znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 664/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka a sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2013 prerokoval podanie JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. KP 4/2012-69 z 18. septembra 2013 o predpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho   vo   veci   vedenej   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. IV. ÚS 413/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ladislav   Orosz,   Ľudmila Gajdošíková   a   Ján   Luby n i e   s ú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 24. septembra 2013 doručené podanie JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“), č. k. KP 4/2012-69 z 9. septembra 2013, ktorým vzniesol námietku predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   JUDr.   Ladislavovi   Oroszovi,   JUDr.   Ľudmile   Gajdošíkovej a JUDr. Jánovi Lubymu vo veci sťažnosti D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie v petite označených práv postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   M   Cdo   16/2010   a   jeho uznesením z 25. apríla 2012.

2.   Námietku   predpojatosti   proti   sudcovi   spravodajcovi   Ladislavovi   Oroszovi navrhovateľ   v   podstatnom   odôvodnil   tým,   že «Na   sudcu   som   podal   22.   februára   2013 trestné   oznámenie   z   dôvodu,   že   ako   vylúčený   sudca   konal   a   rozhodoval   v   mojej disciplinárnej veci, vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, hoci vedel, že je proti mojej osobe zaujatý. Jeho zaujatosť spočíva v našej vzájomnej nevraživosti, ktorej dôkazom je   skutočnosť,   že   sudca   Ladislav   Orosz   sa   prostredníctvom   médií   opakovane   negatívne vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti, najmä v súvislosti s legitimitou zastavania funkcie predsedu Najvyššieho súdu (v rokoch 1998-2003). Možno uviesť napríklad správu vydanú S. (tlačová agentúra) 15. októbra 2000, kde Ladislav Orosz vtedy ako predseda Ústavnoprávneho výboru parlamentu uviedol, že „spôsob konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Harabina je taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe pre S. Ladislav Orosz uviedol okrem iného, že Štefana Harabina možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto vyjadrenia Ladislava Orosza sa dalo tiež očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať k mojej osobe aj v tomto   konaní.   Opodstatnenosť   týchto   obáv   odôvodňuje   aj   rozhodnutie   samotného Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010, ktorým senát Ústavného   súdu   vylúčil   sudcu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom pod č. IV. ÚS 345/09 vo vzťahu k mojej osobe ako účastníkovi iného konania pred Ústavným   súdom,   a   to   bezprostredne   už   pred   prejednávaním   mojej   disciplinárnej   veci. Sudca   Ladislav   Orosz   bol   vylúčený   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   aj   v   ďalšom   konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 287/2013, týkajúcej sa sťažnosti JUDr. P. P. vedenej proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky...

Objektívnosť sudcu Ladislava Orosza v ostatnom čase je spochybnená aj v dôsledku ním samým vymysleného nátlaku na jeho osobu (prostredníctvom manželky), v súvislosti s konaním   o   ústavností   Špeciálneho   súdu   (voči   zriadeniu   ktorého   sťažovateľ   mal   od začiatku námietky). Nepravdivosť nátlaku sa potvrdila právoplatným uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v K., ČVS: ORP-97/4-OVK-KE- 2011 zo 14. júna 2011, ktorým sa zastavilo trestné stíhanie vo veci narkotického útoku na manželku sudcu Orosza s tým, že po rozsiahlom dokazovaní bolo preukázané, že narkotický útok sa na jeho manželku nestal. Nemožno mať istotu o nestrannosti sudcu, ktorý mystifikuje verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu...

Okrem   všetkých   týchto   dôkazov   poukazujem   aj   na   obsah   mojich   mediálnych vystúpení na adresu sudcu JUDr. Ladislava Orosza, z ktorých jednoznačne vyplýva, že môj zverejňovaný postoj k jeho osobe vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, že sudca JUDr. Orosz bude nestranne a nezaujato rozhodovať v danej veci...».

3. V súvislosti s námietkou predpojatosti vznesenej proti sudkyni ústavného súdu Ľudmile   Gajdošíkovej,   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   a   sudcovi   Jánovi   Lubymu navrhovateľ vo svojom podaní uviedol:

