znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 668/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom Čižmárikom, Baducci Legal, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 47/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Čižmárikom, Baducci Legal, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   na ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 47/2012 z 27. marca 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ   svojím   návrhom   podaným   na   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   žiadal preskúmať   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   Ústredie...   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna poisťovňa“) č. 490 312 2210 zo dňa 20. 04. 2011, ktorým mu podľa § 65, § 274 a § 82 zák. č.   461/2003   Z. z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších   predpisov   priznala   od 12. 03. 2011   starobný   dôchodok   v   sume   462,10   EUR.   Opodstatnenosť   svojho   návrhu opieral sťažovateľ o argumenty, že pri posudzovaní jeho starobného dôchodku Sociálna poisťovňa nesprávne vyplnila jeho osobný list dôchodkového zabezpečenia, keď mu od roku 1992 nepriznala zaradenie do kategórie A, a to i napriek tomu, že v uvedenom období vykonával pracovné činnosti zaradené v zozname zamestnaní zaradených do I. pracovnej kategórie – veliteľ lietadla – ako zamestnanec a taktiež ako samostatne zárobkovo činná osoba na základe koncesnej listiny na vykonávanie leteckej dopravy a leteckých prác. V   období   od   roku   1992   do   31. 12. 1999   (s   výnimkou   obdobia   od   01. 10. 1992 do 31. 12. 1999)   vykonával   prácu   pilota   nie   v   pracovnom   pomere,   ale   v   obdobnom pracovnom vzťahu, ako samostatne zárobkovo činná osoba na základe zmluvy o dodávke výkonov prác a služieb pre spoločnosti B., s. r. o. a A., a. s..., ako to vyplýva z potvrdení spoločností, ktoré mu uvedené spoločnosti vydali v zmysle ustanovení § 170a ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v zmysle neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby došlo k úprave vyplnenia jeho osobného listu dôchodkového zabezpečenia, a to tak, že v období od roku 1992 do 31. 12. 2009 bude vzhľadom   na   výkon   svojej   pracovnej   činnosti   zaradený   do   kategórie   A   pri   zhodnotení nároku na dôchodok.

Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku vedeného pod spis. zn. 21 Sd/173/2011-52 zo dňa 11. 01. 2012 uviedol, že spor veci je v posúdení, či sťažovateľovi mala byť hodnotená vo zvýhodnenej pracovnej kategórii aj doba, počas ktorej vykonával činnosť   veliteľa   lietadla   ako   samostatne   zárobkovo   činná   osoba   od   roku   1992   až   do 31. 12. 1999, ako žiadal v žiadosti o priznanie starobného dôchodku. V odôvodnení ďalej uvádza, že v dobe za účinnosti zákona č. 100/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení sa doba zamestnania   I.   pracovnej   kategórie   započítava   ako   doba   výkonu   práce   podľa   opisu pracovnej   činnosti   zamestnania   uvedeného   v   príslušnom   rezorte   zoznamu   zamestnaní zaradených   do   I.   pracovnej   kategórie   na   účely   dôchodkového   zabezpečenia.   Ďalej   sa uvádza,   že   orgány   štátnej   správy   republík   podľa   §   17   ods.   2   zákona   č.   100/1998   Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 306/1991 Zb. vydávali po dohode s Federálnym ministerstvom práce asociálnych vecí a príslušným Ministerstvom práce asociálnych vecí republiky   svojim   výnosom   rezortné   zoznamy   zamestnaní   zaradených   do   I.   pracovnej kategórie.

Krajský súd v odôvodnení ďalej uvádza, že zo znenia zákonných ustanovení, podľa ktorých bolo potrebné dobu výkonu prác v kategórii A u navrhovateľa posúdiť, vyplýva, že zaradiť do zvýhodnenej pracovnej kategórie a hodnotiť ako dobu zamestnania I. pracovnej kategórie je možné len také zamestnanie, ktoré je menovite uvedené v rezortnom zozname, pričom rezortný zoznam sa uplatňuje len v oblasti pôsobnosti tohto orgánu, ktorý ho vydala alebo pre ktorý bol vydaný. Výkon zamestnania samostatne zárobkovo činnej osoby nie je možné zaradiť do takto zvýhodnenej pracovnej kategórie, preto ani výkon takejto činností nemôže byť hodnotený ako výkon prác kategórie A. Z uvedeného Krajský súd v Banskej Bystrici usúdil, že Sociálna poisťovňa nepochybila, keď dobu výkonu prác navrhovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby hodnotila ako prácu, ktorá neodôvodňuje zvýhodnenie prác kategória A. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutie Sociálnej poisťovne ako vecne správne a zákonné potvrdil....

