znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 668/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. I. L., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokáti   Heinrich   s.   r.   o.,   Lombardíniho   22B,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Romana   Heinricha,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 97/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr.   I.   L.,   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 97/2000   p o r u š e n é   b o l i.

2. MUDr. I. L.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. MUDr. I. L.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Romana Heinricha do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 668/2013-12 zo 6. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   MUDr.   I.   L.,   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 97/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 10. marca 2000 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 41 500 Sk z titulu náhrady škody za poškodenú batožinu.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v   nadväznosti   na to navrhuje, aby ústavný súd   podľa   čl.   127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 500 € a úhrady trov konania.

3. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3948/2013 (doručeným ústavnému súdu 4. februára 2014), v ktorom súhlasil s upustením   od   ústneho   pojednávania   a zároveň   poukázal   na   to,   že   spis   sa   opakovane nachádzal   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   a   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“),   čo   sa   podpísalo   na   celkovej   dĺžke napadnutého konania. Aj v súčasnosti sa vec nachádza na odvolacom súde.

Ústavný   súd   si   nevyžiadal   spis   z krajského   súdu,   pretože   dospel   k záveru,   že pre rozhodnutie vo veci samej postačujú vyjadrenia účastníkov, ktoré sa takmer zhodujú.

Vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania ústavný súd nepovažoval za významné skúmať priebeh jednotlivých procesných úkonov zo strany účastníkov konania a okresného súdu.

Dňa 9.   septembra   2013   okresný   súd   zaviazal odporcu   na úhradu   sumy   516,40   € s príslušenstvom a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bolo   29.   októbra   2013   podané   odvolanie odporcu.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

6. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

7.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zaplatenie peňažnej sumy z titulu náhrady škody za poškodenú batožinu, pričom posudzovaná vec nevykazuje znaky mimoriadnej skutkovej a právnej náročnosti. V konečnom dôsledku ani predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   nepoukázala   na   skutočnosť,   že   by predmetná   vec   vykazovala   znaky   zložitosti.   Ústavný   súd   však   zároveň   pripomína,   že celková dĺžka konania 13 a pol roka – v čase podania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy – by aj pri zohľadnení prípadnej skutkovej a právnej náročnosti bola ústavne neakceptovateľná.

8.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva názor, že na ťarchu sťažovateľa možno pripočítať jeho ospravedlnenú neúčasť na   pojednávaní   29.   apríla   2013   a ním   vznesenú   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne z 19. septembra   2006,   konanie   o ktorej   bolo   z dôvodu   neuhradenia   súdneho   poplatku zastavené. Podľa názoru ústavného súdu však tieto skutočnosti nemajú v kontexte celkovej dĺžky   konania   zásadný   význam.   Napokon   ani predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení   k sťažnosti   nenamietala,   že   sťažovateľ   by   sa   podieľal   na   celkovej   dĺžke napadnutého konania.

9. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní a konštatuje, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v čase podania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy 13 a pol roka) nepovažoval za potrebné poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného   súdu,   keďže   už   len   samotná   celková   dĺžka   konania   je   z ústavného   hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať na nesústredenú činnosť okresného súdu, keď jeho rozsudky z 5. septembra 2002 a 29. mája 2007 sťažovateľ úspešne napadol odvolaním na krajskom súde.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   dobu,   resp.   obdobia,   počas   ktorých   sa   spis nachádzal na odvolacom či dovolacom súde z titulu konania o opravných prostriedkoch, nemožno pripočítať na ťarchu   okresného súdu,   ktorý   v tomto čase objektívne nemohol ovplyvniť priebeh ani plynulosť napadnutého konania. Celkovo ide v danej veci o obdobie v trvaní 51 mesiacov.

10. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

11.   Z   dôvodu,   že   vo   veci   už   okresný   súd   rozhodol,   ústavný   súd   neprikazoval okresnému súdu podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v označenej veci konal bez zbytočných prieťahov.

12. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

13. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   požadoval   priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 500 €, priznanie ktorého odôvodnil stavom pretrvávajúcej právnej neistoty, negatívnym dopadom na jeho súkromné vzťahy a dlhým čakaním na spravodlivé rozhodnutie vo veci, ktorej „skutkový základ spočíva v poškodení jedného kufra počas jedného letu“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, najmä na to, čo bolo predmetom konania.

S prihliadnutím   na   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 11 C 97/2000, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci (najmä hodnotu sporu – cca 1500 €), ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   návrhu   na   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   2   výroku   tohto rozhodnutia.

15.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Romanom   Heinrichom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie). Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu, ktorý je 781 €, t. j. 130,16 €, a režijný paušál 7,81 €, teda spolu 137,97 €. Odmena advokátovi za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   sudom   (za   2   úkony   právnych   služieb a 2 x paušálna   náhrada)   predstavuje   sumu   275,94   €.   Keďže   advokát   je   platcom   dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného   paušálu   boli   priznané   v   celkovej   sume   331,13   €   (bod   3   výroku   tohto rozhodnutia).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014