znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 66/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 331/2009 a jeho uznesením z 29. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. novembra   2009   doručená   sťažnosť   M.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 331/2009 a jeho uznesením z 29. septembra 2009.

2.   Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   na   základe   návrhu   navrhovateľky (sťažovateľovej bývalej manželky, pozn.) vydal Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“)   predbežné   opatrenie,   na   základe   ktorého   mu   uložil,   aby   dočasne   nevstupoval   do bližšie označeného bytu, a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   (odporca)   odvolanie.   Odvolací   (krajský)   súd   uznesením sp. zn. 5 Co 331/2009 z 29. septembra 2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Podstata sťažovateľom namietaných skutočností   (po opise skutkovej a právnej problematiky)   spočívala   v   tom,   že „Krajský   súd...   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie dostatočným spôsobom a vychádzal len z účelových tvrdí navrhovateľky a v okolnostiach danej veci sa s dôvodmi sťažovateľa ani nezaoberal... Máme za to, že takého rozhodnutie, akým sa zamedzuje dočasne užívať byt... je tak vážnym rozhodnutím, ktoré zasahuje do osobných   práv   a   slobôd   sťažovateľa,   že skonštatovanie   odvolacieho súdu,   že sa   aj   tak nakoniec rozhodne vo veci samej ako aj v konaní o BSM,   nemá a nemôže mať oporu v zákone... Krajský súd... svojim postupom porušil procesné ustanovenia OSP (§ 1, § 6, § 76 ods. 1 písm. g/, § 76 ods. 3, § 157 ods. 2 v spojitosti s § 167 ods. 2) v súvislosti s čl. 46 ods. 1   Ústavy   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Z   uvedeného   dôvodu   máme   za   to,   že   dôvody odvolacieho   súdu   potreba   považovať   za   predčasné.   Tvrdíme,   že   takéto   rozhodnutie Krajského súdu... je arbitrárne, nakoľko súd sa odchýlil od rozhodnutí všeobecných súdov v SR,   svoje   rozhodnutie   riadne   nezdôvodnil   a   ani   sa   nevysporiadal   so   všetkými argumentami   sťažovateľa.   Máme   preto   oprávnený   dôvod   sa   domnievať,   že   týmto rozhodnutím   došlo   aj   k narušeniu   princípu   právnej   istoty,   ktorého   súčasťou   je   tiež požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v   rovnaných podmienkach dala rovnaká odpoveď... z ust. §-u 76 ods. 1 písm. g/ O. s. p. jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje a môže sa použiť iba na prípady, kedy účastníci konania, pokiaľ je dôvodne podozrenie z násilia, žijú v spoločnom dome resp. byte, čo však v konkrétnom prípade táto zákonná podmienka nie je vôbec splnená a nemožno preto toto zákonné   ustanovenie   aplikovať   a použiť   na   daný   prípad...   Zároveň   došlo   k   porušeniu ust. §- u   76   ods.   3   veta   prvá   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   súd   pri   nariadení   predbežného opatrenia   uloží   navrhovateľovi,   aby   v   lehote,   ktorú   mu   určí,   podal   návrh   na   začatie konania.   Túto   lehotu   však   ani   rozhodnutie   prvostupňového   a   ani   odvolacieho   súdu   vo výroku neobsahovalo... Oba súdy sa... sústredili len na formálne posúdenie predložených dôkazov navrhovateľky a neskúmali, či sú splnené zákonné dôvody na vydanie predbežného opatrenia... Sťažovateľ zároveň namieta porušenie ústavného práva na zákonného súdu (správne malo byť sudcu, pozn.), ktorým mala byť v prvostupňovom konaní JUDr. G. D., avšak vo veci rozhodol sudca JUDr. P. H., pričom ani na toto porušenie ústavného práva odvolací súd nepoukázal...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález: „Základné právo sťažovateľa... uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a ods. 2 a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   bolo   postupom   Krajského   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   č.   k. 5 Co 331/2009 porušené.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu... č. k. 5 Co 331/2009 zo dňa 29. 9. 2009 a vec vracia súdu na nové konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania... vo výške 245,70 eur..., ktoré je Krajský súd... povinný uhradiť do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi... (ods. 1). Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom (ods. 2).   Podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní   a   jeho   uznesením   z   29.   septembra   2009.   V   podstatnom   sťažovateľ   okrem nesprávnych skutkových a právnych záverov oboch súdov namietal (pozri bod 3), že (i) okresný súd ani krajský súd neuviedli vo výroku lehotu podľa § 76 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (ii) okresný súd a krajský súd sa sústredili len na formálne posúdenie predložených dôkazov navrhovateľky a neskúmali, či sú splnené zákonné dôvody na vydanie predbežného opatrenia,

