znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 654/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   D.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Annou Lacovou,   Advokátska   kancelária,   Pražská   4,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C/38/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C/38/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 C/38/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť M. D. trovy právneho zastúpenia v sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na   účet   advokátky JUDr. Anny Lacovej, Advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 654/2014-14 z 28. októbra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 C 82/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiada   vydať   nález,   ktorým   ústavný   súd   vysloví „porušenie práva sťažovateľky... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy SR   Okresného súdu Košice I vo veci sp.   zn.   27 C/38/2004 a priznal finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,-   €   a   uložil   Okresnému   súdu   Košice   I   uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 €...“.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C/38/2004, v ktorom sa domáhala vypratania nehnuteľnosti. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 27 C/38/04 z 30. novembra 2005 tak, že žalovanému v 2. rade uložil povinnosť nehnuteľnosť vypratať a nahradiť sťažovateľke trovy konania. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn. 4 Co/56/2006 z 22. júna 2007 tak, že pripustil späťvzatie návrhu, zrušil rozsudok okresného súdu a uložil žalovanému v 2. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania v sume 71 250 Sk a náhradu trov odvolacieho konania v sume 26 470 Sk.

4. Sťažovateľka následne 5. decembra 2007 požiadala súdnu exekútorku o vykonanie exekúcie pre vymoženie náhrady trov konania proti povinnému. Po vydaní poverenia vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému podal povinný námietky, ktoré odôvodnil tým, že exekučný titul – uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 56/2006 z 22. júna 2007 – nebol povinnému nikdy doručený, nenadobudol právoplatnosť, a preto na jeho podklade exekúciu nemožno viesť a musí byť zastavená.

5. Okresný súd uznesením sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 25. augusta 2011 námietkam povinného vyhovel a neskôr uznesením z 24. januára 2012 exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách   exekučného   konania   rozhodne   samostatným   uznesením.   Uznesenie   okresného súdu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 24. januára 2012 nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012. Uznesením sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom   o   náhrade   trov   exekučného   konania   tak,   že   sťažovateľku   zaviazal   nahradiť povinnému   trovy   konania   v sume   341,56   €.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom do dnešného dňa nebolo rozhodnuté.

6.   Sťažovateľka   doručila   10.   júla   2012   predsedovi   okresného   súdu   aj   sťažnosť na prieťahy   v konaní zo   7.   júla 2012,   ktorú   predseda   okresného   súdu   vybavil   prípisom sp. zn.   Spr   179/2012   z   15.   augusta   2012   tak,   že nápravu   je potrebné   vykonať vo   veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C/38/2004 s tým, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co/56/2006 z 22. júna 2007 bude účinne doručené všetkým účastníkom konania. Aj napriek tejto skutočnosti a následne opakovej žiadosti sťažovateľky z 9. septembra 2013 k náprave dosiaľ nedošlo.

7. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. l SprV/319/2014 zo 7. októbra 2014 k sťažnosti uviedol:

„Konanie   vo   veci   sp.   zn.   27C/38/04,   o   vypratanie   nehnuteľnosti   sa   začalo na Okresnom   súde   Košice   I   26.3.2004.   Po   zaplatení   súdneho   poplatku   a   zabezpečení prípravy   pojednávania   súd   nariadil   pojednávanie   na   6.4.2005.   Na   pojednávanie   sa nedostavila žalobkyňa..., preto súd pojednávanie odročil na 19.5.2005.

Pojednávanie   dňa   19.5.2005   po   prejednaní   veci   bolo   odročené   na   neurčito   za účelom doplnenia dokazovania.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 13.7.2005 bolo odročené na neurčito na žiadosť žalovaného.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 22.9.2005 bolo odročené na neurčito na žiadosť žalovaného v 1. rade.

