znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 653/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., O., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1089/1998 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2013 doručená sťažnosť M. K., O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 C 1089/1998.

Zo sťažnosti vyplýva: „V   predmetnej   právnej   veci   porušovateľ   koná   ako   súd   prvého   stupňa   o   návrhu maloletých detí J. a D. S... proti odporcovi M. K. (sťažovateľovi),   o určenie otcovstva. Konanie je vedené na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2C 1089/1998. Konanie sa začalo   na   návrh   matky...   podaný   na Okresný   súd   Brezno   dňa   23.   9.   1998   a   vec   bola Okresnému   súdu   Kežmarok   postúpená   dňa   16.   11.   1998.   Konanie   doposiaľ   nie   je právoplatne skončené...

V danej veci sa konanie o určenie otcovstva začalo na súde v roku 1998 a hoci od podania návrhu už uplynulo pätnásť rokov, tak konania doposiaľ nie je právoplatne skončené.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Okresný   súd   Kežmarok   v   konaní   o   určenie   otcovstva   vedenom pod sp. zn. 2 C 1089/1998   porušil   základné   právo   sťažovateľa   M.   K...,   trvalé   bytom   O., štátneho   občana   Slovenskej   republiky,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi   M.   K...,   trvale   bytom   O.,   sa priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 22.500,- eur, ktoré mu je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   s   jej   prílohami   a   po   overení aktuálneho stavu konania na okresnom súde dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a   cieľom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   v   nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel   označeného   práva   vyplýva,   že   ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom   č.   k.   2   C 1089/1998-42   z   9.   októbra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného súdu“). Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Sťažnosť sťažovateľa   namietajúca   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu bola ústavnému súdu doručená až 18. októbra 2013, teda v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať.

Vydaním prvostupňového rozsudku a postúpením veci krajskému súdu okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať, a preto záležitosť možno posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať, pretože spis sa v tom čase nachádzal už na Krajskom súde v Prešove.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, spôsobovať prípadné   prieťahy,   a   teda   nemohol   ani   porušovať základné   právo   sťažovateľa   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. novembra 2013