(iii) vo veci rozhodoval nezákonný sudca.

8. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11.   V prerokovávanej   veci   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   162/2009-27 z 28. augusta   2009   uložil   odporcovi   (sťažovateľovi),   aby   dočasne   nevstupoval   do dvaapolizbového bytu v Ž., nachádzajúceho sa na parc. č. 408/2, zapísaného na LV č. 5961, v katastrálnom území Ž., a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Ďalej uviedol, že o   trovách   konania   súd   rozhodne   v   konečnom   rozhodnutí   vo   veci   samej.   Na   odvolanie sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení z 29. septembra 2009, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, okrem iného uviedol:

„Napadnutým   rozhodnutím   prvostupňový   súd   uložil   odporcovi,   aby   dočasne nevstupoval... bytu... a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 74 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. g) a ods. 4 O. s. p., keď   mal   z   vykonaného   dokazovania   a   osvedčenia   listinných   dôkazov   predložených navrhovateľom   za   to,   že   podozrenie   z   násilia   sa   stáva   dôvodným   práve   na   základe navrhovateľkou   predložených   predmetných   listín,   ktoré   z   pohľadu   prvostupňového   súdu dostatočne osvedčovali potrebu úpravy pomerov medzi účastníkmi konania.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu odvolanie odporca... S predmetným rozhodnutím nesúhlasí, nakoľko má za to, že uvedené rozhodnutie spočíva najmä v neúplne zistenom skutkovom stave veci. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnych skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Navrhovateľka opustila   spoločnú   domácnosť   v   mesiaci   apríl   2008...   Navrhovateľka   vo   svojom   návrhu uvádzala skutočnosti, že odporca ju uráža a vulgárne sa k nej správa, toto jej tvrdenie sa nezakladá   na   pravde.   Na   pravde   sa   nezakladá   ani   tvrdenie   o   nadmernom   alkoholizme odporcu... Domnieva sa, že za týmto správaním navrhovateľky a jej podaniami na súd a políciu sa skrýva jej snaha dostať sa čo najrýchlejšie k bytu v centre Ž. Ďalej poukazoval na to, že navrhovateľka podľa jej tvrdenia údajne býva v sociálnom zariadení N. v Ž., avšak podľa jeho vedomosti táto býva u svojho priateľa... Vo svojom odvolaní poukazoval i na to, že v trestnej veci č. k. ČVS: ORP-517/OVK-ZA-2009 v súvislosti s podaním, ktoré podala navrhovateľka za údajne týranie ešte nebolo do dnešného dňa... rozhodnuté...