„Na   sudcov   celého   senátu,   teda   na   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho som podal 23. augusta 2013 trestné oznámenie. Z jeho obsahu vyplýva, že IV. senát Ústavného súdu SR zložený z predsedu Jána Lubyho a sudcov Ľudmily   Gajdošíkovej   a   Ladislava   Orosza   na   verejnom   zasadnutí   13.   augusta   2013 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti G., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 MObdo V 4/2010 z 25.   augusta 2011“, nálezom   tak,   že   vyslovil   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ   ďalej   argumentoval,   že   uvedeným   postupom   a rozhodnutím   IV.   senát ústavného súdu ignoroval skutočnosť, že v porovnateľnej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi porušené nebolo. Z uvedeného postupu sudcov IV. senátu ústavného súdu   navrhovateľ   odvodzuje   arbitrárnosť   rozhodnutia   sp.   zn.   IV. ÚS 459/2012,   ktoré považuje za „typicky účelové“, pričom „Účelovosť konania spočíva v tom, že v dôsledku nevraživého   vzťahu   k   predsedovi   Najvyššieho   súdu   SR   Štefanovi   Harabinovi,   úmyselne vykonštruovali nedostatky v jeho práci s cieľom znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu   tým   revanšovať   za   kritiku,   ktorú   im   ako   sudcom   Ústavného   súdu   SR   v   minulosti opakovane vecne adresoval...“.

4. Podľa navrhovateľa negatívny vzťah namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu k nemu ako k fyzickej osobe existuje aj vo vzťahu k nemu ako predsedovi najvyššieho súdu, teda k štatutárnemu orgánu sťažovateľa.

5. Na základe uvedeného navrhovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vylúčil sudcov ústavného súdu JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.

6.   Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu platného od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 predložila podanie navrhovateľa podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   I.   senátu   ústavného   súdu   na   jeho prerokovanie a rozhodnutie.

II.

7. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

8. Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho   pojednávania,   môže   ju   účastník   konania   vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

9. Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2013 (platného v rozhodnom čase, pozn.) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.

10.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať   a   rozhodnúť   tak,   aby   voči   účastníkovi   postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

11.   Sudca   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   k   námietke   predpojatosti   podanej navrhovateľom uviedol:

«Z prípisu JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z 9. septembra 2013 vyplýva, že svoju námietku predpojatosti proti mojej osobe odôvodňuje nasledovnými dôvodmi:

a) že som sa negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným vlastnostiam   v   čase,   keď   som   vykonával   funkciu   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky,

b) že moju nestrannosť spochybňuje aj skutočnosť, že som si podľa jeho tvrdenia mal vymyslieť   nátlak   na   svoju   osobu   prostredníctvom   útoku   na   moju   manželku   v   súvislosti s rozhodovaním o veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 (Špeciálny súd),

c) že obsah jeho medializovaných výrokov (útokov) smerujúcich proti mojej osobe vzbudzuje vážne   pochybnosti o   mojej spôsobilosti   rozhodovať nezaujato a   nestranne   aj v danej veci,

d) že 23. augusta 2013 podal proti mojej osobe trestné oznámenie súvisiace s mojím rozhodovaním   o   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012,   ktoré   malo   byť   účelové v dôsledku „nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu... pričom jeho cieľom malo byť „znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...“ JUDr.   Štefan   Harabin   uplatnil   v   období,   v   ktorom   pôsobím   vo   funkcii   sudcu ústavného   súdu,   proti   mne   námietky   predpojatosti   vo   viac   ako   30   veciach   vedených ústavným   súdom,   ktoré   odôvodňuje   v   zásade   identickým   spôsobom.   Keďže   potreba vyjadrovať   sa   k týmto   námietkam   predstavuje   vážny   zásah   do   pracovného   času   sudcu, odkazujem v záujme hospodárnosti vo vzťahu k dôvodom uvedeným vyššie pod bodmi a), b) a c) na svoje predchádzajúce vyjadrenia (z ostatných najmä na moje vyjadrenie z 25. apríla 2013 k námietke uplatnenej vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10669/2013).

Vo   vzťahu   k   dôvodu   uvedenému   pod   bodom   d),   ktorý   sa   v   predchádzajúcich námietkach predpojatosti zatiaľ neobjavil, uvádzam nasledovné:

1. Z   §   27   a   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej   len „zákon o   ústavnom súde“)   vyplýva,   že v konaniach pred ústavným súdom týkajúcich sa rozhodovania o námietkach predpojatosti možno primerane použiť príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti považujem za potrebné poukázať na § 14 ods. 3 OSP, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní o iných veciach, a § 15a ods. 5 OSP, podľa ktorého, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti neprihliada.

