znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 663/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., zastúpeného spoločnosťou JUDr. Michal Krutek, s. r. o.,   Hlavná   11,   Trnava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a spoločník   JUDr.   Michal   Krutek, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 2 a čl. 8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   príkazmi Okresného súdu Trenčín sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkazom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp.   zn.   OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo 14. februára   2013,   príkazom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Nové   Mesto nad Váhom sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013, rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne   sp. zn. 3   To   73/2013   z 28. augusta   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 17/2014 z 21. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. septembra 2014 doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl. 21   ods.   1   a   2, základného práva na listové tajomstvo a tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   v spojení   s trestnoprávnou   zásadou   nebyť   stíhaný   inak   len   na základe   zákona vyplývajúcou z čl. 7 ods. 1 a 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazmi Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra 2012 a sp. zn.   OS   TN-V-11/2013-Ntt-4   z 18.   januára   2013,   príkazom   Okresného   súdu   Považská Bystrica   sp.   zn.   OS   PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013   zo 14. februára   2013,   príkazom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Nové   Mesto   nad Váhom   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 73/2013 z 12. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 17/2014 z 21. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   rozhodnutím okresného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Východiskom postupu okresného súdu pri posúdení viny (zavinenia) sťažovateľa bolo vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktoré sťažovateľ učinil na hlavnom pojednávaní okresného súdu v predmetnej trestnej veci. Vzhľadom na uvedené okresný súd vykonal dokazovanie len čo sa týka uloženia trestnoprávnej sankcie, pričom uložil sťažovateľovi trest   odňatia   slobody   v trvaní   6   rokov   nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta   2013   rozhodol   o zrušení   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2 T   73/2013 z 12. júla   2013   vo   výroku   o treste   a uložil   sťažovateľovi   trest   odňatia   slobody   v trvaní 10 rokov nepodmienečne. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Tdo 17/2014 z 21. júla 2014 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Trestné   stíhanie sťažovateľa   v predmetnej   trestnej   veci   bolo začaté   uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-65/OEK-NM-2012 zo 14. marca 2012 a v rámci prípravného konania boli vykonané aj viaceré úkony podľa piateho oddielu štvrtej   hlavy   Trestného   poriadku.   Ako   sám   sťažovateľ   udáva, „Príkazom   OSTN-V- 122/2012-Ntt-4   zo   dňa   24.05.2012   bol   sudcom   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Trenčín vydaný príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 113 Tr.   por.,   príkazom   OS-TN-V-260/2012-Ntt   zo   dňa   24.05.2012   sudcom   pre   prípravné konanie   Okresného   súdu   Trenčín   vydaný   príkaz   na   predĺženie   odpočúvania   a   záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazom OS-TN-V-11/2013-Ntt-4 zo dňa 18.01.2013 sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Trenčín vydaný príkaz na predĺženie odpočúvania a záznam   telekomunikačnej   prevádzky,   všetky   a   na   základe   uznesenia   vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ, Odbor kriminálnej polície, oddelenie 1 ekonomickej kriminality, Nové Mesto nad Váhom pod č. ČVS: ORP-65/OEK-NM-2012, zo dňa 14.3.2012, bolo podľa § 199 ods. 1 Tr. por.

Príkazom   ORPZNM-V-56/2013-KP   zo   dňa   20.02.2013   bol   vyšetrovateľom   PZ vydaný príkazu na prehliadku iných priestorová pozemkov podľa § 101 ods. 1 Tr. por. Príkazom   OSPB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013   zo   dňa   14.02.2013   bola   sudcom   pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica nariadená domová prehliadka podľa § 100 ods. 1 Tr. por.“.

4.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti brojil proti už citovaným jednotlivým príkazom, poukazujúc   na   ich   nedostatočné,   resp.   absentujúce   odôvodnenie,   v dôsledku   čoho   ich považuje za nepreskúmateľné. V podstatnom sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   príkaz   OSPB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013   zo   dňa 14.02.2013   podľa   §   100   ods.   1   Tr.   por.   nespĺňa   obsahové   náležitosti   odôvodnenia vyžadované   §   100   ods.   1   Tr.   por.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   považuje   sťažovateľ predmetný príkaz za nepreskúmateľný nakoľko nedáva ani základné odpovede na dôvodnosť podozrenia, že v danej nehnuteľnosti sa nachádzajú veci dôležité pre trestné konanie. Sťažovateľ je toho názoru, že príkazy OSTN-V-122/2012-Ntt-4 zo dňa 24.05.2012, OS-TN-V-260/2012-Ntt   zo   dňa   24.05.2012   a   OS-TN-V-ll/2013-Nti-4   zo   dňa   18.01.2013 nespĺňajú obsahové náležitosti odôvodnenia vyžadované § 115 ods. 3 Tr. por. Vzhľadom na túto   skutočnosť   považuje   sťažovateľ   predmetné   príkazy   za   nepreskúmateľné   nakoľko nedávajú   ani   základné   odpovede   na   dôvodnosť   podozrenia,   že   práve   prostredníctvom odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie.

