znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 657/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpeného advokátom JUDr. Rastislavom Urbánim, konateľom   spoločnosti   URBÁNI & Partners   s.   r.   o.,   Skuteckého   17,   Banská   Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 157/2014 a jeho uznesením z 2. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   16   Co   819/2014   a jeho   uznesením z 2. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2014   doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“, v citáciách   aj „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   157/2014   a   jeho   uznesením   z 2. júna   2014,   ako   aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 819/2014 a jeho uznesením z 2. júla 2014.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   157/2014-15 z 2. júna 2014   uložil   sťažovateľovi   (ako   odporcovi   v konaní   o nariadenie   predbežného opatrenia), „aby   nevstupoval   dočasne   do   bytu...,   a to   až   do   právoplatnosti   skončenia konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov k predmetnému bytu“. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 819/2014 z 2. júla 2014, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu bolo porušené „ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle ustanovenia č. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Právo sťažovateľa... - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru..., a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods.   1   Ústavy...,   boli   Uzneseniami   Okresného   súdu...   č.   k.   9   C/157/2014-15,   zo   dňa 02. 06. 2014,   v spojení   s Uznesením Krajského   súdu...   č.   k.   16   Co/819/2014-35,   zo dňa 02.07.2014... porušené.

Ústavný súd... zakazuje Okresnému súdu... pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   Okresného   súdu... č. k. 9 C/157/2014-15,   zo   dňa   02.   06.   2014,   v   spojení   s   Uznesením   Krajského   súdu... č. k. 16 Co/819/2014-35, zo dňa 02.07.2014...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ pripojil namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu

11.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 157/2014 a jeho uznesenie z 2. júna 2014.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   nie   je ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   9   C   157/2014   z 2.   júna   2014   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z výsledkov   v konaní   vykonaného   dokazovania   a z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a odvolacej   argumentácie sťažovateľa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne a to z nasledovných dôvodov:

Z   vyššie   uvedeného   odôvodnenia (uznesenia   okresného   súdu,   pozn.) vyplýva,   že v tomto   prípade   sa   jedná   o   predbežné   opatrenie,   ktoré   bolo   na   základe   návrhu navrhovateľky nariadené pred začatím konania vo veci samej.

Podľa   §   74   ods.   1   O.   s.   p.   pred   začatím   konania   môže   súd   nariadiť   predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   g/   O.   s.   p.   predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiť účastníkovi najmä, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia.

Podľa § 75 ods. 6 O. s. p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia všeobecne vyplýva, že sa jedná o inštitút, ktorého základnou funkciou je dočasne upraviť pomery účastníkov, pričom nárok nemusí byť   nepochybne   preukázaný,   musí však   byť   osvedčený.   Miera osvedčenia   sa   riadi vždy konkrétnou situáciou. Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia je tiež zrejmé, že súd pri rozhodovaní   o   ňom   nezisťuje   všetky   skutočnosti,   ktoré   by   musel   zisťovať   v   prípade konečného rozhodnutia vo veci samej. Súd sa obmedzí len na osvedčenie najzákladnejších skutočností preukazujúcich nutnosť dočasnej, pričom tieto musia byť takého charakteru, že ak by k dočasnej úprave pomerov nedošlo, mohlo by dôjsť k nezvrátiteľnému následku alebo k stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeraným úsilím a nákladmi, resp. s veľkými obtiažami. V prípade predbežného opatrenia vydaného podľa § 76 ods. 1 písm. g) O. s. p. je potrebné,   aby   účastník,   ktorému   sa   ukladá   povinnosť   dočasne   nevystupovať   do   domu, prípadne bytu, bol dôvodne podozrivý z násilia voči v zákone špecifikovaným osobám, a to znamená, že v dobe vydania takéhoto predbežného opatrenia musia existovať konkrétne objektívne   preukázateľné   skutočnosti   svedčiace   o   potencionálnom   alebo   dokonca realizovanom násilí.

