znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 652/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu   Petra   Brňáka   na   neverejnom   zasadnutí 6. novembra 2013 prerokoval podanie JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   č.   k.   KP   3/2013-45   z   9.   septembra   2013   o   predpojatosti   sudcov   Ústavného súdu Slovenskej   republiky   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmily   Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ladislav   Orosz,   Ľudmila Gajdošíková   a   Ján   Luby n i e   s ú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. septembra 2013   doručené   podanie   JUDr.   Š.   H.,   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „navrhovateľ“),   č.   k.   KP   3/2013-45   z   9.   septembra   2013,   ktorým   vzniesol námietku   predpojatosti   voči   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústavný súd“) JUDr. Ladislavovi Oroszovi, JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej a JUDr. Jánovi Lubymu   vo   veci   sťažnosti   Ing.   P.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   proti   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. IV. ÚS 445/2013. Sťažovateľ v tomto konaní namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012.

Námietku   predpojatosti   proti   sudcovi   spravodajcovi   Ladislavovi   Oroszovi navrhovateľ   v   podstatnom   odôvodnil   tým,   že «Na   sudcu   som   podal   22.   februára   2013 trestné   oznámenie   z   dôvodu,   že   ako   vylúčený   sudca   konal   a   rozhodoval   v   mojej disciplinárnej veci, vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, hoci vedel, že je proti mojej osobe zaujatý. Jeho zaujatosť spočíva v našej vzájomnej nevraživosti, ktorej dôkazom je   skutočnosť,   že   sudca   Ladislav   Orosz   sa   prostredníctvom   médií   opakovane   negatívne vyjadril k mojej odbornosti a kvalifikovanosti, najmä v súvislosti s legitimitou zastavania funkcie predsedu Najvyššieho súdu (v rokoch 1998-2003). Možno uviesť napríklad správu vydanú SITA (tlačová agentúra) 15. októbra 2000, kde Ladislav Orosz vtedy ako predseda Ústavnoprávneho výboru parlamentu uviedol, že „spôsob konania predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky H. je taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný“. V ďalšej správe pre SITA Ladislav Orosz uviedol okrem iného, že Š. H. možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto vyjadrenia Ladislava Orosza sa dalo tiež očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať k mojej osobe aj v tomto konaní. Opodstatnenosť   týchto   obáv   odôvodňuje   aj   rozhodnutie   samotného   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010, ktorým senát Ústavného súdu vylúčil   sudcu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vedenom   pod č. IV. ÚS 345/09 vo vzťahu k mojej osobe ako účastníkovi iného konania pred Ústavným súdom, a to bezprostredne už pred prejednávaním mojej disciplinárnej veci. Sudca Ladislav Orosz bol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie aj v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS   287/2013,   týkajúcej   sa   sťažnosti   JUDr.   P.   P.   vedenej   proti   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky...

Objektívnosť sudcu Ladislava Orosza v ostatnom čase je spochybnená aj v dôsledku ním samým vymysleného nátlaku na jeho osobu (prostredníctvom manželky), v súvislosti s konaním   o   ústavností   Špeciálneho   súdu   (voči   zriadeniu   ktorého   sťažovateľ   mal od začiatku námietky).   Nepravdivosť   nátlaku   sa   potvrdila   právoplatným uznesením Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície   v K., ČVS: ORP-97/4-OVK-KE-2011   zo   14.   júna   2011,   ktorým   sa   zastavilo   trestné   stíhanie vo veci narkotického útoku na manželku sudcu Orosza s tým, že po rozsiahlom dokazovaní bolo   preukázané,   že narkotický   útok   sa   na   jeho   manželku   nestal.   Nemožno   mať   istotu o nestrannosti sudcu, ktorý mystifikuje verejnosť a prispôsobuje fakty svojmu záujmu. Okrem   všetkých   týchto   dôkazov   poukazujem   aj   na   obsah   mojich   mediálnych vystúpení   na   adresu   sudcu   JUDr.   Ladislava   Orosza,   z   ktorých   jednoznačne   vyplýva, že môj zverejňovaný   postoj   k   jeho   osobe   vzbudzuje   vážne   pochybnosti   o   tom,   že   sudca JUDr. Orosz bude nestranne a nezaujato rozhodovať v danej veci.