Voči rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 21 Sd/173/2011-52 podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie...

...   odvolaním   sa   sťažovateľ   domáhal   vydania   rozsudku,   ktorým   by   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (i)   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   spi.   zn. 21 Sd/173/2011-52   zo   dňa   11. 01. 2012,   (ii)   zaviazal   Sociálnu   poisťovňu   k   správnemu vyplneniu osobného listu dôchodkového zabezpečenia, a (iii) zaviazal Sociálnu poisťovňu k správnemu vypočítaniu starobného dôchodku na základe správne vyplneného osobného listu dôchodkového zabezpečenia.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozsudku   vedenom   pod   spis.   zn. 9 So/47/2012 zo dňa 27. 03. 2013 ako odvolací súd dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa dostatočne zistila skutočný stav veci a mal za preukázané, že sťažovateľ nesplnil podmienky pre   hodnotenie   obdobia   dôchodkového   poistenia   od   roku   1992   do   31. 12. 1999 v I. pracovnej   kategórii.   Rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   z   toho   dôvodu   považoval za súladné so zákonom a preto rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil ako vecne správny.»

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie uviedol:„Najvyšší   súd   SR   sa   však   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   riadne   nevysporiadal s výkladom ustanovenia § 16 zákona č. 100/1988 Zb. v nadväznosti na § 6 ods. 1 písm. c) a § 8 ods. 1 toho istého zákona. Nevzal tiež do úvahy, resp. nesprávne aplikoval výklad právnej normy v časti, v zmysle ktorej do zvýhodnenej kategórie možno zoradiť a hodnotiť ako   dobu   zamestnania   I.   pracovnej   kategórie   len   také   zamestnanie,   ktoré   je   menovite uvedené v rezortnom zozname uplatniteľnom len v oblasti pôsobnosti toho orgánu, pre ktorý bol vydaný. Sťažovateľ pritom vie preukázať, že jeho pracovná činnosť za sporné obdobie plne   zodpovedala   zaradeniu   do   i   kategórie   v   zmysle   zákonných   požiadaviek   a   obsahu rezortného zoznamu, ktorý bol vydaný Federálnym ministerstvom dopravy ČSSR výnosom č. 243000/1978-032.

Podľa § 16 zákona č. 100/1988 Zb.: Ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie   sa   hodnotí   do   31.   decembra   1998   aj   zamestnanie   vykonávané   v obchodných spoločnostiach,   ktoré   vznikli   zo   štátnych   podnikov.   Podmienkou   takého   hodnotenia zamestnania je, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II.   pracovnej   kategórie   ministerstva   alebo   iného   ústredného   orgánu   štátnej   správy,   do ktorého pôsobnosti patril. Ustanovenie § 14 ods. 5 platí obdobne.

Máme zo to, že z právnych predpisov aplikovateľných na tento prípad nevyplýva, že podmienkou   pre   zaradenie   činnosti   do   rezortného   zoznamu   činností   je   pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou s orgánom vydávajúcim príslušný rezortný zoznam, ale zodpovedajúca náplň pracovnej činnosti ktorú subjekt pre tento orgán vykonával. Je zrejmé a máme za preukázané, že Sťažovateľ v spornom období vykonával funkciu veliteľa lietadla, t. j.   činnosť   zaradenú   do   I.   pracovnej   kategórie   a   to   pre   spoločnosť,   ktorá   vznikla zo štátneho podniku, ktorý tento rezortný zoznam zamestnaní používal. Nemožno považovať za zákonný výklad Najvyššieho súdu SR, ktorý v predmetnom prípade stotožňuje pojem zamestnanie s pojmom pracovný pomer založený pracovnou zmluvou.

