znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 66/2014-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   D.   Š.,   zastúpeného   opatrovníčkou   M.   Š.,   právne zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 83/2001, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 83/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 C 83/2001 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť D. Š. trovy právneho zastúpenia v sume   501,60   €   (slovom   päťstojeden   eur   a šesťdesiat   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. Ivety Rajtákovej, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2013 doručená sťažnosť D. Š., (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného opatrovníčkou M. Š., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 83/2001.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   ním   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   83/2001,   poukázal   na   časové   odstupy   medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu a uviedol:

„V tomto konaní ide o vec, v ktorej návrh bol podaný ešte v roku 2001, no konanie muselo   byť   prerušené   z   dôvodu   prebiehajúceho   trestného   konania   voči   osobám,   ktoré spôsobili   sťažovateľovi   ťažkú   ujmu   na   zdraví.   Je   pravdou,   že   odporca   pre   existenciu prekážky nemohol vo veci konať, avšak po odpadnutí prekážky mal osobitne prihliadať na skutočnosť, že návrh na začatie konania sťažovateľ podal ešte v roku 2001 a teda mal konať   efektívnejšie,   v   primeranej   lehote   a   s   čo   najkratšími   časovými   úsekmi   medzi jednotlivými   úkonmi.   Vzhľadom   na   to,   nemožno   považovať   úkony   v   tomto   konaní za vykonané v primeranej lehote.... všetky úkony, ktoré odporca urobil, boli urobené vždy so značným, často niekoľkomesačným až ročným, časovým odstupom....“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a... právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 16 C/83/2001 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Prešov konal vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C/83/2001 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   sudu   Prešov   pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, a to vo výške 8.000,- Eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 66/2014-20 z 5. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. 1 SprO 1187/2013, SprU 3013/2013 z 15. apríla 2014   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   vyjadrení   z   15.   apríla   2014   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 83/2001 zistil takýto priebeh namietaného konania:

Dňa 8. marca 2001 doručil sťažovateľ okresnému súdu žalobu, ktorou sa ako žalobca domáhal proti žalovaným 1. A. V., 2. O. V., 3. L. S., 4. Ľ. S. a 5. V. L. nároku na zaplatenie sumy 720 000 Sk s úrokom z omeškania z titulu náhrady škody na zdraví, ktorá mu mala byť spôsobená konaním žalovaných,   ku   ktorému   malo dôjsť   22. augusta 1999.   Konanie žalovaných, v príčinnej súvislosti s ktorým si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu škody, malo   spočívať   vo   fyzickom   napadnutí   sťažovateľa   a   už   v   čase   podania   žaloby   bolo predmetom trestného konania vedeného Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru Prešov   (ďalej   len   „policajný   orgán“)   pod   č.   OÚV-938/PO-10-99   (ďalej   len   „trestné konanie“).

Sťažovateľ svoj nárok na náhradu škody vyčíslil podľa bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vykonaného znalcom v trestnom konaní, podľa ktorého bolesť bola ohodnotená počtom bodov 300 a sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov   700   pri   hodnote   jedného   bodu   60 Sk,   t.   j.   na   náhradu   škody   podľa   základného bodového   ohodnotenia   v   sume   60 000 Sk.   Sťažovateľ   sa   zároveň   domáhal   aj   zvýšenia náhrady škody na zdraví podľa základného bodového ohodnotenia, a to na 12-násobok sumy 60 000 Sk, t. j. spolu sa v žalobe domáhal zaplatenia sumy 720 000 Sk z dôvodu, že podľa neho ide o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorému je primerané ním uplatňované zvýšenie   odškodnenia   (§   7   ods.   3   vyhlášky...   č.   32/1965   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v platnom znení). Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa vymedzil sťažovateľ v žalobe takto: „... je definitívne vyradený z normálneho života a   už   nemá   šancu   zamestnať   sa   nakoľko   Sociálna   poisťovňa,   ho   z   toho   dôvodu   uznala za invalidného občana... Napriek svojmu veku následkom poškodenia zdravia, je natrvalo odkázaný na sústavnú pomoc svojej manželky... Je natrvalo vyradený ako chlap, keď jeho sexuálne schopnosti sú na hranici impotencie, má problémy s verbálnou komunikáciou, pretože poškodená   sánka   a ústa mu   znemožňujú   sa zreteľne a   plynule   vyjadrovať,   trpí stálymi bolesťami trupu a nôh, má pretrvávajúce bolesti hlavy a upadá do psychických depresií, má strach pohybovať sa mimo svojho domu a pod...“

Okresný súd po začatí konania zaslal žalobu na vyjadrenie žalovaným, opakovane zisťoval stav trestného konania, ktoré stále nebolo právoplatne skončené, a vo veci nariadil jedno   pojednávanie   na   3.   február   2004,   na   ktorom   uznesením   prerušil   konanie do právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti žalovaným v 1. A. V., 2. O. V. a 3. L. S.

