znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 666/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Ch.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr. Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a spoločník JUDr. Dušan Chlapík, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 T/114/2012   a jeho   uzneseniami   z 20.   mája   2014   a 13. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 9. októbra 2014 doručená sťažnosť M. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T/114/2012 a jeho uzneseniami z 20. mája 2014 a 13. augusta 2014.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/87/2012 zo 16. februára 2012 ustanovený za obhajcu ex   offo   v trestnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   28   T/114/2012. Po právoplatnom   skončení   trestného   konania   sťažovateľ   svojím   písomným   návrhom doručeným   okresnému   súdu   4.   marca   2014   požiadal   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) o priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za poskytnuté právne služby vo výške 206 €, a to za 3 úkony právnej pomoci v sadzbe 63,58 € a 2-krát režijný paušál vo výške 7,63 €. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 28 T/114/2012 z 20. mája 2014 (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) rozhodol o priznaní odmeny vo výške 142,42   €   oproti   sťažovateľom   navrhovanej   sume   206 €.   Okresný   súd   teda   nepriznal sťažovateľovi   odmenu   za   úkon   prípravy   a prevzatie   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal, že súčasne vykonal aj oboznámenia sa so spisovým   materiálom   v predmetnej   právnej   veci,   tak   ako   to   podľa   okresného   súdu vyplýva z usmerňujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   pod   sp.   zn.   Tpj   90/2010   (ďalej   len   „stanovisko   trestnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu“). Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 20. mája 2014 sťažnosť podľa § 185 a nasl. zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Okresný   súd   svojím   uznesením (vydaným   sudkyňou   okresného   súdu,   pozn.)   sp.   zn.   28   T/114/2012   z 13. augusta   2014 rozhodol o zamietnutí podanej sťažnosti postupujúc podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   brojil   proti   právnym   záverom   vyplývajúcim z rozhodnutí okresného súdu a s poukazom na § 41 ods. 1 a § 44 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ako aj § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v súhrne argumentoval, že „... z uvedených zákonných ustanovení, obligatórna povinnosť obhajcu preštudovať spis zakotvená nikde nie je. Je zrejmé, že je na obhajcovi aký spôsob prípravy obhajoby zvolí tak, aby boli všetky práva obvineného zachované a aby si obhajca splnil všetky povinnosti, ktoré   mu   zákon   v   súvislosti   s   obhajobou   klienta   ukladá,   a   to   tak,   aby   účelne   využíval prostriedky   a   spôsoby   obhajoby.   Pokiaľ   súd   poukázal   na   stanovisko   trestnoprávneho kolégia NS SR č.   Tpj   90/2010,   z uvedeného   stanoviska   NS SR   vôbec   nevyplýva,   že by preštudovanie spisu malo byť obligatórnou povinnosťou pre priznanie odmeny za úkon prevzatie a príprava obhajoby. NS SR v tomto stanovisku konštatoval, že prípadné štúdium spisu na začiatku obhajoby spadá pod prípravu obhajoby a teda nemožno osobitne účtovať odmenu za úkon prevzatie a príprava obhajoby a osobitne odmenu za úkon preštudovanie spisu.“. K stanovisku trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu dôvodil, že «Obligatórna povinnosť   obhajcu   študovať   spis   v   rámci   prípravy   obhajoby   v   tomto   stanovisku   ako podmienka pre priznanie odmeny za úkon prevzatie a príprava obhajoby nikde uvedená nie je,   ak   by   to   malo   tak   byť   zákonodarca   by   nepochybne   v   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhl. č. 655/2004 Z. z. okrem zákonom stanovenej povinnosti „vrátane prvej porady s klientom“ uviedol aj „vrátane preštudovania spisu“ čo však vo vyhláške nie je a preto nie je ani možné vyžadovať nejaké povinnosti od advokáta nad rámec zákona. Ak NS SR uviedol, že preštudovanie   spisu   v   počiatočnej   fáze   prevzatia   obhajoby   je   neoddeliteľnou   súčasťou prípravy obhajoby toto je myslené tak, že nemožno účtovať aj prípravu a ešte druhýkrát aj preštudovanie spisu na začiatku obhajoby, ale že sa jedná o jeden úkon spadajúci pod prípravu obhajoby, pričom príprava obhajoby je široký pojem a závisí od obhajcu akú prípravu zvolí tak, aby s odbornou starostlivosťou poskytol čo najúčinnejšiu právnu službu svojmu klientovi.». V závere svojej argumentácie sťažovateľ prízvukoval, že „Pokiaľ súd poukazuje   pri   svojom   rozhodnutí   na   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   NS   SR č. Tpj 90/2010,   toto   stanovisko   vychádza   z   úplne   iného   skutkového   stavu,   pričom   rieši odmenu   náhradného   obhajcu   a   podstata   právneho   záveru   trestnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu spočíva v tom, že ustanovený obhajca či už riadny alebo náhradný nemôže účtovať osobitne odmenu za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia a ako ďalší úkon odmenu za štúdium spisu, pretože príprava už zahŕňa aj toto štúdium, teda v danom prípade je možné účtovať len jeden úkon prevzatie a príprava obhajoby. Súd si však   toto   stanovisko   vyložil   rozširujúco   tak,   že   vyvodil   z   tohto   obligatórnu   povinnosť obhajcu   študovať   spis   na   začiatku   prevzatia   a   prípravy   obhajoby,   čo   je   v   mnohých prípadoch neúčelné a nelogické, keďže už v tomto štádiu konania obhajca môže disponovať presne   rovnakými   listinami   ako   sú   vo   vyšetrovacom   prípadne   súdnom   spise   alebo   aké potrebuje k riadnej príprave obhajoby.“.

