znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 659/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   J.   M.   –   E.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Jozefom   Pikuliakom,   Námestie   slobody   58,   Čadca,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 24 Cb 245/2011-336 z 11. decembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľa J. M. – E.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2014 doručená sťažnosť sťažovateľa J. M. – E. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 Cb 245/2011-336 z 11. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   priložených   príloh   vyplýva,   že   ústavnou   sťažnosťou napadnutým uznesením č. k. 24 Cb 245/2011-336 z 11. decembra 2012 uložil okresný súd v pôvodnom konaní tak navrhovateľovi (sťažovateľovi), ako i odporcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 7 019,61 € do 60 dní od doručenia tohto uznesenia na účet okresného súdu. Keďže k zloženiu preddavku zo strany navrhovateľa v lehote 60 dní nedošlo, okresný súd uznesením č. k. 24 Cb 245/2011-344 z 12. marca 2013 konanie v zmysle   §   141a   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“) zastavil.   O odvolaní   podanom   zo   strany   navrhovateľa   následne   rozhodol   krajský   súd uznesením z 30. mája 2014 sp. zn. 1 Cob 156/2013, ktorým uznesenie okresného súdu č. k. 24 Cb 245/2011-344 z 12. marca 2013 potvrdil.

3. Podľa zistení ústavného súdu uznesenie okresného súdu č. k. 24 Cb 245/2011-336 z   11.   decembra   2012   nadobudlo   právoplatnosť   20.   decembra   2012   (vykonateľnosť 18. februára 2013) a uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 nadobudlo právoplatnosť 15. júla 2014. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ súčasne i dovolanie zo 14. augusta 2014 doručené okresnému súdu 15. augusta 2014, spis sa od 8. septembra 2014 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a vo veci dosiaľ nebolo rozhodnuté.

4. Sťažovateľ argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu namieta pochybenia v odôvodnení napadnutých uznesení tak zo strany okresného súdu, ako i krajského súdu a s poukazom na tieto pochybenia odvodzuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní návrhu vydal nález, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 24 Cb 245/2011 z 11. decembra 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 s tým, že uznesenie krajského súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia na opätovné konanie a rozhodnutie. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zaviazal tak okresný súd, ako aj krajský súd na náhradu trov konania.

5. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 19. septembra 2014 sťažovateľ opravil petit sťažnosti tak, že ústavnému súdu navrhol, aby vydal takéto rozhodnutie:„I. Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. 24Cb/245/2012 zo dňa 11.12.2012 porušil základné právo navrhovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. II. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1Cob/156/2013-362 dňa 30.05.2014 porušil základné právo navrhovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. III. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 24Cb/245/2012 zo dňa 11.12.2012.

IV. Zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislave uznesením sp. zn. 1Cob/156/2013- 362 dňa 30.05.2014 a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

V.   Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či uznesením okresného súdu   č.   k.   24   Cb   245/2011-336   z   11.   decembra   2012   a uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 24 Cb 245/2011-336 z 11. decembra 2012

9. V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu. Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

11.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesenie   okresného súdu č. k. 24 Cb 245/2011-336 z 11. decembra 2012 nadobudlo právoplatnosť 20. decembra 2012 a vykonateľnosť 18. februára 2013, pričom sťažnosť sťažovateľa z 15. septembra 2014 bola ústavnému súdu doručená 18. septembra 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

12.   Pretože   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   ústavnom   súde   zjavne   po uplynutí   2-mesačnej lehoty [bod 11 (pozri k tomu tiež bod 3)], ústavný súd musel sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

13.   Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   sťažovateľ   tak   v sťažnosti,   ako   i v jej doplnení   niekoľkokrát   mylne   v dôsledku   zrejmej   nesprávnosti   uvádza   spisovú   značku napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   24   Cb   245/2011   z 11.   decembra   2012 s uvedením nesprávneho roku ako sp. zn. 24 Cb 245/2012.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014

14. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

16. Podstatou ďalších námietok sťažovateľa je ústavnoprávne posúdenie rozhodnutia krajského súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu ochranu, v dôsledku porušenia ktorého   sa   domáhal   –   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania najvyššiemu   súdu   –   zrušenia   ním   označeného   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Cob 156/2013 z 30. mája 2014.

17. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

18. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní, pozn.). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

19. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa zásady ratio temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde i v tejto časti.

20. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo preto už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014