Podľa § 6 ods. 1 písm. c): Na dôchodkovom zabezpečení sú zúčastnení – samostatne zárobkovo   činné   osoby,   ktorých   príjem   z   podnikania   a   z   inej   samostatnej   zárobkovej činnosti bol vyšší ako 100 000 Sk. (Potvrdenie o príjmoch Sťažovateľa je založené v súdnom spise) Podľa § 8 ods. 1: Zamestnaním na účely tohto zákona, ak ďalej nie je ustanovené inak, sa rozumejú činnosti, ktoré vykonávajú osoby uvedené v § 6 ods. 1, v § 6 ods. 2 písm. o) a b), a účasť na dôchodkovom zabezpečení osôb uvedených v § 6 ods. 2 písm. c). Účasť na dôchodkovom zabezpečení osôb uvedených v § 6 ods. 2 písm. c) sa hodnotí ako zamestnanie v rozsahu najviac 10 rokov.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol: „Základné právo Sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 9 So/47/2012 zo dňa 27. marca 2013 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   9 So/47/2012   zo   dňa 27. marca   2013   sa   zrušuje   a   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   21   Sd   173/2011-52 z 11. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým bolo v rámci správneho súdnictva   potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   (ďalej   len   „Sociálna poisťovňa“) č. 4903122210 z 20. apríla 2011 (ďalej len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) o priznaní starobného dôchodku sťažovateľovi v sume 462,10 € mesačne.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predbežne posúdil, či zo strany všeobecného   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   zásada   viazanosti   ústavného   súdu petitom sťažnosti neobmedzuje prieskumnú právomoc ústavného súdu k možnosti porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako   predpokladu   možnosti   porušenia   základných   práv   hmotnoprávneho   charakteru označených v petite sťažnosti.

Vzhľadom na obsah sťažnostnej argumentácie, v ktorej sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka nesprávne a podľa neho arbitrárne právne závery vyplývajúce z nesprávnej a ústavne nekonformnej   aplikácie   zákona   č.   100/1988   Zb.   o   sociálnom   zabezpečení   v   znení neskorších predpisov účinného do 1. januára 2004 (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), sa ústavný súd osobitne sústredil na posúdenie možnosti porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi krajského súdu, ktoré krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vymedzil takto:

„Spor je v posúdení, či navrhovateľovi mali byť hodnotená vo zvýhodnenej pracovnej kategórii   aj   doba,   počas   ktorej   vykonával   činnosť   veliteľa   lietadla   ako   samostatne zárobkovo činná osoba od roku 1992 až do 31.12.1999, ako žiadal v žiadosti o priznanie starobného dôchodku....

Podľa   §   14   ods.   5   zákona   č.   100/1988   Zb.   o   sociálnom   zabezpečení   v   znení neskorších predpisov ako sa doba zamestnania I. /II./ pracovnej kategórie za dobu pred 1.1.2000   započítava   doba   výkonu   práce   podľa   opisu   pracovnej   činnosti   uvedeného v príslušnom   rezorte   zoznamu   a   ďalšie   doby   za   podmienok   a   v   rozsahu   ustanovených v predpisoch platných pred 1.6.1992, organizácie na tieto účely vedú príslušnú evidenciu. Orgány štátnej správy republík podľa § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb. vydávali po dohode s Federálnym ministerstvom práce a sociálnych vecí a príslušným   Ministerstvom   práce   sociálnych   vecí   republiky   svojim   výnosom   rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do I. II. pracovnej kategórie. Za ostatné ústredné orgány a organizácie   republík   vydávalo   tieto   zoznamy   svojim   výnosom   príslušné   Ministerstvo práca   a   sociálnych   vecí   republiky   po   dohode   s   Federálnym   ministerstvom   práca   a sociálnych vecí.

Zo   znenia   zmienených   zákonných   ustanovení,   podľa   ktorých   bolo   potrebné   dobu výkonu prác v kategórii A1 u navrhovateľa posúdiť, vyplýva, že zaradiť do zvýhodnenej pracovnej kategórie a hodnotiť ako dobu zamestnania I. a II. pracovnej kategórie je možné len také zamestnanie, ktoré je menovite uvedené v rezortnom zozname, pričom rezortný zoznam sa uplatňuje len v oblasti pôsobnosti tohto orgánu, ktorý ho vydal alebo pre ktorý bol vydaný. Výkon zamestnania samostatne zárobkovo činnej osoby nie je možné zaradiť do takto   zvýhodnenej   pracovnej   kategórie,   preto   ani   výkon   takejto   činnosti   nemôže   byť hodnotený ako výkon prác kategórie AI. Z uvedeného je zrejmé, že odporkyňa nepochybila, keď dobu výkonu prác navrhovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby hodnotila ako prácu, ktorá neodôvodňuje zvýhodnenie prác kategórie AI.“