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28T/114/2012 porušené bolo.

2. Základné právo... vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 28T/114/2012-285 zo dňa 20.05.2014 a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/114/2012 zo dňa 13.08.2014 porušené bolo.

3.   Základné   právo...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č.   k.   28T/114/2012-285   zo dňa   20.05.2014 a   uznesením   Okresného súdu Žilina   sp.   zn. 28T/114/2012 zo dňa 13.08.2014 porušené bolo.

4.   Zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   28T/114/2012-285   zo   dňa 20.05.2014 a uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/114/2012 zo dňa 13.08.2014 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

5. Okresný súd Žilina je povinný nahradiť... trovy konania...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 20. mája 2014

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   28   T/114/2012   z 20.   mája 2014 vydaného   vyšším súdnym úradníkom využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, ktorú sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa sudkyňa okresného súdu v podstate musela vyrovnať s rovnakými skutkovými   a právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľ   na   adresu   postupu   a uznesenia okresného súdu z 13. augusta 2014 uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T 114/2012 z 13. augusta 2014

10.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

15. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 28 T/114/2012 z 13. augusta 2014 uviedol:

«Samosudkyňa ako nadriadený orgán na podklade podanej sťažnosti preskúmala v zmysle § 392 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistila, že sťažnosť obhajcu nie je dôvodná.

Podľa § 349 ods. 3 Tr. por. samosudca má rovnaké práva a povinnosti ako senát a jeho predseda.

Podľa § 553 ods. 2 Tr. por. obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu nárok   na   odmenu   a   náhradu   podľa   tarify   určenej   osobitným   predpisom,   ak   zákon neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Podľa § 553 ods. 5 Tr. por., o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán   činný   v   trestnom   konaní,   ktorého   rozhodnutím   sa   trestné   stíhanie   právoplatne skončilo;   v   konaní   pred   súdom   rozhodne   predseda   senátu   prvého   stupňa   alebo   ním poverený vyšší súdny úradník.

Samosudkyňa preskúmaním spisového materiálu zistila, že predmetné uznesenie je vecne správne, nakoľko priznaná čiastka 142,42,- Eur, zodpovedá objektívne preukázaným nárokom   obhajcu   vyplývajúcim   z   vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   účinnej do 30.06.2013(d'alej len vyhlášky), pričom odôvodnenie rozhodnutia učinila vyššia súdna úradníčka   zodpovedajúcim   spôsobom,   a   preto   samosudkyňa   v   celom   rozsahu   v   zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje.

