoprávnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej „Pri procesnom posudzovaní dôvodov   väzby   môžu   orgány   činné   v trestnom   konaní   prihliadať   len   na   tie   okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby, v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 TrP“   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   To   11/99   uverejnené   v Zbierke   stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 95/99). Vzhľadom na zásadu zákonnosti trestného konania (§ 2 ods. 1 TP) sťažovateľ nepredpokladá, že by sa v čase rozhodovania o jeho väzbe krajským súdom v spise predloženom krajskému súdu prokurátorom nachádzali iné písomné doklady.

Ale ak by sa v predmetnom spise aj nachádzali nejaké písomné doklady, ktorých sprístupnenie by mohlo viesť k zmareniu objasňovania ďalšej trestnej činnosti, bolo podľa názoru sťažovateľa povinnosťou krajského súdu sprístupniť jeho obhajcovi tú časť spisu (dôkazy), ktorá bola podstatná na to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby sťažovateľa. V dôsledku vytýkaného postupu krajského súdu jeho obhajca nemal efektívnu možnosť   spochybniť tvrdenia   a stanovisko   prokurátora   k väzbe sťažovateľa   založené na znalosti týchto dokumentov.

Sťažovateľ   argumentáciu   predsedu   krajského   súdu,   že   jeho   obhajca   mohol   byť prítomný pri všetkých úkonoch vykonávaných vyšetrovateľom, a tak sa oboznámiť s ich obsahom, považoval za zavádzajúcu a nepravdivú najmä vzhľadom na to, že obvinenie mu bolo   oznámené   12.   decembra   2002   a pred   týmto   dňom   nemal   žiadnu   možnosť   byť prostredníctvom svojho obhajcu prítomný pri vyšetrovacích úkonoch vykonávaných v jeho veci a oboznámiť sa tak s ich obsahom. Taktiež nesúhlasil ani s tou jeho obranou, že sa o veci rozhodovalo na neverejnom pojednávaní, pretože podľa sťažovateľa po umožnení nahliadnutia   do   spisu   jeho   obhajcovi   a oboznámení   sa   s tými   jeho   časťami,   ktoré   boli podstatné pre to, aby mohol účinne napadnúť zákonnosť jeho väzby, by mal nepochybne reálnu   možnosť   vyvracať   dôvody   jeho   väzby   vrátane   tých,   ktorými   bolo   jeho   vzatie do väzby odôvodňované, a vo vzťahu k nim uvádzať všetky skutočnosti a dôvody svedčiace proti jeho vzatiu do väzby. Toto svoje právo by mohol realizovať bez ohľadu na to, či krajský   súd   nariadil   verejné   alebo   neverejné   zasadnutie   na   prejednanie   jeho   sťažnosti. V prípade   neverejného   zasadnutia   by   mohol   realizovať   toto   svoje   právo   na   obhajobu v písomnej forme, a to doplnením dôvodov sťažnosti, čomu by nepochybne zodpovedala povinnosť krajského súdu zaoberať sa týmto doplnením dôvodov sťažnosti, pokiaľ by bolo takéto doplnenie krajskému   súdu   predložené ešte pred konaním neverejného zasadnutia (sťažovateľ sa v tejto súvislosti odvolal na správu Komisie pre ľudské práva č. 28409/95 z 20. mája 1998 vo veci Savič proti Slovensku). Sťažovateľ k tomu dodal, že tento postup bol krajskému súdu aj avizovaný, keď v sťažnosti výslovne uviedol, že o ďalšie dôvody bude doplnená po umožnení nahliadnuť mu do spisu prostredníctvom jeho obhajcu.   Napokon   sťažovateľ   uviedol,   že   nahliadnutím   do   spisu   28.   februára   2003 prostredníctvom svojho obhajcu zistil, že kľúčovými pre vzatie sťažovateľa do väzby boli výpovede svedka P. B., predovšetkým jeho výpovede zo 4. a 25. novembra 2002, ktoré boli známe tak krajskej prokurátorke, ako aj sudkyni okresného súdu, ktorá rozhodovala o vzatí sťažovateľa   do   väzby. Sťažovateľ   nemal v rámci   preskúmavania zákonnosti   pozbavenia jeho   slobody   krajským   súdom   možnosť   spochybňovať   zistenia   posledne   uvedených subjektov založené na tvrdeniach tohto svedka, najmä zákonnosť získania týchto dôkazov, pravdivosť tvrdení svedka, ich vierohodnosť a presvedčivosť.

