znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 667/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, spol. s r. o., Komenského 3, Trenčín, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 Cob 12/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   SLOVAKIA   okolo   sveta,   spol.   s   r. o., Komenského 3, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 16 Cob 12/2013.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „1. Sťažovateľ   podal...   4. 2. 2010   na   Okresný   súd   v   Trenčíne   návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 7,449,15 EUR, okresný súd rozsudkom z 27.8.2010, č. k. 36 Cb 70/2010-59... žalobe vyhovel, ale neuspokojil sa s ním žalovaný - mesto Trenčín, ktoré podalo odvolanie.

2. Vec   bola   16. 11. 2010   predložená   krajskému   súdu,   ktorý   rozsudkom   z 30. 11. 2011,   sp.   zn.   16 Cob   203/2010,   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   žalobu sťažovateľa zamietol.

3. Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   na   dovolanie   sťažovateľa   uznesením z 30. 11. 2012, sp. zn. 40 bdo 10/2012, rozsudok odvolacieho súdu zrušil ako nezákonné a vec mu vrátil na ďalšie konanie, kde sa vedie pod sp. zn. 16 Cob 12/2013 od 22. 1. 2013.

4. Sťažovateľ podal... 16. 4. 2013 predsedníčke krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá listom z 2. 5. 2013, Spr. 2025/13, nebola uznaná za dôvodnú, vzhľadom na personálnu neobsadenosť súdu a počet neskončených vecí v jednotlivých senátoch....

1. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou merítka celkovej spravodlivosti. Čím je tento časový horizont   dlhší,   tým   viac   sa   rozostrujú   kontúry   spravodlivosti,   ako   v   očiach   priamych účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky...

2. Je   vecou   štátu   organizovať   svoje   súdnictvo   tak,   aby   jeho   princípy   zakotvené v ústave a dohovore, boli plne rešpektované; prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v primeranej lehote.Preto ospravedlňujúcim dôvodom pre nerešpektovanie uvedených princípov nemôže byť v žiadnom prípade nedostačujúci stav personálu, či veľký nápad vecí a pod., hlavne keď sa   v   danej   veci   nejednalo   o   nijako   zložitú   vec   o   čom   svedčí   aj   to,   že   pred   kasačným rozhodnutím krajskému súdu stačilo pár dní, aby vo veci diametrálne odlišne od okresného súdu rozhodol, a teraz má k dispozícii aj právny názor dovolacieho súdu...

3.... senát krajského súdu má pred sebou vec už od 16. 11. 2010 a do dnešného dňa vo   veci   nerozhodol,   čiže   možno   mu   pričítať   3-ročné   zbytočné   prieťahy,   ktoré   nemienil odstrániť ani po našej sťažnosti predsedníčke súdu.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, spol. s r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti   v   primeranej   dobe   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 12/2013, porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   Trenčín   prikazuje   konať   v   označenej   veci   bez   zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, spol. s r. o. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.141,94 EUR, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť jej do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, spol. s r. o. uhradiť trovy právneho zastúpenia... v lehote 2 mesiacov...“

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2014 do 28. februára 2015 v znení jeho dodatkov I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu Peter   Brňák   a   sudcovia   Marianna   Mochnáčová   a   Milan   Ľalík.   Na   základe   oznámenia podaného sudcom Milanom Ľalíkom o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci bol uznesením sp. zn. II. ÚS 660/2014 z 9. októbra 2014 sudca Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Na základe čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu namiesto vylúčeného člena I. senátu ústavného súdu rozhodovala o predbežnom prerokovaní sťažnosti členka III. senátu Jana Baricová.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   o jej   veci   nerozhodol od 16. novembra 2010, a teda spôsobil trojročné zbytočné prieťahy.

Podľa § 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov,   a   tým   ani   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01).   Ústavný   súd   tiež   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil, že zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Ako   zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   vec   bola   predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 36 Cb 70/2010-59 zo 16. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a o veci krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Cob 2013/2010 z 30. novembra   2011,   teda   doba   konania   na   krajskom   súde   trvala   12   mesiacov.   Po   zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Cob 2013/2010 z 30. novembra 2011 najvyšším súdom a vrátení spisu krajskému súdu najvyšším súdom 22. januára 2013 do podania sťažnosti uplynula tiež doba iba 12 mesiacov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že doba 12 mesiacov na rozhodnutie o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   následne   doba   12   mesiacov   na   opätovné rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu po vrátení veci dovolacím súdom zatiaľ nedosahuje ústavný rozmer prieťahov v konaní označeného porušovateľa.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti na krajskom súde zistil, že vo veci už bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Cob 12/2013 z 27. mája 2014.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd nepovažoval doterajší   postup krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob 12/2013, resp. pod sp. zn. 16 Cob 203/2010 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014