znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 565/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   čl. 8 ods. 2 a čl.   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 97/2014 z 19. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. septembra 2014 doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola na podklade výzvy   ústavného   súdu   doplnená   podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručeného ústavnému   súdu   1.   októbra   2014,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Tos 97/2014 z 19. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   50/2009   z 10.   novembra   2009   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 6/2010 z 2. marca 2010 uznaný vinným z obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. e) zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný zákon“),   za   spáchanie   ktorého   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní 10 rokov   nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   s maximálnym   stupňom   stráženia. V ďalšom sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na obnovu konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 9/2014 z 25. marca   2014   tak,   že   návrh   zamietol   ako   nedôvodný   podľa   §   399   ods.   2   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Nosnou argumentáciou sťažovateľa v podanej sťažnosti bol postup všeobecných súdov v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – obnove konania, ktoré ako dôvod obnovy konania podľa   § 394 ods. 1 Trestného poriadku nepripustili aplikačnou praxou všeobecných   súdov,   ktorej   východiskom   bola   rozhodovacia   prax   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   zmenu „...   pri   posudzovaní   rozsahu trestného   činu   v drogových   veciach...   ktorá   by   vo   veci   mohla   privodiť   iné   rozhodnutie a v čase   rozhodovania   súdu   neboli   súdu,   a ani   sťažovateľovi,   známe“. Sťažovateľ vo svojom písomnom podaní doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2014 predovšetkým podrobne   rozviedol   skutočnosti,   na   podklade   ktorých   všeobecné   súdy   nesprávnym výpočtom rozsahu trestného činu, ktorého sa dopustil, ustálili trestnoprávnu kvalifikáciu skutku aj podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, namiesto § 171 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, v dôsledku čoho by mu bol uložený miernejší trest, resp. trest odňatia slobody   v nižšej   výmere,   než aký mu   bol   vymeraný.   V konkrétnostiach   konštatoval, že „... pri stanovení hodnoty v mojom byte zaisteného metamfetamínu sa nepoužije metodika KEÚ   PZ,   ktorá   je   v rozpore   so   zákonom,   ale   sa   použije   návod   NS   SR   uvedený   v jeho rozsudku zo dňa 27.11.2012 Sp. zn. 4 Tdo/32/2012 ako novom dôkaze. V zmysle tohto návodu   t.   j.   použitia   jednoduchého   matematického   vzorca...   sa   dá   zistiť,   že   skutočná hodnota 20,973 gramov 70 % metamfetamínu zaisteného dňa 19.02.2009 v mojom byte v Trnave pri cene 19,92 – 53,11 EUR za 1 gram 70 % metamfetamínu (čo je stanovená NPJ pre   rok   2009   pre   západoslovenský   región)   nie   je   2569,70   –   7719   EUR   (čo   je   suma stanovená pôvodne), ale je 417 – 1113 EUR. A keďže táto suma t. j. 417 – 1113 EUR spolu so sumou 252,30 – 756,96 EUR... predstavuje sumu 669,30 – 1869,69 EUR je úplne jasné, že trestný čin podľa § 172 ods. 2 písm. E trestného zákona som nespáchal, pretože táto suma za celkové množstvo v mojom byte zaistených drog nenapĺňa kvalifikačný znak tohto trestného   činu,   ktorým   je   väčší   rozsah   t.   j.   suma   2660   EUR.“.   Inými   slovami, sťažovateľ poukazom   na rozhodovaciu   činnosť   tak   najvyššieho   súdu   napr.   vo   veci vedenej pod sp. zn. 4 Tdo 32/2012, ako aj okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T/75/2012 sa domáha toho, aby všeobecné súdy pripustili ako dôvod obnovy konania podľa §   394 ods. 1   Trestného poriadku   skutočnosť skôr   neznámu, ktorá   je spôsobilá   privodiť preň priaznivejšie   rozhodnutie   v   jeho   právoplatne   skončenej   trestnej   veci   v podobe miernejšieho trestu odňatia slobody, než ktorý mu bol uložený. Touto novou skutočnosťou je   iná   rozhodovacia   činnosť   všeobecných   súdov,   resp.   zmenená   rozhodovacia   činnosť všeobecných súdov v porovnateľných trestných veciach.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský   súd   v   Trnave   uznesením   č.   k.   6Tos/97/2014   zo   dňa   19.6.2014   porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/97/2014 zo dna 19.6.2014sa zrušuje. Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní...   náhradu   trov   konania   si   uplatňuje... za 2 úkony právnej pomoci... “

