znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 652/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   M.   a Š.   M.,   zastúpených   advokátom   Mgr.   Markom Benedikom, konateľom Advokátskej kancelárie Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie   1,   Bratislava,   ktorou   namietali   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   578/2013   a   jeho   uznesením zo 6. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. M. a Š. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. augusta 2014   doručená   sťažnosť   B.   M.   a Š.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“,   resp. „sťažovateľka v 1. rade“), ktorou obaja sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a sťažovateľka v 1. rade aj základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods.   1,   4,   a 5   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 578/2013 a jeho uznesením zo 6. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Vo   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   uviedli   tento   skutkový   stav: „Okresný   súd BRATISLAVA   I (ďalej   len   „okresný   súd“,   pozn.) uznesením   sp.   zn.   8   C   197/2012 zo dňa 30. 05. 2013   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   sťažovateľom   bola   uložená povinnosť, aby sa zdržali konania smerujúceho k uskutočneniu akýchkoľvek búracích prác, stavebných úprav a zásahov do nehnuteľnosti -   stavby súpisné číslo...   a stavby súpisné číslo... zapísané na LV, k. ú., a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie. Odvolací Krajský súd... o odvolaní rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a to uznesením sp. zn. 5 Co 578/2013 zo dňa 06. 11. 2013.

Proti uzneseniu Krajského súdu... podali sťažovatelia dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 Cdo 56/2014 zo dňa 13. 05. 2014 odmietol.“

3. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú:„(1)   napadnuté   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   pretože   súd   prvého   stupňa   sa v danom prípade obmedzil len na všeobecné tvrdenia, avšak bez toho, aby súd logicky odôvodnil   (i)   čo   považuje   za   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   ho   viedli   k   vydaniu napadnutého rozhodnutia, (ii) čo považuje za podmienky dôvodnosti nároku, či a ako boli naplnené,   (iii)   ktoré   zistené   skutočnosti   odôvodňovali   nebezpečenstvo   bezprostredne hroziacej ujmy ( časť III odvolania);

(2) sťažovateľ v 2. rade nie je pasívne vecne legitimovaný ( časť IV odvolania); (3) samotný výrok predbežného opatrenia je nesprávny a vykazuje vady, keď jeho formulácia je zmätočná a neprimerane zasahuje do vlastníckych práv odporcu v 1. rade (časť V odvolania).

Ani s týmito argumentmi sťažovateľov sa odvolací súd vôbec nevysporiadal, hoci niektoré v odôvodnení zmienil.“

4. Podľa názoru sťažovateľov „Krajský súd... porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože súd sa s argumentmi a dôkazmi predloženými sťažovateľmi vôbec nezaoberal, vôbec sa s nimi nevysporiadal a vzhľadom na argumenty   a   dôkazy   predložené   sťažovateľmi   absentujú   relevantné,   dostatočné a v konečnom dôsledku presvedčivé dôvody preto, prečo odvolací súd rozhodol tak, ako rozhodol.“.

5.   Sťažovatelia   považujú   namietané   uznesenie   krajského   súdu „za   také,   ktoré porušuje ich právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 Ústavy SR a právo sťažovateľky v 2. rade vlastniť majetok garantované č. 20 Ústavy SR“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd... uznesením sp. zn. 5 Co 578/2013 zo dňa 06. 11. 2013 porušil právo sťažovateľky v 1. rade vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR a právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 5 Co 578/2013 zo dňa 06. 11. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu... Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme   a na   základe   zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak... podmienky ustanoví zákon.

8.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   4,   a 5 a podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   označenom   konaní   a   jeho uznesením zo 6. novembra 2013 (pozri bod 5) z dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4.

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy   (a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. V prerokovávanej veci okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 197/2012 z 30. mája 2013   uložil   odporcom   (sťažovateľom) „povinnosť   odporcom   zdržať   sa   konania smerujúceho   k   uskutočneniu   akýchkoľvek   búracích   prác,   stavebných   úprav   a   zásahov do nehnuteľností..., zapísané na LV, k. ú., a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej...“.

