znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 66/03-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. J. Ď., bytom P., PaedDr. P. Ď., bytom P., a M. M., bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/93 (pôvodne pod sp. zn. 17 C 1061/87) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/93 (pôvodne pod sp. zn. 17 C 1061/87)   p o r u š i l   právo PhDr. J. Ď., PaedDr. P. Ď. a M. M., aby sa ich vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   4/93 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. J. Ď., PaedDr. P. Ď. a M. M.   p r i z n á v a   každému zvlášť primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   PhDr.   J.   Ď.,   PaedDr.   P.   Ď.   a M.   M.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   31 896   Sk   (slovom   tridsaťjedentisíc   osemsto   deväťdesiatšesť slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice II   povinný   vyplatiť   ich   právnej zástupkyni   advokátke   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   na   jej   účet   vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., č. 0082160437/0900 do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. marca 2003 č.   k. I.   ÚS 66/03-12 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. J. Ď., bytom P., PaedDr. P. Ď., bytom P.,   a M. M.,   bytom   K.   (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr. I.   R., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 19 C 4/93 (pôvodne pod sp. zn. 17 C 1061/87).

2. V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že v roku 1987 podali okresnému súdu návrh na začatie   konania   vo   veci   určenia   vlastníctva   k nehnuteľnosti   a rozhodnutia   o   ďalších nárokoch.   Toto   konanie,   ktoré   bolo   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn.   17   C   1061/87,   je   po opakovaných rozhodnutiach okresného súdu vo veci samej, po ich následných zrušeniach odvolacím   súdom   a po   vrátení   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (naposledy uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 9/99 z 29. októbra 1999) v súčasnosti vedené   pod   sp.   zn.   19   C   4/93   a   okresným   súdom   ako   súdom   prvého   stupňa   je   stále neskončené.

3.   Sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   ich   práv   podľa   označených   článkov ústavy a Dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať „bez prieťahov“ žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie „pre každého z nás po 200.000,- Sk“, pretože „doba,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   doba   viac   než   15   rokov,   je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Viac než 15 rokov žijeme v stave právnej neistoty   a pocit   márnosti   našej   snahy   dovolať   sa   spravodlivosti   je   už   v súčasnosti nevyvrátiteľný“.   Zároveň   žiadali,   aby   ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu   zaplatiť   ich právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia každého zo sťažovateľov „vo výške 10.632,-Sk“.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 9. apríla 2003 písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. V. K. V odpovedi na toto stanovisko sa 23. mája 2003 v spojení s podaním z 29. mája 2003 vyjadrila aj právna zástupkyňa sťažovateľov; na toto jej   vyjadrenie   (doručené   okresnému   súdu   23.   júla   2003)   predseda   okresného   súdu   už nereagoval.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov   ústavy   a Dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02).  

II.

Na základe spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 4/93 a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 7. októbra 1987 bol Mestskému súdu v Košiciach ako vtedy príslušnému súdu prvého stupňa, ktorého právnym nástupcom sa neskôr stal okresný súd, doručený návrh sťažovateľov na začatie konania o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti podaný proti A. R. (ďalej   len   „odporca“)   a   bol   zapísaný   pod   sp.   zn.   17   C   1061/87;   teraz   je   tento   návrh okresným súdom vedený pod sp. zn. 19 C 4/93.