Pojednávanie   nariadené   na   23.11.2005   bolo   po   prejednaní   veci   odročené   na 24.11.2005   za   účelom   vyhlásenia   rozhodnutia.   Na   pojednávaní   dňa   súd   pokračoval   v konaní a pojednávanie odročil na 30.11.2005 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 30.11.2005 súd vo veci vyhlásil rozsudok. Proti rozsudku č.k. 27C/38/04-81 podal odvolanie žalovaný v 2. rade... Spis bol s opravným prostriedkom dňa 14.2.2006 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa   27.4.2007   žalobkyňa...   doručila   odvolaciemu   súdu   podanie   označené   ako čiastočné späťvzatie žaloby a žiadala konanie o vypratanie nehnuteľnosti zastaviť vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2.rade nehnuteľnosť dňa 1.6.2006 vypratal a odovzdal jej vlastníkom. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 4Co/56/2006-119, zo dňa 22.6.2007 pripustil   späťvzatie   návrhu   a   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Zároveň   zaviazal žalovaného v 2.rade zaplatiť žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 71.250,- Sk na účet právnej zástupkyne... a trovy odvolacieho konania na účet...

Uznesenie č.k. 4Co/56/2006-119 bolo doručené právnej zástupkyni žalobkýň v 1. a 2. rade...   a   žalovaným   v   1.   a   2.   rade.   Žalovaný   v   2.   rade   bol   právne   zastúpený... (plnomocenstvo udelené dňa 28.5.2007), ale jej predmetné uznesenie doručené nebolo. Na uznesení č.k. 4Co/56/2006-119 bola vyznačená doložka právoplatnosti dňom 1.10.2007. Zákonná sudkyňa aj napriek písomnej výzve predsedu súdu zo dňa 3.9.2012 doložku právoplatnosti na uznesení č.k. 4Co/56/2006-119 zo dňa 22.6.2007 doposiaľ neopravila. Uznesenie   č.k.   4Co/56/2006-119   bolo   titulom   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn. 40Er/4953/2007.   Uznesením   č.k.   40Er/4953/2007-71   zo   dňa   25.8.2011   súd   námietkam povinného   proti   exekúcií   vyhovel.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   7.10.2011. Uznesením   č.k.   40Er/4953/2007-75   zo   dňa   24.1.2012   exekúciu   zastavil.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1.3.2012.

Uznesením č.k. 40Er/4953/2007-86 zo dňa 5.6.2012 súd zaviazal oprávnenú zaplatiť povinnému   trovy   konania   vo   výške   341,56   EUR.   Proti   uzneseniu   podala   oprávnená odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 11 CoE/109/2013-97 zo dňa 30.12.2013 vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, že o odvolaní má rozhodnúť sudca. Sudca doposiaľ o trovách účastníkov konania nerozhodol.

Na základe vyššie uvedeného je sťažnosť... čiastočne dôvodná..“

8.   Úkony   okresného   súdu   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu   považoval za preukázané zo spisu okresného súdu predloženého ústavnému súdu 26. novembra 2014.

K vyjadreniu   okresného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa   sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 12. decembra 2014, v ktorom uviedla:

«Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom Okresného súdu Košice I. že sťažnosť... je „.čiastočne dôvodná“ a má za to, že jej sťažnosť je dôvodná v celom rozsahu.

Okresný   súd   Košice   1   vo   vyjadrení   zo   dňa   07.10.2014   sa   pokúsil   o   genézu vykonaných úkonov súdom v konaní 27C/38/2004. no v jeho vyjadrení chýba údaj o tom, kedy   bolo   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   4Co/56/2006-119   zo   dňa 22.06.2007   doručené   žalovanému,   kedy   bolo   žalovaným   prevzaté   a   kedy   uznesenie nadobudlo   právoplatnosť.   Tvrdenie   Okresného   súdu   Košice   I   vo   vyjadrení,   že   zákonná sudkyňa   aj   napriek   písomnej   výzve   predsedu   súdu   zo   dňa   03.09.2012   doložku právoplatnosti na uznesení č.k. 4Co/56/2006-119 zo dňa 22.06.2007 doposiaľ neopravila vytvára   priestor   pre   domnienku,   že   uznesenie   už   bolo   riadne   doručené.   Skutočnosť,   že uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.. 4 Co/56/2006-119 zo dňa 22.06.2007 bolo Okresným súdom Košice I v súlade s ust. § 225 Občianskeho súdneho poriadku doručené ale zo súdneho spisu ani z vyjadrenie súdu nevyplýva.