Z vyúčtovania obhajcu zo dňa 04.03.2013 vyplýva, že si uplatňuje odmenu a režijný paušál okrem iného aj v súvislosti s úkonom právnej služby: „prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 29.03.2012“.

Z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za prevzatie a prípravu zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom.

V zmysle bodu I. stanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 90/2010, odmena za úkon právnej služby „prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom“ v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. zahŕňa aj štúdium spisu ako neoddeliteľnú súčasť prípravy obhajoby.

V uvedenom stanovisku je jasne formulované, že úkon právnej služby „prevzatie a príprava   obhajoby   vrátane   prvej   porady   s klientom“   v   zmysle   §   14   ods.   1   písm.   a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. má zahŕňať aj štúdium spisu, ktoré výslovne označuje ako „neoddeliteľnú súčasť prípravy obhajoby“, pričom stanovisko v bode I. nerozlišuje, či sa jedná o riadneho alebo náhradného obhajcu (predmetné rozlišuje až v bodoch II. a III.). V danom prípade je teda irelevantné, z akého skutkového stavu predmetné stanovisko vzišlo. Súd má za to, že z formulácie predmetného stanoviska je zrejmé, že uvedené je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, či sa jedná o úkon právnej služby vykonaný riadnym alebo náhradným obhajcom a to nielen z hľadiska formulácie bodu L tohto stanoviska, ale aj z hľadiska celkového znenia a členenia tohto stanoviska ako celku, kde v bodoch II. a III. sa   už   jasne   hovorí   o   náhradnom   obhajcovi,   teda   tieto   body   pojednávajú   výlučne o náhradnom   obhajcovi.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   bod   I.   predmetného   stanoviska   je potrebné vykladať všeobecne, t. j. aby bolo možné priznať odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby „prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom“, tento úkon musí zahŕňať jednak štúdium spisu, jednak poradu s obvineným, pričom nezáleží na tom, či sa jedná o riadneho alebo náhradného obhajcu.

K tvrdeniu obhajcu, že je nelogické, aby obhajca išiel študovať spis, o ktorom má „dokonalý   prehľad“,   aby   si   formálne   splnil   povinnosť   preštudovať   spis   a   v   praxi   to v prípravnom konaní prebieha tak, že pri každom vyšetrovacom úkone je celý vyšetrovací spis k dispozícii účastníkom kedykoľvek k nahliadnutiu, čo sa využíva počas prípravného konania niekoľkokrát, o čom sa údajne nepíšu žiadne úradné záznamy, súd uvádza,   že o každom nahliadnutí, resp. nazretí do vyšetrovacieho spisu majú byť vo vyšetrovacom spise úradné záznamy, ktoré preukazujú nielen to, či obhajca nahliadol do spisu, ale aj to, či si z neho dal vyhotoviť fotokópie, v danom prípade však súd žiadnu z týchto skutočností nemal z vyšetrovacieho spisu preukázanú a nepreukázal mu ju ani ustanovený obhajca.

V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že bežnou praxou je, že predmetné záznamy, v prípade, ak k takýmto úkonom dôjde, majú byť a aj bývajú obsahom vyšetrovacieho spisu a v prípade, ak tomu tak nie je, je v záujme samotného obhajcu, aby mal o tejto skutočnosti potvrdenie, resp. sa dožadoval nápravy od vyšetrovateľa.

Súd zdôrazňuje, že predmetné štúdium spisu v žiadnom prípade nemá byť len čisto formalistickým,   akýmsi   umelo   vytvoreným   úkonom,   kedy   obhajca   „strávi   so   spisovým materiálom istý čas“,   práve naopak,   pri   riadnom   výkone obhajoby je   obhajca   povinný oboznámiť   sa   nielen   so   stanoviskom   svojho   klienta   k   uvedenej   trestnej   veci   (porada s klientom), ale aj s obsahom spisového materiálu tak, aby bolo riadne zabezpečené právo obvineného na obhajobu, pričom je už čisto na zvážení konkrétneho obhajcu, v akej miere a či právo na štúdium spisu využije. Pokiaľ obhajca v sťažnosti poukazuje na to, že si túto povinnosť v konečnom dôsledku splnil dňa 11.04.2012, súd uvádza, že v danom prípade sa jednalo o úkon v zmysle § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, t. j. o záverečné preštudovanie vyšetrovacieho   spisu,   za   ktorý   bola   obhajcovi   priznaná   odmena   v   súlade   s   jeho vyúčtovaním, pričom jedno a to isté štúdium spisu nemôže byť predsa dvakrát subsumované pod dva rôzne úkony a nemôže byt' zaň dvakrát priznaná odmena.