2. Súd prvého stupňa viackrát vo veci samej rozhodol rozsudkom, a to 18. novembra 1987, 25. októbra 1988, 5. júna 1990, 4. júla 1995 a 3. marca 1998. Tieto rozsudky boli následne 26. mája 1988, 22. decembra 1988, 28. februára 1991, 5. marca 1997 a 29. októbra 1999 príslušným uznesením odvolacieho súdu zrušené a vec bola vždy vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.1 V uznesení z 5. marca 1997 č. k. 13 Co 683/95-266 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie odôvodnil tým, že „Súd prvého stupňa rozhodol vo veci   ako   vyplýva   z dôvodov   jeho   rozhodnutia   o pôvodnom   návrhu   žalobcov   (...). Nezohľadnil   skutočnosť,   že   v priebehu   konania žalobcovia   svoj   návrh   zmenili podaním zo dňa 2. 10. 1988 tak, že žiadali, aby súd vyslovil, že zmluva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným o predaji   nehnuteľnosti   (...)   je neplatná. Dôvody   napadnutého   rozsudku   sú nedostatočné a nekorešpondujú so skutočnosťou, že súd pravdepodobne konal o návrhu na určenie vlastníctva, pre nezrozumiteľnosť je rozsudok aj nepreskúmateľný (...)“. V tomto uznesení krajský súd okresnému súdu uložil v ďalšom konaní „ujasniť si predmet sporu a konať   o zmenenom   návrhu“   s tým,   že   bude   „potrebné   zamerať   dokazovanie   na skutočnosť, či zmluva, ktorú účastníci uzavreli je platná a posúdiť, či návrh žalobcov na vyslovenie jej neplatnosti je dôvodný. Pri zisťovaní skutkového stavu bude potrebné sa riadiť dôsledne pokynmi danými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 12. 1988 na č. l. 80, 81, ktorým uznesením bola pripustená opätovne zmena návrhu a teda rozšírenie žalobného návrhu o vyslovenie neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy, keď predtým súd prvého stupňa rozhodol aj o vyprataní spornej nehnuteľnosti (viď rozsudok zo dňa 25. 10. 1988 č. l. 66)“. Ďalej krajský súd uviedol, že „Vzhľadom na túto situáciu, bude potrebné uložiť žalobcom, aby uviedli akého nároku sa podaným návrhom domáhajú, či na určenie vlastníckeho práva alebo vypratania nehnuteľnosti alebo nároku na vyslovenie neplatnosti zmluvy a potom zamerať dokazovanie na preukázanie opodstatnenosti návrhu, keď bude ujasnené či je predmetom konania návrh na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že žalovaný nezaplatil kúpnu cenu a žalobcov uviedol do omylu, alebo iný nárok. Pre   takýto   záver   však   doteraz   nebolo   vykonané   náležité   dokazovanie,   súd   nepreveril vhodným spôsobom doterajšie tvrdenia účastníkov a neskúmal náležite či existujú dôvody, pre ktoré by bolo možné takému návrhu vyhovieť“.

2.2   V uznesení   z 29.   októbra   1999   č.   k.   13   Co   9/99-296   krajský   súd   zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie odôvodnil tým, že „rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“.   Krajský   súd   ďalej   uviedol,   že   okresný   súd   „nezistil   úplne   skutkový   stav a nezaoberal   sa   všetkými   skutočnosťami,   ktoré   v konaní   vyšli   najavo   (...)   v dôvodoch nepadnutého rozsudku sa obmedzil iba na strohú konštatáciu, že medzi účastníkmi bola uzavretá platná kúpna zmluva a žalobcovia nepreukázali, že by boli žalovaným uvedení do omylu   v takej   okolnosti,   bez   ktorej   by   k uzavretiu   zmluvy   nedošlo.   Tvrdenia   žalobcov o mimozmluvnej   dohode   o   kúpnej   cene   270.000,-   Sk,   ako   aj   ohľadne   nekrytého   šeku nepovažoval za preukázané. Súd prvého stupňa napriek tomu, že toto konanie prebieha na súde viac ako 10 rokov a počas tejto doby bolo vykonané aj rozsiahle dokazovanie, vlastne toto   dokazovanie   vôbec   nevyhodnotil,   nezaoberal   sa   množstvom   skutočností,   ktoré v priebehu konania vyšli najavo a dokazovanie nevyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p.“. Krajský súd v tejto súvislosti konkrétne okresnému súdu vytkol, že nevyhodnotil „žalobné tvrdenia žalobcov ohľadom vystavenia nekrytého šeku žalovaným (...). Aj napriek tomu, že šek, ktorý sa v spise nachádza namiesto originálu šeku, ktorý bol súdu zaslaný Slovenskou sporiteľňou a. s., nevypočul vlastníka šekovej knižky, ktorému nový šek patrí, a to na tie okolnosti ako sa mohol tento šek do spisu dostať, či ho p. Č. osobne podpísal, pri akej príležitosti,   príp.   či   mal   hlásenú   stratu   šekovej   knižky   a pod.   Súd   prvého   stupňa nevyhodnotil ani ďalšiu okolnosť, t. j. kto mal záujem na tom, aby sa originál šeku stratil, kto   a pri   akej   príležitosti   mohol   zo   spisu   originál   šeku   vziať   a nezisťoval,   či   medzi žalovaným   a p.   Č.   bol   alebo   je   nejaký   vzťah.   Súd   prvého   stupňa   neprihliadol k sprievodnému listu Slovenskej sporiteľne, a. s., ktorým zasielala originál šeku na sumu 270.000,-   Sk   a na   úradný   záznam   spísaný   sudkyňou   Okresného   súdu   Košice   II   (...) po zistení   straty   originálu   šeku.   Ďalej   súd   prvého   stupňa   nevyhodnotil   súhlasný   prejav žalovaného vyslovený na pojednávaní dňa 5. 11. 1991 (...)“. Z týchto dôvodov krajský súd nariadil okresnému súdu „zaoberať sa všetkými vyššie vytýkanými vadami, najmä doplniť dokazovanie výsluchom svedka Č., prípadne aj ďalšie dokazovanie ohľadne šeku, ktorý bol namiesto pôvodného šeku založený v spise (...)“.

