znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 662/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. D. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín   sp.   zn.   9   Nt/9/2014   z   5.   augusta   2014   a uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/2014 z 25. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. septembra 2014 doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Nt/9/2014 z 5. augusta 2014 a uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/2014 z 25. marca 2014.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 9 T/50/2011-2009 z 28. júla 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To/89/2011-2057 z 25. októbra 2011 uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody   v trvaní 14 rokov nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   so   stredným stupňom   stráženia.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   uznesením   sp.   zn. 1 Tdo 4/2012 z 21. marca 2012 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ďalšom sa sťažovateľ   podaním   z   23.   marca   2013   domáhal   na   okresnom   súde   povolenia   obnovy konania   v   jeho   právoplatne   skončenej   trestnej   veci.   Tento   návrh   okresný   súd   svojím uznesením č. k. 9 Nt 4/2013-44 z 1. augusta 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.   3   Tos/96/2013-55   z   26.   septembra   2013   podľa   §   399   ods.   2   Trestného   poriadku zamietol.   Následne   sa   sťažovateľ   obrátil   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd   a   domáhal   sa preskúmania rozhodnutí všeobecných súdov týkajúcich sa obnovy konania. Ústavný súd svojím   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   209/2014   z   25.   marca   2014   odmietol   sťažovateľom podanú   sťažnosť,   a   to   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   Nt   4/2013 z 1. augusta 2013 z dôvodu nedostatku svojej právomoci a vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tos/96/2013 z 26. septembra 2013 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Svojím   písomným   podaním   doručeným   okresnému   súdu   15.   apríla   2014 sťažovateľ opätovne žiadal okresný súd o povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, a to vo svetle nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra   2012,   ktorým   bola   vyhlásená   za   protiústavnú   časť   asperačnej   zásady vyplývajúcej z § 41 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorej mu bol aj ukladaný trest odňatia slobody   (obdobne   to   bolo aj   v   podaní   z   23.   marca   2013,   pozn.)   v   predošlom   prípade. Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 9 Nt/9/2014 z 5. augusta 2014 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2014 z dôvodu, že sťažovateľ   proti   nemu   nepodal   riadny   opravný   prostriedok,   a   to   sťažnosť   podľa   §   185 a nasl. Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažnosť na ústavnom súde, ktorou brojil proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 Nt/9/2014 z 5. augusta 2014 a proti uzneseniu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/2014 z 25. marca 2014.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ods. P. D. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy..., ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením Ústavného súdu... sp. zn. III. ÚS 209/2014-13 zo dňa 25.03.2014 a Uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9Nt/9/2014-39 zo dňa 05.08.2014, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   Uznesenie   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   III.   ÚS   209/2014-13   zo   dňa 25.03.2014 a Uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9Nt/9/2014-39 zo dňa 05.08.2014, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základných práv a slobôd uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/2014 z 25. marca 2014

7. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Vzhľadom na túto ústavnú normu zákon vyriešil otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde   návrh   nie   je   prípustný,   ak   sa   ním   navrhovateľ   domáha   preskúmania   rozhodnutia ústavného súdu.

8. Z obsahu podania sťažovateľa je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnuť opätovné prerokovanie   jeho   sťažnosti   vo   veci,   ktorá   bola   vedená   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. III. ÚS 209/2014 a o ktorej ústavný súd svojím uznesením z 25. marca 2014 právoplatne aj rozhodol.   Konanie   pred   ústavným   súdom   ako   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   je   v   dôsledku   zvolenej   podoby   špecializovaného a koncentrovaného   modelu   ústavného   súdnictva   v   Slovenskej   republike   konaním jednoinštančným a rozhodnutia ústavného súdu sú (okrem výnimiek uvedených v čl. 133 za bodkočiarkou ústavy, ktoré sa však netýkajú podanej sťažnosti, pozn.) konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,   že   medzi   jeho   oprávnenia   nepatrí   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch vo všeobecnosti   „a fortiori“   o   opravných   prostriedkoch,   ktorými   sa   fyzické   osoby   alebo právnické osoby domáhajú preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

II.B K namietanému porušeniu základných práv a slobôd uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Nt/9/2014 z 5. augusta 2014

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11.   Ústavný   súd   predstavuje   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   v   systéme všeobecných   súdov   účinne   poskytuje,   keďže   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 9 Nt/9/2014   z   5.   augusta   2014   mohol   podať   sťažnosť   podľa   §   185   a   nasl.   Trestného poriadku ako riadny prostriedok nápravy.

13. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v okolnostiach veci Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

14. Ako to z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto   základných   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 Nt/9/2014 z 5. augusta 2014 bolo možné podať sťažnosť podľa § 185   a   nasl.   Trestného   poriadku,   právomoc   poskytnúť ochranu   označeným   základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd sťažnostný, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného   súdu.   Z   uvedených   dôvodov   bola   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prorokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nad rámec uvedeného ústavný súd už len podotýka, že v súčasnom období bude okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Nt/15/2014 opätovne rozhodovať   o   sťažovateľovom   ďalšom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   v   jeho právoplatne skončenej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014