2. Ustanovenia § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde vylučujú ako dôvod na pochybnosti o nepredpojatosti sudcu okolnosti, ktoré spočívajú v jeho rozhodovaní v iných veciach, teda dôvodom na moje vylúčenie nemôže byť moje rozhodovanie o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012. Na tomto závere nemôže nič zmeniť   ani   skutočnosť,   že   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   23.   augusta   2013   v   súvislosti s rozhodnutím   o   označenej   veci   trestné   oznámenie   proti   všetkým   členom   IV.   senátu ústavného súdu (a teda aj mojej osobe), a to predovšetkým z nasledovných dôvodov:

a) platí prezumpcia neviny,

b) v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo samo osebe vylučuje trestné stíhanie sudcu ústavného súdu,

c) argumentácia JUDr. Štefana Harabina v trestnom oznámení je zjavne zavádzajúca a právne ľahko vyvrátiteľná, keďže ju zakladá na tom, že pri rozhodovaní o predmetnej veci mal IV. senát ústavného súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde, hoci tento postup   v   danom   prípade   nemohol   uplatniť   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   stotožnil s právnymi názormi vyjadrenými v poslednom relevantnom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, t. j. nedospel k odchylnému právnemu názoru,   ktorý je primárnym predpokladom postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde.

3. Tvrdenie JUDr. Štefana Harabina, podľa ktorého rozhodovanie členov IV. senátu ústavného súdu o veci vedenej pod sp. zn. IV. US 459/2012 malo byť účelové v dôsledku „nevraživého   vzťahu   k   predsedovi   Najvyššieho   súdu...“,   pričom   jeho   cieľom   malo   byť „znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...“, je vo svojej podstate   nielen   vykonštruované,   resp.   založené   na   jeho   spôsobe   uvažovania (zodpovedajúcom jeho osobnostnej výbave), ale predstavuje samo osebe aj invektívu voči mojej osobe (jednu z mnohých), ako aj ďalším členom IV. senátu ústavného súdu. Zároveň toto   tvrdenie   potvrdzuje   zjavnú   účelovosť   postupu   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorý   je motivovaný záujmom dosiahnuť permanentné vylučovanie z rozhodovania o veciach, ktoré sa   ho   priamo   alebo   aspoň   nepriamo   dotýkajú,   tých   sudcov   ústavného   súdu,   u   ktorých nemôže   očakávať   vzhľadom   na   ustálenosť   ich   právnych   názorov,   ktoré   mu   zjavne nekonvenujú, žiadnu servilnosť či inú formu ústretovosti...

Sumarizujúc môj postoj k námietkam uplatneným predsedom najvyššieho súdu v tejto veci, ako aj v ostatných veciach považujem za potrebné na jednej strane zdôrazniť, že ich podľa môjho názoru možno, vzhľadom na ich nedôvodnosť, resp. zjavnú účelovosť, hodnotiť ako učebnicový príklad zneužívania inštitútu námietky predpojatosti, ale na druhej strane musím   konštatovať,   že   sa   predsedovi   najvyššieho   súdu   prostredníctvom   nich   objektívne „podarilo“   vytvoriť   stav,   ktorý   môže   vyvolávať   pochybnosti   o   mojej   spôsobilosti rozhodovať   o   veciach,   ktoré   sa   ho   priamo   alebo   nepriamo   dotýkajú,   nezaujato   a nestranne...

Za týchto okolností nepovažujem (napriek tomu, že subjektívne sa cítim spôsobilý o predmetnej veci rozhodnúť nestranne a nezaujato) za vhodné formulovať môj jednoznačný postoj k otázke, či mám byť z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. IV. US 445/2013 vylúčený, a očakávam, že príslušný senát ústavného súdu objektívne a nestranne vyhodnotí všetky   súvisiace   skutočnosti,   a   na   tomto   základe   o   námietke   predpojatosti   racionálne a spravodlivo rozhodne.»

12. Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej navrhovateľom uviedla: «1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

2. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne vylúčené, a, napokon, ja ako sudkyňa ústavného súdu som sa už vyjadrila, že takýto postup – trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie z vecí, ktoré sa týkajú predsedu najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu ako takého (pozri moje vyjadrenie pre plénum ústavného súdu z 27. augusta 2013 vo veciach vedených pod sp. zn.   PL.   ÚS   93/2011,   sp.   zn.   PL.ÚS   116/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/2012   a   sp.   zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona o   ústavnom   súde.   Senát   IV.   ÚS   totiž   vychádzal   z   prejudikatúry,   ktorá   vyplývala   z posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp. nedospel   k odchylnému   právnemu   názoru.   Všetky   ostatné   rozhodnutia   ústavného   súdu predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde v konaní IV. ÚS 459/2012.

4. Navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci IV. ÚS 413/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).