Sťažovateľ   aj   s odvolaním   sa   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (mutatis mutandis Lietzow proti Nemecku z 13. februára 2001, § 47) uzavrel, že v dôsledku tohto   postupu   krajského   súdu   nemal   žiadnu   efektívnu   možnosť   prostredníctvom   svojho obhajcu sa oboznámiť s informáciami, ktoré boli podstatné a rozhodujúce pre posúdenie legitímnosti   jeho   väzby.   Krajský   súd   bol   nielen   oprávnený,   ale   aj   povinný   zabezpečiť kontradiktórne konanie a zaručiť rovnosť zbraní medzi mím a prokurátorom, v dôsledku čoho mu mal umožniť nazrieť prostredníctvom jeho obhajcu do predmetného spisu, resp. tých jeho častí, ktoré boli podstatné pre to, aby mohol účinne napadnúť zákonnosť jeho väzby. Realizácia   jeho práva   nazerať do   spisu   prostredníctvom   obhajcu   by podstatným spôsobom nepredĺžila sťažnostné konanie, a to i vzhľadom na možnosť obstarávať si na vlastné trovy kópie spisov a ich častí a tieto následne študovať mimo budovy súdu a aj mimo stránkových hodín. Ak by aj napriek tomu v príčinnej súvislosti s realizáciou jeho práva nazerať do spisu prostredníctvom obhajcu nejaké prieťahy vznikli, tieto by nebolo možné pričítať krajskému súdu a krajský súd by za takto vzniknuté prieťahy nezodpovedal. Podľa   sťažovateľa   bolo   teda   povinnosťou   krajského   súdu   postupovať   tak,   aby konanie   vyhovelo   požiadavkám   vyžadovaným   čl.   5   ods.   4   Dohovoru,   a umožniť   jeho obhajcovi nahliadnutie do spisu, resp. tých častí, ktoré obsahovali dôkazy a skutočnosti známe prokurátorovi krajskej prokuratúry, ako aj sudcovi okresného súdu a ktoré boli vzaté do úvahy pri rozhodovaní o jeho väzbe a zároveň boli pre jeho obhajobu podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

4. Predmet sťažnosti bolo potrebné posúdiť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého   každý,   kto   bol   pozbavený slobody   zatknutím   alebo iným   spôsobom,   má   právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

5. Ústavný súd je viazaný predmetom konania, ktorý bol vymedzený sťažnosťou a jeho uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie (pozri napr. nález z 30. apríla 2003 sp. zn. I. ÚS 36/02).

5.1 Ústavný súd pripomína, že v uznesení o prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie odmietol ako zjavne neopodstatnené námietky sťažovateľa týkajúce sa neexistencie konkrétnych skutočností odôvodňujúcich vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v   §   67   ods. 1   písm.   b)   a c)   TP   a nesplnenia   zákonných   predpokladov   pre   vznesenie obvinenia   voči   nemu,   resp.   v tomto   zmysle   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu (pozri bod 1 časti II uznesenia z 26. marca 2003).

Toto odmietnutie odôvodnil nasledovne:«(...)ústavný   súd   konštatuje,   že   oba   dotknuté   súdy   boli   príslušné   na   prijatie napadnutých rozhodnutí týkajúcich sa väzby sťažovateľa, že vzatie sťažovateľa do väzby na základe uznesenia okresného súdu bolo od samého začiatku (od 6.00 h dňa 12. decembra 2002)   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   resp.   výklad   tých   jeho ustanovení, ktoré boli citované v napadnutých uzneseniach, a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa neboli spôsobilé vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru.

Z cit. ustanovenia čl. 5 ods. 1 Dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť   „zákonné“,   t.   j.   musí   byť   vykonané   „v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“. V tomto   bode   Dohovor   v zásade   odkazuje   na   vnútroštátne   právo   a ukladá   povinnosť vyhovieť jeho hmotnoprávnym a procesným ustanoveniam. Okrem toho požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K.-F. c. Nemecko, 1997).

(...) Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že pokiaľ ide o „dôvodné podozrenie (raisons plausibles de soupçonner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1   písm.   c)   Dohovoru   a ktoré   je   podmienkou   sine   qua   non   regulárnosti   držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie   obvinenia   buď   v okamihu   zatknutia,   alebo   behom   zadržania   (napr.   Erdagöz c. Turecko, 1997, Brogan a ďalší c. Spojené kráľovstvo, 1988). K tomu, aby podozrenie bolo   dôvodné,   musia   existovať   skutočnosti   alebo   informácie   spôsobilé   presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. Erdagöz, ďalej Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo, 1990).