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

7. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny,   pozn.),   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu,   ako   aj   konkrétne   procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Taktiež z jeho obsahu vyplýva, že neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

8. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tos 97/2014 z 19. júna 2014 v podstatnom uviedol:

„Okresný   súd   uviedol   ďalej,   že   obnova   konania   je   mimoriadnym   prostriedkom na dosiahnutie   nápravy   nesprávneho   rozhodnutia,   a   to   iba   v   prípade,   ak   k   takémuto nesprávnemu rozhodnutiu dospeli súdy na základe dokazovania z vykonaného bez takých dôkazov   alebo   skutočností,   ktoré   súdu   neboli   v   čase   rozhodovania   známe.   Prípadne nesprávny právny názor súdov rozhodujúcich vo všetkých stupňoch alebo existencia iného právneho názoru iného súdu v inej veci, nie je takou novou skutočnosťou, na základe ktorej by bolo možné rozhodnúť o povolení obnovy konania. Okresný súd považoval za dôležité zdôrazniť,   že   nemohla   byť   predmetom   rozhodovania   súdu   v   tzv.   obnovovacom   konaní otázka,   či   právny   názor   I.   stupňového   i   odvolacieho   súdu   je   správny.   Došlo   by   tak k porušeniu ústavného princípu práva na zákonného sudcu, ako aj i k porušeniu princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Niet právnej normy, ktorá by dovoľovala I. stupňovému súdu   bez   existencie   nových   dôkazov,   alebo   skutočností   prehodnotiť   právny   názor odvolacieho súdu a v tejto súvislosti i zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Riadiac sa vyššie   uvedenými   závermi   preto   okresný   súd   konštatoval,   že   odsúdený   v   obnovovacom konaní   nepreukázal   existenciu   nových   dôkazov,   alebo   skutočností   tak   ako   to   vyžaduje ustanovenie § 394 Trestného poriadku. Rovnako tak okresný súd rozhodol, že výkon trestu odsúdenému neprerušuje, pretože u neho nezistil podmienky pre povolenie obnovy konania. Proti   tomuto   uzneseniu   si   zahlásil   sťažnosť   odsúdený   Ľ.   K.,   ktorú   odôvodnil v podstate zhodnými skutočnosťami ako svoju žiadosť o povolenie obnovy konania. Krajský   súd   podľa   §   192   odsek   1   Trestného   poriadku   preskúmal   zákonnosť a odôvodnenosť   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   tak zistil, že sťažnosť odsúdeného Ľ. K. nie je dôvodná.

Krajský súd plniac prieskumnú povinnosť v zmysle vyššie citovaného ustanovenia v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní návrhu na povolenie obnovy konania so   žiadosťou   o   prerušenie   výkonu   trestu   odňatia   slobody   postupoval   striktne   podľa príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   a   dospel   k   správnemu   záveru,   že   v   tomto prípade nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Krajský   súd   konštatuje   tiež,   okresný   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia rozviedol všetky významné právne skutočnosti, ktoré ho viedli k takémuto rozhodnutiu. Krajský súd sa s týmito právnymi skutočnosťami, ako aj právnymi úvahami v plnej miere stotožňuje a osvojuje si ich.

Bez potreby opakovania rovnakých právnych úvah aj krajský súd len zdôrazňuje, že subjektívna   domnienka   odsúdeného,   že   jeho   konanie   nebolo   správne   kvalifikované   len na základe tej skutočnosti, že iný súd, či už okresný, krajský alebo najvyšší v inej trestnej veci   postupoval pri   zisťovaní kvalifikačných   znakov odlišne,   nie je   novou   skutočnosťou v zmysle ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku.