5.   V   prípade   rozhodovania   o   námietke   zaujatosti   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 413/2013   navrhujem,   aby   príslušný   senát   ústavného   súdu   rozhodol   na   základe môjho vyjadrenia pre plénum ústavného súdu, ktoré viedlo k tomu, že v pléne nevznikli žiadne pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013.»

13.   Sudca   Ján   Luby   k   námietke   vznesenej   navrhovateľom   vo   svojom   vyjadrení uviedol:

«1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Z § 27 a § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že aj v konaniach pred ústavným súdom   je   nevyhnutné   primerane   aplikovať   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku. Je to z dôvodu, že úprava v zákone o ústavnom súde je neúplná a nereguluje všetky do úvahy prichádzajúce procesné situácie.

Podľa § 14 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavom súde, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti neprihliada.

2. Citovaný § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde vylučujú   ako   dôvod   na   pochybnosti   o   nepredpojatosti   sudcu   okolnosti,   ktoré   spočívajú v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Výklad   týchto   ustanovení   je   jednoznačný.   Sudcu   nemožno   vylúčiť   z   dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne vylúčené, a, napokon, ja ako sudca ústavného súdu som sa už vyjadril, že takýto postup – trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie z vecí, ktoré sa týkajú predsedu najvyššieho súdu alebo najvyššieho súdu ako takého (pozri moje   vyjadrenie   pre   plénum   ústavného   súdu   z   27.   augusta   2013   vo   veciach   vedených pod sp. zn.   PL.   ÚS   93/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   116/2011,   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/2012 a sp. zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona o   ústavnom   súde.   Senát   IV.   ÚS   totiž   vychádzal   z   prejudikatúry,   ktorá   vyplývala   z posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp. nedospel   k odchylnému   právnemu   názoru.   Všetky   ostatné   rozhodnutia   ústavného   súdu predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

4. Ak sa v námietke zaujatosti uvedú len okolnosti ustanovené v § 14 ods. 3 OSP, neprihliada sa na ne, t. j. platí fikcia, ako keby námietka nebola vznesená, ale len pokiaľ ide o takéto skutočnosti.

Z toho dôvodu navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).

5.   Kvôli   úplnosti   dodávam,   že   z   dôvodov   uvedených   v   mojom   (už   spomenutom) vyjadrení pre plénum ústavného súdu, ktoré pripájam k tomuto vyjadreniu a ktoré viedlo k tomu,   že   v   pléne   nevznikli   žiadne   pochybnosti   o   mojej   nezaujatosti   vo   veci   vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013, navrhujem, aby v prípade rozhodovania o námietke zaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 príslušný senát ústavného súdu rozhodol, že nie som vylúčený z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.»

14.   Hoci   sa   úprava   vylúčenia   sudcu   v   základných   rysoch   zhoduje   s   úpravou obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom je   ochrana   individuálnych   subjektívnych   práv   (tak   to   je   napr.   pri   abstraktnej   kontrole právnych   noriem),   alebo   (ii)   v   konaniach,   kde   je   postavenie   účastníka   konania   (jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).

15.   Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   namieta   porušenie   bližšie   označených   práv postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   M   Cdo   16/2010   a   jeho uznesením z 25. apríla 2012, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o dovolaní.   Z tohto pohľadu   je   potrebné   vnímať   aj   oprávnenie   „zástupcu   účastníka“   podať   námietku predpojatosti   proti   vec   prerokovávajúcim   sudcom   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013, najmä pokiaľ ide o dôvody uvádzané v tejto námietke. Postavenie predsedu   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefana   Harabina   v   konaní   pred   ústavným   súdom vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013, ktorého osoby sa námietky predpojatosti uvedené v podaní navrhovateľa výlučne týkajú, je prima facie iné/slabšie, ako je postavenie vec prerokovávajúceho senátu najvyššieho súdu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je postavenie priamych účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto situácie spravidla nemôže obstáť námietka predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho súdu, ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného pred ústavným   súdom   napadnutého   konania,   pričom   podané   námietky   neobsahovali   také skutočnosti,   ktoré   potencionálne   mohli   nejakým   spôsobom   súvisieť   s   predpojatosťou sudcov   Ladislava   Orosza,   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   Jána   Lubyho   (členov   IV.   senátu) vo veci ústavného   prieskumu   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a jeho uznesením z 25. apríla 2012.

16.   Po   preskúmaní   podnetu   navrhovateľa   I.   senát   ústavného   súdu   nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by   podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   viedli   k   vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   413/2013.   Ústavný   súd   aj   v   iných   prípadoch   nepripustil   námietky navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011, I. ÚS 622/2012, I. ÚS 36/2013). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 413/2013.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013