V danej   veci   po   začatí   trestného   stíhania   uznesením vyšetrovateľa   z 9.   decembra 2002 bolo napadnutým uznesením okresného súdu (zo 14. decembra 2002) vzatých do väzby v rovnaký deň osem osôb vrátane sťažovateľa obvinených z trestného činu sprenevery podľa označených ustanovení § 248 TZ, ktorý mali spáchať ako členovia organizovanej skupiny v úmysle   prisvojiť   si   finančné   prostriedky   Devín   banky,   a.   s.,   Bratislava   v konkurze   na skutkovom   základe   uvedenom   v týchto   uzneseniach.   Obvinenie   proti   sťažovateľovi   bolo založené na skutočnosti, že on a ďalší obvinení vypísali a podpísali príkazy na prevody označených súm. Aj za predpokladu, že tvrdenia proti sťažovateľovi sa opierali výlučne o výpovede jednej osoby (P. B.), tak ako to uviedol sťažovateľ, a bez ohľadu na to, či tieto tvrdenia pochádzajú od osoby v postavení spoluobvineného alebo svedka, nemožno podľa názoru ústavného súdu z toho vyvodzovať, že takýto zdroj nemohol na začiatku vyšetrovania prijateľne odôvodniť väzbu sťažovateľa.

(...)Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   týchto   súdov   o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné.   Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   nezistil   ani nedostatočné   dôvody   napadnutých   uznesení   okresného   súdu   a krajského   súdu,   a preto posúdil aj tieto námietky sťažovateľa v celom rozsahu ako zjavne neodôvodnené.»

5.2   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   v ďalšom   konaní   (t.   j.   po   prijatí   predmetnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie) zaoberať tými námietkami sťažovateľa, ktorými priamo alebo nepriamo spochybňoval samotnú existenciu dôvodov jeho väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP (mutatis mutandis I. ÚS 6/02).

5.3 Naproti tomu prijatie sťažnosti v časti, ktorou v súvislosti s porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením (t. j. uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo   72/02   zo   16.   januára   2003)   a   ktorá   tvorí   predmet   tohto   konania   pred   ústavným súdom, ústavný súd odôvodnil tak, že

«sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal, že „nebolo mi umožnené, rovnako ako mojim obhajcom, nahliadnuť do spisu predloženého prokurátorom spolu s návrhom na moje vzatie do väzby“, resp. že „som nemal možnosť zoznámiť sa s dôkazmi a vyjadriť sa k nim a v týchto   dôkazoch   obsiahnutým   skutočnostiam,   ktoré   predložil   prokurátor   Krajskej prokuratúry Trenčín Okresnému súdu v Trenčíne a následne Krajskému súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o mojom vzatí do väzby“, teda že túto „možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne   ako   aj   Krajský   súd   v Trenčíne   ich   brali   do   úvahy   pri   svojom   rozhodovaní o väzbe“,   nemožno   aj   s prihliadnutím   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva k čl. 5 ods. 4 Dohovoru (napr. vec Garcia Alva, rozsudok z 13. februára 2001, § 42; vec Schöps, rozsudok z 13. februára 2001, § 50) na prvý pohľad bez akejkoľvek pochybnosti považovať za zjavne neopodstatnenú a úsilie o preukázanie jej opodstatnenosti za zrejme bezúspešné».

5.4   Zároveň   ústavný   súd   konštatoval,   že   „v prípade   týchto   námietok   môže   byť predmetom jeho posúdenia výlučne postup a uznesenie krajského súdu, pretože vo vzťahu k namietanému   postupu   a uzneseniu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   k dispozícii   riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k porušeniu   týchto   princípov,   sú   teda   výsledkom   postupu   a napadnutého   uznesenia krajského súdu“.

K tomu ústavný súd dodáva, že toto konštatovanie však nebráni tomu, aby ústavný súd pri úvahe o dodržaní práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru krajským súdom neprihliadol na konanie pred všeobecnými súdmi ako na celok, a teda aby v rámci toho nebral do úvahy aj námietky sťažovateľa týkajúce sa postupu a rozhodnutia okresného súdu (mutatis mutandis I. ÚS 44/04).

6. Ústavný súd sa už v celom rade rozhodnutí vyjadril k zárukám osobnej slobody jednotlivca   podľa   ústavy   a Dohovoru,   ako   aj   k úlohe   ústavného   súdu   pri   kontrole dodržiavania týchto záruk.