Sťažovateľ je toho názoru, že príkaz ORPZNM-V-56/2013-KP zo dňa 20.02. nespĺňa obsahové náležitosti odôvodnenia vyžadované § 101 ods.   1 Tr.   por.   Vzhľadom na túto skutočnosť považuje sťažovateľ predmetný príkaz za nepreskúmateľný nakoľko nedáva ani základné odpovede na dôvodnosť podozrenia, že práve v príkaze uvedenom motorovom vozidle sa nachádzajú veci dôležité pre trestné konanie.“

4.2 V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na všeobecné znenie skutkovej vety, teda na popis skutku, ktorého sa mal dopustiť a za ktorý bol aj právoplatne odsúdený, pričom jeho vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bolo jediným usvedčujúcim dôkazom, k čomu dôvodí, že „V prípade, ak sa podstatná časť skutku, ktorého sa... vyhlásenie týka opiera len o neurčité a všeobecné vymedzenia okolností jeho spáchania,   a za situácie,   že jediným usvedčujúcim dôkazom obžalovaného je jeho všeobecné   a   neurčité   priznanie,   nemal   by   súd   takéto   vyhlásenie   prijať   a   vykonať dokazovanie za účelom objasnenia skutkových okolností prípadu ako aj ustálenia právnej kvalifikácie.“. Zároveň dodáva, že «Akceptovanie hore uvedeného postupu by znamenalo, že prostredníctvom inštitútu „vyhlásenia viny“ je možné obžalovaného odsúdiť za skutok v ľubovoľnom znení a bez rešpektovania výsledkov dokazovania prípravného konania.».

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol „... Ústavnému súdu SR aby rozhodol, že I. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo nullum crimen sme lege nulla poena sine lege podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 4 Tdo 17/2014 zo dňa 21.07.2014 porušené bolo.

II. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4 Tdo 17/2014 zo dňa 21.07.2014 sa zrušuje a Najvyššieho súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol a sťažovateľ sa z výkonu trestu odňatia slobody okamžite prepúšťa.

III.   Právo   sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy a právo   nullum   crimen   sine   lege   nulla   poena   sine   lege   podľa   čl.   7   ods.   1   dohovoru rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 4 Tdo 17/2014 zo dňa 21.07.2014. Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T 73/2013 zo dňa 12.07.2013 a Krajského súdu Trenčín 3To 73/2013 zo dňa 28.08.2013 porušené bolo.

IV.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   4   Tdo   17/2014   zo   dňa   21.07.2014, rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T 73/2013 zo dňa 12.07.2013 a rozhodnutie Krajského súdu Trenčín 3To 73/2013 zo dňa 28.08.2013 sa zrušuje a Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol a sťažovateľ sa z výkonu trestu odňatia slobody okamžite prepúšťa.

V. Právo sťažovateľa na ochranu domovej slobody podľa čl. 21 ods. 1 a ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príkazom Okresného súdu Považská Bystrica príkazom OSPB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo dňa 14.02.2013 porušené bolo.

VI. Príkaz Okresného súdu Považská Bystrica OSPB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo dňa 14.02.2013 sa zrušuje.

VII. Právo sťažovateľa na ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností podľa čl. 22 ods. 1 a ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príkazom Okresného súdu Trenčín OSTN-V-122/2012-Ntt-4 zo dňa 24.05.2012 porušené bolo. VIII. Príkaz Okresného súdu Trenčín OSTN-V-122/20 l2-Ntt-4 zo dňa 24.05.2012 sa zrušuje.

IX.   Právo   sťažovateľa na   ochranu   listového tajomstva,   tajomstva   dopravovaných správ a iných písomností podľa čl. 22 ods. 1 a ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príkazom   Okresného   súdu   Trenčín   OS-TN-V-260/2012-Ntt   zo   dňa   24.05.2012   porušené bolo. X.   Príkaz Okresného   súdu   Trenčín   OS-TN-V-260/2012-Ntt   zo   dňa 24.05.2012   sa zrušuje.

XI.   Právo   sťažovateľa na   ochranu   listového tajomstva,   tajomstva   dopravovaných správ a iných písomností podľa čl. 22 ods. 1 a ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príkazom Okresného súdu Trenčín OS-TN-V-11/2013-Ntt-4 zo dňa 18.01.2013 porušené bolo. XII. Príkaz Okresného súdu Trenčín OS-TN-V-11/20l3-Ntt-4 zo dňa 18.01.2013 sa zrušuje.

XIII. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Nové Mesto nad Váhom ORPZNM-V- 56/2013-KP zo dňa 20.02.2013 porušené bolo.

XIV. Rozhodnutie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Nové Mesto nad Váhom ORPZNM-V-56/2013-KP zo dňa 20.02.2013 sa zrušuje.

