znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť R. I., K., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 84-81/01, 6 Sž 95-98/01 z 31. októbra 2001 a súvisiacimi rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   Košice, Garbiarska 1, z 9. marca 2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. I.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2002 doručená sťažnosť R. I., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu garantovaného ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   konaním   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn.   6 Sž 84-81/01, 6 Sž 95-98/01 z 31. októbra 2001 a súvisiacimi rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Košice, Garbiarska 1   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“),   z   9.   marca   2001   č.   VI/210/1673/1365/2000, VI/210/74/1428/2001, VI/210/1673/1363/2000, VI/210/74/1430/2001, VI/210/74/1431/2001, VI/210/1673/1366/2000, VI/210/281/1432/2001 a VI/210/74/1429/2001   týkajúcimi   sa   uloženia   daňovej   povinnosti   (doplatenia   dane z pridanej hodnoty) sťažovateľovi.

Na výzvu ústavného súdu z 2. mája 2002 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť (odstránil nedostatky) podaním z 19. mája 2002. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd mu neposkytol „účinnú súdnu ochranu“. K porušeniu ním označeného základného práva došlo podľa jeho názoru tým, „že sa Najvyšší súd neriadil dôsledne ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré vykonávajú článok 46 ods. 1 a 2 Ústavy“. Napadnutým rozsudkom, ktorým zamietol   jeho   žalobu,   najvyšší   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   „...rozhodol   v rozpore s Ústavou   zaručenou   súdnou   ochranou“,   a tým   porušil   jeho   „základné   právo   na   účinnú súdnu ochranu“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:

a) preskúmal ústavnosť napadnutých rozhodnutí a konania, ktoré im predchádzalo,

b) vyhovel jeho sťažnosti a vyslovil, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho označené základné právo, zrušil tento rozsudok a zároveň vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

c)   vydal   predbežné   opatrenie   a odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu až do rozhodnutia o jeho sťažnosti.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal protiústavný postup v sťažnosti menovaných štátnych orgánov, ktoré   napadnutými   rozhodnutiami   o uložení   mu   daňovej   povinnosti   mali   porušiť   jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Aj keď sťažovateľ k svojej sťažnosti predložil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bez vyznačenia jeho právoplatnosti, z obsahu jeho ďalšieho podania z 19. mája 2002, str. 5, ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť najneskôr 16. novembra 2001.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 15. apríla 2002, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že plynutie dvojmesačnej lehoty podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   začalo   až   dňom   doručenia   mu   oznámenia generálneho prokurátora o nevyhovení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. po 27. marci 2002. Samotné podanie podnetu v prípade jeho nevyhovenia generálnym prokurátorom   nie   je   totiž   účinným   právnym   prostriedkom,   ktorý   právny   poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Samotný podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti na ústavný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu priamo dostupné.   Ustanovenie §   243e   ods.   1 zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov neukladá totiž povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora   rozhodnúť o tom, či   podá   alebo nepodá   mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2002