znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 655/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   FELIX NEUPAUER   &   PARTNERS,   Dvořákovo   nábrežie   8/A,   Bratislava,   v mene ktorej   koná JUDr. Felix Neupauer, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   8   NcC 16/2014 z 10. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2014 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 16/2014 z 10. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mgr. R. K., advokát, s. r. o., N. (ďalej len „navrhovateľ“), sa ako bývalý zamestnávateľ sťažovateľky žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sťažovateľkou ku 2. decembru 2013. Pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou z 19.   apríla   2013   a sťažovateľka   bola   prijatá   na   pozíciu   advokátskej   koncipientky. Navrhovateľ   založil   miestnu   príslušnosť   Okresného   súdu   Bratislava   I voľbou   miestnej príslušnosti podľa § 87 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a to podľa stáleho pracoviska sťažovateľky v čase podania   žaloby.   Sťažovateľka   svojím   podaním   z 13. marca   2014   namietla   miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava I a navrhla postúpiť vec Okresnému súdu Levice ako miestne príslušnému, a to podľa miesta svojho bydliska. Argumentovala predovšetkým tým, že «(i)   v   obvode   Okresného   súdu   Bratislava I nikdy   nemala   stále   pracovisko,   (ii) s advokátskou kanceláriou... nikdy žiadnu pracovnú zmluvu neuzatvorila, (iii)... u ďalšieho zamestnávateľa   začala   pracovať   dňa   16.12.2013,   čo   bolo   do   dňa   podania   Žaloby   14 pracovných   dní   a teda   toto   pracovisko   by   okrem   iného   nemohlo   naplniť   ani   zákonné kritérium „stálosti“ (§ 87 písm. a) OSP) z čoho vyplýva, že príslušnosť žiadneho iného súdu na konanie vo veci, okrem Okresného súdu Levice, nikdy nebola založená.». Navrhovateľ svojím podaním z 8. apríla 2014 namietol postúpenie predmetnej právnej veci z Okresného súdu Bratislava I na Okresný súd Levice, o ktorej rozhodol krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím   tak,   že   určil   ako   miestne   príslušný   na   konanie   Okresný   súd   Bratislava   I. V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým skonštatovala, že «... od spôsobu výkladu pojmu „stále pracovisko“ sa následne odvíja vznik možnosti žalobcu zvoliť si súd existujúci popri všeobecnom súde žalovaného (ust. § 87 písm. a) OSP). Zákon nedefinuje, čo je možné považovať za stále pracovisko. Možno preto konštatovať, že tu existuje medzera v zákone.». Taktiež poukázala na to, že «... KS NR svojvoľne stotožňuje pojmy „pracovisko“ a „stále   pracovisko“,   čo   spôsobuje   arbitrárnosť   Uznesenia.   V   prípade,   že   by   stačilo na založenie miestnej príslušnosti súdu podľa ust. § 87 písm. a) OSP samotné uzatvorenie pracovnej zmluvy bez zohľadnenia dĺžky trvania tohto pracovného pomeru, bolo by použitie pojmu „stále“ pracovisko v ust. § 87 písm. a) OSP, úplne zbytočné.». Zároveň ponúkla ústavnému   súdu   na   zváženie   vlastnú   úvahu,   podľa   ktorej „...   pre   založenie   miestnej príslušnosti súdu podľa miesta pracoviska žalovaného tu musí toto pracovisko spĺňať určité kvalitatívne predpoklady, ktorým je stálosť a trvácnosť preto, aby podľa neho určený ďalší príslušný súd bolo možné kvalitatívne postaviť na úroveň všeobecného súdu žalovaného. Podľa názoru Sťažovateľky nemožno považovať súd za miestne príslušný len preto, že sa v jeho obvode nachádza miesto výkonu práce žalovaného a to podľa práve uzatvorenej pracovnej   zmluvy,   bez   zohľadnenia   časového   hľadiska   trvácnosti   pracovného   pomeru. Opačný právny záver KS NR treba považovať za arbitrárny, ktorý vo svojich dôsledkoch znamená popretie základného práva na zákonného sudcu a práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 NcC 16/ 2014 zo dňa 10.06.2014 bolo porušené základné právo Sťažovateľky na zákonného sudcu v zmysle ust. čl. 48 ods. 1 Ústavy... a právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 8 NcC 16/2014-37 zo dňa 10.06.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... priznáva Sťažovateľke náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľky...“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde...   Podľa   čl. 48 ods.   1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podstata   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktorú   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj domáhať sa toho, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).

11. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce   vecne   a miestne   príslušného   súdu (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné ďalšie   dôvody   (II. ÚS 118/02,   II.   ÚS   119/02).   Ústavný   princíp   zákonného   sudcu   treba pokladať   za celkom   neopomenuteľnú   podmienku   výkonu   súdnej   moci,   ktorá   na   jednej strane   dotvára   a upevňuje   sudcovskú   nezávislosť   a na strane   druhej   predstavuje   pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred   stanovených   zásad   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada   pevného   a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 8 NcC 16/2014 z 10. júna 2014 v podstatnom dôvodil:

«Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd dospel v danej právnej veci k záveru, že námietka navrhovateľa uplatnená v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 OSP je dôvodná. Podľa § 11 ods. 1 OSP, konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré sú tu v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia.

Podľa § 84 OSP, na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 85 ods. 1 OSP, všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Podľa § 87 písm. a/ OSP, popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má odporca svoje stále pracovisko.

Ustanovenie § 87 OSP umožňuje navrhovateľovi vybrať si medzi všeobecným súdom odporcu   (§   85)   a   súdom   uvedeným   v   ustanovení   §   87.   Právo   výberu   trvá   do   podania návrhu. Po podaní návrhu už vykonanú voľbu nemôže meniť. Stálym pracoviskom v zmysle § 87 písm. a) treba rozumieť pracovisko, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce [§ 43 ods. 1 písm. b) ZP]. Ak je toto miesto vymedzené veľmi široko, treba za stále pracovisko považovať to, kde pracovník pravidelne vykonáva prácu. Podľa § 105 ods. 1 OSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach   opätovne   ako   navrhovateľ   alebo   ak   miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma   miestnu   príslušnosť   prv,   než   začne   konať   o   veci   samej.   Neskôr   ju   skúma   len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Podľa § 105 ods. 2 OSP, ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne   postúpi   vec   príslušnému   súdu   bez   rozhodnutia   alebo   ju   za   podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Podľa   §   105   ods.   3   prvá   veta   OSP,   ak   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s postúpením   nesúhlasí,   alebo   účastník   postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Súd zásadne skúma iba osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 88. Výnimočne súd skúma miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna príslušnosť a osobitná príslušnosť   daná   na   výber),   a   to   vtedy,   ak   navrhovateľ   vystupuje   v   rôznych   veciach opätovne ako navrhovateľ (nie odporca) alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca. Súd, ktorému bola vec postúpená, nie je postúpením veci viazaný. Bez toho, aby vydával   osobitné   rozhodnutie,   má   možnosť   vec   predložiť   na   rozhodnutie   svojmu nadriadenému   súdu.   Súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   je   povinný   predložiť   vec nadriadenému   súdu   bez   vydania   osobitného   rozhodnutia   vtedy,   ak   postúpenie   namieta účastník konania. Účastník môže namietať postúpenie najneskôr do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení. Rozhodnutím nadriadeného súdu je viazaný jednak súd, ktorý mu vec predložil na rozhodnutie o otázke miestnej príslušnosti, ako aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená.

Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že Okresný súd Bratislava 1, na ktorý súd bol návrh vo veci podaný, skúmal miestnu príslušnosť podľa § 84 až 87 (všeobecná miestna príslušnosť   a   osobitná   príslušnosť   daná   na   výber),   keď   z   obsahu   spisu   vyplýva   tá skutočnosť,   že   odporkyňa   namietala   miestnu   príslušnosť   Okresného   súdu   Bratislava   1. Následne Okresný súd Bratislava 1 postúpil vec Okresnému súdu Levice ako súdu miestne príslušnému na konanie s poukazom na § 84 OSP.

S poukazom na obsah spisu, najmä s poukazom na obsah návrhu navrhovateľa /č. 1. 1 až 3 spisu/, s poukazom na obsah námietky miestnej príslušnosti zo strany odporkyne /č. 1. 23 spisu/ a s poukazom na obsah nesúhlasu navrhovateľa s postúpením veci /č. 1. 29 až 31 spisu/ nadriadený súd dospel k záveru, že v danej právnej veci bol podľa § 87 písm. a/ OSP v čase podania návrhu dňa 08.01.2014 popri všeobecnom súde odporkyne, ktorým je Okresný súd Levice na konanie príslušný aj Okresný súd Bratislava 1, ako súd v obvode ktorého   mala   odporkyňa   v   čase   začatia   konania   svoje   stále   pracovisko;   keď   z   obsahu tvrdení účastníkov v otázke príslušnosti súdu na konanie podľa § 87 písm. a/ OSP vyplývajú tie okolnosti, že odporkyňa v čase začatia konania mala svoje stále pracovisko v obvode Okresného súdu Bratislava 1, keďže (odporkyňa) vo svojej námietke nepoprela skutočnosť, že   by   mala   v   rozhodnom   období   /v   čase   začatia   konania/   v   obvode   Okresného   súdu Bratislava I. svoje „pracovisko“, poprela len tú skutočnosť, že by tam mala svoje „stále pracovisko“ a nevyvrátila tvrdenie navrhovateľa o príslušnosti Okresného súdu Bratislava 1 na konanie predložením pracovnej zmluvy s „ďalším“ zamestnávateľom v rozhodnom období   o   tej   skutočnosti,   že   v   čase   začatia   konania   mala   založený   pracovný   pomer (pracovnou zmluvou v zmysle ktorej mala dohodnuté miesto výkonu práce - pracovisko na ktorom pravidelne vykonávala prácu), mimo obvodu Okresného súdu Bratislava 1. Dĺžka trvania   tohto   pracovného   pomeru   v   rozhodnom   období   nie   je   právne   relevantnou skutočnosťou pre aplikáciu ustanovenia § 87 písm. a/ OSP.

Keďže   ustanovenie   §   87   OSP   umožňovalo   navrhovateľovi   vybrať   si   medzi všeobecným súdom odporkyne (§ 85) a súdom uvedeným v ustanovení § 87, ktoré právo výberu trvalo do podania návrhu, i s poukazom na vyššie uvedené dôvody nadriadený súd dospel k záveru, že miestne príslušným na konanie je Okresného súdu Bratislava I, ktorý vec   Okresnému   súdu   Levice   postúpil   bezdôvodne   (bez   preverenia   si   významných skutočností).».

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že tento súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom   reflektoval   na   sťažovateľkou   vznesené tvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil aj svoje   úvahy.   Inými   slovami,   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   z citovaných   častí odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   jednoznačne   a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k určeniu miestne príslušného Okresného súdu   Bratislava I, vychádzajúc   pri   tom   aj   zo   skutočnosti,   že „Dĺžka   trvania   tohto pracovného   pomeru   v rozhodnom   období   nie   je   právne   relevantnou   skutočnosťou   pre aplikáciu ustanovenia § 87 písm. a/ OSP.“.

15.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

16. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04,   IV.   ÚS   112/05,   III.   ÚS   25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

17. Ústavný súd teda uzatvára, že námietky sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovateľka odvodzovala porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v súvislosti s porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014