XV.   Vyšetrovateľovi   Okresného   riaditeľstva   PZ   Nové   Mesto   nad   Váhom, dozorujúcemu prokurátorovi Krajskej prokuratúry Trenčín a Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje vyradiť   a   zničiť   všetky   záznamy   o komunikácii   sťažovateľa   s tretími   osobami prostredníctvom odpočúvaného telefónneho prístroja na základe hore uvedených príkazov. XVI. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur,   ktoré   je   povinný   Najvyšší   súd   SR   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

XVII. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur,   ktoré   je   povinný   Okresný   súdu   Trenčín   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

XVIII.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5.000,-   eur,   ktoré   je   povinný   Krajského   súdu   Trenčín   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

XIX. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia..., ktoré je povinný Najvyšší súd SR, Okresný súdu Trenčín a Krajského súdu Trenčín spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom...“.

II.

6.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa v predošlom období so svojou trestnou   vecou   obrátil   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ktorý   sťažnosť   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 485/2013   z 29.   októbra   2013   odmietol   z viacerých   dôvodov,   a to   vo   vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci, keďže „...   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu...   bol   v prvom   rade   povolaný   krajský (druhostupňový) súd,   ktorého právomoc predchádza   právomoci   ústavného súdu...“,   voči napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   nakoľko „Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a rozsudkom krajského súdu.“. Vo vzťahu k jednotlivým úkonom realizovaným podľa piateho oddielu štvrtej   hlavy Trestného   poriadku   v rámci prípravného konania v nadväznosti   na totožnú argumentačnú líniu sťažovateľa ústavný súd skonštatoval, že „Ústavný súd v obdobných prípadoch (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, III. ÚS 180/2010) vyslovil, že uvedené príkazy, ktoré   sú   zásahom   do   práva   na   súkromie,   práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   či   práva na listové   tajomstvo   a tajomstvo   dopravovaných   správ,   sú   ako   dôkazný   prostriedok preskúmateľné v rámci trestného konania. Dotknutá osoba môže v trestnom konaní pred súdom   namietať   nezákonnosť   takéhoto   dôkazného   prostriedku   a z toho   vyplývajúcu nepoužiteľnosť dôkazu, ale len pri súčasnom splnení dvoch podmienok, a to trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní   či   už   ako   obžalovaná,   alebo   ako   poškodená.   Zároveň   to   znamená,   že   ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec   nedostanú,   ale   ani   v   prípadoch   takých   dotknutých   osôb,   ktoré   nie   sú   stranami v trestnom konaní.

... sťažovateľ sa ako obvinený a neskôr ako obžalovaný mohol v rámci hlavného pojednávania na okresnom súde brániť a uvádzať skutočnosti, ktoré by ho zbavovali viny. V tejto   súvislosti   mal   možnosť   poukázať   na nedostatky   v dôkazoch   či   na nezákonnosť dôkazov, na ktorých sa zakladala jeho vina. Naopak, sťažovateľ takúto možnosť nevyužil, ale ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, sa priznal v plnom rozsahu. Keďže okresný súd toto vyhlásenie sťažovateľa prijal, v zmysle Trestného poriadku sa dokazovanie v otázke viny   neuskutočnilo.   Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   odvolaním   nenapadol   rozsudok okresného súdu v tejto časti, ale len vo vzťahu k výroku o treste, a preto krajský (odvolací) súd nemohol v tomto smere reparovať prípadné procesné nedostatky v predchádzajúcom postupe orgánov verejnej moci a okresného súdu.

...

Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Podstatu tohto princípu však sťažovateľ opomenul, keď pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil možnosti, ktoré   mu   ponúka   zákon   a pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   nenamietal   dôkazy použité v rámci trestného konania. Namiesto toho urobil vyhlásenie o svojej vine, ktorého následkom   bola   nemožnosť   využitia   ďalších   riadnych   a mimoriadnych   opravných prostriedkov   [okrem   prípadu   podľa   § 371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku].   Táto okolnosť vylučuje ingerenciu ústavného súdu v danej veci.“.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 a podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1a 2 dohovoru príkazmi okresného súdu sp. zn. OS TN-V-122/2012-Ntt-4 z 24. mája 2012, sp. zn. OS TN-V-260/2012-Ntt z 19. novembra 2012 a sp. zn. OS TN-V-11/2013-Ntt-4 z 18. januára 2013, príkazom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. OS PB-V-3-1/2013-0Tp-252/2013 zo 14. februára 2013 a príkazom okresného riaditeľstva