Súd   záverom   poznamenáva,   že   ani   prípadná   „preťaženosť“   orgánov   činných v trestnom konaní, resp. súdu, ktorú obhajca vo svojej sťažnosti predpokladá v súvislosti s poskytnutím   spisového   materiálu   obhajcovi   na   jeho   Štúdium,   nemôže   byť   na   ťarchu zabezpečenia práva obvineného na obhajobu.

Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie je vecne správne, samosudkyňa v postavení nadriadeného orgánu sťažnosť obhajcu... podľa § 193 ods. písm. c) Tr. por. zamietla ako nedôvodnú.»

16. Vzhľadom na stotožnenie sa samosudcu okresného súdu so spôsobom vyčíslenia trov povinnej obhajoby vyšším súdnym úradníkom, ako aj na obsah námietok sťažovateľa považoval   ústavný   súd   za   podstatné   citovať   aj   relevantnú   časť   odôvodnenia   uznesenia okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 20. mája 2014:

«V trestnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/114/2012 bol obvinenému... pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. ustanovený za obhajcu... opatrením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 0Tp/87/2012 zo dňa 16.02.2012. Obhajca požiadal o priznanie odmeny a   náhrady   hotových   výdavkov   v   zmysle   vyhl.   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 206,- €.

Podľa § 553 ods. 2 Tr. por. obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu nárok   na   odmenu   a   náhradu   podľa   tarify   určenej   osobitným   predpisom,   ak   zákon neustanovuje inak.

Pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., by bolo možné uložiť trest odňatia slobody v trvaní až na dva roky, to zn., že horná hranica neprevyšuje päť rokov, a preto súd postupoval v zmysle §12 ods. 3 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Po preskúmaní žiadosti obhajcu, priloženého vyúčtovania a obsahu spisu súd dospel k nasledovnému záveru:

Súd ustanovenému obhajcovi nepriznal odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby „prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 29.03.2012“, a to z dôvodu, že vykonanie tohto úkonu v plnom rozsahu nebolo ustanoveným obhajcom preukázané.   V   uvedenej   súvislosti   je   nevyhnutné   poukázať   na   nasledovné   skutočnosti. Z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí obhajcovi za prevzatie a prípravu zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, t. j. predmetný úkon musí zahŕňať jednak prevzatie a prípravu obhajoby, jednak prvú poradu s klientom ako neoddeliteľné súčasti tohto úkonu. V tejto súvislosti   súd   tiež   poukazuje   na   stanovisko   Trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   Tpj   90/2010,   v   zmysle   ktorého   odmena   za   úkon   právnej   služby „prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom“ v zmysle §14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. zahŕňa aj štúdium spisu ako neoddeliteľnú súčasť prípravy obhajoby.

V   danom   prípade   mal   súd   z   obsahu   spisového   materiálu   síce   preukázané,   že ustanovený obhajca vykonal prvú poradu s klientom, z obsahu spisového materiálu však nebolo   zistené,   že   by   vykonal   aj   štúdium   spisu,   ktoré   je   v   zmysle   vyššie   uvedeného stanoviska   neoddeliteľnou   súčasťou   prípravy   obhajoby   a   obhajca   preštudovanie   spisu v rámci prípravy obhajoby súdu ani iným spôsobom nepreukázal. Z uvedených dôvodov nebolo   možné   priznať   za   tento   úkon   odmenu   a   režijný   paušál   tak,   ako   to   vo   svojom vyúčtovaní požadoval obhajca.

