znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 669/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   zastúpenej   advokátkou Mgr. Zuzanou Srnákovou, Podbrezovská 39, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R 4/2012-736 z 23. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Srnákovou, Podbrezovská 39, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 R 4/2012-736 z 23. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Okresný súd Bratislava i uznesením zo dňa 29.10.2012, č.k. 2R/4/2012-357, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: G., s.r.o... (ďalej len „Úpadca“) a do funkcie správcu úpadcu ustanovil K. K... (ďalej len „správca“). Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.11.2012....

V   konkurznom   konaní   vedenom   na   majetok   úpadcu   bola   riadne   prihlásená a správcom aj zistená pohľadávka sťažovateľa vo výške 1.205.539,51 eur, ktorej zodpovedá počet hlasov 1 205 539.

Dňa 11.04.2014 sa v sídle správcu konala schôdza konkurzných veriteľov, ktorej predmetom bola voľba veriteľského výboru Úpadcu. V súlade s § 37 ZKR bol zvolený trojčlenný   veriteľský   výbor.   Sťažovateľovi   holo   na   tejto   schôdzi   veriteľov   umožnené hlasovať a zároveň bol zvolený za jedného z členov veriteľského výboru Úpadcu.

Na predmetnej schôdzi konkurzných veriteľov vzniesla právna zástupkyňa veriteľa C... (ďalej len „CHSH“) námietku k prijatým uzneseniam schôdze veriteľov, v zmysle ktorej na hlasovaní schôdze veriteľov nemali byť sťažovateľovi priznané hlasovacie práva (teda nemal mať oprávnenie na schôdzi veriteľov hlasovať) nakoľko mal byť podľa § 9 ods. 1 písm. e) ZKR posúdený ako spriaznený veriteľ. Keďže mu hlasovacie práva priznané boli, prijaté uznesenia na schôdzi veriteľov boli podľa nej v rozpore so ZKR.

Dňa   16.04.2014   bol   Okresnému   súdu   Bratislava   I   doručený   návrh   právneho zástupcu veriteľa CHSH na zrušenie uznesení schôdze veriteľov, ktorým sa CHSH domáhal zrušenia uznesení č. 1-7 prijatých schôdzou veriteľov Úpadcu konanou dňa 11.04.2014 z dôvodov prednesených na tejto schôdzi veriteľov.

Okresný súd Bratislava I námietku CHSH posúdil a dňa 23.04.2014 vydal uznesenie č.k.   2R/4/2012-736   (t.j.   uznesenie   ktoré   napádanie   touto   ústavnou   sťažnosťou),   ktorým uznesenia prijaté na schôdzi veriteľov Úpadcu konanej dňa 11.04.2014 č. 1-7 zrušil pre ich rozpor so zákonom (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“).

Okresný súd Bratislava I sa v napadnutom uznesení stotožnil s podanou námietkou CHSH   a   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   je   spriazneným   veriteľom   v   zmysle   §   9   ZKR v konkurznom konaní Úpadcu. preto mu nemali byť priznané hlasovacie práva na schôdzi veriteľov   Úpadcu   konanej   dňa   11.04.2014   a   keďže   mu   priznané   boli   uznesenia   prijaté schôdzou veriteľov sú preto v rozpore so zákonom a súd ich preto zrušil....

Podotýkame, že Okresný súd Bratislava I takto rozhodol napriek tomu. že v minulosti o obdobnej (možno dokonca povedať rovnakej) námietke toho istého veriteľa (CHSH) už raz rozhodol, pričom jeho rozhodnutie o tejto skoršej námietke holo úplne opačné, ako jeho rozhodnutie v napadnutom uznesení.

Okresný súd Bratislava I totiž dňa 20.03.2013 vydal uznesenie č. k. 2R/4/2012-502. ktorým zamietol návrh CHSH na zrušenie uznesení schôdze veriteľov prijatých na prvej schôdzi   veriteľov   Úpadcu   konanej   dňa   08.03.2013.   Vo   svojom   návrhu   na   zrušenie predmetných uznesení zo dňa 13.03.2013 pritom CHSH namietaj tie isté skutočnosti a tie isté   dôvody   pre   zrušenie   predmetných   uznesení,   ako   i   vo   svojom   návrhu   na   zrušenie uznesení zo dňa 16.04.2014. t.j. že sťažovateľovi nemali byť priznané na predmetnej schôdzi veriteľov hlasovacie práva, nakoľko mal byť posúdený ako spriaznený veriteľ....

Napriek skutočnosti, že skutkový ani právny stav sa od konania schôdze veriteľov Úpadcu dňa 08.03.2013 do konania schôdze veriteľov Úpadcu dňa 11.04.2014 nijakým spôsobom nezmenil.