6.1 Niektoré všeobecné zásady ústavný súd uviedol v uznesení o prijatí predmetnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie takto:

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd   (čl.   144   ods.   1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

K tomu ústavný súd dodáva, že v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   v súlade   s ústavou   a súčasne   v zmysle   čl.   154c   ods.   1   ústavy   majú   príslušné medzinárodné   zmluvy   vrátane Dohovoru   prednosť   pred   zákonmi,   ak zabezpečujú   väčší rozsah   ústavných   práv   a slobôd.   Zo   vzájomnej súvislosti   týchto   ustanovení vyplýva, že Dohovor   a judikatúra   naň   sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom   prípade   nemôžu   prekročiť   (napr.   I.   ÚS   36/02).   Okrem   toho   ústavný   súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba   zahrnúť   aj   záruky   poskytované   čl.   5   Dohovoru,   tak   ako   ich   vykladá   a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

6.2   K týmto   zárukám   práva   na   osobnú   slobodu   ústavný   súd   napr.   uviedol,   že príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom   poriadku   je integrálnou súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody,   avšak   ústavné   záruky   osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu nevyčerpávajú. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov   a   času   väzby   v   konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi princípom a výnimkou. Vzatie do väzby a jej trvanie možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu (mutatis mutandis nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   165/02   z 18.   februára   2004   a v ňom   citovaná predchádzajúca judikatúra).

Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého „osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje jednak samotnej osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré nesú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti   nej   trestné   konanie   vedené   vo   väzbe   alebo   na   slobode.   Na   prevzatie   tejto zodpovednosti   ústava   ustanovuje   formu   „rozhodnutia“,   a tým   dbá   o to,   aby   väzba   ako opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní   (I.   ÚS   6/02).   Inými   slovami,   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru, ktorým je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03, III. ÚS 7/00).

Ústavný súd teda v prípade týchto článkov ústavy a Dohovoru môže a musí uplatniť určitú   revíznu   právomoc,   avšak   bez   toho,   aby   sám   hodnotil   skutočnosti,   ktoré   viedli všeobecný   súd   k tomu,   že uprednostnil   určité   rozhodnutie   pred   iným.   Jeho   úlohou   ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

7.   Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   konanie   podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru musí byť kontradiktórne a vždy musí zaručovať rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zadržovanou osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý prístup k tým dokumentom vo   vyšetrovacom   spise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby klienta. Vzhľadom na dramatický dopad, aký má pozbavenie slobody na základné práva dotknutej osoby, konanie podľa   čl.   5   ods.   4   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavky   spravodlivého   konania v zmysle   čl.   6;   najmä   je   potrebné   dbať   o to,   aby   osoba   vo   väzbe   bola   informovaná o podaniach založených do spisu a mala skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť.

Podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   účinnosť   vyšetrovania   môže   niekedy vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo ovplyvniť dôkazy, alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto legitímneho   cieľa   nemôže   odôvodniť   podstatné   obmedzenia   práv   obhajoby.   Informácie, ktoré   sú   podstatné   pre   posúdenie   zákonnosti   väzby,   musia   byť   primeraným   spôsobom sprístupnené   obhajcovi   obvineného   držaného   vo   väzbe   (vec   Garcia   Alva   v.   Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 42; vec Lietzow v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 44; vec Schöps v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 51).  

8. Ústavný súd vychádzal z relevantnej zákonnej úpravy (pozri bod 8 časti II nálezu) a bol si pritom vedomý, že rovnosť medzi účastníkmi, resp. stranami v trestnom konaní treba posudzovať v kontexte jeho procesných funkcií, ktoré môžu byť odlišné v prípravnom konaní (t. j. od začatia trestného stíhania do podania obžaloby) od konania pred súdom (po podaní   obžaloby).   Tak   tomu   je   za   súčasnej   zákonnej   úpravy   aj   v otázke   prístupu obvineného   a jeho   obhajcu   k vyšetrovaciemu   spisu,   ktorá   v prípravnom   konaní   spadá do dozorovej činnosti prokurátora (pozri cit. § 65 ods. 2 a § 174 ods. 1 TP), ktorý je zároveň zodpovedný za prípravu veci aj za rozhodnutie, či bude alebo nebude podaná obžaloba.