O výške odmeny a náhrady hotových výdavkov na návrh obhajcu rozhodla vyššia súdna úradníčka na základe poverenia zákonného sudcu, v zmysle citovanej právnej úpravy a na základe hore uvedených skutočností tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodovaním podľa § 553 ods. 2, 5 Tr. por. o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov   ustanovenému   obhajcovi,   nerieši   súd   otázku,   či   má   obžalovaný   nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu. Táto otázka bude riešená až pri rozhodovaní súdu o povinnosti obžalovaného nahradiť štátu už uhradenú odmenu a hotové výdavky ustanovenému obhajcovi. Pritom budú rozhodujúce celkové majetkové a zárobkové pomery obžalovaného, nie jeho momentálne finančné možnosti.»

17. Rozhodovanie o náhrade trov trestného konania vrátane rozhodovania o odmene za obhajobu (ex offo ustanovenému advokátovi) je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní ochrany základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

18. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

19. Podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody... Podľa   §   40   ods.   1   Trestného   poriadku...   obhajcu   ustanoví   a ustanovenie   obhajcu   zruší v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu. Podľa § 553 ods. 2 Trestného poriadku obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku o výške odmeny a náhrady rozhodne   na   návrh   obhajcu   alebo   zástupcu   z   radov   advokátov,   ktorý   bol   ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6, orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné   stíhanie   právoplatne   skončilo;   v   konaní   pred   súdom   rozhodne   predseda   senátu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník. Podľa § 349 ods. 3 Trestného poriadku samosudca má rovnaké práva a povinnosti ako senát a jeho predseda.

20. Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti   už   všetkým   oprávneným   osobám   uplynula   a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie... písm. c) vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi   senátu a v prípravnom konaní sudcovi   pre prípravné konanie, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce   týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto ustanovenia okrem iného vyplýva, že sa preskúmava iba správnosť výroku uznesenia. Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené. To   isté   platí   aj   pre   posúdenie   správnosti   postupu   konania,   ktoré   napadnutému   výroku predchádzalo   (pozri   Trestný   poriadok,   stručný   komentár   autorov   Štefan   Minárik   a kol., vysvetlivky k § 192, s.   502). Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku   nadriadený orgán zamietne   sťažnosť,   ak....   c)   nie   je   dôvodná.   Podľa   §   10   ods.   6   Trestného   poriadku predsedom   senátu   sa   na   účely   tohto   zákona   rozumie   aj   samosudca,   ak   z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné.

21. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 13.   augusta   2014   ústavný   súd   konštatuje,   že   samosudkyňa   okresného   súdu   konala v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretovala a aplikovala, jej úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Z odôvodnenia uznesenia okresného   súdu sp.   zn.   28   T/114/2012   z 13.   augusta   2014 vyplýva,   že   samosudkyňa okresného súdu sa v celom rozsahu stotožnila s dôvodmi sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného   súdu   sp.   zn.   28   T/114/2012   z 20.   mája   2014   vydaného   vyššou   súdnou úradníčkou, ktoré viedli k priznaniu odmeny vo výške 142,42 € podľa § 553 ods. 2 a 5 Trestného   poriadku,   vrátane   spôsobu   ich   výpočtu   a neuznania   jedného   úkonu   právnej pomoci   z dôvodu   nepreukázania   oboznámenia   sa   so   spisovým   materiálom,   vychádzajúc pritom zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 13. augusta 2014 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené.

22. Ústavný súd už konštantne judikuje, že zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je v plnej kompetencii najvyššieho súdu, ktorý je na túto úlohu zmocnený zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o súdoch“ [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)], resp. jeho plénum a kolégiá, keď mu je okrem iných priznaná aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že nie   je súčasťou   systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Inými slovami, ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (m.   m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo   zjednocovať   stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09,   III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

23. Namietaný postup okresného súdu preto nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade neporušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nesprávnou   a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného   súdu   svojím   vlastným. Inými   slovami,   z pohľadu   ústavného   súdu   uznesenie okresného súdu z 13. augusta 2014 v nadväznosti na odôvodnenie uznesenia okresného súdu   z 20.   mája   2014   vydaného   vyššou   súdnou   úradníčkou   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   28   T/114/2012   z 13.   augusta   2014   a namietaným porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 13. augusta 2014

24.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, k čomu dôvodil:«Zjavne   nesprávnym   rozhodnutím   Okresného   súdu   Žilina,   a   to   uzneseniami   č.k. 28T/114/2012-285 zo dňa 20.05.2014 a sp. zn. 28T/114/2012 zo dňa 13.08.2014, ktorým bola sťažovateľovi priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov za povinnú obhajobu odsúdeného... v sume 142,42 Eur oproti navrhovanej sume 206 Eur, kde súd v časti pod bodom 1/ návrhu „prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 29.03.2012“ nepriznal sťažovateľovi odmenu vo výške 63,58 Eur, došlo k porušeniu... práv sťažovateľa.