Práve   na   základe   trestného   oznámenia   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR   Š.   H. z 22. februára 2013 začala polícia 16. augusta 2013 trestné stíhanie pre zločin zneužívania právomoci   verejného   činiteľa,   kde   okrem   JUDr.   K.   a   JUDr.   H.   je hlavne   podozrivý aj JUDr. Orosz, čo potvrdil hovorca prezídia Policajného zboru M. S.».

V   súvislosti   s   námietkou   predpojatosti   vznesenej   proti   sudkyni   ústavného   súdu Ľudmile   Gajdošíkovej,   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   a   sudcovi   Jánovi   Lubymu navrhovateľ vo svojom podaní uviedol:

„Na   sudcov   celého   senátu,   teda   na   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho som podal 23. augusta 2013 trestné oznámenie. Z jeho obsahu vyplýva, že IV. senát Ústavného súdu SR zložený z predsedu Jána Lubyho a sudcov Ľudmily   Gajdošíkovej   a   Ladislava   Orosza   na   verejnom   zasadnutí   13.   augusta   2013 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti G., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 MObdo V 4/2010   z   25.   augusta   2011“, nálezom   tak,   že   vyslovil   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ   ďalej   argumentoval,   že uvedeným   postupom   a rozhodnutím   IV.   senát ústavného   súdu   ignoroval   skutočnosť,   že v porovnateľnej   veci   vedenej   ústavným   súdom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   porušené   nebolo.   Z   uvedeného   postupu   sudcov   IV.   senátu ústavného súdu navrhovateľ odvodzuje arbitrárnosť rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktoré   považuje   za „typicky   účelové“, pričom „Účelovosť   konania   spočíva   v   tom, že v dôsledku   nevraživého   vzťahu   k   predsedovi   Najvyššieho   súdu   SR   Š.   H.,   úmyselne vykonštruovali nedostatky v jeho práci s cieľom znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu   tým   revanšovať   za   kritiku,   ktorú   im   ako   sudcom   Ústavného   súdu   SR   v   minulosti opakovane vecne adresoval...“.

Podľa navrhovateľa negatívny vzťah namietaných sudcov IV. senátu ústavného súdu k nemu ako k fyzickej osobe existuje aj vo vzťahu k nemu ako predsedovi najvyššieho súdu, teda k štatutárnemu orgánu sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   navrhovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   vylúčil   sudcov ústavného súdu JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmilu Gajdošíkovú a JUDr. Jána Lubyho pre ich predpojatosť z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013.

Predsedníčka   ústavného   súdu   v   zmysle   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   platného od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 predložila podanie navrhovateľa podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   I.   senátu   ústavného   súdu   na   jeho prerokovanie a rozhodnutie.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže ju   účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu. Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje. Podľa § 28 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   ak ide o rozhodovanie   v senáte   ústavného   súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre predpojatosť   rozhodne iný senát;   odmietnutý   člen   senátu   nehlasuje.   Pri   rovnosti   hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2013 (platného v rozhodnom čase, pozn.) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť   (III.   ÚS   16/00).   Obsahom   práva   na   nestranný   súd je, aby rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo   výsledkom   konania   nestranného   súdu, čo znamená, že   súd   musí každú   vec prerokovať a   rozhodnúť tak,   aby voči   účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania   rovnaké   príležitosti   na   uplatnenie   všetkých   práv,   ktoré   im   zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudca   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   k   námietke   predpojatosti   podanej navrhovateľom uviedol:

«Z prípisu JUDr. Š. H., predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z 9. septembra 2013 vyplýva, že svoju námietku predpojatosti proti mojej osobe odôvodňuje nasledovnými dôvodmi:

a) že som sa negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným vlastnostiam   v   čase,   keď   som   vykonával   funkciu   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej republiky,

b) že moju nestrannosť spochybňuje aj skutočnosť, že som si podľa jeho tvrdenia mal vymyslieť nátlak na svoju osobu prostredníctvom útoku na moju manželku v súvislosti s rozhodovaním o veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 (Špeciálny súd),

c)že obsah jeho medializovaných výrokov (útokov) smerujúcich proti mojej osobe vzbudzuje   vážne   pochybnosti   o   mojej   spôsobilosti   rozhodovať   nezaujato   a   nestranne aj v danej veci,

d) že 23. augusta 2013 podal proti mojej osobe trestné oznámenie súvisiace s mojím rozhodovaním   o   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012,   ktoré   malo   byť   účelové v dôsledku „nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu... pričom jeho cieľom malo byť „znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...