V prípravnom   konaní   návrh   na   vzatie   obvineného   do   väzby   podáva   prokurátor a rozhoduje o ňom sudca (pozri cit. § 68 ods. 1 TP), ktorý tak plní funkciu (vykonáva činnosť) nestranného arbitra v „spore“ medzi prokurátorom a obvineným v otázke, či sa má trestné stíhanie obvineného viesť na slobode alebo vo väzbe. Ide o realizáciu ústavného princípu   súdnej   kontroly   väzby v prípravnom   konaní (pozri   bod 6.2   tejto   časti   nálezu). Zákon   ustanovuje,   ktoré   skutočnosti   všeobecný   súd   (jeho   sudca)   pri   rozhodovaní   tohto sporu posudzuje.

Pri   poskytovaní   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   nie   je   úlohou ústavného súdu   vyjadriť sa in abstracto k tomu, aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej   úpravy,   alebo   k tomu,   aký   postup   a prostriedky   má   všeobecný   súd   zvoliť   na dosiahnutie   rovnosti   zbraní   medzi   prokurátorom   a obvineným   pri   rozhodovaní   o väzbe v prípravnom konaní, ale posúdiť, či jeho napadnutý postup alebo opatrenie (rozhodnutie) vrátane spôsobu, akým interpretoval a aplikoval zákon, boli v konkrétnych okolnostiach veci zlučiteľné s ústavou alebo s príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Konkrétne bolo povinnosťou ústavného súdu preskúmať v rozsahu uvedenom pod bodom 5 tejto časti nálezu zlučiteľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského   súdu   s   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   -   jeho   požiadavku   na   rovnosť   zbraní   medzi prokurátorom a obvineným sťažovateľom (pozri bod 7 tejto časti nálezu).

9. Namietaný postup všeobecného súdu možno zhrnúť nasledovne:Krajská   prokuratúra   sa   pri   odôvodnení   návrhu   na   vzatie   sťažovateľa   (ďalších spoluobvinených) do väzby odvolala predovšetkým „na výpovede svedkov, listinné dôkazy, odborné   vyjadrenie   i výpovede   tých   z obvinených,   ktorí   sa   k trestnej   činnosti   priznali a usvedčujú   ďalších   obvinených“   (pozri   bod   1.2   časti   II   nálezu).   Obdobne   odôvodnila vyhovenie tomuto návrhu vo svojom uznesení aj sudkyňa okresného súdu (pozri bod 1.1 časti II nálezu). Sťažovateľ opakovane požiadal sudkyňu okresného súdu o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol okresnému súdu za tým účelom predložený.   Sudkyňa   okresného   súdu   jeho   prvú   žiadosť   odmietla   s odôvodnením,   že v tomto štádiu konania s poukazom na § 65 ods. 2 TP možno takejto žiadosti vyhovieť len po predložení stanoviska prokurátora alebo vyšetrovateľa, ktorým je v prípade odopretia nazrieť do   spisu sudca „viazaný a nie je oprávnený preskúmavať dôvodnosť odopretia“ (pozri bod 3 časti II nálezu). Aj na tento výklad a uplatnenie § 65 ods. 2 TP okresným súdom   možno   zrejme   vztiahnuť   konštatovanie   krajského   súdu,   podľa   ktorého   „nezistil porušenie   zákona   vytýkané   sťažnosťami,   ktoré   by   mohli   viesť   k zrušeniu   napadnutého uznesenia“ (pozri bod 2.2 časti II nálezu). Sťažovateľ totiž v sťažnostiach i v samostatne podaných   žiadostiach   o možnosť   nahliadnutia   do   spisu   jeho   obhajcom   „vytýkal“   tento výklad zákona a jeho uplatnenie okresným súdom v   sťažovateľovom prípade ako výklad a uplatnenie   zákona,   ktoré   nie   sú   v súlade   s ústavou   a Dohovorom,   konkrétne   s jeho čl. 5 ods. 4 (pozri body 4.1 a 4.2 časti II nálezu). Krajský súd, ktorého sťažovateľ tiež požiadal o umožnenie nahliadnutia jeho obhajcovi podľa § 65 ods. 1 TP do spisu, ktorý mu bol predložený krajskou prokuratúrou v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu   okresného súdu zo 14. decembra 2002   (pozri bod 5. časti II nálezu), oznámil sťažovateľovi   prostredníctvom   vedúcej   trestnej   kancelárie   najprv   telefonicky   8.   januára 2003   a neskôr   jej   listom   z 22.   januára   2003,   že   „jeho   žiadosti   o nahliadnutie do vyšetrovacieho   spisu   ČVS:   VKE-14/OVOZTČ-BB-2002   predseda   senátu   nevyhovel“ (pozri bod 7 časti II nálezu). O nahliadnutie do spisu sťažovateľ požiadal aj vyšetrovateľa, ktorý to odoprel 8. januára 2003 s odôvodnením, že „neboli vykonané potrebné vyšetrovacie úkony,   obvinených   a svedkov   je   nevyhnutné   vzájomne   konfrontovať   a nazretím do vyšetrovacieho spisu by sa mohla znížiť hodnota takýchto dôkazov, čím by mohlo dôjsť k zmareniu alebo ohrozeniu výsledkov prípravného konania“ (pozri bod 6 časti II nálezu). Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ umožnil jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu 28. februára 2003 (pozri bod 3 tejto časti nálezu), t. j. cca o jeden a pol mesiaca po tom, ako sa konalo a rozhodovalo o jeho sťažnosti proti uzneseniu sudcu okresného súdu, ktorým bol na návrh prokurátora vzatý do väzby.  

