znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 66/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2002 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., K., Mgr. D.   K., K., a J.   K., R.   n/T., zastúpených komerčnou právničkou JUDr. M. Sz., Komerčná právna kancelária, Krivá 18, Košice, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Rimavskej   Sobote   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 117/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K., Mgr. D. K. a J. K.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2002 doručená sťažnosť JUDr. M. K., Mgr. D. K. a J. K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu v Rimavskej Sobote (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod č. k. 8 C 117/00-46.Sťažovatelia uviedli, že návrhom z 24. apríla 2000 sa domáhali na Okresnom súde v Rimavskej Sobote vydania platobného rozkazu o zaplatenie sumy 3 075 Sk s prísl. Podľa sťažovateľov bol okresný súd v tejto veci nečinný až do predloženia spisu Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“), aby rozhodol o zaujatosti zákonnej sudkyne. Sťažovatelia považujú za nečinnosť okresného súdu aj to, že JUDr. M. K. nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu z 25. augusta 2000 č. k. 12 Nc 275/00-25 o vylúčení sudkyne JUDr. E. Č. z prejednávania a rozhodovania veci, ďalej namietajú to, že nimi navrhovaný platobný rozkaz bol vydaný až 1. októbra 2001 a okresný súd je podľa ich presvedčenia aj po vydaní tohto rozhodnutia nečinný.

Sťažovatelia   uviedli   a listinami   zdokumentovali,   že   ohľadom   predmetnej   veci vyčerpali aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v predmetnom konaní podali 14. júna 2001 sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Sťažovatelia   navrhli, aby ústavný   súd   ich   sťažnosť   po predbežnom   prerokovaní prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo navrhovateľov 1, 2 a 3 na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručené im čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na prejednanie ich veci v rozumnej lehote zaručené im čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ĽP a ZS postupom Okresného súdu v Rim. Sobote v konaní 8 C 117/00 porušené bolo.

Prikazuje sa OS v R. Sobote konať vo veci 8 C 117/00.Zakazuje sa OS v R. Sobote porušovať základné práva navrhovateľov 1, 2 a 3.OS v R. Sobote je povinný zaplatiť navrhovateľom 1, 2 a 3 náhradu nemajetkovej ujmy ako spravodlivé zadosťučinenie za porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ĽP a ZS, každému v sume 20.000,- Sk do 2 mes. od doručenia tohto nálezu na účet navrhovateľky v 3. rade.“

Dňa 16. apríla 2002 sťažovateľ JUDr. M. K. doplnil podanie tak, že upresnil časové úseky, v ktorých mal byť Okresný súd v Rimavskej Sobote zbytočne nečinný. Malo ísť o časové   úseky   od   22. septembra   2002   do   29.   marca 2001   (zrejme však   mal na mysli 22. septembra 2000), ďalej od 29. marca 2001 do 1. októbra 2001 a tiež od 1. októbra 2001 do 16. apríla 2001(zrejme však mal na mysli 16. apríla 2002). Menovaný sťažovateľ založil do   spisu   aj odpoveď   predsedu   Okresného súdu   v Rimavskej   Sobote z 11.   júla 2001 na sťažnosť na prieťahy v konaní.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Predmetom návrhu je tvrdenie sťažovateľov, že Okresný súd v Rimavskej Sobote v konaní vo veci návrhu na vydanie platobného rozkazu vedenej pod č. k. 8 C 117/00-46 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože bol zbytočne nečinný v období od 22. septembra 2000 až do vydania platobného rozkazu 1. októbra 2001, ako aj po tomto období do 16. apríla 2002.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00).Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom. Z účelu tohto práva vyplýva pre súd postupovať v konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/00).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 117/00, ktorý si ústavný súd nechal predložiť, vyplýva, že okresnému súdu bol 27. apríla 2000 doručený návrh sťažovateľov na vydanie platobného rozkazu, v ktorom nepresne označili odporcu. Tento nedostatok svojho podania odstránili   na   opakovanú   výzvu   okresného   súdu   až   20.   septembra   2001   a následne 1. októbra 2001 bol vydaný platobný rozkaz č. k. 8 C 117/00-46, proti ktorému   podal odporca   odpor. JUDr. M. K. podal proti tomuto platobnému rozkazu dňa 24. októbra 2001 odvolanie   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania,   a preto   bola   vec   predmetom odvolacieho konania pred Krajským súdom v Banskej Bystrici.