Trestné   konanie proti   žalovanému   L.   S.   bolo   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 4 T 97/02   zastavené   z   dôvodu   jeho   úmrtia   19.   decembra   2006   a trestné   konanie   proti žalovaným A. V. a O. V. bolo právoplatne skončené 21. januára 2009 rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 To 25/08-664 z 21. januára 2009, ktorým boli uznaní vinnými zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví a boli im uložené peňažné tresty.

V predmetnom konaní došlo niekoľkokrát k výmene zákonného sudcu. Pôvodne vec prerokovávala zákonná sudkyňa JUDr. Ľuboslava Mruškovičová, od 13. februára 2003 bola vec   pridelená   sudcovi   JUDr.   Milanovi   Majerníkovi,   od   5.   novembra   2008   bola   vec pridelená JUDr. Daniele Babinovej, od 24. februára 2009 bola vec pridelená JUDr. Ľubov Vargovej.

Po právoplatnom skončení označeného trestného konania okresný súd pokračoval v konaní a vyžiadal si a pripojil k spisu rozhodnutie o pozbavení sťažovateľa svojprávnosti, úmrtný list zomrelého žalovaného L. S. a vyžiadal si spis o konaní, v ktorom bol sťažovateľ pozbavený svojprávnosti.

Okresný súd v posudzovanom päťročnom období po právoplatnom skočení trestného konania nariadil osem pojednávaní.

Na pojednávaní konanom 11. mája 2010 na základe späťvzatia žaloby okresný súd zastavil   konanie   proti   žalovaným   v   3.   až   5.   rade   a   po   prednese   právnych   zástupcov účastníkov   a ich   návrhov   na   dokazovanie   pojednávanie   odročil   na   neurčito   pre   účely písomného   vyhotovenia   uznesenia   o   zastavení   konania,   predvolania   manželky a opatrovníčky žalobcu a svedkov.

Termín pojednávania určený na 14. december 2010 bol zrušený pre ospravedlnenie sa zástupcu žalovaných v 1. a 2. rade z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti.

Pojednávanie   určené   na   17.   február   2011   bolo   odročené   bez   prerokovania   veci z dôvodu neúspešného doručovania predvolania žalovanému v 2. rade a pre účely zistenia jeho miesta pobytu.

Na pojednávaní konanom 14. apríla 2011 zástupkyňa sťažovateľa navrhla, aby súd pristúpil k nariadeniu znaleckého dokazovania na komplexné posúdenie zdravotného stavu žalobcu,   bola   vypočutá   manželka,   a   zároveň   opatrovníčka   sťažovateľa,   boli   vypočutí žalovaní v 1. a 2. rade a pojednávanie bolo odročené na 30. jún 2011 pre účely zhodnotenia navrhnutých dôkazov.

Pojednávanie konané 30. júna 2011 bolo po prednese zástupcov účastníkov odročené na   neurčito   pre   účely   nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   komplexné   zhodnotenie zdravotného stavu sťažovateľa.