Pred   nariadením   predbežného   opatrenia   podľa   §   76   ods.   1   písm.   g/   O.   s.   p., postačuje,   ak   je   osvedčené   dôvodné   podozrenie   z   násilia.   Osvedčenie   dôvodného podozrenia z násilia znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti /teda nie všetky rozhodujúce/, pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné podozrenie   z   násilia   sa   v   prípadoch   podľa   §   76   ods.   1   písm.   g/   O.   s.   p.   preukazuje predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného maximálne zrýchlené. Aplikácia predbežného opatrenia v zmysle § 76 ods. 1 písm. g/ O. s. p. je veľmi účinným prostriedkom preventívneho riešenia problematiky násilia.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu nepovažuje odvolanie odporcu za dôvodné.   Predovšetkým   je   nevyhnutné   uviesť,   že   okresný   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutie   uviedol   konkrétne   skutočnosti   a   okolnosti,   na   základe   ktorých   považoval nariadenie   predbežného   opatrenia   za   dôvodné,   a   teda   spĺňa   požiadavky   vyplývajúce z ust. § 157   ods.   2   O.   s.   p.,   a   nemožno   konštatovať,   že   by   akýmkoľvek   spôsobom   bolo porušené   právo   odporcu   na   spravodlivý   súdny   proces,   či   odňatá   možnosť   konať pred súdom. Okresný súd poukázal na listinné dôkazy, najmä, že z predložených lekárskych nálezov   a   z   tvrdení   navrhovateľky   mal   za   preukázané,   že   odporca   je   osobou   dôvodne podozrivou z páchania fyzického násilia na navrhovateľke a naposledy bola táto napadnutá dňa 27. 05. 2014. Z lekárskeho nálezu jednoznačne vyplýva, že si po inzultácii udrela ľavý bok,   keď   sama   navrhovateľka   uviedla,   že   si   tento   ľavý   bok   narazila   o   nábytok   v   izbe v dôsledku strkania odporcu, ktorý jej potom nadvihol nohu, v dôsledku čoho spadla dozadu na podlahu. Pri páde si udrela hlavu a odvtedy trpí bolesťami hlavy, pričom pri lekárskom vyšetrení jej bol zistený hematóm nad bedrovou kosťou 5 krát 2 cm s prominovaním, palp. bolestivý, ako aj zranenie krčnej chrbtice. Tento zdravotný stav je diagnostikovaný ako postraumatická cervikokranialgia a bola jej odporučená aj rehabilitačná liečba. Okresný súd nespochybnil skutočnosť, že jednou z príčin rozvratu manželstva účastníkov konania bol i mimomanželský vzťah navrhovateľky, avšak z odôvodnenia rozsudku o rozvode účastníkov konania jednoznačne vyplýva, že odporca sa už počas manželstva voči manželke správal vulgárne   a   vyhrážal   sa   jej.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   nemožno   považovať   návrh navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia len za účelový, resp. za rozhodnutie, ktoré by vychádzalo len z tvrdení navrhovateľky. Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že svedkami   týchto   incidentov   sú   i   maloleté   deti   účastníkov   konania.   Ani   skutočnosť,   že predchádzajúca lekárska správa je z obdobia spred 10 mesiacov, nespochybňuje dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia, práve naopak, preukazuje, že vzťahy medzi účastníkmi konania ako bývalými manželmi sú dlhodobo vážne rozvrátené a k násiliu došlo opakovane. Pri   rozhodovaní   o   nariadení   predbežného   opatrenia   je   súd   viazaný   návrhom účastníka, pričom by však mal starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení. Povinnosť zdržať sa disponovania s vecami alebo právami uloží vždy len takým spôsobom, aby   neprimerane   nenarušil   hospodárske   funkcie   účastníka,   voči   ktorému   predbežné opatrenie   smeruje.   Nariadenie   predbežného   opatrenia je spravidla   spojené so   zásahom do vlastníckeho práva, pričom podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR je možné vlastnícke právo obmedziť iba v nevyhnutnej miere. Nariadenie predbežného opatrenia môže byť aj zásahom do práva na ochranu rodinného, či súkromného života. Z týchto dôvodov je preto vždy potrebné posúdiť, či uložením navrhovaných obmedzení nedochádza k zásahu do uvedených základných práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení sleduje legitímny cieľ. V prejednávanej veci aj odvolací súd považuje návrh na nariadenie predbežného opatrenia   za   dôvodný,   a   to   tak   skutkový,   ako   aj   právny   základ   predmetného   návrhu. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že tento mal osvedčené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na živote a zdraví navrhovateľky, ako i jej detí,   preto   i   nariadený   rozsah   predbežného   opatrenia   je   primeraný   vyššie   uvedenému sledovanému legitímnemu účelu a je konkretizovaný dostatočne na to, aby bolo zrejmé, aby odporca, ako bezpodielový spoluvlastník bytu do tohto dočasne nevstupoval, čím sa zabráni ďalšiemu napadnutiu navrhovateľky, ale aj závažnému negatívnemu vplyvu na ich maloleté deti. Nariadením predbežného opatrenia nedochádza k závažnému zásahu do vlastníckeho práva navrhovateľa, ak z obsahu spisu vyplýva, že tento sa v predmetnom byte dlhodobo nezdržiava, jeho pobyt bol obmedzený len v prípade stretávania sa s maloletými deťmi a odporca   má   v   súčasnej   dobe   vyriešenú   bytovú   otázku.   Aj   z   odôvodnenia   rozsudku o rozvode účastníkov vyplýva, že odporca sa z predmetného bytu odsťahoval ešte v júni roku 2013,   kedy   opustil   spoločnú   domácnosť   a   presťahoval   sa   do   podnájmu.   Odporca dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, teda i užívanie predmetného bytu a pokiaľ, ide o otázku jeho vlastníckeho práva k nemu, táto bude s konečnou platnosťou vyriešená práve v konaní   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   ich   rozvode. Nariadením predbežného opatrenia odporcovi nevznikne žiadna ujma, pretože jeho súčasný faktický i právny vzťah k bytu sa nezmenil a pokiaľ ide o jeho styk s maloletými deťmi, tento je   možné   realizovať   aj   mimo   predmetného   bytu,   v   záujme   zamedzenia   negatívnych konfliktov medzi ich rodičmi, ku ktorým dochádzalo práve počas pobytu odporcu v byte. Predmetným predbežným opatrením v žiadnom prípade nie je odporcovi odňaté vlastnícke právo   a okolnosti   týkajúceho   sa   toho,   ktorý   z   manželov   po   zrušení   a   vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   tento   nadobudne,   bude   predmetom   dokazovania   a rozhodovania vo veci samej. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že samotná navrhovateľka je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetného bytu, v ktorom s maloletými deťmi žije. Z návrhu navrhovateľky je zrejmé, čoho sa bude domáhať návrhom vo veci samej, ak má obavu zo vstupu odporcu do bytu, v ktorom sa odporca voči navrhovateľke dopúšťal násilia.   Z   úradného   záznamu,   ktorý   bol   vykonaný   na   základe   telefonického   dotazu na Okresný   súd   Banská   Bystrica   mal   odvolací   súd   za   preukázané,   že   navrhovateľka dňa 20. 06. 2014 podala návrh vo veci samej na vyporiadanie BSM.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   preto   odvolací   súd   dospel   k   záveru, že v súčasnej   dobe   sú   osvedčené   také   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   vydanie predbežného   opatrenia,   nakoľko   bola   osvedčená   potreba   dočasne   upraviť   pomery účastníkov. V dobe vydania rozhodnutia okresným súdom existovali konkrétne objektívne preukázateľné   skutočnosti   svedčiace   o   potencionálnom   a   dokonca   realizovanom   násilí odporcu voči navrhovateľke.

