znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 662/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 18248/2013   –   sp.   zn.   Rvp   18257/2013,   sp. zn.   Rvp 18461/2013,   sp.   zn.   Rvp 18471/2013, sp. zn. Rvp 18474/2013, sp. zn. Rvp 18477/2013 – sp. zn. Rvp 18479/2013, sp. zn. Rvp 18481/2013 – sp. zn. Rvp 18482/2013 a sp. zn. Rvp 18489/2013 – sp. zn. Rvp 18490/2013,   zastúpenej   advokátom   JUDr. B.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 16/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 8 NcC 8/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 8 NcC 14/2013 z 18. januára 2013, sp. zn. 8 NcC 15/2013 z 18. januára 2013, sp. zn. 10 NcC 13/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 291/2013 zo 7. marca   2013,   sp.   zn.   5 NcC   11/2013   z 28.   februára   2013,   sp. zn.   5   NcC   10/2013   z 28. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 18/2013 z 18. januára 2013 a sp. zn. 10 NcC 11/2013 zo 16. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 18248/2013   –   sp.   zn.   Rvp   18257/2013,   sp.   zn.   Rvp 18461/2013,   sp.   zn.   Rvp 18471/2013, sp. zn. Rvp 18474/2013, sp. zn. Rvp 18477/2013 – sp. zn. Rvp 18479/2013, sp. zn. Rvp 18481/2013 – sp. zn. Rvp 18482/2013 a sp. zn. Rvp 18489/2013 – sp. zn. Rvp 18490/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18248/2013.

2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júna a 25. júna   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 16/2013 z 31. januára 2013 (sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   18248/2013   a sp.   zn.   Rvp   18490/2013), sp. zn. 8 NcC 8/2013 z 30. januára 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18249/2013 a sp. zn. Rvp 18481/2013), sp. zn. 8 NcC 14/2013 z 18. januára 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18250/2013 a sp. zn. Rvp 18489/2013), sp. zn. 8 NcC 15/2013 z 18. januára 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18251/2013 a sp. zn. Rvp 18482/2013), sp. zn. 10 NcC 13/2013 zo 7. februára 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18252/2013 a sp. zn. Rvp 18479/2013), sp. zn. 9 NcC 291/2013 zo 7. marca 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18253/2013 a sp. zn. Rvp 18474/2013), sp. zn. 5 NcC 11/2013 z 28. februára 2013 (sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   18254/2013   a sp.   zn.   Rvp   18461/2013),   sp. zn. 5 NcC 10/2013 z 28. februára 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18255/2013 a sp. zn. Rvp 18471/2013), sp. zn. 8 NcC 18/2013 z 18. januára 2013 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18256/2013 a sp. zn. Rvp 18478/2013) a sp. zn. 10 NcC 11/2013 zo 16. januára 2013 äsťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18257/2013 a sp. zn. Rvp 18477/2013) týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Čadca a im predchádzajúcim postupom.

II.A

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.B

K spoločnému prerokovaniu vecí

4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.C

6.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 18248/2013   –   sp.   zn.   Rvp   18257/2013,   sp.   zn.   Rvp 18461/2013,   sp.   zn. Rvp 18471/2013,   sp.   zn.   Rvp 18477/2013   –   sp.   zn.   Rvp   18479/2013,   sp.   zn. Rvp 18481/2013   –   sp.   zn.   Rvp   18482/2013   a   sp.   zn.   Rvp 18489/2013   –   sp.   zn. Rvp 18490/2013, týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov.

7. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí krajského súdu (bod 1) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 355/2013 z 5. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III.   ÚS 301/2013 z 2. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 20 ods. 1, 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrh... musí obsahovať, akej veci sa týka,... proti komu smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu   a   navrhované   dôkazy   (odsek   1).   K   návrhu...   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa   advokátom...   (odsek   2).   Ústavný   súd je viazaný návrhom na začatie konania... (odsek 3), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Citované ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania (čl.   127   ods.   1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

9.   Ústavný   súd   v posudzovaných   veciach   zistil   aj   ďalší   dôvod   na   odmietnutie spojených sťažností. Vo veciach vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 18248/2013 – sp. zn. Rvp 18257/2013 totiž sťažovateľka nepriložila k podaným ústavným sťažnostiam splnomocnenia na zastupovanie právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom, tak ako   táto   povinnosť   vyplýva   z   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorú   si   splnila v ostatných veciach spojených na spoločné konanie. Nesplnenie tejto povinnosti je/by bolo dôvodom na odmietnutie už uvedených sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.

10. V súvislosti s týmto nedostatkom ústavný súd pripomína, že nie je povinný ho odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS   213/2010,   IV.   ÚS   134/2010).   Povinnosti   advokáta   definované   zákonom č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.

11.   Ústavný   súd   zároveň   zvýrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keďže   aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných   prípadoch   ako neefektívny.

12. Taktiež ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013