Okresný súd Bratislava I o tých istých skutočnostiach v tej istej veci rozhodol dvakrát a v každom prípade inak....

Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je zjednocovateľom rozhodnutí všeobecných   súdov,   v   rámci   ochrany   ústavnosti   je   však   podľa   nášho   názoru   tiež   jeho úlohou,   aby   všeobecné   súdy   neposudzovali   tie   isté   prípady   zásadne   rozdielne,   pretože rozdielnou   rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov   dochádza   k   porušeniu   princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty.

Právne   názory   vyslovené   tým   istým   súdom   (sudcom)   v   napadnutom   uznesení a uznesení zo dňa 20.03.2013 č.k. 2R74/2012-502 tak vedľa seba neobstoja a nemôžu byť oba v súlade s ústavou....

Podľa nášho názoru vydaním napadnutého uznesenia došlo zo strany Okresného súdu   Bratislava   I   v   konkurznom   konaní   Úpadcu   k   porušeniu   princípu   právnej   istoty a k s tým   súvisiacemu   porušeniu   zásady   legitímnych   očakávaní,   v   dôsledku   čoho   bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Po vydaní napadnutého uznesenia Okresný súd Bratislava 1 totiž nastolil stav, keď na jednej schôdzi veriteľov Úpadcu bolo našej spoločnosti umožnené hlasovať a uznesenia prijaté na tejto schôdzi veriteľov (aj na základe nášho hlasovania) zostali v platnosti, kdežto uznesenia prijaté na druhej schôdzi veriteľov (aj na základe nášho hlasovania) boli súdom zrušené práve z dôvodu, že sme neboli oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať (z dôvodu posúdenia našej spoločnosti ako spriazneného veriteľa).

Nie je preto podľa nášho názoru v súlade so zákonom a ústavou, aby bez zmeny skutkových a právnych okolností sťažovateľovi raz boli priznané hlasovacie práva a bol posúdený ako nespriaznený veriteľ a druhý krát mu boli tieto hlasovacie práva odňaté a bol posúdený zase ako spriaznený veriteľ.

Sťažovateľ   na   základe   výsledkov   prvej   schôdze   veriteľov   Úpadcu   konanej   dňa 08.03.2013, kde bol považovaný za nespriazneného veriteľa a bolo mu umožnené hlasovať a na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.03.2013 č.k. 2R/4/2012-502, ktorým súd zamietol námietky CHSH ohľadne spriaznenosti sťažovateľa a nepriznania mu hlasovacích práv, mal legitímne očakávania, že takto bude posúdený aj na druhej schôdzi veriteľov.   O   to   viac   ho   prekvapilo   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I, ktorým súd rozhodol v rozpore s týmito jeho legitímnymi očakávaniami, v dôsledku Čoho sťažovateľ   pociťuje   stav   právnej   neistoty,   nakoľko nevie predvídať,   ako   bude posúdený súdom na prípadnej ďalšej schôdzi veriteľov a či mu budú priznané hlasovacie práva alebo nie.... So zreteľom na vyššie uvedené máme za to, že napadnutým uznesením Okresného súdu Bratislava I došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k   porušeniu   zásady   právnej   istoty.   Okrem   zanedbania   týchto   zásad   Okresný   súd Bratislava 1 zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť zabezpečenia jednoty súdneho rozhodovania.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 2R/4/2012-736 zo dňa 23.04.2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 2R/4/2012-736 zo dňa 23.04.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   M.   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR k rukám jeho právneho zástupcu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka ako účastníčka konkurzného konania, ktorá si prihlásila ako veriteľka svoje   pohľadávky   voči   dlžníkovi,   proti   ktorému   je   vedené   konkurzné   konanie,   namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd zrušil uznesenia prijaté na schôdzi veriteľov úpadcu konanej   11. apríla   2014   pre   ich   rozpor   so   zákonom   z   dôvodu,   že   sťažovateľke   ako spriaznenej veriteľke nemali byť priznané hlasovacie práva na tejto schôdzi veriteľov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva n súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie   skutkového stavu   veci,   a taktiež   že nie   je v   poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka   súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Vzhľadom na už uvedené bolo vylúčené z prieskumnej právomoci ústavného súdu ako súdu, ktorý nie je „skutkovým súdom“ vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu namietané sťažovateľkou v otázke posudzovania postavenia sťažovateľky ako spriaznenej veriteľky úpadcu.