Krajský   súd...   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu...   ako   vecne   správne potvrdil.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako i predloženého spisu mal odvolací súd preukázané, že prvostupňový súd pri nariadení predbežného opatrenia postupoval v súlade s ust. § 74 až § 77 O. s. p., keď po preskúmaní dôkazov predložených navrhovateľkou dospel   k   správnemu   právnemu   záveru,   že   v   danom   prípade   je   potrebné   nariadením predbežného opatrenia upraviť pomery medzi účastníkmi konania a to tak, že odporcovi zakázal, aby dočasne vstupoval do ich spoločného bytu... Pokiaľ ide o námietku odporcu uvedenú v jeho odvolaní v súvislosti s násilím odporcu voči navrhovateľke, ktoré tento vo svojom odvolaní striktne odmietal, mal odvolací súd za to, že tieto tvrdenia sú predmetom vyšetrovania   v konaní   č.   ČVS:   ORP-517/OVK-ZA-2009,   ako   aj   rozhodovania prvostupňového súdu vo veci samej. Čo sa týka tvrdení odporcu, že jeho manželka, mala počas ich manželstva mimomanželskú známosť i to, že táto počas ich manželstva viackrát prespávala mimo ich spoločného bytu. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto tvrdenia nie sú predmetom samotného rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, keď treba poukázať i   na   to,   že   odporca   tieto   tvrdenia   nijako   nepodložil,   resp.   tieto   budú   predmetom rozhodovania   prvostupňového   súdu   vo   veci   samej.   V   súvislosti   s   námietkami   odporcu, týkajúcich sa vyporiadania BSM, je z pohľadu odvolacieho súdu na uvážení navrhovateľky a odporcu, ako sa budú vedieť dohodnúť o jeho vyporiadaní. V prípade, že sa nedohodnú, má každý právo podať návrh na vyporiadanie BSM... V súvislosti s odporcovým tvrdením, že navrhovateľka sa chce zmocniť ich spoločného bytu v centre Ž., má odvolací súd za to, že odporca   tak,   ako   aj   jeho   predchádzajúce   tvrdenia   nijako   nepreukázal,   teda   doposiaľ nepredložil súdu nijaký dôkaz, ktorý by tieto potvrdzoval, a preto tu treba poznamenať, že odporca bude mať možnosť svoje tvrdenia preukázať priamo pri vykonávaní dokazovania pred prvostupňovým súdom pri rozhodovaní vo veci samej. Čo sa týka samotných námietok odporcu na postup súdu ako to, že neboli dodržané jeho práva zaručené ústavou najmä v čl. 46   a   násl.,   odvolací   súd   v   danom   prípade   konštatuje,   že   po   preskúmaní   daného rozhodnutia nezistil žiadne vecné ani procesné pochybenia v postupe prvostupňového súdu pri   rozhodovaní   o   nariadení   predbežného   opatrenia   s   poukazom   na   platné   znenie Občianskeho súdneho poriadku ako aj odporcom namietaný čl. 46 Ústavy SR, keď tu možno poznamenať, že predbežné opatrenie v zásade neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej ako i to, že je opatrením dočasného charakteru.

Z vyššie uvedených dôvodov sa preto odvolací súd vo zvyšku s poukazom na ust. § 219   ods.   2   O.   s.   p.   plne   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia prvostupňového súdu.“

12.   Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je okrem iného nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci. V tejto súvislosti tiež uviedol, že okresný súd a krajský súd sa sústredili len na formálne posúdenie predložených   dôkazov   navrhovateľky   a   neskúmali,   či   sú   splnené   zákonné   dôvody   na vydanie predbežného opatrenia (pozri bod 3 a 7). V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 331/2009 z 29. septembra 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení § 76 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ako aj príslušných procesných ustanovení o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového uznesenia odvolacím súdom je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15.   V   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Sťažovateľ okrem už uvedeného všeobecným súdom tiež vyčítal, že vo výroku posudzovaného predbežného opatrenia nebola uvedená lehota podľa § 76 ods. 3 OSP [pozri bod 7 (i)] a že vo veci rozhodoval nezákonný sudca [pozri bod 7 (iii)]. V rozsahu námietok uvedených v bode 7 (iii) sťažovateľ zrejme namietal tiež čl. 48 ústavy (pozri bod 1), keďže inak jeho porušenie (čl. 48, pozn.) neodôvodnil.

17.   V   bode   16   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v   rámci   podaného   odvolania z 8. septembra 2009 (proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 162/2009-27 z 28. augusta 2009) nenamietal. Ústavný súd nie je oprávnený/povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými úkonmi,   najmä využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   (podobne napr.   I.   ÚS   85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Prijatiu takejto sťažnosti bráni princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (II. ÚS 54/02).   Inými   slovami,   ak   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich   základných   práv a slobôd   uplatní v   konaní pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. Z dôvodov uvedených v bodoch 15 a 17 ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. marca 2010