znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 665/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 23/2013 z 30. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. augusta 2013   doručená   sťažnosť   Ľ.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 4 Tdo 23/2013 z 30. mája 2013.

2. Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   2   T   50/2009   z 10. novembra   2009   bol   uznaný   za   vinného   zo   spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 6/2010 z 2. marca 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku okresného súdu zamietnuté.

4.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   23/2013   z   30.   mája   2013   bolo dovolanie   sťažovateľa   podané   v   trestnom   konaní   odmietnuté;   rozhodnutie   bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2013.

5. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v tejto istej veci podal dovolanie aj skôr. Toto   však   bolo   odmietnuté   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   12/2010 z 23. novembra 2010, pričom v tomto skôr podanom dovolaní namietal iné skutočnosti, než aké   namietal   v dovolaní   neskoršom,   ktoré   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tdo 23/2013   z 30. mája   2013   odmietnuté,   v   súvislosti   s   ktorým   podáva   túto ústavnú sťažnosť.

6.   Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   s   poukazom   na   §   372   ods. 2 Trestného poriadku a s vysvetlením, že toto ustanovenie sa vzťahuje aj na dovolanie, ktoré bolo odmietnuté, a nie zamietnuté, pričom toto vysvetlenie neodôvodnil. Zároveň najvyšší súd   konštatoval,   že   je   systémovo   neúnosné,   aby   sa   mohlo   dovolanie   podávať   znovu viackrát, hoci aj z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz.

7. Sťažovateľ s takýmto postupom súdu nesúhlasí a domnieva sa, že mu tak bola odopretá spravodlivosť. Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nezakazuje podať nové dovolanie opreté o celkom nové skutočností súdom ešte nepreskúmavané, ak bolo iné dovolanie opreté o iné skutočnosti odmietnuté. Súd nemôže stotožňovať pojmy zamietnuté (keď sa rozhoduje po preskúmaní merita veci) a odmietnuté (keď sa odmieta podanie bez preskúmania merita veci z procesných dôvodov). Ak súd tieto pojmy stotožňuje pri výklade ustanovenia   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku,   musí   to   vo   svojom   rozhodnutí   ústavne konformným spôsobom vysvetliť, čo sa nestalo. Za týchto okolností obmedzuje sťažovateľa podať   dovolanie   iba   ustanovenie   §   370   ods.   1   Trestného   poriadku   (lehota   troch   rokov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu).

Zo   žiadneho   ustanovenia   zákona   nevyplýva   záver,   aký   vyslovil   najvyšší   súd vo svojom   rozhodnutí,   že „prax   si   vynútila   takýto   postup,   ktorý   má   nútiť   dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz“. Sťažovateľ sa   domnieva, že jedine príslušné ustanovenie zákona ho môže k niečomu nútiť, nie súdna prax, a ak ho k tomu skutočne núti ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku, musí súdna prax k nemu poskytnúť výklad zodpovedajúci ústavným štandardom, aby bolo celkom jasné, na základe akých právnych úvah k nemu prax dospela.

8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4Tdo 23/2013 zo dňa 30.5.2013 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   4Tdo   23/2013   zo   dňa 30.5.2013 sa zrušuje.

Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania   pred   Ústavným   súdom   SR,   náhradu   trov   konania   si   uplatňuje   v   súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 130;16 + 7,81 x 2 = 275,94 Eura + 20% DPH -55,18 Eura, spolu 331,12 Eura).“

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa,   v   ktorej   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   23/2013   z   30.   mája   2013 a v ňom uvedeným výkladom § 372 ods. 2 Trestného poriadku v súvislosti s odmietnutím jeho   opakovaného   dovolania   a dospel   k záveru,   že   ústavná   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená.

12. Materiálny právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy) je postavený okrem iného na dôvere občanov   v právo   a právny   poriadok.   Podmienkou   takej   dôvery   je   stabilita   právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota   je   ovplyvňovaná   nielen   legislatívnou   činnosťou   štátu   (tvorbou   práva),   ale   tiež činnosťou   štátnych   orgánov   aplikujúcich   právo,   lebo najskôr   aplikáciou   a interpretáciou právnej normy sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom.

Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v konečnom dôsledku tiež mieru dôvery občana   v právo   a v inštitúcie   právneho   štátu   ako   také   preto   ovplyvňuje   aj   to,   akým spôsobom orgány aplikujúce právo, teda predovšetkým súdy, ktorých základnou úlohou je poskytovať   ochranu   právam,   pristupujú   k výkladu   právnej   normy.   Ostatne   na   takom význame   judikatúry   súdov   je   vybudovaná   aj   doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá považuje za zákon v materiálnom zmysle práve aj judikatúru súdov (Kruslin v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Mueller a spol. v. Švajčiarsko z 24. mája 1988).

13.   Ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu   a v nej   obsiahnutú   interpretáciu ustanovenia   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   musí   považovať   sťažovateľ   za   zákon v materiálnom   zmysle   a za   súčasť   tejto   právnej   normy.   Jej   výklad   najvyšším   súdom neskrátil obhajovacie práva sťažovateľa jednak preto, že mal možnosť sa obrátiť na tento súd s dovolaním (čo aj urobil), a jednak preto, že dovolací súd je síce viazaný dôvodmi dovolania (§ 385 ods. 1 Trestného poriadku), ale v rámci spravodlivosti procesu ako celku je   vždy   povinný   zaoberať   sa   posúdením   dopadu   v dovolacom   konaní   preskúmavaného rozhodnutia do základných práv a slobôd sťažovateľa.

14. V danej súdenej veci dovolací súd uvedené poslanie naplnil už pri preskúmavaní prvého dovolania sťažovateľa; preto na podávanie ďalšieho dovolania nebol daný žiaden racionálny procesný dôvod. Opačný postup by len zbytočne zaťažoval dovolací súd, čo vedie   k poškodeniu   účastníkov   ostatných   konaní,   ktorých   spory   aj   takto   narastajúcou súdnou zahltenosťou sa nutne ďalej predlžujú bez toho, že by pri tom bolo toto zvýšené úsilie i finančné výdaje ako na strane účastníkov, tak na strane štátu, vyvážené tým, že by bola   účinnejšie   poskytnutá   ochrana   práv   dotknutých   účastníkov,   a tak   umožniť čo najspravodlivejší   a   najefektívnejší   priechod   ich   základným   právam,   slobodám a spravodlivosti.

15. Ústavný súd s poľutovaním konštatuje, že v tomto smere sa nenaplnil úmysel a očakávanie   zákonodarcu,   ktorý   ustanovil   nutnosť   zastúpenia   účastníka   advokátom v konaní   pred   ústavným   súdom/najvyšším   súdom   s nádejou,   aby   advokátsky   primus zamedzil bezúčelnému podávaniu opravných prostriedkov vrátane ústavných sťažností.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013