  Zo   spisu   ďalej   vyplýva,   že   navrhovatelia   (v   konaní   pred   ústavným   súdom sťažovatelia)   uplatnili   svoje   práva   proti   nesprávne   označenému   subjektu,   pričom   na odstránenie tohto nedostatku podania boli vyzvaní okresným súdom už   19. mája 2000, pričom   na   túto   výzvu   aj   reagovali,   avšak   znovu   nebolo   spoľahlivo   preukázané,   koho navrhovatelia   označili   za   odporcu,   preto   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   117/00-29 z 29. marca 2001 konanie zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal JUDr. M. K. odvolanie, v ktorom opätovne označil názov odporcu, ktorý podaním z 20. septembra 2001 upresnil predložením výpisu z obchodného registra, na základe ktorého vydal okresný súd platobný rozkaz   1.   októbra   2001.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   konštatovanie krajského súdu v uznesení č. k. 13 Co 1138/2001-33 z 12. júna 2001, podľa ktorého „takýto výpis žalobcovia nepredložili“ a „nie je spoľahlivo preukázané, koho žalobcovia označili za žalovaného,   či   právnickú   osobu   (obchodnú   spoločnosť),   alebo   fyzickú   osobu.   Bude   na žalobcoch, aby oznámili súdu (na jeho výzvu - § 43 ods. 1, 2 OSP), či žalobu podali proti právnickej osobe, alebo fyzickej osobe (...). V prípade, že žalobcovia v žalobe (v zmene jej účastníkov)   označia   za   žalovaného   subjekt,   ktorý   sa   dá   identifikovať   a ktorý   nemožno zameniť za iný subjekt, bude okresný súd vo veci ďalej konať; inak konanie zastaví“.

Sťažovatelia   teda   až   po   šestnástich   mesiacoch   od   prvej   výzvy   okresného   súdu (19. mája   2000)   odstránili   nedostatky   svojho   návrhu   a   týmto   sami   vytvorili   procesné prekážky na prerokovanie veci a rozhodnutie o predmete ich návrhu vo veci samej súdom prvého stupňa, a teda pre odstránenie tej právnej neistoty, v ktorej sa ako osoby domáhajúce sa rozhodnutia súdu nachádzali.

2.   Napriek   tomu,   že   v danej   veci   nebol   postup   okresného   súdu   bez   prieťahov (nečinnosť od 2. novembra 2001 do podania tejto sťažnosti 4. apríla 2002, t. j. cca päť mesiacov), podľa názoru ústavného súdu ho nemožno   s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a účel základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy považovať za porušenie tohto   práva   sťažovateľov.   Nebola to   totiž   uvedená   nečinnosť   okresného   súdu,   ktorá   sa v rozhodujúcej miere podieľala na tom, že došlo k vytvoreniu procesnej prekážky brániacej odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   v konaní   pred   okresným   súdom nachádzali.   Sťažovatelia   tým,   že   po   dobu   šestnástich   mesiacov   neodstránili   nedostatok svojho   návrhu   napriek   opakovaným   výzvam   okresného   súdu,   prakticky   konali   proti naplneniu účelu zaručeného základného práva, na porušenie ktorého sa teraz v konaní pred ústavným   súdom   sťažujú.   V tomto   kontexte   sa   v danej   veci   lehota   cca   päť   mesiacov nečinnosti okresného súdu, ktorá je síce neprípustná, nejaví ústavnému súdu ako zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

2.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   popri   vyslovení   porušenia   práva   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   rozhodnutie   o tom,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   povinnosť   konať   vo   veci   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu,   aby ústavný súd okresnému súdu zakázal porušovať základné práva sťažovateľov, a zároveň žiadali, aby ústavný súd priznal každému sťažovateľovi po 20 000 Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že namietané základné právo porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2002