Krajský súd preto v zmysle § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol sťažnosť   odsúdeného   Ľ.   K.   proti   citovanému   uzneseniu   okresného   súdu,   pretože   ju nepovažoval za dôvodnú.“

9.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 9/2014 z 25. marca 2014 považoval ústavný súd poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia:

„Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skonči/o trestné stíhanie vedené proti určitej   osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo právoplatným   uznesením,   možno   v   trestnom   stíhaní   tej   istej   osoby   pre   ten   istý   skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa   §   395   Trestného   poriadku   obnova   konania   v   neprospech   obvineného   je vylúčená, ak

a) trestnosť činu zanikla,

b) sa na trest vzťahuje amnestia prezidenta Slovenskej republiky,

c) obvinený zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho. Podľa § 396 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku

1) Obnovu konania možno povoliť len na návrh oprávnenej osoby.

3) V prospech obvineného môžu návrh na povolenie obnovy konania podať okrem obvineného aj osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie. Ak by tak mohli urobiť i proti vôli obvineného, môžu proti jeho vôli podať i návrh na povolenie obnovy konania. Taký návrh môžu urobiť aj po smrti obvineného.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Po preskúmaní podaného návrhu súd zistil, že návrh na obnovu konania podal odsúdený, ktorý je na podanie takéhoto návrhu oprávnenou osobou, návrh smeruje proti rozhodnutiu, ohľadne ktorého je prípustná obnova konania a zároveň nie je obnova konania vylúčená   podľa   §   395   Trestného   poriadku;   sú   teda   splnené   formálne   predpoklady na meritórne rozhodnutie o žiadosti odsúdeného.

V   intenciách   vyššie   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   súd   skúmal,   či existujú nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o vine alebo o treste. Na základe vyššie uvedených argumentov odsúdeného však nemožno konštatovať existenciu   takýchto   nových   dôkazov   alebo   skutočností.   Odsúdený   obšírnym   spôsobom vysvetľuje   nesprávnosť   postupu   súdu   prvého   stupňa   i   odvolacieho   súdu   pri   hodnotenie dôkazov   a   pri   rozhodovaní   o   vine   a   treste.   Súdu   rozhodujúcemu   o   návrhu   na   obnovu konania však neprislúcha opätovne hodnotiť správnosť postupu týchto súdov, ani správnosť vyhodnocovania dôkazov a meritórneho rozhodnutia o vine a treste a preto sa správnosťou týchto argumentov odsúdeného nemohol zaoberať.

Obnova   konania   je   mimoriadnym   prostriedkom   na   dosiahnutie   nápravy nesprávneho rozhodnutia a to iba v prípade, ak takémuto nesprávnemu rozhodnutiu dospeli súdy na základe dokazovania z vykonaného bez takých dôkazov alebo skutočností, ktoré súdu neboli v čase rozhodovania známe, pričom tieto dôkazy sú dôležité pre rozhodnutie o vine   alebo   treste.   Prípadný   nesprávny   právny   názor   súdov   rozhodujúcich   vo   všetkých stupňoch, alebo existencia iného právneho názoru iného súdu v inej veci, nie je takouto novou   skutočnosťou,   na   základe,   ktorej   by   bolo   možné   rozhodnúť   o   povolení   obnovy konania. Na tomto mieste je však potrebné opätovne zdôrazniť, že nemohla byť predmetom rozhodovania súdu v tzv. obnovovacom konaní otázka, či právny názor prvostupňového i odvolacieho   súdu   je   správny.   Došlo   by   tak   k   porušeniu   ústavného   princípu   práva na zákonného sudcu, ako i k porušeniu princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Niet právnej normy, ktorá by dovoľovala prvostupňovému súdu (bez existencie nových dôkazov alebo skutočností) prehodnotiť právny názor odvolacieho súdu a v tej súvislosti i zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Ústavnú požiadavku, aby orgány verejnej moci konali tak, aby   boli   po   materiálnej   stránke   naplňované   znaky   právneho   štátu,   nemožno   realizovať postupom týchto orgánov, ktorý nemá oporu v zákone.