JUDr. Š. H. uplatnil v období, v ktorom pôsobím vo funkcii sudcu ústavného súdu, proti mne námietky predpojatosti vo viac ako 30 veciach vedených ústavným súdom, ktoré odôvodňuje   v   zásade   identickým   spôsobom.   Keďže   potreba   vyjadrovať   sa   k   týmto námietkam   predstavuje   vážny   zásah   do   pracovného   času   sudcu,   odkazujem   v   záujme hospodárnosti   vo   vzťahu   k   dôvodom   uvedeným   vyššie   v bodoch   a),   b)   a c)   na   svoje predchádzajúce   vyjadrenia   (z   ostatných   najmä   na   moje   vyjadrenie   z   25.   apríla   2013 k námietke uplatnenej vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10669/2013)...

Vo vzťahu k dôvodu uvedenému v bode d), ktorý sa v predchádzajúcich námietkach predpojatosti zatiaľ neobjavil, uvádzam nasledovné:

1. Z   §   27   a   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   vyplýva, že v konaniach   pred   ústavným   súdom   týkajúcich   sa   rozhodovania   o   námietkach predpojatosti   možno   primerane   použiť   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti považujem za potrebné poukázať na § 14 ods. 3 OSP, podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní o iných veciach, a § 15a   ods.   5   OSP,   podľa   ktorého,   ak   sa   námietka   zaujatosti   týka   len   okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti neprihliada.

2. Ustanovenia § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde vylučujú ako dôvod na pochybnosti o nepredpojatosti sudcu okolnosti, ktoré spočívajú v jeho rozhodovaní v iných veciach, teda dôvodom na moje vylúčenie nemôže byť moje rozhodovanie   o   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012.   Na   tomto   závere   nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že JUDr. Š. H. podal 23. augusta 2013 v súvislosti s rozhodnutím o označenej veci trestné oznámenie proti všetkým členom IV. senátu ústavného súdu (a teda aj mojej osobe), a to predovšetkým z nasledovných dôvodov:

a) platí prezumpcia neviny,

b) v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo samo osebe vylučuje trestné stíhanie sudcu ústavného súdu,

c) argumentácia JUDr. Š. H. v trestnom oznámení je zjavne zavádzajúca a právne ľahko   vyvrátiteľná,   keďže   ju   zakladá   na   tom,   že   pri   rozhodovaní   o   predmetnej   veci mal IV. senát ústavného súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde, hoci tento postup   v   danom   prípade   nemohol   uplatniť   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   stotožnil s právnymi názormi vyjadrenými v poslednom relevantnom náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011,   t.   j.   nedospel   k   odchylnému   právnemu   názoru,   ktorý   je   primárnym predpokladom postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde.

3. Tvrdenie JUDr. Š. H., podľa ktorého rozhodovanie členov IV. senátu ústavného súdu o veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 malo byť účelové v dôsledku „nevraživého vzťahu k predsedovi Najvyššieho súdu...“, pričom jeho cieľom malo byť „znevážiť ho ako predsedu súdu a zároveň sa mu tým revanšovať za kritiku...“, je vo svojej podstate nielen vykonštruované,   resp.   založené   na   jeho   spôsobe   uvažovania   (zodpovedajúcom   jeho osobnostnej   výbave),   ale   predstavuje   samo   osebe   aj   invektívu   voči mojej   osobe   (jednu z mnohých),   ako   aj   ďalším   členom   IV.   senátu   ústavného   súdu.   Zároveň   toto   tvrdenie potvrdzuje   zjavnú   účelovosť   postupu   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorý   je motivovaný záujmom dosiahnuť permanentné vylučovanie z rozhodovania o veciach, ktoré sa ho priamo alebo aspoň nepriamo dotýkajú, tých sudcov ústavného súdu, u ktorých nemôže očakávať vzhľadom   na   ustálenosť   ich   právnych   názorov,   ktoré   mu   zjavne   nekonvenujú,   žiadnu servilnosť či inú formu ústretovosti...

Sumarizujúc môj postoj k námietkam uplatneným predsedom najvyššieho súdu v tejto veci,   ako   aj   v   ostatných   veciach   považujem   za   potrebné   na   jednej   strane   zdôrazniť, že ich podľa môjho názoru možno, vzhľadom na ich nedôvodnosť, resp. zjavnú účelovosť, hodnotiť ako učebnicový príklad zneužívania inštitútu námietky predpojatosti, ale na druhej strane   musím   konštatovať,   že   sa   predsedovi   najvyššieho   súdu   prostredníctvom   nich objektívne „podarilo“ vytvoriť stav, ktorý môže vyvolávať pochybnosti o mojej spôsobilosti rozhodovať   o   veciach,   ktoré   sa   ho   priamo   alebo   nepriamo   dotýkajú,   nezaujato   a nestranne...