3. V tomto prípade bol spis krajským súdom vrátený okresnému súdu 6. decembra 1999.   Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   7.   september   2000.   Jediný   úkon,   ktorý medzitým vykonal, spočíval v odoslaní (15. decembra 1999) rovnopisu uznesenia krajského súdu   právnym   zástupcom   účastníkov   konania.   Pojednávanie,   ktorého   sa   zúčastnili   len sťažovatelia a ich právny zástupca (zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že právny zástupca odporcu seba a žalovaného telefonicky ospravedlnil s tým, že „pojednávanie žiadajú vo veci odročiť z toho dôvodu, že chcú byť osobne prítomní pri vypočutí žalobcov“), bolo odročené na   neurčito   za   účelom   zistenia   adresy   svedka   Č.,   ktorý   doručenie   predvolania   nemal vykázané.

4. Príslušné oznámenie o adrese svedka Č. došlo okresnému súdu 21. septembra 2000 a na   29.   marec   2001   okresný   súd   nariadil   pojednávanie,   na   ktoré   predvolal   právnych zástupcov účastníkov a tohto svedka. Z úradného záznamu okresného súdu z 24. januára 2001 vyplýva, že sa v ten deň dostavila M. Č., matka predvolaného svedka Č. (ďalej len „matka svedka“), a oznámila okresnému súdu, že „jej syn je dlhodobo v zahraničí už 7 rok v USA“. Pojednávanie, ktorého sa zúčastnili všetci účastníci a ich právni zástupcovia, bolo (po zhodnom vyjadrení účastníkov konania o tom, že svedka Č. nepoznajú, meno im nič nehovorí, resp. s ním neprišli do styku) odročené na neurčito za „účelom vyžiadania si správy od matky svedka (...) či je vôbec predpokladaný návrat jej syna F. Č.“. Menovaná následne 11. mája 2001 písomne (jej list je v spise založený na č. l. 309) okresnému súdu oznámila,   že   „môj   syn   nepredpokladá   návrat   z USA,   zostáva   tam,   založil   si   rodinu a narodilo sa mu aj dieťa, ktoré má t. č. 6 mesiacov. Záverom podotýkam, že môj syn za posledných   10   rokov   bol   3   roky   v Anglicku,   v r.   1994   10   mesiacov   do   18.   10.   1994 v Košiciach, kedy odišiel do USA podľa jeho slov natrvalo“.

5. Okresný súd nariadil pojednávanie na 29. január 2002, ktoré však bez meritórneho pojednávania odročil na neurčito „s tým, že bude urobený dotaz na matku svedka (...) na jej syna F. Č., či resp. kedy je predpokladaný návrat jej syna, resp. či sa vôbec vráti z USA“. Všetci účastníci konania sa pojednávania zúčastnili. Zo spisu nevyplýva odoslanie „dotazu“ podľa uznesenia z pojednávania ani iný úkon súdu či účastníkov konania až do 2. júla 2002, keď okresný súd nariadil   pojednávanie na 5. september 2002, ktoré však deň   pred jeho konaním zrušil z dôvodu „školenia na Krajskom súde v Košiciach“, a ďalšie pojednávanie nariadil na 31. október 2002. Toto pojednávanie, ktorého sa zúčastnili všetci sťažovatelia a ich právny zástupca, bolo bez meritórneho prejednania odročené na neurčito „za účelom predvolania a vypočutia odporcu“. Okresný súd v zápisnici konštatoval, že sa nedostavil odporca   ani jeho právny   zástupca,   „u   ktorých   doručenie   predvolania   nie   je   vykázané“. Zo spisu nie je zrejmý dôvod, pre ktorý nebolo toto doručenie predvolania vykázané.  