Podľa   sťažovateľa   ním   vykonávaná   činnosť   veliteľa   lietadla   na   základe živnostenského   oprávnenia   (t. j.   činnosť   vykonávaná   sťažovateľom   ako   samostatne zárobkovo činnou osobou) pre spoločnosti B., s. r. o., a A., a. s., v období rokov 1992 až 1999, a to na základe zmluvy o dodávke služieb, mala byť hodnotená ako doba zamestnania zaradeného v I.   pracovnej   kategórii   na účely určenia jeho starobného dôchodku.   Podľa sťažovateľa ním takto vykonávaná činnosť „plne zodpovedala zaradeniu do I. kategórie v zmysle zákonných požiadaviek a obsahu rezortného zoznamu, ktorý bol vydaný Federálnym ministerstvom dopravy ČSSR výnosom č. 243000/1978-032“.

Sťažovateľ   v   priebehu   posudzovaného   súdneho   konania,   ako   aj   v   sťažnosti argumentoval   tým,   že   podmienkou   pre   hodnotenie   tejto   ním   vykonávanej   činnosti   ako zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie je, že táto činnosť podľa svojej obsahovej náplne zodpovedala opisu pracovnej činnosti zamestnania uvedeného v ním označenom rezortnom zozname. Podľa sťažovateľa kritériom hodnotenia ním vykonávanej činnosti ako zamestnania v I. pracovnej kategórii podľa označeného rezortného zoznamu nie je, aby bola vykonávaná v pracovnom pomere. Ďalej podľa sťažovateľa kritérium vykonávania tejto činnosti   v   pôsobnosti   rezortu,   ktorý   vydal   označený   rezortný   zoznam   zamestnaní,   je zachované v jeho prípade tým, že „koncesia, na základe ktorej vykonával... samostatnú zárobkovú   činnosť   bola   vydaná   na   základe   súhlasu   a   za   podmienok   stanovených Federálnym   ministerstvom   dopravy   Praha,   neskôr   Ministerstvom   dopravy   spojov a verejných prác slovenskej republiky Bratislava. Vydaním súhlasu, vystavením podmienok výkonu činnosti a teda aj samotnou koncesiou bol sťažovateľ priamo zaradený do rezortu Ministerstva, v rámci ktorého podliehal kontrolnej činnosti jeho odboru civilného letectva a taktiež Štátnej leteckej inšpekcie.“. Sťažovateľ zároveň argumentoval, že je splnená aj podmienka v zmysle § 16 zákona č. 100/1988 Zb., a to že subjekty, pre ktoré túto činnosť vykonával, vznikli zo štátneho podniku S. a svojou letovou činnosťou patrili do pôsobnosti rezortu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

Z   týchto   dôvodov   sťažovateľ   považoval   závery   najvyššieho   súdu   v   napadnutom rozsudku (totožné so závermi Sociálnej poisťovne a krajského súdu) za arbitrárne.

Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   461/2003   Z.   z.“)   účinného   od   1.   januára   2004   nároky vyplývajúce   zo   zaradenia   zamestnaní   do   I.   a   II.   pracovnej   kategórie   sa   priznávajú do 31. decembra 2023. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003,   a   to   vrátane   úpravy   dôchodku   a   zvýšenia   dôchodkov   prislúchajúcich   podľa osobitného predpisu.

Zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií upravoval zákon č. 100/1988 Zb., ktorý bol zrušený s účinnosťou od 1. januára 2004 zákonom č. 461/2003 Z. z.

Podľa   §   14   ods.   1   zákona   č.   100/1988   Zb.   v   znení   účinnom   do   1.   júna   1992 zamestnania sa na účely dôchodkového zabezpečenia zaraďujú podľa druhov vykonávaných prác do troch pracovných kategórií.

I. a II. pracovná kategória boli tzv. preferovanými pracovnými kategóriami, pretože so zaradením zamestnania do nich zákon spájal určité výhody (najmä nižší vek potrebný na nárok   na   starobný   dôchodok,   vyššiu   základnú   výmeru   starobného   a   invalidného dôchodku, vyššie percentuálne zvýšenie za dobu zamestnania presahujúcu 25., resp. 20. rok zamestnania do vzniku nároku na starobný dôchodok).