13.   Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

14.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   okrem   iného   nesúhlas sťažovateľov   s   hodnotením   vykonaného   dokazovania   a   právnym   názorom   všeobecných súdov,   teda   s   ich   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jeho právnej veci. V tejto súvislosti tiež uviedli, že okresný súd a krajský súd sa sústredili len na formálne posúdenie predložených dôkazov navrhovateľov a neskúmali, či sú splnené zákonné dôvody na vydanie predbežného opatrenia (pozri bod 3 a 4). V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 578/2013 zo 6. novembra 2013 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 5 Co 578/2013 zo 6. novembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (nadväzujúc na výsledky skutkových zistení a právnych záverov okresného súdu). V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie   sťažovateľov: „Navrhovatelia   v   návrhu   uviedli,   že   navrhovatelia a odporkyňa 1   sú   podielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností,   každý   v 1/2.   Spoločný dvojdom   postavili   právni   predchodcovia   odporkyne   1   a   navrhovatelia   asi   pred   30-timi rokmi,   a   v   takomto   stavebnotechnickom   stave   ho   i   bez   zmien   užívali.   Po   nadobudnutí spoluvlastníctva   1/2   týchto   nehnuteľností   odporkyňou   1,   ktorá   v   dome   býva   spolu s manželom odporcom 2, prestalo dovtedy harmonické užívanie spoločných nehnuteľností. Bez   súhlasu   navrhovateľov   ako   podielových   spoluvlastníkov   začali   odporcovia na spoločnom   dvojdome   vykonávať   zásadné   stavebné   zmeny.   Navrhovateľom   nie   je stavebný zámer odporcov zrejmý, avšak odporcovia už vykonali deštruktívne zásahy do nosného základu a nosného piliera na 1. poschodí dvojdomu a odstránili už podstatnú časť nosného múru, ktorý nesie celé zaťaženie 1. poschodia a strechy. Došlo aj k zmene vedenia plynoinštalácie   a   k   umiestneniu   plynového   kotla   (bez   splnenia   bezpečnostných   noriem) v bezprostrednom susedstve garáže navrhovateľov. Odporcovia tiež stavebnými úpravami prestavali pôvodnú garáž na izbu, v súvislosti s tým, došlo k vybudovaniu okna na mieste, kde bola pôvodne garážová brána a okno pôvodnej garáže bolo prebudované na vstupné dvere. Rovnako sa zmenilo i účelové určenie pôvodnej komory (skladu), ktorú odporcovia prestavali na izbu. Výsledkom všetkých týchto stavebných zásahov odporcov je stav, že spoločná nehnuteľnosť   je bez   stabilných   základov   a   má   narušenú   statiku.   Odstránením nosnej steny a narušením nosného piliera sú osoby, ktoré sa zdržiavajú v dome, vystavené nebezpečenstvu, ktoré ohrozuje ich zdravie a život. Všetky tieto stavebné práce, ktoré sú zásadnými stavebnými úpravami podľa ustanovenia § 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka, boli odporcami vykonávané bez súhlasu navrhovateľov a príslušného stavebného úradu... Navrhovatelia sú presvedčení, že situácia je natoľko vážna, že si vyžaduje urgentný zásah zo strany štátu. Bez nariadenia predbežného opatrenia by mohli nastať fatálne následky, ak odporcovia zároveň neukončia stavebné úpravy a nedôjde k obnove pôvodného stavu... Navrhovatelia sa tiež domnievajú, že za tohto stavu, z ktorého vyplýva, že účastníci konania ako   podieloví   spoluvlastníci   nerozhodli   o   hospodárení   so   spoločnými   nehnuteľnosťami spôsobom   určeným   v   ustanovení   §   139   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   je   potrebné predbežným opatrením dočasne upraviť pomery účastníkov až do rozhodnutia súdu vo veci samej   a   predísť   tak   možnosti   vykonania   ďalších   neodsúhlasených   zásadných   úprav spoločnej nehnuteľnosti.

Súd   prvého   stupňa,   rozhodol   na   základe   návrhu   navrhovateľov   na   nariadenie predbežného opatrenia, listinných dôkazov, ktoré predložili navrhovatelia spolu s návrhom, a bez vyjadrenia odporcov v tejto veci, nakoľko im súd predmetný návrh nedoručoval. Po právnom zhodnotení všetkých skutočností (právnych i skutkových) vzťahujúcich sa   na   vec,   po   posúdení   všetkých   skutočností   uvádzaných   v   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľmi, dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre dočasnú úpravu vzťahov účastníkov konania nariadením predbežného opatrenia. Súd má za to, že navrhovatelia uniesli tzv. bremeno osvedčenia, že právne vzťahy medzi navrhovateľmi a odporcami vyžadujú dočasnú úpravu, ktorá je potrebná, aby sa v právnych vzťahoch medzi účastníkmi nevytvoril nenávratný stav, ktorý by neprimeraným spôsobom zasiahol do právnych vzťahov medzi účastníkmi. Súd   prvého   stupňa   sa   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   dôvodmi   uvedenými v návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovel. Z uvedeného dôvodu podľa ustanovenia § 76 ods. 4 Občianskeho   súdneho   poriadku   túto   skutočnosť   konštatoval   a   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia už neuvádzal ďalšie dôvody svojho rozhodnutia.

Voči uvedenému nariadenému predbežnému opatreniu podali v zákonom stanovenej lehote   odvolanie   odporcovia.   V   odvolaní   odporcovia   uviedli,   že   sa   súd   prvého   stupňa v celom rozsahu nekriticky stotožnil s neopodstatneným návrhom navrhovateľov.