Uznesením z 11. augusta 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie na komplexné zhodnotenie zdravotného stavu sťažovateľa a ustanovený znalec z odboru zdravotníctva I. P. s povinnosťou vyhotoviť znalecký posudok do 60 dní od právoplatnosti uznesenia (ktoré sa   stalo   právoplatným   14.   decembra   2011).   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu doručený   znalcom   1.   februára   2012   a   následne   zaslaný   súdom   na vyjadrenie   právnym zástupcom   účastníkov.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   doručenom súdu 27. februára 2012 navrhla zadať znalcovi doplnenie znaleckého posudku o bodové ohodnotenie   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia.   Okresný   súd   uznesením z 8. augusta 2012 právoplatným 5. októbra 2012 uložil znalcovi doplniť znalecký posudok o bodové ohodnotenie. Znalec podaním doručeným okresnému súdu 26. septembra 2012 oznámil, že z dôvodu skončenia jeho povinného poistenia zodpovednosti za škodu, ktorá môže vzniknúť v súvislosti so znaleckou činnosťou, nie je oprávnený znaleckú činnosť vykonávať a splniť súdom uloženú povinnosť. Dňa 31. októbra 2012 okresný súd opätovne zaslal znalcovi spis pre účely splnenia jemu uloženej povinnosti na doplnenie znaleckého posudku   s   poukazom   na   to,   že   je   stále   zapísaný   v zozname   znalcov.   Znalec   podaním doručeným   súdu   15.   novembra   2012   zopakoval   svoje   predošlé   stanovisko   a   zdôraznil s poukazom   na   príslušné   ustanovenia   zákona   č. 382/2004 Z. z.   o   znalcoch,   tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, že samotné   trvanie   jeho   zápisu   v   zozname   znalcov   na uvedenom   nič   nemení.   Dňa 18. decembra 2012 boli podania znalca okresným súdom zaslané na vedomie zástupcom účastníkov.

Od 3. apríla 2013 bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi Mgr. Milošovi Kolekovi.

Na   pojednávaní   10.   júna   2013   okresný   súd   zo   stanovísk   právnych   zástupcov účastníkov ustálil, že   títo   nerozporujú   posudok   o   bodovom   ohodnotení bolesti   sťaženia spoločenského uplatnenia vyhotovený pre účely trestného konania a pripojený k žalobe, a preto   znalecké   dokazovanie   k   tejto   otázke   nie   je   potrebné.   Po   prednese   zástupcov účastníkov a návrhov na dokazovanie bolo pojednávanie odročené na 11. september 2013 s tým,   že   súdom   budú   pripojené   rozhodnutia   z   občianskoprávnych,   priestupkových a trestných   spisov,   na   ktoré   poukazoval   zástupca   žalovaných   v   súvislosti   s   konaním sťažovateľa,   bude predvolaný navrhnutý svedok   a vyžiadané správy   o dôvode   súčasnej hospitalizácie sťažovateľa   na psychiatrickom   oddelení FNsP   J. A.   Raymana v   Prešove, prípadne ďalšie správy o vývoji psychického stavu sťažovateľa a jeho príčinách.

Následne   bol   predvolaný   svedok   P.   T.,   ktorý   sa   z dôvodu   čerpania   dovolenky ospravedlnil   a   okresný   súd   obratom   z   uvedeného   dôvodu   zmenil   termín   nariadeného pojednávania na 2. október 2013, okresným súdom boli vyžiadané štyri spisy okresného súdu (dva civilné a dva trestné), všetky priestupkové spisy týkajúce sa sťažovateľa a odpis z registra trestov sťažovateľa a tiež psychiatrické oddelenie FNsP J. A. Raymana v Prešove požiadal   o   podanie   správy, „odkedy   sa   u D.   Š.   začali   prejavovať   psychické   problémy a agresivita, s čím súviseli, najmä či ich dôvodom je zranenie, ktoré utrpel dňa 22. 08. 1999“.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   23.   augusta   2013   právna   zástupkyňa sťažovateľa   navrhla   nariadiť   znalecké   dokazovanie   z   odboru   neurológie   a   psychiatrie v nadväznosti na závery už vykonaného znaleckého dokazovania a pre účely komplexného zhodnotenia   zdravotného   stavu   sťažovateľa.   Zároveň   právna   zástupkyňa   sťažovateľa predložila okresnému súdu znalecký posudok č. 153/2007 z 18. novembra 2007, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní vedenom pre prečin výtržníctva na posúdenie psychického stavu sťažovateľa ako obvineného z prečinu.

Na   pojednávaní   konanom   2.   októbra   2013   bol   vypočutý   svedok   P.   T.   (ktorý vypracoval bodové ohodnotenie poškodenia zdravia sťažovateľa) a okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na pripustenie zmeny žaloby. Okresný súd oboznámil účastníkov, že v ďalšom   bude   podľa   odpisu   z   registra   trestov   špecifikovať,   akých   trestných   činov   sa sťažovateľ dopustil. Okresný súd na tomto pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené. Pojednávanie bolo odročené na 27. november 2013.