6. Okresný súd listom z 20. januára 2003 urgoval matku svedka ohľadom oznámenia, či a kedy je predpokladaný návrat jej „syna F. Č. z USA“. V tomto liste sa okresný súd odvolal na jej „oznámenie zo dňa 24. 1. 2001“, nie však aj na jej list, ktorý bol okresnému súdu doručený na jeho žiadosť 11. mája 2001. Matka svedka 30. januáru 2003 oznámila okresnému súdu, že „neviem o tom, že by plánoval návrat na Slovensko. Myslím si však, že o tom vôbec neuvažuje“.

7.   Dňa   14.   marca   2003   okresný   súd   zaslal   žiadosť   Slovenskej   sporiteľni,   a.   s., o oznámenie, či sa v ich archíve nachádza fotokópia šeku, a o jeho prípadné zaslanie. Jej odpoveď z 8. apríla 2003 (s fotokópiou šeku) bola okresnému súdu doručená 14. apríla 2003.

8. Okresný súd nariadil pojednávanie na 25. september 2003. Toto pojednávanie, ktorého   sa   zúčastnili   všetci   účastníci   konania   a ich   právni   zástupcovia,   bolo   po   ich vyjadreniach k veci (obaja účastníci uviedli, že svedka F. Č. osobne nepoznajú; odporca k „fotokópii šeku“ zaslanej 14. marca 2003 uviedol, že „sa nejedná o ten šek, ktorý už bol súdu v priebehu konania predložený“) a prednesených návrhoch na rozhodnutie odročené na 30.   september 2003 za účelom   „vyhlásenia rozhodnutia“. Pojednávanie z 30.   septembra 2003,   ktorého   sa   zúčastnili   dvaja   sťažovatelia   a ich   právny   zástupca,   bolo   však   „len“ odročené   na   neurčito   za   účelom   „pripojenia   spisu   Okresného   súdu   v Prešove   (...)“ a opätovného požiadania príslušnej sporiteľne „o zaslanie fotokópie šeku (...)“.

9.   Z následnej   odpovede   Slovenskej sporiteľne, a. s.,   ktorá   bola okresnému súdu doručená 17. decembra 2003, vyplýva, že „v prílohe listu opätovne zasielame fotokópiu šeku   (...).   Originál   šeku   (...)   Vám   bol   zaslaný   dňa   03.   07.   1989   k číslu   konania 17 C 1061/87.   Fotokópia   predmetného   šeku   Vám bola zaslaná ako príloha   listu   zo dňa 08. 04. 2003 (...)“. Zo spisu, do ktorého ústavný súd znova nahliadol 19. januára 2004, ďalší úkon okresného súdu nevyplýva.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/93 (pôvodne pod sp. zn. 17 C 1061/87) došlo k porušeniu práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení z 9. apríla 2003 okrem prehľadu úkonov v konaní uviedol, že na základe sťažnosti sťažovateľov z 9. mája 1994 „bol konštatovaný prieťah v konaní v období od 30. 11. 1993 do 10. 5. 1994“; v ďalšom období   okresný   súd   „vytyčoval   termíny   pojednávaní   a vykonával   úkony   smerujúce k rozhodnutiu“. Predseda nakoniec poukázal na to, že v dôsledku pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku, ako aj ďalšieho personálneho oslabenia úseku sa počet nevybavených   vecí   v jednotlivých   súdnych   oddeleniach   neustále   zvyšuje   a v oddelení sudcu, ktorý koná v predmetnej veci, predstavuje v súčasnosti viac ako 800 vecí, „čomu sú adekvátne   aj   časové   intervaly,   ktoré   uplynuli   medzi   jednotlivými   vo   veci   vykonanými úkonmi“.

