znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 66/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. K., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. F. H., R., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA – 3 C 386/02 (do 1. januára 2005 pôvodne vedenom na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 386/02) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA – 3 C 386/02 p o r u š i l   právo M. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA – 3 C 386/02 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý vyplatiť advokátovi JUDr. F. H. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 20. apríla 2005   č.   k.   I.   ÚS   66/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. H., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a namietaného porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. RA – 3 C 386/02 (do 1. januára 2005 pôvodne vedenom na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 386/02).

1.1. Sťažovateľ žiadal vysloviť nálezom, že postupom okresného súdu v predmetnej pracovnoprávnej   veci   boli porušené jeho označené základné   práva, prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie „vo výške 30 000 Sk“ a náhradu trov konania.

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením   č.   Spr.   640/2005   z 19.   mája   2005.   Právny zástupca sťažovateľa aj napriek výzve ústavného súdu z 23. mája 2005 nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu boli alebo neboli porušené označené základné práva (I. ÚS 40/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. RA – 3 C 386/02 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

1.   Sťažovateľ   zastúpený   advokátom   JUDr. F.   H.   z R.   podal   2.   decembra   2002 Okresnému súdu Revúca proti odporcovi – spoločnosti S., a. s., L. (ďalej len „odporca“) návrh na vyslovenie neplatnosti výpovede.

2. Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným Okresnému súdu Rimavská Sobota 11. februára 2005 žiadal o poskytnutie informácie o príčinách doterajšej nečinnosti súdu v predmetnej veci.

3. Okresný súd Rimavská Sobota (ktorý prevzal súdnu agendu zrušeného Okresného súdu Revúca od 1. januára 2005) sťažovateľovi listom zo 14. februára 2005 oznámil, že „predpokladaný termín pojednávania bude v II. polroku, resp. I. polroku 2006“.

4. Dňa 19. mája 2005 predsedníčka okresného súdu dala vo veci konajúcej sudkyni „pokyn na skoršie vytýčenie termínu pojednávania, ako ste to oznámila účastníkom konania... je to pracovnoprávna vec... Žalobca podal ústavnú sťažnosť...“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. RA – 3 C 386/02 (týkajúcom sa rozhodovania o návrhu na   vyslovenie   neplatnosti   výpovede)   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote.

2. Podľa tvrdenia sťažovateľa „... v tomto prípade súd nepostupoval tak, aby konanie bolo čo najskôr ukončené, čím by sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa... obrátil na súd“.

Sťažovateľ zdôraznil, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a aj ústavného súdu medzi konania, ktoré majú „prebehnúť rýchlejšie ako ostatné“, patria „aj spory týkajúce sa práv vyplývajúcich z pracovného pomeru“.

Postup okresného súdu v konaní, „ktoré trvá len na súde prvého stupňa takmer dva a pol   roka   bez   jediného   úkonu   vo   veci   samej“, považuje   sťažovateľ   za   porušenie   ním označených základných práv.

3. Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 19.   mája   2005 k opodstatnenosti sťažnosti uviedla: „... Z obsahu spisu RA – 3 C 386/02 tunajšieho súdu vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal dňa 02. 12. 2002 na bývalom Okresnom súde v Revúcej proti žalovanému S., a. s. L., R. žalobu o neplatnosti výpovede. Bývalý Okresný súd   v Revúcej   neurobil   v tejto   právnej   veci   žiadne   úkony.   V spise   sa   nachádza   žiadosť právneho   zástupcu   žalobcu   o poskytnutie   správy   o tom,   prečo   nebolo   doteraz   vytýčené pojednávanie.   Žiadosť   je   zo   dňa   11.   02.   2005   a v spise   je   ďalej   oznámenie   konajúcej sudkyne   zo   dňa   14.   02.   2005,   že   predpokladaný   termín   pojednávania   bude   v druhom polroku 2005, resp. v prvom polroku roku 2006.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   opodstatnená,   pretože   bývalý Okresný súd v Revúcej neurobil vo veci žiadne úkony od podania žaloby dňa 02. 12. 2002, hoci mi je známa tá skutočnosť, že tento súd bol od svojho vzniku nedostatočne personálne obsadený (len na 50 %), preto objektívne nemohli byť veci vybavované bez zbytočných prieťahov. (...)“

Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko   k   uvedenému vyjadreniu okresného súdu.

4.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98). Vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto znamená aj vyslovenie porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

4.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že zložitosť veci (právna, prípadne faktická) nie je vzhľadom na doterajší priebeh konania okolnosťou, ktorá by ovplyvnila jeho doterajšiu dĺžku.

4.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci)   ústavný súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol od doručenia mu návrhu 2. decembra 2000 dosiaľ nečinný, teda   že   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov,   počas   doby   viac   ako   štyri   a pol   roka nevykonal   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku   postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu (pôvodne Okresného súdu Revúca, pozri bod 3 – III. časti odôvodnenia) spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

Z uvedeného dôvodu rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 2 tohto rozhodnutia.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk z dôvodu „existenčnej neistoty ovplyvňujúcej uspokojovanie (jeho) základných životných potrieb  ...“.   Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie v ním požadovanej výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo s časti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť) z 10. marca 2005. Odmena určená podľa § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk predstavuje za 1 úkon 2 501 Sk a spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   spolu   sumu   5   302 Sk.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005