sp. zn. ORPZNM-V-56/2013-KP z 20. februára 2013

9.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného konštatoval: „Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa ods. 1 písm. a/ až písm. e/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Z obsahu predloženého spisu a povahy obvineným vytýkaných nedostatkov, ktorými sú podľa jeho názoru naplnené ním uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. spoľahlivo vyplýva, že tieto boli obvinenému známe už v pôvodnom konaní   a   obvinený   ich   nenamietol   ani   v   priebehu   prípravného   konania   či   hlavného pojednávania,   ani   v   podanom   odvolaní   alebo   v   konaní   pred   odvolacím   súdom.   Práve naopak, k spáchaniu skutku sa v prítomnosti obhajcu pred vyšetrovateľom a sudcom pre prípravné   konanie,   ktorý   rozhodoval   o väzbe   obvineného,   senátom   okresného   súdu   na verejnom zasadnutí 3. júla 2013 priznal v celom rozsahu, uviedol, že tento od roku 2012 spáchal asi päť krát, aby si týmto spôsobom zadovážil peniaze, pretože mal za to sľúbených 400 € a svoje konanie oľutoval.   Navyše na hlavnom pojednávaní 12.   júla 2013 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. (vyhlásenie obvineného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe), ktoré okresný súd podľa § 257 ods. 6 Tr. por. prijal. V písomnom odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu (na hlavnom pojednávaní sa obvinený nevyjadril či voči rozsudku podáva odvolanie) obvinený namietol napadnutý rozsudok výlučne len vo výroku o treste uloženom okresným súdom, ktorý so zreteľom na svoj postoj k spáchanej trestnej činnosti považoval za neprimerane prísny a na verejnom zasadnutí   odvolacieho   súdu   obhajcovia   obvineného   len   poukázali   na   dôvody   podaného odvolania a obvinený sa k ich odvolaniu a odvolacím návrhom pripojil.

Z tohto dôvodu v súlade s ustanovením § 371 ods. 4 Tr. por. najvyšší súd existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por. neskúmal a svoju prieskumnú povinnosť zameral len na obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.“

11. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože v opačnom   prípade   by   ústavný   súd   nedisponoval   právomocou   na   posúdenie   takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). Z príloh podanej sťažnosti vrátane citovanej časti z napadnutého rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ svoju   argumentáciu   predloženú   ústavnému   súdu   neuplatnil   v konaní   pred   všeobecnými súdmi   (prvostupňovým   a odvolacím   súdom,   pozn.),   a to   aj   napriek   výslovným odporúčaniam ústavného súdu, tak ako to explicitne vyplýva z citovanej časti uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 485/2013 z 29. októbra 2013 (pozri bod 8, pozn.) a ako to sťažovateľovi   vytkol   aj   najvyšší   súd   v príslušnej   časti   svojho   napadnutého   rozhodnutia (pozri bod 10, pozn.). Táto skutočnosť je dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu

12. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol...

13. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že vo vzťahu k sťažovateľom napadnutým rozhodnutiam   okresného   súdu   a krajského   súdu   už   ústavný   súd   rozhodol,   a to   svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 485/2013 z 29. októbra 2013 odmietnutím z dôvodu nedostatku svojej   právomoci   vo   vzťahu   k napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   (pozri   bod   8, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu

14.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

18. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

19. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uvádza:„Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) sa rozumie   nesprávne   právne   posúdenie   zisteného   skutku   alebo   nesprávne   použitie   iného hmotnoprávneho   ustanovenia.   Potrebné   je   však   uviesť,   že   dovolací   súd   nepreskúmava skutkové   zistenia,   na   ktorých   je   založené   napadnuté   rozhodnutie   súdu.   Nie   je   tak legitimovaný   posudzovať   ani   úplnosť   a   správnosť   skutkových   zistení   ustálených   súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní   (ktorého   správnosť   a   úplnosť   dovolací   súd   nemôže   skúmať   a   meniť)   bol subsumovaný   (podradený)   pod   správnu   skutkovú   podstatu   trestného   činu   upravenú v Trestnom   zákone.   Len   opačný   prípad   (nesprávna   subsumpcia)   odôvodňuje   naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavuje teda dovolací súd povinný prezumovať.

Z dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a z rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, vyplýva znenie skutkovej vety tak, ako je uvedené v úvodnej časti odôvodneniu tohto uznesenia. Z jej obsahu spoľahlivo vyplýva, že obsahuje všetky zákonné znaky   obzvlášť   závažného   zločinu,   z   ktorého   bol   obvinený   uznaný   za   vinného,   pretože neoprávnene kúpil, predal a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku a čin spáchal vo väčšom rozsahu.

Na   podklade   týchto   úvah   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru,   že dovolacie dôvody uplatnené v dovolaní podanom obvineným podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm.   g/   Tr.   por.   v   posudzovanom   prípade   pre   zákonnú   prekážku   nemožno   skúmať a dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. splnený nebol a preto dovolanie obvineného ako nedôvodné odmietol.“

20.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 73/2013 z 28. augusta 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť tohto rozhodnutia:

«Obžalovaný...   v   písomnom   odôvodnení   odvolania   prostredníctvom   obhajkyne namietal správnosť napadnutého rozsudku len vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu, ktorý považoval za neprimerane prísny s poukazom na jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti, na jeho vyhlásenie o vine, ktoré podľa jeho názoru možno postaviť na úroveň dohody o vine a treste s prokurátorom a tiež na okolnosť očakávanej premeny trestu odňatia   slobody   s podmienečným   odkladom,   ktorý   mu   bol   uložený   v   inej   trestnej   veci. Vzhľadom na tieto okolnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste odňatia slobody, o spôsobe jeho výkonu a aby mu uložil miernejší trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia s poukazom na to, že u neho nejde o tak narušeného páchateľa, aby bolo potrebné vplývať na jeho prevýchovu výkonom trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne navrhol odvolanie prokurátorky ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť...