V aktuálnom štádiu neprináleží odvolaciemu súdu posudzovať, do akej miery môže byť   navrhovateľka   v   konaní   vo   veci   samej   úspešná,   avšak   nariadenie   predbežného opatrenia   má   za   cieľ,   aby   sa   ohrozenej   osobe   poskytla   ochrana,   vďaka   ktorej   nemusí naďalej dochádzať k násiliu voči osobe navrhovateľky, nemusí opúšťať svoje obydlie, ak by sa chcela chrániť pred opätovným útokom násilnej osoby a nemusí žiť v strachu a obavách o svoj život a zdravie a nemusí sa zaťažovať hľadaním náhradného ubytovania, naviac, ak po   rozvode   boli   maloleté   deti   zverené   do   jej   starostlivosti.   Z   tohto   dôvodu   možno konštatovať, že v danej veci existuje skutkový i právny dôvod na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré má dočasný charakter, pretože samotné užívacie právo, na ktoré poukazuje odporca v odvolaní je odvodené práve od vlastníckeho práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako súd prvostupňový, a to, že v súčasnej dobe sú osvedčené konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   preto   uznesenie   prvostupňového   súdu, ktorý   návrhu   navrhovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyhovel   považoval za vecne správne a v celom rozsahu ho potvrdil.

O trovách konania o predbežnom opatrení súd rozhodne v rozhodnutí vo veci samej (§ 145 O. s. p.).“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ako aj obsahu   relevantných   dôkazov   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležite odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   preto   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   s ústavne   –   v nevyhnutnom   rozsahu   – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jeho návrhom na zrušenie namietaných rozhodnutí (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014