Za týchto okolností nepovažujem (napriek tomu, že subjektívne sa cítim spôsobilý o predmetnej veci rozhodnúť nestranne a nezaujato) za vhodné formulovať môj jednoznačný postoj k otázke, či mám byť z rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 vylúčený, a očakávam, že príslušný senát ústavného súdu objektívne a nestranne vyhodnotí všetky   súvisiace   skutočnosti,   a   na   tomto   základe   o   námietke   predpojatosti   racionálne a spravodlivo rozhodne.»

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková k námietke vznesenej navrhovateľom uviedla: «1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

2. Sudcu nemožno vylúčiť z dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

3. Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne vylúčené, a, napokon, ja ako sudkyňa ústavného súdu som sa už vyjadrila, že takýto postup – trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie z vecí,   ktoré   sa   týkajú   predsedu   najvyššieho   súdu   alebo   najvyššieho   súdu   ako   takého (pozri moje   vyjadrenie   pre   plénum   ústavného   súdu   z   27.   augusta   2013   vo   veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL. ÚS 116/2011, sp. zn. PL. ÚS 6/2012 a sp. zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona o   ústavnom   súde.   Senát   IV.   ÚS   totiž   vychádzal   z   prejudikatúry,   ktorá   vyplývala   z posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp. nedospel   k odchylnému   právnemu   názoru.   Všetky   ostatné   rozhodnutia   ústavného   súdu predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde v konaní sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

5. Navrhujem,   aby   sa   o   námietke   predpojatosti   vznesenej   vo   veci   sp.   zn. IV. ÚS 445/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).

V   prípade   rozhodovania   o   námietke   zaujatosti   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 445/2013   navrhujem,   aby   príslušný   senát   ústavného   súdu   rozhodol   na   základe môjho vyjadrenia pre plénum ústavného súdu, ktoré viedlo k tomu, že v pléne nevznikli žiadne pochybnosti o mojej nezaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013.»

Sudca Ján Luby k námietke vznesenej navrhovateľom vo svojom vyjadrení uviedol: «1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Z § 27 a § 3 la zákona o ústavnom súde vyplýva, že aj v konaniach pred ústavným súdom   je   nevyhnutné   primerane   aplikovať   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).   Je to z dôvodu,   že úprava   v zákone o ústavnom súde   je neúplná a nereguluje všetky do úvahy prichádzajúce procesné situácie.

Podľa   §   14   ods.   3   OSP   v   spojení   s   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde   dôvodom na vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu   v   konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavom súde, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd na námietku zaujatosti neprihliada.

2. Citovaný § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde vylučujú   ako   dôvod   na   pochybnosti   o   nepredpojatosti   sudcu   okolnosti,   ktoré   spočívajú v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Výklad   týchto   ustanovení   je   jednoznačný.   Sudcu   nemožno   vylúčiť   z   dôvodu rozhodovania v iných veciach napríklad preto, lebo v inom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol v neprospech účastníka, ktorý ho namieta tak, ako to bolo vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

Na tomto výklade sa nedá zmeniť nič ani z dôvodu, že na základe výsledku tohto konania predseda najvyššieho súdu podal trestné oznámenie; po prvé, platí prezumpcia neviny, po druhé, v trestnom oznámení sa vytýka zaujatie právneho názoru, čo je absolútne vylúčené, a, napokon, ja ako sudca ústavného súdu som sa už vyjadril, že takýto postup – trestné oznámenie považujem iba za účelový prostriedok ako dosiahnuť moje vylúčenie z vecí,   ktoré   sa   týkajú   predsedu   najvyššieho   súdu   alebo   najvyššieho   súdu   ako   takého (pozri moje   vyjadrenie   pre   plénum   ústavného   súdu   z   27.   augusta   2013   vo   veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 93/2011, sp. zn. PL. ÚS 116/2011, sp. zn. PL. ÚS 6/2012 a sp. zn. PL. ÚS 6/2013, ktorého kópiu pripájam).