Krajský   súd   na   podklade   podaných   odvolaní,   ktoré   mu   spolu   so   spisom   boli predložené dňa 5. augusta 2013, na verejnom zasadnutí postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por.   preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť   len   napadnutých   výrokov   rozsudku   o   treste odňatia   slobody   a   spôsobe   jeho   výkonu   u obžalovaného...,   ako   aj   správnosť   postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že dôvodné je len odvolanie prokurátorky podané v neprospech obžalovaného a naproti tomu odvolanie obžalovaného... nie   je   dôvodné.   Nezistil   pritom   chyby,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané   a   ktoré   by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd pri ukladaní trestu   odňatia   slobody   obžalovanému...,   pri   určení   jeho   výmery   a spôsobu   jeho   výkonu postupoval   v   rozpore   so   zákonom.   Obžalovanému   totiž   mimoriadne   znížil   trest   odňatia slobody   s   použitím   §   39   ods.   1   Tr.   zák.,   hoci   na   postup   predpokladaný   v citovanom zákonnom ustanovení neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. môže súd páchateľovi znížiť (uložiť) trest aj pod dolnú hranicu   trestu   ustanoveného   týmto   zákonom,   ak   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločností postačuje aj trest kratšieho trvania. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že hoci neviaže jeho aplikáciu na „výnimočné“ okolnosti prípadu, ani na „mimoriadne“ pomery páchateľa, už z názvu ustanovenia § 39 Tr. zák. a jeho výkladu vyplýva, že ide o mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody a nie o pravidelný postup súdu. Z uvedeného dôvodu   sa   použitie   ustanovenia   §   39   ods.   1   Tr.   zák.   nemôže   odôvodniť   len   bežne   sa vyskytujúcimi skutočnosťami, ale súd môže pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu len za existencie takých okolností alebo pomerov, ktoré sa u trestných činov a ich páchateľov bežne   nevyskytujú   a   ktoré   je   možné   vyhodnotiť   v   prospech   páchateľov.   Práve   táto   ich výnimočnosť   alebo   neštandardnosť   objektívne   spôsobuje,   že   trest   ukladaný   v   rámci zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby   by   bol   pre   páchateľa   neprimerane   prísny   a   na dosiahnutie účelu trestu by postačoval aj trest kratšieho trvania. Pri rešpektovaní zásady adekvátnosti trestu s prihliadnutím na povahu, závažnosť činu a osobu páchateľa preto Trestný zákon umožňuje súdu na túto situáciu reagovať možnosťou mimoriadneho zníženia trestu aj pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom, pričom je dôležité, aby súd jeho uplatnenie vždy argumentačne odôvodnil takým spôsobom, aby nevznikli žiadne pochybnosti o oprávnenosti použitia tohto ustanovenia. V posudzovanej veci však okresný súd   takto   nepostupoval,   keďže   vo   vzťahu   k obžalovanému...   neuviedol   žiadnu   bežne   sa nevyskytujúcu (výnimočnú) okolnosť prípadu (resp. viacero takých okolností) alebo také (mimoriadne)   pomery   páchateľa,   ktoré   by   vyznievali   v   jeho   prospech   a   ktoré   by   mali význam   pre   mimoriadne   zníženie   trestu.   V   tomto   smere   sa   okresný   súd   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku   obmedzil   na   všeobecné   konštatovania   zdôrazňujúce   priznanie obžalovaného,   ktoré   bez   existencie   iných   okolností   prípadu,   malo   byť   kľúčovou skutočnosťou,   pre   ktorú   považoval   použitie   trestnej   sadzby   ustanovenej   zákonom za neprimerane prísne. Pritom mimoriadne zníženie trestu oprel aj o okolnosti, ktoré sú v neprospech obžalovaného a navyše za okolností, ktoré odôvodnili u neho použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (spáchanie činu vo väčšom rozsahu) a ktoré nielen zvýrazňujú nesprávnosť jeho postupu pri aplikácii § 39 ods. 1 Tr. zák., ale takýto postup pre vyššiu závažnosť spáchaného trestného činu vyplývajúcu práve z hľadiska hodnotenia povahy a charakteru týchto okolností v posudzovanej veci aj vylučujú. Pritom recidíva obžalovaného..., ktorý bol už právoplatne odsúdený v inej trestnej veci a teraz posudzovaný obzvlášť závažný zločin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, vyznievala nielen v jeho neprospech, ale bola zároveň priťažujúcou okolnosťou, na ktorú mal okresný súd prihliadať v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák. a ktorá pri existencii len jednej poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. 1 Tr. zák. odôvodňovala prelo postup podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. a nie aj podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.