Spôsob a podmienky zaraďovania zamestnaní do pracovných kategórií   upravoval zákon č. 100/1988 Zb. v ustanoveniach § 17 a § 18, ktoré v znení účinnom do 30. mája 1992 citoval aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku.

Podľa § 17 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 1. júna 1992 ústredné orgány štátnej   správy   republík,   v   ktorých   odboroch   pôsobnosti   sa   vykonávajú   práce,   ktoré odôvodňujú, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávajú po dohode s Federálnym ministerstvom práce a sociálnych vecí a príslušným ministerstvom práce   a   sociálnych   vecí   republiky   svojimi   výnosmi   rezortné   zoznamy   zamestnaní zaradených   do   I.   a   II.   pracovnej   kategórie.   Za   ostatné   ústredné   orgány   a   organizácie republík,   v   ktorých   odboroch   pôsobnosti   sa   vykonávajú   práce,   ktoré   odôvodňujú,   aby zamestnania boli zaradené do I. a II. pracovnej kategórie, vydáva tieto zoznamy svojím výnosom príslušné ministerstvo práce a sociálnych vecí republiky po dohode s Federálnym ministerstvom   práce   a   sociálnych   vecí.   Osobitné   zákony   ustanovia,   ktoré   zamestnania vykonávané   v   odboroch   pôsobnosti   ústredných   orgánov   štátnej   správy,   ostatných ústredných orgánov a organizácií federácie sa zaraďujú do I. a II. pracovnej kategórie.Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 30. mája 1992 ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti zamestnania uvedeného v príslušnom rezortnom zozname zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia.

V   dôsledku   zmeny   spoločensko-politických   a   ekonomických   pomerov   zákonom č. 235/1992 Zb. o zrušení pracovných kategórií a o niektorých ďalších zmenách v sociálnom zabezpečení účinným od 1. júna 1992, ktorým sa menil zákon č. 100/1988 Zb. (ďalej len „zákon č. 235/1992 Zb.), bolo zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií zrušené počnúc od 1. januára 1993, t. j. s tým, že počnúc týmto dňom nebude možné zaraďovať zamestnania do preferovaných pracovných kategórií.

Napriek   uvedenému   zákonodarca   ďalšími   zmenami   zákona   č.   100/1988   Zb. predlžoval   možnosť   zaraďovania   zamestnaní   do   pracovných   kategórií,   a   to   až   do 31. decembra 1999.

Vzhľadom na to, že zákonom č. 235/1992 Zb. účinným od 1. júna 1992, ktorým sa menil zákon č. 100/1988 Zb., boli s účinnosťou od 1. júna 1992 zrušené ustanovenia § 17 a § 18 zákona č. 100/1988 Zb., zaraďovanie zamestnaní podľa druhu vykonávaných prác do I.   a   II.   pracovnej   kategórií   sa   malo   spravovať   rezortnými   zoznamami   zamestnaní I. a II. kategórie vydanými pred 1. júnom 1992.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 1. júna 1992 (v spojení so zmenami predlžujúcimi len lehotu na zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií) zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie.

Zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   78/1995   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, bol do zákona č. 100/1988 Zb. doplnený § 16, podľa ktorého ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa hodnotí do 31. decembra 1999 aj zamestnanie vykonávané v obchodných   spoločnostiach,   ktoré   vznikli   zo   štátnych   podnikov.   Podmienkou   takého hodnotenia   zamestnania   je,   že   štátny   podnik   používal   rezortný   zoznam   zamestnaní zaradených   do   I.   a   II.   pracovnej   kategórie   ministerstva   alebo   iného   ústredného   orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patril.

História   a   dôvody   vzniku   zaraďovania   zamestnaní   do   pracovných   kategórií a dôvodnosť zrušenia takéhoto zaraďovania zamestnaní v podmienkach trhovej ekonomiky v spojení so zmenami v systéme dôchodkového zabezpečenia boli podrobne ozrejmené v dôvodovej správe k zákonu č. 235/1992 Zb. takto:

«V   současném   systému   čs.   důchodového   zabezpečení   závisí   nároky   na   dávky především na dosažení stanoveného důchodového věku, celkové době zaměstnání, pracovní kategorii,   do   které   bylo   zaměstnání   zařazeno,   a   na   započitatelném   výdělku   dosaženém v rozhodném   období.   Pracovní   kategorie   představují   specifickou   podmínku,   jejímž prostřednictvím   preferoval   stát   v   důchodových   nárocích   ty   občany,   kteří   vykonávali v průběhu života po stanovenou dobu rizikové práce (práce, při nichž docházelo k častým škodám na zdraví)   nebo práce „společensky významné“.   Důchodová preference přitom náleží za výkon zaměstnání zařazených do I. a II. pracovní kategorie s tím, že spočívá ve snížení věkové hranice pro odchod do důchodu (I. pracovní kategorie) a ve výhodnějším výpočtu důchodu (I. i II. pracovní kategorie). Pro příslušníky ozbrojených sil z povolání bylo obdobně zavedeno zařazení jejich zaměstnání do I. a II. kategorie funkcí se stejnými preferencemi.   Při   výkonu   zaměstnání   zařazených   do   III.   pracovní   kategorie   důchodová preference nenáleží.

Systém   pracovních   kategorií   postupně   vznikal   v   letech   1927-1933   v   SSSR   za podmínek, kdy stát neměl dostatek prostředků na přiměřené důchody pro všechny občany a vybral proto   některé skupiny pracujících,   kterým přiznal   vyšší důchodové nároky než jiným občanům. V padesátých letech došlo k převzetí tohoto systému i do československého sociálního zabezpečení. Všechny podniky, v nichž byly tyto preference uplatňovány, byly státní   a   podřízené   konkrétnímu   odvětvovému   ministerstvu   (jinému   ústřednímu   orgánu), jehož   prostřednictvím   jim   byly   přidělovány   (rozepisovány)   všechny   potřebné   zdroje k činnosti, včetně mzdových prostředků a prostředků na podnikové sociální účely. Touto cestou administrativní podřízenosti hospodářských subjektů byl organizačně zabezpečován i systém preferovaných pracovních kategorií. Jeho základem po této stránce jsou resortní seznamy   zaměstnání   zařazených   do   I.   a   II.   pracovní   kategorie   pro   účely   důchodového zabezpečení, které vydávaly svými výnosy příslušné ústřední orgány... Uvedené seznamy platily jen pro podřízené organizace a z nich vyplýval konkrétní individuální nárok občana na   důchodovou   preferenci.   Protože   stát   ve   značné   míře   předurčoval   technické, technologické   i   hygienické   podmínky   výkonu   práce,   úroveň   bezpečnosti   práce   a   s   tím související   zdravotní   důsledky,   „poskytoval“   z   celospolečenských   zdrojů   i   kompenzace za vznikající,   popř.   očekávané   újmy   na   zdraví.   Možnosti   podniků   ovlivnit   zásadním způsobem uvedené faktory a úroveň ochrany zdraví při práci byly omezené, a proto jim systém preferovaných pracovních kategorií vyhovoval. Umožňoval ponechávat bez větších protestů pracovníků i odborů v chodu zastaralá, zdraví škodlivá nebo nebezpečná strojní zařízení,   technologické   procesy   nebo   provozy   a   přenášel   část   „rizikových   příplatků“ za práce v riziku na stát, resp. na všechny daňové poplatníky. Současně odkládal platbu za vzniklé   nebo   pravděpodobné   újmy   plynoucí   z   dlouhodobého   výkonu   rizikových   prací do vzdálenějšího období pobírání důchodu.

V   současné   době   je   v   souladu   s   programovým   prohlášením   vlády   připravována a postupně   realizována   nová   koncepce   sociálního   pojištění   odpovídající   potřebám a možnostem zabezpečení   občanů   v tržní   ekonomice.   Tato   koncepce   počítá s jednotnou základní soustavou povinného sociálního pojištění pro všechny občany s jasnými pravidly financování a s nároky přímo odvozenými od placených příspěvků. Nepůjde o státní, nýbrž o státem   garantované   veřejnoprávní   pojištění,   v   němž   se   nebudou   uplatňovat administrativní   zásahy,   popř.   preference,   narušující   rovnost   pojištěnců.   Systém preferovaných   pracovních   kategorií,   který   je   součástí   dnešního   čs.   státního   sociálního zabezpečení   financovaného   ze   státního   rozpočtu,   nelze   v   nové   pojišťovací   soustavě a v tržních podmínkách ekonomiky zachovat. Důvody jsou jednak koncepční (systémové), jednak spočívají v samotné podstatě ekonomické transformace.