Pokiaľ   sťažovateľka   v   podstatnej   časti   svojej   sťažnostnej   argumentácie   namieta odlišné rozhodovanie okresného súdu v totožnom konkurznom konaní a v totožnej otázke (otázke   spriaznenosti   sťažovateľky   ako   veriteľky   s   úpadcom),   čo   podľa   nej   zakladá porušenie   zásady   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí,   ústavný   súd   túto   argumentáciu nevyhodnotil ako dôvodnú. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah odôvodnenia sťažovateľkou   namietaného   uznesenia   okresného   súdu,   v   ktorom   okresný   súd vyčerpávajúco a bez rozporov náležite vylúčil totožnosť veci s jeho skorším rozhodnutím, keď uviedol:

«... v prípade vznesenia námietky platí tzv. koncentračná zásada, v zmysle ktorej uznesenie   prijaté   schôdzou   veriteľov   je   možné   napadnúť   len   dôvodmi   uvedenými v námietke. Súd môže rozhodnúť o zrušení uznesení schôdze veriteľov len na základe takto uplatnených dôvodov, na neskôr uvedené dôvody sa pritom neprihliada. Veriteľ uplatnil na prvej schôdzi veriteľov konanej dňa 08.03.2013 námietku voči prijatým uzneseniam v nasledujúcom   znení:   „Vzhľadom   na   to,   že   zo   správcovského   spisu   ku   dňu   24.01.2013 vyplýva,   že   veriteľ   M...   je   spriazneným   veriteľom,   namietame   hlasovacie   právo   tohto veriteľa. Tým pádom namietame aj voľbu veriteľského výboru. Máme za to, že aj na základe predbežného posúdenia jasne a určite vyplývalo,   že veriteľ M...   mal byť   posúdený ako spriaznený veriteľ.“ Je teda zrejmé, že námietka voči prijatým uzneseniam vychádzala zo možnej   spriaznenosti   veriteľa   M.   s   Úpadcom,   pričom   ako   dôvod   vzťahu   spriaznenosti Veriteľ namietal predbežné posúdenie jeho postavenia Správcom.

Súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   podanie   samotného   Správcu   doručené tunajšiemu   súdu   dňa   20.03.2013,   v   ktorom   Správca   poukazuje   na   celkové   rozšírenie dôvodov uplatňovaných v rámci podania navrhovateľov zo dňa 12.03.2013 oproti dôvodom, ktoré   si   uplatnili   v   podanej   námietke,   keď   zároveň   uvádza:   „Z   textu   vyššie   uvedenej Námietky je zrejmé, že Navrhovatelia sa vo svojej Námietke dovolávajú neplatnosti voľby Veriteľského výboru z dôvodu, že spoločnosť M... je spriazneným veriteľom na základe predbežného posúdenia vyplývajúceho zo správcovského spisu ku dňu 24.01.2013.“ Vzhľadom   na   uvedený   rozsah   námietky   súd   uznesením   č.   k.   2K/4/2012-502 z 20.03.2013,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   28.03.2014,   reflektoval   na   podanú námietku zásadne len v podanom rozsahu, kedy sa sústredil na skutočnosť, že predbežné posúdenie veriteľa Správcom nie je nemenné a Správca bol povinný sa zaoberať aj neskôr doručenými podkladmi t.z. doručenou komisionárskou zmluvou.

Na schôdzi veriteľov   konanej   dňa 11.04.2014   Veriteľ   vzniesol   námietku   v znení: „Namietame   rozpor   prijatých   uznesení   so   zákonom   o   konkurze   a   reštrukturalizácii z dôvodu, že na hlasovaní schôdze konkurzných veriteľov boli priznané hlasovacie práva veriteľovi   spoločnosti   M.,   ktorý   mal   byť   posúdený   v   zmysle   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii, ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e), ako spriaznený veriteľ a nemali mu byť v žiadnom   rozsahu   priznané   hlasovacie   práva   a   súčasne   pokiaľ   tomuto   veriteľovi   boli priznané hlasovacie práva na schôdzi konkurzných veriteľov, nastali porušenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii z dôvodu rozporu prijatých uznesení so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa nášho názoru správca konkurznej podstaty neposúdil v súlade so zákonom   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   postavenie   veriteľa   M.,   pričom   tento   náš predpoklad podporujú aj prihlášky tohto veriteľa podané do konkurzného konania.“ Nakoľko   Správca   napriek   uvedenej   koncentračnej   zásade   neumožnil   Veriteľovi uplatniť   námietku v plnom   rozsahu,   súd   sa   v tomto   prípade zaoberal   znením   námietky v úplnom   znení   posudzujúc   všetky   uvedené   argumenty   v   návrhu   na   zrušenie   uznesenia schôdze veriteľov doručenom súdu dňa 16.04.2014.