Pokiaľ ide o pomery páchateľa, ktoré by boli tak pozoruhodné, že by boli dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., tieto u obžalovaného nie sú dané. Za pomery páchateľa (v podstate za pomery osobitného zreteľa) treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. V podstate ide o pomery (rodinné, osobné), ktoré existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu a za takéto pomery páchateľa treba považovať predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa. O takúto situáciu však u obžalovaného nejde a preto aplikácia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody z hľadiska pomerov páchateľa neprichádzala do úvahy.

Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možností   nápravy   páchateľa.   Mimoriadne   zníženie   trestu   odňatia   slobody   možno   tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu, pričom medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu   pod   tlakom   závislosti   alebo   podriadenosti,   spáchanie   trestného   činu   pod   vplyvom hrozby   alebo   nátlaku,   či   pod   vplyvom   ťaživých   rodinných   pomerov,   ktoré   si   páchateľ nezavinil sám. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť a ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., možno teda v niektorých prípadoch považovať aj viac významných poľahčujúcich okolností, medzi nimi z hľadiska možností nápravy páchateľa aj jeho priznanie sa k trestnému činu a jeho úprimné oľutovanie, pritom pri nedostatku priťažujúcich okolností a najmä za predpokladu, že nie sú dané okolnosti, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby a pokiaľ táto bola v konkrétnom prípade aj použitá. Aj Trestný zákon účinný od 1.1.2006 z hľadiska konštantnej rozhodovacej praxe súdov naďalej vychádza zo zásady, že mimoriadne znížiť trest z dôvodov okolností prípadu pod   dolnú   hranicu   prípustnej   trestnej   sadzby   zvýšenej   na   základe   okolnosti,   ktorá   to podmieňuje, je vylúčené.