Tento rozdiel vo výške trov obhajoby predstavujúci peňažnú čiastku 63,58 Eur je majetkovou   ujmou   sťažovateľa,   ktorá   mu   bola   spôsobená   rozhodnutiami   a   postupom Okresného súdu Žilina.»

25. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov uznesenia okresného súdu sp. zn. 28 T/114/2012 z 13. augusta 2014, ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa osobitne   uvedeným   článkom   ústavy a dohovoru,   ktorý   mal   byť   podľa   neho   taktiež   porušený.   Pretože   ústavný   súd   nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 28 T/114/2012 z 13. augusta 2014 a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.D

K namietanému porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T/114/2012

26. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T/114/2012, k čomu dôvodil:

„Uvedené základné právo sťažovateľa bolo porušené Okresným súdom Žilina, keď po právoplatnom skončení veci podal sťažovateľ podľa § 553 ods. 2 Tr. por. na Okresný súd Žilina dňa 04.03.2014 návrh na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov zo dňa 04.03.2013, pričom podľa § 553 ods. 3 Tr. por. mal Okresný súd Žilina o tomto návrhu rozhodnúť v lehote 30 dní od jeho podania t. j. do 04.04.2013.

Keďže Okresný súd Žilina túto zákonnú lehotu nedodržal, sťažovateľ po značnom uplynutí času od podania návrhu viac ako 1 rok podal na súd urgenciu zo dňa 18.04.2014. ktorou sa domáhal, aby súd v predmetnej veci bezodkladne rozhodol.

Súd o návrhu sťažovateľa rozhodol až uznesením č. k. 2817114/2012-285 zo dňa 20.05.2014, teda po uplynutí doby 1 rok a 1 mesiac od doby, v ktorej mal podľa zákona súd o tomto návrhu rozhodnúť podľa § 553 ods. 3 Tr. por., pričom v danom prípade sa vôbec nejednalo o skutkovo alebo právne náročnú vec.“

27.   Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu. Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

28.   Podľa   §   55   ods.   5   Trestného   poriadku   o   sťažnosti   pre   nečinnosť   uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná.

29.   Pri   skúmaní   a posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ tento účinný prostriedok nápravy nevyužil, resp. jeho písomná urgencia   z 18.   apríla   2014   nebola   naplnením   postupu   podľa   §   55   Trestného   poriadku. K tomuto prostriedku nápravy ústavný súd konštatuje, že jej zmyslom je presne tak, ako aj pri sťažnosti podľa § 62 a násl. zákona o súdoch, domáhať sa ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Samozrejme, procesný   postup   adresného   všeobecného   súdu   je   v oboch   prípadoch   rozdielny,   ale v konečnom dôsledku sleduje totožný cieľ, a tým je v prípade zistenia prieťahov v konaní ich odstránenie. Zatiaľ čo v prípade sťažnosti podľa zákona o súdoch musí byť sťažovateľ o prijatých   opatreniach   písomne   upovedomený   predsedom   príslušného   súdu,   v prípade sťažnosti podľa § 55 Trestného poriadku ak súd, o ktorého prieťahy ide, neurobí úkony uvedené v sťažnosti pre nečinnosť, predloží takú sťažnosť spolu so spisom a písomnými stanoviskami nadriadenému súdu, ktorý o nej rozhodne vo forme rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná.

30. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

31. Za daných okolností, a to nevyužitie postupu podľa § 55 Trestného poriadku sťažovateľom, a vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v skončenom konaní, ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k postupu   okresného   súdu   ako   zjavne   neopodstatnenú.   V širších   súvislostiach   už   iba prízvukuje,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní má   nevyhnutne za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014