Vzhľadom na jednoznačne odlišný rozsah námietky ako i skutočnosť, že sa jedná o odlišnú schôdzu veriteľov, na ktorej došlo k prijatiu odlišných uznesení je zrejmé, že sa nejedná o už rozhodnutú vec. Súd je povinný sa zaoberať každou vznesenou námietkou samostatne a s prihliadnutím na § 154 ods. 1 O.s.p. zohľadniť stav v čase rozhodnutia. Zároveň vo vzťahu k posúdeniu postavenia spriaznenosti veriteľa je nutné uviesť, že v tejto   otázke   sa   jedná   o   prejudiciálnu   otázku.   Vychádzajúc   aj   z   odbornej   literatúry: „O prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci   nejde   v   prípadoch,   ak   si   súd   určitú   otázku v konaní   posúdil   prejudiciálne.   Prejudiciálna   otázka   a   jej   posúdenie   nesmie   byť   nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia,   a keďže výrok súdneho rozhodnutia   je jedinou Časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje   iba   v   odôvodnení   rozsudku,   nemôže   tvoriť   prekážku   právoplatne   rozhodnutej veci.“ (Števček, Ficová a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár. 2009).

Navrhovateľ-   Veriteľ   v tomto   prípade   namietal   rozpor   prijatých   uznesení   (č.1-7) týkajúcich sa voľby veriteľského výboru so zákonom a to z dôvodu spriaznenosti veriteľa M. s Úpadcom.

Súd po preskúmaní podania doručeného súdu veriteľom dňa 16.04.2014 má za to, že na   základe   personálneho   prepojenia   veriteľa   M.   prostredníctvom   jediného   spoločníka, spoločnosti E. a jej spoločníkov – G. E., C. E., G. E. a G. E., ktorí sú zároveň spoločníkmi spoločnosti K. s.r.o., ktorá je spoločníkom Úpadcu, je zrejmé, že spoločnosť M. je osobou spriaznenou s Úpadcom. Správca správne bral do úvahy aj neskôr doručenú komisionársku zmluvu, nakoľko je povinný zohľadniť všetky jemu doručené dokumenty. Správca je však povinný jemu známe skutočnosti s odbornou starostlivosťou naďalej preskúmavať počas celej doby konkurzného konania.

Súd sa na základe návrhu Veriteľa zaoberal predloženou komisionárskou zmluvou v intenciách podanej námietky.

Vychádzajúc z existujúcej rozhodovacej činnosti súdov, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č.k. 1 Obdo V 82/2005-104 zo dňa 28.11.2007 skonštatoval: „Konanie zástupcu na účet zastúpeného pri nepriamom zastúpení nespočíva v tom, že už v konaní, alebo vo výsledku konania je vyjadrené, že práva alebo povinnosti konaním nadobudnuté patria   zastúpenému.   Uvedené   slovné   spojenie   vyjadruje   len   povinnosť   vzájomného vyporiadania   účastníkov   tohto   vzťahu   (najmä   povinnosť   previesť   úžitky   z   konania   na zastúpeného a predložiť mu vyúčtovanie). To, že zástupca koná na cudzí účet, sa vo vzťahu k tretím   osobám   nijako   neprejavuje   a   navonok   sa   jeho   konanie   nelíši   od   konania vo vlastnom mene a na vlastný účet. Pri vymáhaní pohľadávky na súde preto postupca nemusí v žalobe, alebo v konkurznej prihláške vyjadriť, že pohľadávku uplatňuje na účet postupníka.“, sa súd zaoberal postavením konkurzného veriteľa ako komisionára vzhľadom na určenie stavu spriaznenosti. Z prihlášky veriteľa M. je zrejmé, že veriteľ vo vlastnom mene prihlásil do konkurzného konania pohľadávky, ktoré Správca v plnom rozsahu zistil. Rovnako   tak   v   zozname   pohľadávok   doručenom   súdu   veriteľ   figuruje   ako   veriteľ   M. V zmysle   §   24   ods.   1   ZKR   je   účastníkom   konkurzného   konania   veriteľ,   ktorý   zákonom ustanoveným spôsobom prihlásil svoje pohľadávky, t.j. v tomto prípade veriteľ M.

Vzhľadom na to, že v konkurznom konaní je v postavení veriteľa spoločnosť M. a nie komitent (spoločnosť P.), bez ohľadu na skutočnosť, že prípadné vymožené plnenie bude komisionár povinný poskytnúť komitentovi, bol správca povinný posudzovať voči Úpadcovi spriaznenosť   veriteľa   M.,   pričom   spriaznenosť   veriteľa   M.   s Úpadcom   je   z   už   vyššie uvedených personálnych vzťahov zrejmá.»

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu zo 16. januára 2014 ústavný súd preto uzatvára,   že   argumentácia   sťažovateľky   nenasvedčuje   možnosti   porušenia   označeného základného práva napadnutým uznesením okresného súdu a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú   udržateľnosť   záverov   okresného   súdu.   Sťažovateľkou   uvádzané   námietky   proti záverom   okresného   súdu   nezakladajú   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva sťažovateľky   uznesením   okresného   súdu,   je   naplnený   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014