znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 66/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., Maďarská republika, zastúpenej advokátkou JUDr. E. G., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 9 Co 152/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2008 doručená sťažnosť J. B., S., Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 9 Co 152/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. februára 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   224/2005-166   z 25.   septembra   2006   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky proti viacerým žalovaným o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 152/2007-272 z 20. novembra 2007 bol rozsudok okresného   súdu   potvrdený.   Okresný   súd   žalobu   zamietol   s poukazom   na   to,   že   sporné nehnuteľnosti   boli   skonfiškované,   pričom   konfiškácia   majetku   právnych   predchodcov sťažovateľky   prebehla   v súlade   so   zákonmi   v tom   čase   platnými   a do   súčasnosti nezrušenými,   z čoho   vyplýva, že   nie   je možné   určiť   vlastníctvo   právnych   predchodcov sťažovateľky, ktorí nehnuteľnosti v roku 1945 v súvislosti s ich vysťahovaním do zahraničia opustili.   Vzhľadom   na   túto   argumentáciu   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   v podanom odvolaní zamerala na vyvrátenie správnosti názoru okresného súdu o tom, že nehnuteľnosti boli skonfiškované. Pritom   nebolo povinnosťou   sťažovateľky   skúmať,   prípadne z akých iných právnych dôvodov by mohol ešte krajský súd dospieť k záveru o neopodstatnenosti žaloby. Podľa názoru sťažovateľky, pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že prichádza do úvahy   potvrdiť   rozsudok   okresného   súdu,   avšak   s úplne   inou   právnou   argumentáciou, potom   mal   rozsudok   okresného   súdu   zrušiť   a vec   vrátiť   okresnému   súdu   so   svojím záväzným   právnym   stanoviskom.   Krajský   súd   však   namiesto   toho   potvrdil   rozsudok okresného súdu na základe úplne iného právneho zdôvodnenia. Tým odňal sťažovateľke možnosť   konať   pred   súdom,   konkrétne   vyjadrovať   sa   a navrhovať   vykonanie   dôkazov k vyvráteniu krajským súdom tvrdeného vydržania nehnuteľností žalovanými. Došlo tým k porušeniu   označených   článkov   ústavy   a dohovoru.   Okrem   toho   je rozsudok   krajského súdu   v rozpore   s princípom   právnej   istoty   ako   súčasti   práva   na   súdnu   ochranu   a je arbitrárny, lebo nebol dostatočne zdôvodnený. Krajský súd sa nevysporiadal so známou podmienkou vydržania, ktorou je oprávnenosť a dobromyseľnosť držby. Nevyhodnotil teda, či a odkedy bol ten-ktorý žalovaný dobromyseľný vo svoje držbe, nestanovil, kedy presne k vydržaniu došlo, a neustálil, či sporné nehnuteľnosti vydržali jednotliví žalovaní, alebo ich spoločný právny predchodca.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 9 Co 152/2007   s tým,   aby   rozsudok   z 20.   novembra   2007   bol   zrušený   a vec   vrátená krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátkou.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 152/2007-272 z 20. novembra 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 224/2005-166 z 25. septembra 2006. Podľa názoru krajského súdu až v odvolacom konaní sa vyjasnilo, že sťažovateľka opiera uplatnený nárok nie o reštitučné predpisy, ale o všeobecné právne predpisy. Hoci tvrdí,   že   sporné   nehnuteľnosti   neboli   konfiškované,   lebo   nebolo   vydané   príslušné rozhodnutie,   nepredložila   o tom   žiadne   dôkazy.   Pritom   v pozemkovej   knihe   je uvedený zápis zo 14. júla 1960, ktorým bolo vložené vlastnícke právo v prospech štátu. Z ďalších listinných   dôkazov tiež   vyplýva, že s majetkom   právnych   predchodcov   sťažovateľky   sa nakladalo ako so skonfiškovaným majetkom. Ako sama sťažovateľka uvádza, jej právni predchodcovia   po   druhej   svetovej   vojne   opustili   Slovenskú   republiku,   pričom   sa   dá predpokladať, že sa tak stalo pred 19. februárom 1946. Od doby opustenia majetku zo strany právnych predchodcov následne po konfiškácii užíval majetok štát, resp. správcovia alebo štátne podniky. Ak by nedošlo k prechodu práva vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na štát na základe konfiškačného zákona, v čase podania návrhu na začatie konania by prešlo právo na užívateľov a na držiteľov nehnuteľností titulom vydržania. Rovnaký záver vyplýva aj   z platnej   právnej   úpravy   (§   134   ods.   1   Občianskeho   zákonníka).   Najneskôr   došlo k vydržaniu zo strany právnych predchodcov sťažovateľky v čase od 1. januára 1992 do 1. januára 2002. Žaloba sťažovateľky však bola podaná na okresnom súde až 29. decembra 2005, teda po uplynutí vydržacej lehoty.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie 7. januára 2008 adresované okresnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade z dôvodov uvedených nižšie právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom (najvyššiemu súdu), čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. O dovolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo, keďže nedošlo ešte ani k predloženiu spisu dovolaciemu súdu.

Z uvedeného vyplýva záver, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky   má teraz Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní.   Tým   je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2008