Exekučné   konanie   vedené   Okresným   súdom   Košice   I.   sp.   zn.   40   Er/4953/2007 na základe nesprávne vyznačenej doložky právoplatnosti Okresným súdom Košice I je druhý rozmer   pochybenia   súdu,   ktorý   má   dopad   na   práva   sťažovateľky,   keď   následkom nesprávneho úradného postupu konajúceho súdu jej vznikajú ďalšie zbytočné náklady, teda škoda.»

9. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy a dohovoru.

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

12. Sťažovateľka sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 38/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

15.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci   prvého   kritéria   prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

15.1   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   vypratanie   rodinného domu   (nehnuteľnosti).   Ide   o vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a z nich predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o   tom,   že   by   celková   dĺžka   tohto   konania   bola   ovplyvnená   právnou   alebo   skutkovou zložitosťou tejto veci.

15.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom konaní   –   ústavný   súd   nezistil   závažné   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   dôjsť k predĺženiu predmetného konania.

15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných   dôvodov absolútne nečinný od 28. decembra 2007 (č. l. 127), keď právna zástupkyňa žalovaného v druhom rade požiadala o doručenie rozhodnutia krajského súdu č. k. 4 Co/56/2006-119 z 22.   júna   2007   až   dosiaľ,   napriek   výslovnému   upozorneniu   predsedu   okresného   súdu z 3. septembra 2012 zákonnej sudkyni (...), ktorá bola ním prípisom sp. zn. Spr. 176/2012 z 3.   septembra   2012   písomne   požiadaná,   aby   vo   veci   doručila   predmetné   rozhodnutie krajského súdu   aj právnej   zástupkyni   žalovaného v druhom   rade a na tomto   rozhodnutí potom   vyznačila   aj   správny   dátum   jeho   právoplatnosti.   Uvedené   obdobie   nečinnosti okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože vo svojej podstate už hraničia s odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitione). Ústavný súd si tiež všimol, že okresný súd takisto vôbec v priebehu konania neskúmal ani aktívnu legitimáciu sťažovateľky ako žalobkyne v druhom rade, ktorá mala údajne previesť svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá mala byť vyprataná spolu so žalobkyňou v prvom rade na iné osoby ešte 10. júna 2005, keď na túto skutočnosť upozornila krajský súd 5. júla 2007 (č. l. 117 súdneho spisu) ešte právna zástupkyňa žalovaného v druhom rade. Keďže všeobecný súd   v rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj za zabezpečenie   efektívneho postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd dospel k záveru, že v postupe okresného   súdu   došlo   k zbytočným   a neodôvodneným   prieťahom   v namietanom   konaní, čím bolo porušené aj základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bez ohľadu na uvedené zistenia k prípadnej aktívnej legitimácii sťažovateľky.

16. Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,   aby vo veci   konal bez   zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej   sa sťažovateľka domáhajúca sa   rozhodnutia súdu   v jeho veci   nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu), hoci sťažovateľka v petite sťažnosti o to výslovne nežiadala.

17. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

18. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

19. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 žiadala, aby ústavný súd jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo poukazujúc   najmä   celkovú   dĺžku   tohto   konania   odôvodnila   aj   tým,   že „nesprávnym postupom konajúceho súdu a jeho nečinnosťou vznikajú sťažovateľke ďalšie zbytočné trovy konania a psychicky ťažko zvládajúce situácie...“.

20.   Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   preskúmavaného   konania   a   berúc   do   úvahy konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   predmetnej   veci, správanie   sťažovateľky,   ktorá   neprispela   k   predĺženiu   konania,   považoval   ústavný   súd priznanie   sumy   požadovanej   sumy   3 000 €   sťažovateľke   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

21. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Advokátska kancelária, Pražská 4, Košice. Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania za tri úkony právnej služby.

22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

23.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods.   3,   §   11   ods.   3,   §   13a   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €. Za tretí úkon právnej služby   ústavný   súd   odmenu   (stanovisko   sťažovateľky   k vyjadreniu   okresného   súdu) nepriznal, pretože stanovisko z 8. decembra 2014 neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

24. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

25.   V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014