znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 661/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   C.   a M.   C.,   zastúpených   advokátom   Mgr.   Milanom Sadloňom, V. Paulínyho - Tótha 30, Senica, vo veci namietaného porušenia základných práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C. a M. C. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. septembra 2014 doručená sťažnosť J. C. a M. C. (ďalej len „sťažovatelia“; v pôvodnom konaní v právnom postavení aj „odporcovia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 29/2004-251 z 27. novembra 2012, ktorým okresný súd okrem iného „...učil, že hranicu medzi parc. č... a parc. č... tvorí priamka medzi bodmi 50-60-61- 62-63-51 podľa znaleckého posudku... č. 2/2006 zo dňa 09.02.2006 a doplnenia znaleckého posudku zo dňa 08.06.2010 vyznačená v prírode kolíkmi (bod 50 a 51) a farbou na stavbách (bod 60-61-62-63). Odporcom 1 a 2 uložil vypratať časť parc. č... o celkovej výmere 206 m2 vyznačenú v doplnení znaleckého posudku... č. 2/2006 zo dňa 08.06.2010 medzi bodmi 50- 60-61-37-39-38-26-24-15-14-50, ako i odstrániť z parc. č... časť garáže vyznačenej bodmi 43-60-61-44-43 do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti o vypratanie parc. č... o celkovej výmere 206 m2 vyznačenú v doplnení znaleckého posudku... č. 2/2006 zo dňa 08.06.2010   bodmi   61-62-63-39-37-61   a   v   časti   odstránenia   hospodárskej   budovy vyznačenej bodmi 37-62-63-39-37 ako i hnojiska a WC zamietol.“.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   namietajú,   argumentujúc   rozsiahlymi   skutkovými okolnosťami   prípadu   a   právnou   argumentáciou,   viaceré   pochybenia   krajského   súdu, z ktorých   odvodzujú   arbitrárnosť   a nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia,   ktorá podľa ich názoru vedie k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. S ohľadom na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nimi podanej ústavnej sťažnosti vyhovel a vydal takýto nález:

„I. Rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/22/2013-283 zo dňa 14.5.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 7C/29/2004-251 zo dňa 27.11.2012 základné práva a slobody sťažovateľov vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené.

II. Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/22/2013-283 zo dňa 14.5.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

4.   Sťažovatelia   zároveň   v   závere   ústavnej   sťažnosti   poznamenávajú,   že   súbežne s ústavnou   sťažnosťou   v lehote   na   podanie   dovolania   podali   12.   augusta   2014   proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu i dovolanie.

II.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7.   Zo   sťažnosti   súdu   vyplynulo,   že   sťažovatelia súbežne   s ústavnou   sťažnosťou v lehote   na   podanie   dovolania   podali   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu 12. augusta 2014 i dovolanie. Napriek uvedenému si ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom sťažovateľmi tvrdenú skutočnosť overil a zistil, že na okresnom súde bolo dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014 osobne podané 14. augusta 2014.

8. Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania základných práv (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa sťažovatelia   domáhajú   [ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)]   zrušenia   nimi označeného rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 22/2013 zo 14. mája 2014.

9. Ak sa za tejto situácie sťažovatelia domáhajú svojich práv jednak na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietajú, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľov meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014