znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 667/2013-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., C., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 549/2012 z 23. mája 2013, za účasti obchodných   spoločností   P.,   a.   s.,   B.,   AR.,   a.   s.,   B.,   a D.,   B.,   zastúpených   advokátom JUDr., Ing. J. F., P., a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. augusta 2013 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 549/2012 z 23. mája 2013, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   Okresného súdu   Bratislava   II   z 15. júna 2012 o zamietnutí   jeho žaloby   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   mu   boli   bez   existencie rozhodnutia príslušného orgánu o konfiškácii neoprávnene odňaté. Sťažovateľ tvrdil, že napadnutým   arbitrárnym   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k zásahu   do   jeho   ústavou zaručených základných práv a slobôd, preto žiadal podanej sťažnosti vyhovieť, vysloviť porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu,   rozsudok   krajského   súdu   zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh pri predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2013 bez prítomnosti navrhovateľa prijal na ďalšie konanie.

4.   Po   predbežnom   prerokovaní   veci   ústavný   súd   zistil,   že   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   bolo   6.   novembra   2013   doručené dovolanie sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 2 Cdo 393/2013 a o ktorom najvyšší súd ešte nerozhodol, a zároveň sťažovateľ vo veci podal návrh na obnovu konania. Sťažovateľ podaním dovolania (návrhu na obnovu konania), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   najvyšší   súd   (okresný   súd)   a ústavný   súd,   čo v podmienkach právneho štátu, ktorý   rešpektuje princíp deľby právomoci a kompetencií medzi   všeobecnými   súdmi   a ústavným   súdom   a princíp   právnej   istoty,   nie   je   ústavne aprobovateľné.   Vzhľadom   na   to,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o dovolaní sťažovateľa ako predčasné.

5. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

6. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I.   ÚS   239/09),   že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy po rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   ako   aj   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002, vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

7. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014