znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 666/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Y.,   naposledy   B.,   zastúpeného   spoločnosťou   K., B. B., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl. 17 ods.   2   a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 88/2013-963 z 11. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 88/2013-963 z 11. júna 2013.

Sťažovateľ   sťažnosť   zdôvodnil   tým,   že Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“)   v   trestnej   veci   č.   k.   2   T   5/2013-955   zo   16.   mája   2013   pre   trestný   čin   vraždy podľa § 219   ods.   1   a 2   písm.   f)   Trestného   zákona   spáchaného   formou   účastníctva ako organizátor podľa   § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č.   140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Z.   z. zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.   Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 88/2013-963 z 11. júna 2013 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v   platnom   znení   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) zamietol.

Sťažovateľ ďalej svoju sťažnosť odôvodnil takto: «Mám za to, že napadnutým uznesením Krajský súd v Trnave porušil moje práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva chránené čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktiež neboli pri rozhodovaní dodržané ustanovenia § 72 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku, § 76 ods. 1 Trestného poriadku, § 79 ods. 2 Trestného poriadku, čím zjavne došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   SR.   Napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   napriek   svojím   4   stranám neobsahuje k otázke posúdenia mojej sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného súdu Trnava 2T 5/2013 - 955 viac ako jednu vetu, v ktorej Krajský súd Trnava uvádza, že: „... s dôvodmi súdu I. stupňa sa stotožňuje a je tiež toho názoru, že dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku aj naďalej trvajú.“ Zvyšný obsah rozhodnutia sa dôvodmi   mojej   sťažnosti   vôbec   nezaoberá.   Síce   ich   čiastočne   konštatuje,   ale   žiadnym spôsobom na ne nereaguje, neobsahuje konkrétne dôvody väzby, a to ani formálne ani skutkové. Odkazuje len na rozhodnutie súdu prvého stupňa. Takto koncipované rozhodnutie nespĺňa atribúty zákonného rozhodnutia o väzbe. V danom prípade sa jedná o rozhodnutie o väzbe, ktoré je nanajvýš arbitrárne, nie je preskúmateľné, nespĺňa zákonné náležitosti podľa   §   176   ods.   2   a   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   neuvádza   žiadne   konkrétne skutočnosti, a preto je ako také nezákonné a nepreskúmateľné....

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.06.2013 č. k.: 5Tos 18/2013-963 boli vážnym spôsobom porušené moje práva podľa odseku 1 čl. 127 Ústavy SR....

...   žiadam   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   bude zohľadňovať nezákonný a účelový postup OČTK a súdov pri mojom väzobnom stíhaní.»

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... v postupe a uznesení krajského súdu č. k. 3 Tos 88/2013-963 z 11. júna 2013 vidí porušenie aj týchto práv:

„... Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie... “.

Základná námietka sťažovateľa spočívala v tvrdení, že v napadnutom uznesení nie je ani zmienka o tom, či väzba v jeho prípade ešte stále trvá nevyhnutnú dobu, a ak áno, z akých dôvodov možno väzbu s prihliadnutím na predchádzajúce kumulatívne väzby, ktoré spolu   trvajú   už   viac   ako   11   rokov,   v   tomto   konkrétnom   prípade   ešte   stále   považovať za väzbu trvajúcu nevyhnutnú dobu. Taktiež podľa sťažovateľa konajúci súd neskúmal, tak ako to ukladá zákon, či dôvody sťažovateľovej väzby aj naďalej trvajú, t. j. či je ešte stále daný reálne existujúci a preukázateľný dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   odmietnutie   návrhu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Vo   väzobných   veciach   platí,   že   skúmanie   dôvodov   väzby   a   primeranosti   lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených   v   týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností uvedených obvineným v žiadostiach) ústavný súd zisťuje či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný   súd   taktiež   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   patrí interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že jeho úloha sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods.   1   písm.   a) Trestného   poriadku.   Krajský   súd   existenciu   daného   zákonného dôvodu odôvodnil aj skutkovými okolnosťami, a to poukázaním na osobu sťažovateľa, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý ani prechodný pobyt, je proti nemu vedené aj ďalšie trestné   stíhanie   za   obzvlášť   závažnú   trestnú   činnosť,   ako   aj   poukázaním   na   charakter spáchanej trestnej činnosti, resp. na výšku hroziaceho trestu.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe javí ako akceptovateľné.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň   musí   byť   v   súlade   s   účelom   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Ústavný   súd   nezistil   taký   extrémny   výklad   ustanovení   citovaných   v   označenom rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať účinky s ústavou nezlučiteľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu   nestotožňoval,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Navyše, ústavnému súdu   je známa skutočnosť,   že sťažovateľ bol po jeho náleze sp. zn.   I.   ÚS   47/2013   z   väzby   17.   septembra   2013   prepustený   a následne   vyhostený na Ukrajinu, čím stratil účinnosť jeho návrh v tomto štádiu konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013