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 mal senát IV. ÚS podľa predsedu najvyššieho súdu postupovať podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Predseda najvyššieho súdu si však nevšimol, že senát IV. ÚS nemohol postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona o   ústavnom   súde.   Senát   IV.   ÚS   totiž   vychádzal   z   prejudikatúry,   ktorá   vyplývala   z posledného relevantného nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, pričom s právnym názorom vysloveným v tomto náleze sa senát IV. ÚS stotožnil, resp. nedospel   k odchylnému   právnemu   názoru.   Všetky   ostatné   rozhodnutia   ústavného   súdu predchádzali dátumu 18. október 2011 a nemali žiaden dopad na postup podľa § 6 zákona o ústavnom súde v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012.

4. Ak sa v námietke zaujatosti uvedú len okolnosti ustanovené v § 14 ods. 3 OSP, neprihliada sa na ne, t. j. platí fikcia, ako keby námietka nebola vznesená, ale len pokiaľ ide o takéto skutočnosti.

Z toho dôvodu navrhujem, aby sa o námietke predpojatosti vznesenej vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013 vôbec nerozhodovalo, lebo obsahuje len skutočnosti, na ktoré sa nesmie prihliadať (postup vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012).

Kvôli   úplnosti   dodávam,   že   z   dôvodov   uvedených   v   mojom   (už   spomenutom) vyjadrení pre plénum ústavného súdu, ktoré pripájam k tomuto vyjadreniu a ktoré viedlo k tomu,   že   v   pléne   nevznikli   žiadne   pochybnosti   o   mojej   nezaujatosti   vo   veci   vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/2013, navrhujem, aby v prípade rozhodovania o námietke zaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn.   IV.   ÚS 445/2013 príslušný senát ústavného súdu rozhodol, že nie som vylúčený z prerokúvania a rozhodovania tejto veci.»

Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou obsiahnutou v   iných   procesných   predpisoch,   v   jednotlivých   typoch   konania   pred   ústavným   súdom však môžu   nastať   situácie,   na   ktoré   nemožno   celkom   mechanicky   aplikovať   poňatie nestrannosti   a   nepredpojatosti,   tak   ako   je   uplatňované   (i)   v   konaniach,   ktorých predmetom je ochrana individuálnych subjektívnych práv (tak to je napr. pri abstraktnej kontrole právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania (jeho zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4, § 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   namieta   zbytočné   prieťahy   spôsobené   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012, ktorého predmetom bolo rozhodovanie   o   jeho   dovolaní   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 5 Co 272/2012 z 31. júla 2012. V tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 445/2013 z 11. júla 2013. V ďalšej argumentácii sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   uznesením z 27. novembra 2012 z dôvodu nesprávneho postupu všeobecných súdov najvyššieho súdu a Krajského   súdu   v   Bratislave),   ktoré   posúdili   jeho   elektronické   podania   (odvolanie, ako aj dovolanie) ako oneskorene podané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a domáhať sa ochrany svojich práv.

Z   tohto   pohľadu   je   potrebné   vnímať   aj   oprávnenie   „zástupcu   účastníka“   podať námietku predpojatosti proti vec prerokovávajúcim sudcom ústavného súdu vo veci vedenej pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   445/2013,   najmä pokiaľ   ide   o   dôvody   uvádzané   v   tejto   námietke. Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Š. H. v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013, ktorého osoby sa námietky predpojatosti uvedené v podaní navrhovateľa   výlučne   týkajú,   je   prima   facie   iné/slabšie,   ako   je   postavenie   vec prerokovávajúceho senátu najvyššieho súdu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je postavenie priamych účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto situácie spravidla nemôže obstáť námietka predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho súdu, ktorá sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho   súdu;   osoba   predsedu   najvyššieho   súdu   totiž   nie   je   účastníkom pôvodného pred ústavným   súdom   napadnutého   konania,   pričom   podané   námietky neobsahovali   také   skutočnosti,   ktoré   potencionálne   mohli   nejakým   spôsobom   súvisieť s predpojatosťou sudcov Ladislava Orosza, Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho (členov IV.   senátu)   vo veci ústavného   prieskumu   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012.

Po   preskúmaní   podnetu   navrhovateľa   I.   senát   ústavného   súdu   nezistil   také skutočnosti,   ktoré   by   podľa   §   27   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   viedli   k   vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   445/2013.   Ústavný   súd   aj   v   iných   prípadoch   nepripustil   námietky navrhovateľa podobného charakteru (III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011, I. ÚS 622/2012, I. ÚS 36/2013). Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 445/2013.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013