znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 66/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   februára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., L., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M, P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny základných práv   a slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoP/51/2011 z 12. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra   2011   doručená   sťažnosť   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“), práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 CoP/51/2011 z 12. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 P 48/2010 z 3. marca 2011 vo veci starostlivosti súdu   o maloletých   vrátane   určenia   výživného   zamietol   sťažovateľov   návrh   na   zníženie výživného na jeho maloleté dieťa a upravil styk sťažovateľa s maloletým za prítomnosti matky.   Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 CoP/51/2011 z 12. septembra 2011.

3.   Sťažovateľ   uviedol: „Vyššie   uvedený   rozsudok   Krajského   súdu...   nadobudol právoplatnosť... 24. 10. 2011. Proti tomuto rozhodnutiu som podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie podľa § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... (dovolací dôvod podľa   §   237 písm.   f/ Občianskeho   súdneho poriadku...).“ K sťažnosti sťažovateľ priložil   kópiu   dovolania   z 21.   novembra   2011   osobne   doručeného   okresnému   súdu 23. novembra 2011.

4. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu z 12. septembra 2011 boli   porušené   ním   označené   základné   práva   zaručené   ústavou   a listinou,   ako   aj   práva zaručené   dohovorom   a Dohovorom   o právach   dieťaťa   (body   1   a 5). Namieta   najmä porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré (porušenie) vidí najmä v tom, že „Rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný, nakoľko jednotlivé závery v ňom prijaté si navzájom odporujú, jeho odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom na jednej   strane   tento   súd   v   odôvodnení   tvrdí,   že   vychádza   a   porovnáva   zistenia prvostupňového   súdu   v   čase   prvej   úpravy   výživného   v   konaní   10   P/22/2009   a   v   čase poslednej   úpravy   v   konaní   10   P/48/2010,   na   inom   mieste   odôvodnenia   závery prvostupňového súdu posúdil inak ako sám prvostupňový súd a tieto iné závery potom porovnáva   pre   účely   posúdenia   zmeny   v   čase   poslednej   úpravy.   Ak   tieto   závery premietneme do roviny faktov, ním prijaté závery sú v rozpore s konkrétnou skutočnosťou... Rozsudok   je   potom   nepreskúmateľný,   vnútorne   si   odporujúci,   arbitrárny   a   zjavne neodôvodnený. Potom je aj záver, ku ktorému sa takýmito zmätočnými úvahami dopracoval v   príkrom   rozpore   so   spravodlivým   a   zákonným   postupom,   nakoľko   sa   jeho   záver   dá vykladať   aj   tak,   že   otec   s príjmom   297   €   resp.   136   €   mesačne   má   hradiť   výživné   na dvojročné   dieťa   vo   výške   200   €   mesačne.   Čo   v   tomto   okamihu   neviem   posúdiť   pre zmätočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Takýmto postupom odvolací súd poprel nie len právo na spravodlivý súdny proces, ale aj právo na život, nakoľko z príjmu zo sumy 97 €, resp. - 64 € mesačne, ktoré by mu zostali po úhrade tohto výživného, nezodpovedá ani sume   životného minima,   a neplatenie   výživného   je   trestným činom   zanedbania povinnej výživy   podľa   Trestného   zákona.   Takýto   rozsudok   otca   automaticky   vystavuje nebezpečenstvu trestného stíhania.. Porušenie základných práv zaručených čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy a čl. 32 ods. 3 a 4 listiny, práv zaručených čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 19 ústavy malo byť spôsobené tým, že „súdnym rozhodnutím upravený styk s dieťaťom je nedôstojný... Súd úpravu styku určil ako keby som s maloletým nikdy netrávil čas a maloletý ma nepoznal...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3, 4, a čl. 19 ods. 1 Ústavy..., právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny..., čl. 18 Dohovoru o právach   dieťaťa   Rozsudkom   Krajského   súdu...   zo   dňa   12.   09.   2011,   sp.   zn. 23 CoP/51/2011 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 12. 09. 2011, sp. zn. 23 CoP/51/2011 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (zníženie jeho príspevku na výživu maloletého a úprava styku otca s maloletým) najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) (bod 4), ako aj ostatných práv označených   v petite   sťažnosti   (bod   5),   v   dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhal   ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušenia ním označeného rozhodnutia krajského súdu (bod 3).

10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011), že v prípade podania opravného prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o   dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012