10. Ústavný súd konštatuje, že ani sudca okresného súdu, ani krajský súd nevyhoveli žiadostiam sťažovateľa o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý   im   bol   predložený   v   súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   väzbe,   obsahom   ktorého odôvodnila svoj návrh na jeho vzatie do väzby krajská prokuratúra. Ústavný súd uznáva, že účinnosť vyšetrovania, ktoré bolo v počiatočnom štádiu a týkalo sa viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti získaných informácií pred sťažovateľom a jeho obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti, avšak nie je presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu. Skutočnosť, že ani nie do dvoch mesiacov bol tento prístup obhajcovi sťažovateľa následne umožnený, tento jeho názor len potvrdzuje. V okolnostiach veci ide totiž o príliš krátku lehotu na to, aby sa mohli podstatne zmeniť dôvody pre výkon práva sťažovateľa nazerať   podľa   §   65   ods. 1   TP   prostredníctvom   svojho   obhajcu   aspoň   do   časti vyšetrovacieho   spisu,   resp.   aby   bolo   možné   dôvody   pre   odopretie   tohto   jeho   práva považovať vo vzťahu k celému obsahu vyšetrovacieho spisu za závažné podľa § 65 ods. 2 TP.

Krajský súd teda tým postupom, že neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť obhajcovi sťažovateľa aspoň do časti predloženého vyšetrovacieho spisu týkajúcej sa jeho sťažnosti   proti   uzneseniu   o jeho   vzatí   do   väzby,   o ktorej   konal   a rozhodoval   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 72/02, napriek jeho včas podanej žiadosti o takéto nazretie, nevyhovel požiadavke na rovnosť zbraní medzi prokurátorom a obvineným sťažovateľom v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru, a preto došlo k jeho porušeniu.

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

11.   V okolnostiach   tejto   veci   však   tento   záver   ústavného   súdu   o porušení   tohto článku   Dohovoru   uvedeným   postupom   krajského   súdu   ešte   neumožňuje   obdobné konštatovanie aj vo vzťahu k jeho napadnutému uzneseniu. Ústavný súd totiž nezistil žiadnu takú   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   zisteným   porušením   a napadnutým   uznesením krajského   súdu,   ktorá   by   odôvodňovala   v okolnostiach   danej   veci   (pozri   aj   dôvody odmietnutia sťažnosti uvedené v bode 5.1 tejto časti rozhodnutia) možnosť iného - pre sťažovateľa priaznivejšieho - výsledku konania o návrhu na jeho vzatie do väzby.   Z týchto dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

12. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk.

Ústavný súd však dospel k záveru, že vzhľadom na zvláštne okolnosti tejto veci jeho závery o porušení práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru predstavujú samy osebe primerané spravodlivé zadosťučinenie pre sťažovateľa.

Z týchto   dôvodov   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom   3   výroku   tohto rozhodnutia.

13. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   vo   výške   20   060   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom Mgr. R.   T.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za štyri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti 11. marca 2003, vyjadrenie zo 14. marca a 10. októbra 2003) v hodnote po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu štyrikrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb – ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   k výslednej   sume   17   592   pripočítal   daň   z pridanej hodnoty vo výške 14 %, t. j. 2 462,90 Sk (§ 22 ods. 3 vyhlášky). Takto priznaná suma celkom predstavuje sumu 20 054, 90 Sk a po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) sumu 20 060 Sk.

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2004