Napadnuté uznesenie má byť nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zmätočná   má   byť   formulácia   výroku   napadnutého   uznesenia   ktorou   súd   prvého stupňa   zaviazal   odporcov,   aby   sa   zdržali   konania   smerujúceho   k   uskutočňovaniu akýchkoľvek   búracích   prác,   stavebných   úprav   a   zásahov   do   stavieb   stavby   súp.   č., postavenej na pozemku parc. č. a stavy súp. č., postavenej na pozemku parc. č., pozemku parc. č., pozemku parc. č., pozemku parc. č., pozemku parc. č., zapísané na LV č., k. ú., je totiž zrejmé, že ohľadne pozemku nemožno uskutočniť žiadne búracie práce a ani stavebné úpravy, tie možno uskutočniť len voči stavbe. Samotná formulácia výroku má svedčiť o tom, že vydané predbežné opatrenie neprimerane zasahuje do práv odporkyne v 1. rade, nakoľko súd prvého stupňa zaviazal odporcov zdržať sa vykonávania akýchkoľvek búracích prác, stavebných   úprav   a   zásahov.   Takto   formulovaný   výrok   však   má   vylučovať,   aby   mohla odporkyňa v 1. rade vykonávať napríklad bežnú údržbu, vrátane potrebných opráv alebo riešiť havarijné stavy. Neprimeranosť výroku napadnutého uznesenia má vyplývať osobitne vypuklo vzhľadom na aktuálny skutkový stav a aj vzhľadom na predložený statický posudok M. K. Navrhovatelia   nemali   osvedčiť   svoje   tvrdenia,   že   odporcovia   začali bez predchádzajúceho súhlasu navrhovateľov vykonávať zásadné stavebné zmeny, vrátane deštruktívnych zásahov do základu nosného piliera.

Súd   prvého   stupňa   mal   podľa   názoru   odporcov   pochybiť,   keď   si   osvojil neopodstatnené   a   neodôvodnené   tvrdenie   navrhovateľov   o   príčine   statických   porúch bez akéhokoľvek odborného podkladu, ktoré by toto tvrdenie aspoň osvedčilo.

Navrhovatelia   návrhom   nemali   preukázať   aké   stavebné   úpravy   vôbec   odporkyňa v 1. rade vykonala, súvislosť medzi stavebnou činnosťou odporkyne v 1. rade a údajnými poruchami stavby, čo vylučuje, aby súd mohol dospieť k záveru, že právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu tak ako to navrhovali navrhovatelia.

Odporcovia odvolaciemu súdu na základe nimi uvádzaných skutočností navrhli, aby napadnuté uznesenie zmenil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“ Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcov nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nariadil predbežné   opatrenie   obmedzujúce   odporcov   v   konaní   smerujúcom   k   uskutočňovaniu akýchkoľvek búracích prác, stavebných úprav a zásahov do stavby.

Zmyslom a právnym významom predbežného opatrenia v súdnom konaní je upraviť rýchlym aj keď dočasným spôsobom pomery účastníkov konania, aj keď nie je v plnom rozsahu zistený skutkový a právny stav prejednávanej veci. Až v konaní vo veci samej sa môže súd po vykonaní riadneho dokazovania kvalifikovane vyjadriť rozhodnutím k návrhu na začatie konania.

Ani odporcovia v odvolaní nepopreli, že nejaké stavebné, respektíve búracie práce na predmetnej   nehnuteľnosti   prebiehajú   alebo   prebiehali.   Ak   navrhovatelia   v   návrhu na vydanie predbežného opatrenia tvrdia, že tieto práce ohrozujú ich majetok a môžu viesť k nenapraviteľnému stavu, je aj podľa odvolacieho súdu daný dôvod na dočasnú úpravu pomerov   účastníkov   tak,   ako   o   nich   rozhodol   súd   prvého   stupňa   do   právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej. Vzhľadom na otázku predmetu konania, ktorou je prípadné poškodzovanie   obydlia   navrhovateľov,   resp.   konanie,   ktoré   môže   mať   za   následok poškodenie nehnuteľnosti a obydlia navrhovateľov má nariadené predbežné opatrenie svoje opodstatnenie, pričom je daná zákonná povinnosť navrhovateľov nahradiť prípadnú škodu, ktorá   by   mohla   odporcom   vzniknúť   nariadením   predbežného   opatrenia   ak   predbežné opatrenie zanikne alebo bude zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľov bolo uspokojené.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje i s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372 p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z. z.).

O trovách konania o predbežnom opatrení rozhodne súd v konaní vo veci samej v zmysle § 145 O. s. p.“

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení § 76 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ako aj príslušných procesných ustanovení o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového uznesenia odvolacím súdom je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

18. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovateľka v 1. rade súčasne namietala aj porušenie svojich majetkových práv zaručených   čl.   20   ods.   1,   4   a   5   ústavy   už   uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu (pozri body   1   a   5).   Predmetné   porušenie   označených   práv   však   sťažovatelia   napádajú v rozsahu   dôvodov   uvedených   v súvislosti   s porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého porušenie   ústavný   súd   nevzhliadol.   Uvedené   dôvody   odmietnutia   sa   preto   vzťahujú   aj na namietané porušenie práva podľa čl. 20 ústavy.

20.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   už   uvedených   skutočností   a   záverov   (bod   18) odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

21. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

22. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je dočasnej povahy (jeho nariadenie a zánik je upravený ustanoveniami § 74 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   a teda   nemá   charakter   konečného   rozhodnutia vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014