Okresný súd podľa odpisu z registra trestov sťažovateľa špecifikoval, že tento bol v minulosti sedemkrát odsúdený, a to dvakrát za trestný čin znásilnenia v štádiu pokusu (v roku 1960 a 1970), jedenkrát za prečin proti majetku v socialistickom vlastníctve (v roku 1972), dvakrát za trestný čin vydierania (v roku 1978 a 1987), jedenkrát za trestný čin krádeže (v roku 1982) a jedenkrát za trestný čin podvodu (v roku 2002). Okresný súd zároveň pripojil rozsudok okresného súdu č. k. 5 T 150/05-316 z 26. januára 2006, ktorým bol sťažovateľ pre nepríčetnosť oslobodený spod obžaloby pre skutky kvalifikované ako trestný čin podvodu, trestný čin všeobecného ohrozenia, trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, pričom zo šiestich skutkov štyri smerovali proti M. S. (manželke pôvodne žalovaného v 3. rade).

Od   5.   novembra   2013   bola   vec   pridelená   novému   zákonnému   sudcovi JUDr. Markovi Bujňákovi.

Na pojednávaní konanom 27. novembra 2013 nový zákonný sudca zrušil uznesenie o skončení dokazovania vo veci a po prednesoch zástupcov účastníkov pojednávanie odročil na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania z odboru neurológie a odboru psychiatrie   na   posúdenie   zdravotného   stavu   sťažovateľa   s tým,   že   prítomní   zástupcovia účastníkov majú súdu do 10 dní predložiť otázky navrhované pre znalcov.

Po   predložení   návrhov   otázok   pre   znalcov   zástupcom   účastníkov   okresný   súd uznesením   zo   4.   februára   2014   nariadil   znalecké   dokazovanie   z   odboru   psychiatrie (s lehotou   na   vypracovanie   posudku   50   dní   od   doručenia   spisu)   a   uznesením z 10. februára 2014 nariadil znalecké dokazovanie z odboru neurológie (s lehotou 31 dní od doručenia spisu).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet posudzovaného konania (náhrada škody na zdraví) sa po právnej nejaví ako zložitý. Predmet konania sa po skutkovej stránke môže javiť ako zložitejší, vzhľadom na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania a uvedené čiastočne odôvodňuje dĺžku posudzovaného konania.

2. Správanie   účastníkov   konania   je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovateľ, resp. vzhľadom na pozbavenie sťažovateľa spôsobilosti na právne úkony jeho manželka ako opatrovníčka mohli prispieť ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Posudzované   konanie   sa   začalo   8.   marca   2001   podaním   žaloby   sťažovateľa okresnému   súdu.   Okresný   súd   konanie   uznesením   z   3.   februára   2004   konanie   vo   veci prerušil   do   právoplatného   ukončenia   trestného   konania,   pričom,   ako   to   uznáva   aj sťažovateľ, dôvody na prerušenie konania boli dané od jeho začatia. Vzhľadom na uvedené sa   ústavný   súd   sústredil   na   posúdenie   priebehu   konania   a   jeho   efektívnosti   po zániku dôvodov na jeho prerušenie, t. j. po právoplatnom skončení trestného konania 21. januára 2009. Je namieste akceptovať sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, že postup okresného súdu po zániku dôvodov prerušenia konania mal byť rýchlejší a účinnejší práve s ohľadom na dĺžku obdobia (od začatia konania 8. marca 2001 do právoplatného skončenia trestného konania 21. januára 2009), počas ktorého boli dané objektívne dôvody na jeho prerušenie. Ústavný   súd   konštatuje   po   vyhodnotení   jednotlivých   úkonov   okresného   súdu v posudzovanom   období   (od   21.   januára   2009   do   podania   sťažnosti   24.   októbra   2013 v trvaní skoro piatich rokov) pri zohľadnení postupu okresného súdu aj po podaní sťažnosti, že postup okresného súdu sa javí ako neefektívny. Neefektívnosť konania sa prejavila najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri rozhodovaní o potrebe vykonania znaleckého dokazovania z rôznych odborov zdravotníctva v danej veci, ako aj opakovanom odročovaní pojednávaní bez sústredeného vyhodnotenia potreby nariadenia účastníkmi navrhovaných dôkazov a ich vykonania, resp. nariadenia už v úvode posudzovaného obdobia.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 8 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €. Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014   je   134   € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti   ústavnému   súdu)   a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu. Vzhľadom na to, že advokátka sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia sťažovateľa je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty 20 % v sume 83,60 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia v sume 501,60 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014