Riadiac sa vyššie uvedenými závermi súd konštatuje, že odsúdený v obnovovacom konaní   nepreukázal   existenciu   nových   dôkazov   alebo   skutočností,   ktoré   by   mohli   samy osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie   o vine   alebo   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Preto jeho návrh na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol. Zároveň rozhodol, že výkon trestu   odsúdeného   neprerušuje,   keďže   u neho   nezistil   podmienky   na   povolenie   obnovy konania.“

10.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

11. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu   konania.   Aplikácia   uvedeného   článku dohovoru   prichádza   do   úvahy   iba   v prípade,   že   ide   o konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom   rozhodujúce, či   v okolnostiach   konkrétneho prípadu   rozhoduje všeobecný súd alebo   iný   orgán   verejnej   moci,   a taktiež   nie je   rozhodujúca   ani   povaha   zákona,   ktorý upravuje   predmet   daného   konania,   rovnako   tak   ani   povaha   strán   (účastníkov   konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba   bezpochyby považovať aj obnovu   konania (IV. ÚS 382/09,   I. ÚS 5/02,   obdobne aj rozsudky   ESĽP Kulnev   v.   Rusko,   rozhodnutie   z 18. 3. 2010,   č.   7169/04,   Rudan v. Chorvátsko,   rozhodnutie   z 13.   9. 2001,   č. 45943/99),   pretože   rozhodnutia   o   povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6 ods. 1   dohovoru   totiž   neobsahuje právo   na revíziu   súdneho   konania [pozri   aj Svák,   J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985,   Décisions   et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.

13. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   krajského   súdu   v napadnutom rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Inými   slovami,   v prípade   rozhodovania všeobecných súdov   o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl. Trestného   poriadku   nejde   o typ súdneho konania spadajúceho   pod   ochranu čl. 6 ods.   1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   ktorého   porušenie   namieta,   a napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu (v kontexte aj meritórnych dôvodov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné   a   ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd (v kontexte dôvodov aj okresný   súd,   pozn.)   dôsledne   preskúmal   sťažovateľovu   argumentáciu   smerujúcu k povoleniu obnovy konania v jeho právoplatne skončenej veci, avšak rozhodovacia činnosť iných   všeobecných   súdov,   hoci   aj   v skutkovo   podobných   veciach,   nie   je   Trestným poriadkom   predpokladaným   zákonným   dôvodom   obnovy   konania   (podľa   §   394   ods.   1 Trestného   poriadku,   pozn.),   tak   ako   to   vyplynulo   aj   z argumentácie   okresného   súdu „... nesprávny právny názor súdov rozhodujúcich vo všetkých stupňoch, alebo existencia iného   právneho   názoru   iného   súdu   v   inej   veci,   nie   je   takouto   novou   skutočnosťou, na základe,   ktorej   by   bolo   možné   rozhodnúť   o   povolení   obnovy   konania.“, ako   aj argumentácie krajského súdu „Bez potreby opakovania rovnakých právnych úvah aj krajský súd len zdôrazňuje, že subjektívna domnienka odsúdeného, že jeho konanie nebolo správne kvalifikované len na základe tej skutočnosti, že iný súd, či už okresný, krajský alebo najvyšší v inej trestnej veci postupoval pri zisťovaní kvalifikačných znakov odlišne, nie je novou skutočnosťou v zmysle ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku.“. Existencia nových dôkazov a skutočností vrátane zmeny právoplatne uloženého trestu je úzko spätá so zmenou skutkovej situácie, ktorú v novom svetle podporujú práve nové dôkazy a skutočnosti súdu v predošlom   období   neznáme.   Navyše,   k difúznosti   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

15. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je v plnej kompetencii najvyššieho súdu, ktorý je na túto úlohu zmocnený zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§   8   ods.   3,   §   20   ods.   1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] resp. jeho plénum a kolégiá, keď mu je okrem iných priznaná aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práve plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

16. Napokon, ústavný súd nemôže opomenúť pri svojej argumentácii aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007, z ktorého vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K rozdielnej   judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty   je   ale   dôležité,   aby   najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. V naznačených súvislostiach ústavný súd zároveň konštatuje, že si je vedomý tej skutočnosti, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek tomu protichodné   právne   závery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú k naplneniu   hlavného   účelu   princípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v spravodlivé   súdne konanie (m. m. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

17.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   právo   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy nemôže   byť porušené   iba tou   skutočnosťou,   že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

18. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné považovať za arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   týmto   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   sťažovateľom   namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavnú neopodstatnenosť konštatuje ústavný súd aj pri sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 8 ods. 2 listiny, pretože   sťažovateľ   bol   právoplatne   uznaný   vinným   z trestnej   činnosti rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 50/2009 z 10. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu   sp.   zn. 3 To 6/2010   z   2.   marca   2010,   v dôsledku   čoho   v súčasnosti   vykonáva právoplatne uložený trest.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014