znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 653/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37, Bratislava,   a obchodnej   spoločnosti   Lawyers   Group,   s.   r.   o.,   Prievozská   37,   Bratislava, zastúpených obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners,   a.   s.,   a obchodnej   spoločnosti Lawyers Group, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners,   a.   s.,   Prievozská   37, Bratislava, a obchodnej spoločnosti Lawyers Group, s. r. o., Prievozská 37, Bratislava (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľky ako aktívne legitimované   si v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C/26/2012 uplatnili náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy   proti   Slovenskej   republike,   v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „odporca“).   Okresný   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   6   C/26/2012 z 11. júna   2013   (ďalej   aj   „rozhodnutie   okresného   súdu“)   zamietol   návrh   odporcu na uloženie povinnosti sťažovateľkám zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), vychádzajúc z nemožnosti zastavenia konania podľa § 141a ods. 1 OSP v prípade, ak povinnosťou zložiť preddavok na trovy konania nemožno zaviazať odporcu z dôvodu, že jeho   majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno usporiadať   podľa   osobitného   predpisu o konkurznom konaní. Krajský súd na odvolanie odporcu svojím napadnutým rozhodnutím rozhodol o zrušení rozhodnutia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 403/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“) rozhodol o odmietnutí   sťažovateľkami   podaného   dovolania.   V ostatnom   podali   sťažovateľky na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľky v sťažnosti vyjadrili svoj nesúhlas s takýmto postupom krajského súdu,   pretože podľa   ich   názoru   proti rozhodnutiu   okresného súdu   nebolo možné podať odvolanie, keďže § 202 ods. 3 písm. q) OSP jasne ustanovuje, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP. Hoci   krajský súd nedisponoval právomocou   vecne rozhodovať o podanom odvolaní, prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu odvodil z § 202 ods. 3 písm. q) OSP „a contrario“, s čím sťažovateľky nesúhlasia, pretože „Krajský súd... konal a rozhodoval vo veci nad rámec zverenej právomoci a svojím postupom porušil zákon.“. Podľa   ich   názoru „Akékoľvek   rozhodovanie   okresného   súdu   podľa   §   141a   OSP   je rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Ak súd rozhodne o povinnosti zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tak,   že   návrh   odporcu   zamietne,   pretože   povinnosť nebude chcieť uložiť, stále pôjde o rozhodovanie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a, a teda odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nebude podľa §202 ods.3 psím. q) OSP prípustné. Akýkoľvek iný záver je účelovou dezinterpretáciou práva.“. Zároveň poukázali na to, že „Ak by sa pripustila argumentácia, ktorá viedla k založeniu právomoci Krajského súdu v Trenčíne rozhodovať o podanom odvolaní ako správna, došlo by inter alia k porušeniu princípu rovnosti strán. Platilo by totižto, že odvolanie môže podať len neúspešný odporca navrhujúci autoritatívne uloženie povinnosti navrhovateľovi, ktorý sa voči nemu domáha svojho práva.... Účelová interpretácia ust. §202 ods.3 písm.q) OSP by tak viedla k bezdôvodnej favorizácii jednej zo strán - odporcu - ktorého primárnym záujmom je vyvolanie sankcie ultima ratio - zastavenie súdneho konania pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.“.

4. Sťažovateľky v petite navrhli, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30. júla 2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu,   zároveň   zrušil   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu a priznal im finančné zadosťučinenie vrátane náhrady trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv   (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...   Podľa   §   20   ods.   3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

9. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal.   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy)

10. Ústavný súd, súc viazaný petitom, konštatuje, že sťažovateľky v texte podanej sťažnosti, ako aj v jej petite brojili iba proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30.   júla   2013   bez   toho,   aby   svoje   sťažnostné   námietky   koncentrovali   aj   k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 403/2013 z 28. apríla 2014, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací odmietol nimi podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Z obsahu   k sťažnosti   priloženého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   403/2013 z 28. apríla 2014 vyplýva, že najvyšší súd sa v rámci skúmania prípustnosti dovolania podľa §   237   a   podľa   §   239   ods. 1   a 2   OSP   podrobne   zaoberal   aj   sťažovateľkami   nastolenou polemikou   prípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C/26/2012 z 11. júna   2013,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   odporcu   na   uloženie   povinnosti sťažovateľkám zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a OSP, pričom sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu vyplývajúcim z jeho uznesenia sp. zn. 4 Co/445/2013 z 30.   júla   2013.   Zo samotného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   403/2013 z 28. apríla 2014 v tejto súvislosti vyplýva, že «Logickým a gramatickým výkladom znenia citovaného ustanovenia (... „ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a“) možno podľa názoru dovolacieho súdu dospieť k jedinému záveru, že   odvolanie   nie   je   prípustné   len   proti   takému   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým „uložil“   povinnosť   zložiť   preddavok   (podľa   §   141a   O.s.p.).   Preto   proti   uzneseniu   s opačným záverom, t.j. neuložení takejto povinnosti nie je odvolanie vylúčené a možno ho teda podrobiť prieskumu v odvolacom konaní. V danej veci uznesením prvostupňového súdu povinnosť zložiť preddavok uložená nebola, ale návrh na uloženie takejto povinnosti bol naopak   zamietnutý,   preto   správne   odvolací   súd   výkladom   a   contrario   vychádzal z prípustnosti odvolania (prípustnosť odvolania konštatoval správne aj súd prvého stupňa v poučení svojho uznesenia) a rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal aj z hľadiska jeho vecnej   správnosti.   Vychádzajúc   z   uvedeného   nemožno   považovať   za   opodstatnenú   ani námietku o existencii vady konania právoplatne rozhodnutej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Predpokladom   právoplatnosti   rozhodnutia   (samozrejme   okrem   jeho   doručenia)   je nemožnosť podať proti nemu odvolanie, čo nie je daný prípad.».

11. V naznačených súvislostiach, vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a predovšetkým   riadiac   sa   petitom   podanej   sťažnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   koncentrovali   svoje   sťažnostné   námietky   len   proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   proti   ktorému   aj   podali   dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok, v dôsledku ktorého sa najvyšší súd, skúmajúc prípustnosť dovolania,   vyjadril   aj   k nimi   nastoleným   „nosným/meritórnym“   otázkam   vyplývajúcim z podanej sťažnosti (pozri bod 3, pozn.), a v konečnom dôsledku tak z pohľadu princípu subsidiarity právomoc najvyššieho súdu predchádzala právomoci ústavného súdu, pričom rozhodnutie najvyššieho súdu v petite podanej sťažnosti napadnuté nebolo. V dôsledku toho ústavný súd nedisponuje právomocou preskúmať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pretože toto bolo predmetom preskúmania najvyšším súdom v dovolacom konaní. Ústavný súde teda uzatvára, že pokiaľ sťažovateľky (kvalifikovane zastúpené advokátom) za jediné nosné dôvody podanej sťažnosti považujú okolnosť, že proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, nie je   prípustné   odvolanie,   mali   potom   v petite   sťažnosti   napádať   predovšetkým   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 403/2013 z 28. apríla 2014 (podobne aj rozhodnutia nižších súdnych   inštancií,   pozn.),   a nie   iba   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co/445/2013 z 30. júla 2013.

12. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľky v petite   podanej   sťažnosti   smerovali   svoje   sťažnostné   námietky   aj   proti   rozhodnutiu najvyššieho   súdu,   sťažnosť   by   bolo   potrebné   odmietnuť   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, pretože názor tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu vyslovený v predmetnej právnej veci (v rozsahu nosných dôvodov sťažnosti, pozn.) očividne nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

13.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných   návrhoch   sťažovateliek   v   danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014