V   posudzovanej   veci   u   obžalovaného   prevažujú   v   rozhodnej   miere   okolnosti vyznievajúce v jeho neprospech. Obžalovaný... neoprávnene kúpil a prechovával marihuanu v   množstve   1,99   kg   zodpovedajúcom   minimálne   11.030   obvykle   jednorazovým   dávkam drogy s celkovou hodnotou najmenej 19.901,30 Eura, z čoho je zrejmé, že táto bola určená na   ďalšiu   distribúciu,   z ktorej   mal   pritom   aj   obžalovaný   výrazný   finančný profit.   Toto množstvo a hodnota zaistených dávok drog teda výrazne prevyšuje pojem „spáchanie činu vo väčšom rozsahu“ tvoriaci znak kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák. Obžalovaný navyše vo svojej výpovedi priznal, že nákup omamnej látky vykonával viackrát, avšak ďalšie skutočnosti týkajúce sa osôb, ktoré drogu od   neho   odoberali,   resp.   komu   ju   predával   a   akým   spôsobom   sa   distribuovala   medzi konzumentov,   odmietol   uviesť.   Obžalovaný   sa   síce   priznal   k žalovanému   skutku,   jeho priznanie sa však týkalo len 1,99 kg marihuany, pri prevoze ktorej bol zadržaný políciou, ale k objasneniu, resp. k rozkrytiu celej distribučnej siete neprispel. Obžalovaný spáchal trestný čin závažnejším spôsobom konania, teda za okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby a vyjadrujúcej tak z hľadiska hodnotenia jej povahy a charakteru vyššiu závažnosť trestného činu a právoplatným výrokom o vine ho okresný súd uznal za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. (spáchanie činu vo väčšom rozsahu). Samotná okolnosť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom v rámci vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. sa priznal k trestného činu a oľutoval jeho spáchanie, nemohla byť preto dôvodom na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák.. Prokurátorka v písomnom odôvodnení odvolania v tomto smere dôvodne poukázala na to, že priznanie obžalovaného   k   trestnému   činu   a   jeho   oľutovanie   nepredstavuje   žiadnu   mimoriadnu okolnosť, ktorá by v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. odôvodňovala zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Táto okolnosť sama osebe má len povahu poľahčujúcej okolnosti, na ktorú je potrebné v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, vrátane korekcií trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 a nasl. Tr. zák. a v prípade absencie konkrétne vymedzených okolností prípadu, resp. mimoriadnych pomerov páchateľa   zákon   vylučuje,   aby   sa   obžalovanému   postupom   podľa   §   39   ods.   1   Tr.   zák. mimoriadne znížil trest odňatia slobody len na základe okolnosti, že sa obžalovaný k činu priznal a tento oľutoval. Výhoda zníženia trestu (aj to len v miere obmedzenej ustanovením § 39 ods. 4 Tr. zák.) nie je obžalovanému, ktorý sa k činu priznal, upretá, avšak v takom prípade musia byť zároveň splnené podmienky konania o dohode o vine a treste (§ 39 ods. 2 písm.   d/ Tr. zák.). V rámci vedenia tohto konania pritom obžalovaný nezískava žiadnu záruku, že mu bude uložený trest vo výmere nižšej, ako je v zákone ustanovená trestná sadzba, pričom vhodnosť konania o vine a treste v konečnom dôsledku posudzuje výhradne prokurátor a nie obvinený. V zmysle ustanovení §§ 231, 232 ods. 1 a nasl. a § 331 a nasl. Tr. por. upravujúcich konanie o dohode o vine a treste môže totiž výhradne prokurátor začať konanie o dohode o vine a treste, iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní uzavrieť s obvineným dohodu o vine a treste a podať návrh súdu na jej schválenie a súd je oprávnený   posudzovať   až   návrh   dohody   o vine   a trestu   už   uzavretej   prokurátorom a obvineným z hľadísk   potrebných   pre   rozhodnutie,   či dohodu o vine a treste,   neschváli alebo odmietne pre jej neprimeranosť alebo ju nepovažuje za spravodlivú. Nie je však oprávnený nariadiť prokurátorovi začať konanie o dohode o vine a treste, ani nahrádzať nesúhlas prokurátora s konaním o dohode o vine a treste. Nie je preto v súlade so zákonom právny názor obhajoby obžalovaného, ktorý akceptoval aj okresný súd a podľa ktorého u obžalovaného, ktorý sa k činu priznal na hlavnom pojednávaní v rámci vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a ktorý inak nespĺňa podmienky na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a ani podľa íj 39 ods. 2 písm. d/ Tr. zák., môže súd mimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. aj v prípade, ak k dohodovaciemu konaniu nedôjde (napr. len z dôvodu na strane prokuratúry)   a   pritom   možno   považovať   jeho   prístup   k   spáchanej   trestnej   činnosti   za praktický rovnaký ako postoj obžalovaného v konaní o dohode o vine a treste. Dohoda o vine   a   treste   je   vždy   výrazom   konsenzu   medzi   obvineným   a   prokurátorom   (v   zákonom stanovených prípadoch aj poškodeného alebo inej oprávnenej osoby), ktorý by mal vždy predmetnú   trestnú   vec   posudzovať   v   zmysle   kritérií   obsiahnutých   v   §§   4   a   5   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 619/2005 Z. z. (pri zvažovaní vhodnosti konania dohody o vine a treste je povinný okrem priznania a iných podmienok prihliadať nielen na prejavenú ľútosť a pocit viny obvineného a jeho ochotu dobrovoľne prevziať 'zodpovednosť za svoje konanie,   ale   aj   na ochotu   obvineného   spolupracovať   pri   vyšetrovaní   iných   obvinených osôb) a v prípade ich nesplnenia by prokurátor nemal pristúpiť k uzavretiu dohody o vine a treste, a to bez ohľadu na záujem obvineného dohodnúť sa o vine a treste, Za tejto situácie pri úvahách o aplikácii ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. sa preto nemožno stotožniť s názorom o potrebe uplatňovania rovnakého a teda spravodlivého prístupu voči obvineným, ktorí sa priznali na hlavnom pojednávaní a u ktorých nedošlo k dohodovaciemu konaniu. Presadzovanie tohto prístupu totiž prehliada osobitosti konania o dohode a vine a treste, ktoré nie je možné zamieňať, ani vzájomne nahradzovať s inštitútom mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Obidva postupy sa vyznačujú špecifickými, zo zákona danými podmienkami, od splnenia ktorých sa odvíjajú aj následné rozhodnutia o tom, či sa môže a bude aplikovať ustanovenie § 39 ods.   1 Tr.   zák.   alebo sa pristúpi   k realizácii konania o dohode o vine a treste. Na toto konštatovanie nemá pritom vplyv skutočnosť, že trestná   sadzba   odňatia   slobody   v   kvalifikovanej   skutkovej   podstate   trestného   činu nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. je výrazne progresívna, keď dolná   hranica   trestu odňatia   slobody   10 rokov   je   v základnej   skutkovej   podstate tohto trestného činu podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. hranicou hornou. Progresivita trestných sadzieb nemá priamy súvis s mimoriadnym znížením trestu alebo s konaním o dohode o vine a treste, ale sa odvíja od závažnosti činu, čo je kategória vlastná každému trestnému činu. Ak sa zvyšuje závažnosť činu, dochádza súčasne k sprísneniu trestnej sankcie obsiahnutej v kvalifikovaných skutkových podstatách konkrétneho trestného činu, pričom táto progresivita plne zodpovedá požiadavkám na vyváženosť viny a trestu.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti neboli u obžalovaného... splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., preto odvolacie námietky   prokurátorky   odvolací   súd   považoval   za   opodstatnené   a v celom   rozsahu   ich akceptoval. Vzhľadom na právny záver o vine mal totiž okresný súd pri správnom postupe ukladať obžalovanému... trest odňatia slobody podľa trestnej sadzby ustanovenej v § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. 1/ Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 2 Tr. zák. v   rozpätí   od   10   do   15   rokov,   teda   s prihliadnutím   na   rovnaký   pomer   poľahčujúcich   a priťahujúcich okolností - jedna poľahčujúca okolnosť (priznal sa k spáchaniu trestného činu a úprimne ho oľutoval) a jedna priťažujúca okolnosť (bol už za trestný čin odsúdený) a pritom bez použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák..