3.   Sťažovatelia   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v   reakcii   (z   23.   mája 2003 v spojení s podaním z 29. mája 2003) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedli, že „(...) do 22. 12. 1988 sťažovatelia považujú konanie za plynulé. Po tomto období však súd konal so zbytočnými prieťahmi a neprimerane dlho. Nestotožňujú sa ani so záverom, že do 20. 6. 1994 došlo k prieťahom v konaní len za obdobie od 30. 11. 1993 do 10. 5. 1994. Zbytočné prieťahy v konaní (...) nie je možné stotožňovať len s absolútnou nečinnosťou súdu (...). Pri hodnotení minulosti a primeranosti dĺžky konania, je potrebné zohľadňovať aj fakt, či úkony súdu sú efektívne a či vedú k tomu, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a aby sa odstránil stav právnej neistoty. (...) samotný výpočet úkonov nedovoľuje urobiť záver o plynulosti konania, vzhľadom na neprimerane dlhé časové odstupy medzi týmito úkonmi.   (...)   Dĺžka   konania   nie   je   primeraná   a tým   došlo   k porušeniu   ich   práv“   podľa označených článkov ústavy a Dohovoru.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne   konanie   (vo veci   určenia   vlastníctva   k nehnuteľnosti,   vypratania nehnuteľnosti či nároku na vyslovenie neplatnosti zmluvy), ktoré sa síce začalo 7. októbra 1987, teda pred viac ako šestnástimi rokmi, a je k dnešnému dňu neskončené na súde prvého   stupňa, avšak   vzhľadom   na   to,   že   zákon   o   ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 10 rokov a 11 mesiacov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo nedošlo   k   porušeniu   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

4.2   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   uvedená   dĺžka   konania   nebola   závislá od zložitosti občianskoprávneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľov.

Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu alebo procesnú prekážku), na   základe   ktorej   –   samostatne   alebo   v spojení   s inými   –   by   mohol   predmetnú   vec vrátane konania o nej posúdiť ako zložitú vec. O zložitosti veci nemožno usudzovať ani z toho,   že   vo veci   už   päťkrát   musel   rozhodovať   odvolací   súd,   ani   z toho,   že   odvolací súd zakaždým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (pozri bod 2 časti II nálezu). Dôvody, pre ktoré boli rozsudky okresného   súdu   vo   veci   samej   len   v ostatných   dvoch   prípadoch   zrušené,   takýto   záver neumožňujú (pozri body 2.1 a 2.2 časti II nálezu).  

4.3 Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   trvá   tak   dlho,   ako   je   tomu   v danej   veci,   ktorá   navyše z pohľadu   nestranného pozorovateľa nie je v žiadnom   zmysle zložitá, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00).

Medzi skutočnosťami (vysoký nápad a počet nevybavených vecí), ktorými sa túto zdĺhavosť snažil ospravedlniť predseda okresného súdu, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť,   na   ktorú   by   bolo   možné   v súlade   s jeho   doterajšou   judikatúrou   prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 159/02). Navyše, keď podľa jeho názoru ústavne neudržateľný postup okresného súdu, ktorý vyplynul z obdobia od 6. decembra 1999 (t. j. po tom, ako bola predmetná vec ostatný raz odvolacím súdom vrátená na ďalšie konanie) prakticky doteraz (pozri body 3 až 9 časti II nálezu), ani nemožno ospravedlniť uvádzaným „vysokým počtom nevybavených vecí“. S „vysokým stavom vecí“ totiž len málo súvisí napr. odročenie pojednávania, na ktoré sa všetci účastníci konania dostavili, len za účelom „urgovania“ odpovede, ktorá už bola dávno súdu zaslaná a v spise je zaevidovaná (pozri body 4 až 6 časti II nálezu).

4.4   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy, resp. práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1   Sťažovatelia   požadovali   pre   každého   samostatne   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk. V tejto súvislosti uviedli, že „Viac než 15 rokov žijeme v stave právnej neistoty a pocit márnosti našej snahy dovolať sa spravodlivosti je už v súčasnosti nevyvrátiteľný“.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im   každému zvlášť aj finančné zadosťučinenie podľa   cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 100 000 Sk pre každého sťažovateľa.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 6. marca 2003 a vyjadrenie z 23. mája 2003. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 3 416 Sk (§ 17 ods. 2 vyhlášky). Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (128   Sk   v zmysle   §   19   ods.   3   a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999) predstavujú sumu 10 632 Sk za každého sťažovateľa. Spolu u všetkých sťažovateľov činí táto náhrada trov sumu 31 896 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. januára 2004