znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 66/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 prerokoval sťažnosť občianskeho združenia K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 a jeho uznesením z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   občianskeho   združenia   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2011   doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   K.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. P. R., B., ktorou namietalo porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 a jeho uznesením z 21. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 17 C 10/2005-248 z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu podanú žalobkyňou Mgr. R. Š. 20. októbra 2004, ktorou sa domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany sťažovateľky.

Na   základe   odvolania   žalobkyne   Krajský   súd   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom č. k. 8 Co 122/2008-288 zo 4. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho právnymi závermi.

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   krajského   súdu tomuto   mimoriadnemu   dovolaniu   vyhovel   a   napadnutým   uznesením   zrušil   rozsudok krajského súdu aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti argumentoval v prospech danosti právomoci ústavného súdu napriek tomu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je zrušujúcim uznesením, a nie konečným rozhodnutím vo veci, a uviedol:

«Sťažovateľ v uvedenej súvislosti poznamenáva, že si je vedomý princípu subsidiarity uplatňovaného v ústavnom súdnictve, ktorého logickým vyústením je to, že ústavný súd má zásadne právomoc na rozhodovanie sporu až v tom prípade, ak ochranu nemôže poskytnúť iný orgán (t. j. v danom prípade všeobecný súd). Majúc na zreteli tento princíp, vyvstávajú preto oprávnené úvahy o tom, či je v danom prípade založená právomoc ústavného súdu konať v danej veci, keďže napadnutým uznesením sa vec nekončí, ale vracia sa súdom nižších stupňov na ďalšie konanie. Formálny výklad v danom prípade zvádza k tomu, že ústavný súd, nie je v tejto fáze konania oprávnený založiť svoju právomoc, a je potrebné „počkať“   na   konečné   rozhodnutia   súdov.   Takýto   výklad   však   podľa   presvedčenia sťažovateľa nie je správny,   a v danom prípade aj nezodpovedá skutkovým okolnostiam prípadu.   Je   potrebné   mať   na   zreteli,   že   súdy   nižších   stupňov   budú   viazané   právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v napadnutom uznesení, a teda už v tomto štádiu konania   je   možné   považovať   z   materiálneho   hľadiska   za   konečné,   hoci   z   formálneho hľadiska ide len o „kasačné rozhodnutie“. Nie je teda možné a prípustné, aby súdy nižších stupňov prijali iný záver než vyslovil dovolací súd v napadnutom uznesení, a v uvedených súvislostiach sa ako podstatné javí, že dovolací súd považoval skutkový stav za ustálený a nenavrhoval jeho doplnenie...

O tom, že napadnuté uznesenie je z materiálneho hľadiska rozhodnutie konečné, t. j. nie „zrušujúce“, ale „zmeňujúce“ svedčí aj to, že napadnutým uznesením dovolací súd vytýkal nižším súdom len nesprávne právne posúdenie,   nie aj iné vady, ktoré mali byť dôvodom.   Takýto   postup   preto   odôvodňoval   vydanie   zmeňujúceho   rozhodnutia,   a   nie zrušujúceho rozhodnutia (§243 b ods. 2. O. s. p druhá veta v spojení s ustanovením § 243i ods.   2   O.   s.   p.).   Podľa   ustanovenia   243b   ods.   2   O.   s.   p.   (druhá   veta)   O.   s.   p.:   „Ak nesprávnosť   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   spočíva   len   v   nesprávnom   právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.“, ktoré sa s poukazom na ustanovenie § 243i ods. 2 O. s. p. vzťahuje aj na dovolacie konanie o   mimoriadnom   dovolaní,   bolo   v   danom   prípade   namieste,   aby   dovolací   súd   vydal zmeňujúce,   a   nie   zrušujúce   rozhodnutie.   Už   len   táto   samotná   okolnosť   (resp.   zjavná nezákonnosť) zakladá nielen prípustnosť ústavnej sťažnosti, ale aj jej dôvodnosť, berúc pritom náležitý zreteľ na procesnú ekonómiu ďalšieho konania a ústavnoprávny rozmer. Inými slovami povedané, z ústavnoprávneho hľadiska je neprípustné, aby sťažovateľ bol povinný čakať na ďalšie konanie na súde prvého stupňa a odvolacieho súdu, a tak sa zaťažoval ďalšími trovami konania a stavom právnej neistoty, len aby sa dosiahol formálny predpoklad prípustnosti ústavnej sťažnosti, keď za súčasného stavu (kedy sú súdy nižších stupňov   viazané   vysloveným   právnym   názorom   a   skutkový   stav   je   uzavretý)   je   zrejmý výsledok   konania,   ktorý   bude   v   danej   veci   nasledovať.   Opačný   výklad   by   minimálne porušoval právo účastníka na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. A ešte inými slovami   povedané,   ak   by   ústavný   súd   v   danom   štádiu   posúdil   dôvodnosť   napadnutého uznesenia z meritórnej   stránky,   tak takýto postup   by   pravdepodobne   bol impulzom   pre ďalšie jeho procesné úkony smerujúce k ukončeniu konania. Okolnosti daného prípadu môžu byť nakoniec ústavným súdom posúdené ako „dôvody hodné osobitného zreteľa“ tak ako to predpokladá ustanovenie § 53 ods. 2 Zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov...»

Sťažovateľ v ďalšom uviedol podrobnú argumentáciu na podporu svojho tvrdenia o arbitrárnoti a nedostatočnom odôvodnení právnych záverov najvyššieho súdu, v ktorých vidí porušenie ním označených základných a iných práv.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:«1. Základné právo sťažovateľa… podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 1M Cdo 13/2009 zo dňa 21. 10. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   spis.   zn. 1 M Cdo 13/2009 zo dňa 21. 10. 2010 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi K. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P. R.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušený   rozsudok   krajského   súdu   aj   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   vrátená   na   ďalšie konanie okresnému   súdu   z dôvodu,   že najvyšší   súd sa   nestotožnil   s právnymi závermi vyslovenými   v   rozsudku   okresného   súdu   a   odobrenými   v   potvrdzujúcom   rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych,   obchodných   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Nie je možné akceptovať argumentáciu sťažovateľa a to, že síce napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci len z formálneho hľadiska, ale z hľadiska materiálneho je rozhodnutím konečným vzhľadom na viazanosť súdov nižšieho stupňa právnym názorom vysloveným v napadnutom uznesení. Pripustením takého výkladu by došlo k neprípustnému zásahu do inštančného postupu pri rozhodovaní všeobecných súdov v rozpore s ústavou vymedzenými právomocami ústavného súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred okresným súdom.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný súd podľa   §   25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011