Na   základe   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   na   podklade   dôvodne   podaného odvolania prokurátorky podaného v neprospech obžalovaného zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok vo výrokoch o treste odňatia slobody a spôsobe jeho   výkonu   a   pochybenie   okresného   súdu   napravil   tak,   že   uložil   obžalovanému... nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením podľa 48 ods. 3 písm.   b/   Tr.   zák.   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   s maximálnym   stupňom stráženia.   Takto   stanovený   trest   podľa   odvolacieho   súdu   zodpovedá   všetkým   zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 4 a 5 Tr. zák., konkrétnej vysokej miere závažnosti spáchaného trestného činu vyplývajúcej z jeho povahy a spôsobu spáchania,   zisteným   poľahčujúcim   a   priťažujúcim   okolnostiam,   ako   aj   pomerom obžalovaného   a   možnostiam   jeho   nápravy   z hľadiska   účelu   trestu,   jeho   individuálnej   i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je dostatočným   vyjadrením   morálneho   odsúdenia   obžalovaného   spoločnosťou.   Na   výkon uloženého   trestu   zaradil   obžalovaného...   ako   páchateľa   obzvlášť   závažného   zločinu   do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, pretože už jeho zaradenie do tohto ústavu okresným súdom bolo správne a v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. 7, hľadiska doteraz uvedených dôvodov, na podklade ktorých odvolací súd rozhodol v neprospech obžalovaného, je zrejmé, že odvolacie námietky obžalovaného... nepovažoval za opodstatnené, nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo výrokoch o treste a o spôsobe jeho výkonu v prospech obžalovaného na podklade ním podaného odvolania a preto odvolanie obžalovaného... ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.»

21. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu,   ani jeho posúdenie skutkovej   otázky.   Ústavný súd teda   pripomína už spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon nevynímajúc,   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   K tomu   dodáva,   že   nepatrí   do   jeho právomoci   zaoberať   sa   rozhodnutím   o vine   a treste   (II.   ÚS   31/94)   ani otázkou   právnej kvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a o ktorom   sa   s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že tak najvyšší súd, ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich   úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,   a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Tak krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   svojich   napadnutých   rozhodnutiach   primerane rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom   reflektovali   na   sťažovateľom vznesené   odvolacie   a dovolacie   námietky,   ku ktorým   v primerane   podrobnej   svojej argumentácii   zdôvodnili   svoje   úvahy.   Ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť,   že   cieľom sťažovateľových aktivít je dosiahnutie preň zhovievavejšieho posúdenia jeho skutku, a to v podobe   uloženia   miernejšieho   trestnoprávneho   postihu,   resp.   takého   postihu,   s ktorým sťažovateľ   kalkuloval   v kontexte   jeho   postupu   podľa   257   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku. V nadväznosti na tento sťažovateľom zvolený postup a vychádzajúc z obsahu ním podaného odvolania krajskému súdu neostávalo už nič iné, ako preskúmavať „iba“ druh a výšku   uloženej   trestnoprávnej   sankcie,   ktorej   sprísnenie   náležite   odôvodnil,   resp. podrobne   a presvedčivo   odôvodnil.   Sťažovateľom   uvedený   zvolený   postup   ho   následne čiastočne   diskvalifikoval   aj   v konaní   pred   najvyšším   súdom,   ako   aj   ústavným   súdom, ktorých jednou zo základných podmienok ovládajúcich konanie pred týmito inštanciami je princíp subsidiarity (pozri body 9 až 11, pozn.).

23.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôžu   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

24.   Na   podporu   svojich   záverov   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   súčasťou   práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces   zahŕňa aj právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je preto vždy   posudzované so zreteľom   na konkrétny prípad“   (napr.   Georgidias c.   Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,   č.   303-B).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

25. Ústavný   súd   uzatvára,   že   právne   závery   krajského   a najvyššieho   súdu   nie   je možné   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu   a sťažovateľom namietaným   porušením   označeného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nad rámec už uvedeného ústavný súd iba podotýka, že sťažovateľom namietané porušenie čl. 7 ods. 1 a 2 dohovoru neobsahuje vo svojej podstate základné právo alebo slobodu, ale je vyjadrením trestnoprávnej zásady.

26.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie a iné) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014