V   tržní   ekonomice   neexistuje   administrativní   podřízenost   hospodářských   subjektů vládním orgánům a i v ČSFR v procesu transformace tato podřízenost postupně zaniká. Nelze proto do tržní ekonomiky převést ani systém preferovaných pracovních kategorií, který je na této administrativní podřízenosti založen. V tržní ekonomice podstatu problému pracovních   kategorií,   t. j.   omezování   rizikových   prací   popř.   úplatu   za   jejich   výkon, a ochranu zdraví pracovníků, řeší sami zaměstnavatelé v souladu se zákonnými předpisy... Takto   nezávislé   hospodářské   subjekty   již   v   ČSFR   v   současné   době   vznikají   a   při pokračování procesu privatizace se jejich počet bude již v roce 1992 výrazně zvyšovat. Pro ně systém preferovaných pracovních kategorií neplatí již dnes, v řadě případů je důsledkem změny vlastnictví a tedy i formy řízení podniku.

Pracovní   kategorie   jsou   z   koncepčního   hlediska   pro   novou   soustavu   sociálního pojištěni   nepřijatelné   i   z   dalších   důvodů.   Pro   část   zabezpečených   osob   zajišťují   vyšší nároky, na nichž se zaměstnavatelé, u nichž se rizikové práce vykonávají, ani pracovníci, kteří tyto práce konají, přímo ve zvýšené míře finančně nepodílejí.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a vzhľadom na citovanú zákonnú úpravu a historické súvislosti   jej   vzniku   a   zmien   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľa   nevyhodnotil   ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnený, ako to tvrdil sťažovateľ. Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   rezortné   zoznamy,   ktorými   sa spravovalo zaraďovanie zamestnaní do pracovných kategórií až do 1. januára 2000, boli vydané ústrednými orgánmi štátnej správy v období do 1. januára 1992 pre zamestnania v odboroch   ich   pôsobnosti,   a   to   na   základe   splnomocňujúcich   ustanovení   §   17   zákona č. 100/1988   Zb.   v   znení   účinnom   do   1.   júna   1992.   V   odboroch   pôsobnosti   ústredných orgánov   štátnej   správy   sa   nachádzali   len   pracovné   činnosti   vykonávané   v   pracovnom a obdobnom pomere pre zamestnávateľov v priamej riadiacej   pôsobnosti   štátu (t. j. išlo o podniky, ktoré boli štátne a podriadené konkrétnemu odvetvovému ministerstvu alebo inému ústrednému orgánu štátnej správy).

Pojmovo   je   vylúčené,   aby   sa   tieto   rezortné   zoznamy   vzťahovali   na   činnosti vykonávané samostatne zárobkovo činnými osobami, pretože vyplývajúc už z charakteru samostatnej zárobkovej činnosti, ktorej pojmovým znakom je samostatnosť, táto nemohla byť vykonávaná v riadiacej pôsobnosti ústredných orgánov štátnej správy, a to nezávisle od toho, pre aký subjekt vykonáva takáto osoba svoju činnosť (napr. poskytovaním služieb ako v posudzovanom prípade).

V tomto smere nie je možné zamieňať získanie príslušných stanovísk od orgánov štátnej   správy   ako   podmienky   nadobudnutia   oprávnenia   na   vykonávanie   samostatnej zárobkovej činnosti, resp. kontrolnú právomoc a odborný dohľad nad vykonávaním takejto činnosti   zo   strany   štátnych   orgánov   s   vykonávaním   samostatnej   zárobkovej   činnosti v odbore pôsobnosti ústredného orgánu štátnej správy.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu   napriek   tomu,   že   sa   podrobnejšie   nevenuje   otázke   výkladu   pojmu zamestnanie v intenciách zákona č. 100/1988 Zb. (§ 8 ods. 1), neopomína vysporiadanie sa s otázkami podstatnými pre posúdenie veci. Opomenutie tohto výkladu preto nie je možné hodnotiť ako taký nedostatok odôvodnenia, ktorého intenzita by mohla mať ústavnoprávny rozmer a mohla zakladať možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o možnosť porušenia ostaných základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v ostatných odsekoch čl. 46 a v čl. 47 až čl. 50 ústavy, sťažovateľ ich v sťažnostnej argumentácii nenamietal a možnosť ich porušenia nezistil ani ústavný súd.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že označený rozsudok najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014