znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 651/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. Martinom   Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C   192/2011   a jeho   rozsudkom   z 12. augusta   2013,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 419/2013 a jeho rozsudkom z 21. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola elektronickou poštou 8. augusta 2014 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 192/2011 a jeho rozsudkom z 12. augusta 2013, ako aj postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 419/2013 a jeho rozsudkom z 21. mája 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z k   nej   pripojenej   písomnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je v procesnom   postavení   navrhovateľky   v súdnom   spore   o zaplatenie   1 000   € s príslušenstvom   vedenom   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   15 C 192/2011.   Okresný   súd rozsudkom   z 12.   augusta   2013   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   500   € s úrokom z omeškania. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Na odvolanie sťažovateľky a aj odporcu rozhodol krajský súd rozsudkom z 21. mája 2014, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu... ako aj prvostupňový   rozsudok   Okresného   súdu...   je   zjavne   neústavný,   svojvoľný,   arbitrárny, vymykajúci sa ustálenej rozhodovacej praxi súdov a najmä je založený na nesprávnom procesnom   postupom   a   zaťaženom   hrubými   vadami   konania.   Postup   krajského   súdu pri rozhodovaní odvolania hraničil s ignoráciou odvolacích námietok, ktoré boli vecné. Krajský   súd   v   podstate   (iracionálnym   spôsobom)   vyhľadával   ospravedlňujúce   dôvody vytýkaných vád prvostupňového konania a rozhodnutia a na moje odvolacie námietky nedal relevantnú   odpoveď.   Podľa   prístupu   krajského   súdu   môže   civilný   súd   vykonávať   svoju právomoc   akokoľvek   -   môže   ľubovoľne   hodnotiť   dôkazy,   ľubovoľne   konať   v   rozpore s procesným kódexom a ľubovoľne rozhodovať.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co 419/2013 zo dňa 21. 05. 2014 a rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prievidzi   sp.   zn.   15C   192/2011   zo   dňa   12.   08.   2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 5Co 419/2013 zo dňa 21. 05. 2014 a rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 15C 192/2011 zo dňa 12. 08. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd...   a   Krajský   súd...   sú   povinní   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne sťažovateľke...   do   tridsať   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške 340,89 EUR...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka pripojila namietaný rozsudok krajského súdu sp.   zn.   5   Co   419/2013   z 21.   mája   2014   a okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   192/2011 z 12. augusta 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

11.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 192/2011 a jeho rozsudok z 12. augusta 2013.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti   namietajúcej porušenie označených   práv postupom   okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   nie   je ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 419/2013 z 21. mája 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z výsledkov   v konaní   vykonaného   dokazovania   a z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a odvolacej   argumentácie sťažovateľky a odporcu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal vec, a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdiť. Pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje   na   vecne   správne   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Vo   veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Podľa   §   415   Občianskeho   zákonníka   každý   je   povinný   počínať   si   tak,   aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa   §   427   ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka   fyzické   a   právnické   osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa § 431 Občianskeho zákonníka ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo.

Pod   pojmom   stret   prevádzok   treba   rozumieť   predovšetkým   stretnutie   prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzateľov dopravných prostriedkov (napr. zrážka dvoch alebo viacerých dopravných prostriedkov); v takomto prípade ide o tzv. priamy stret. Stretom prevádzok však treba rozumieť aj tzv. nepriamy stret, pri ktorom síce nedochádza k zrážke dvoch   alebo   viacerých   dopravných   prostriedkov,   ale   prevádzkou   jedného   dopravného prostriedku sa nepriamo ovplyvní prevádzka druhého dopravného prostriedku, v dôsledku čoho dôjde k jeho poškodeniu (napr. zle nastavené svetlá na dopravnom prostriedku môžu spôsobiť oslnenie vodiča oprotiidúceho vozidla, ktorého vodič v dôsledku toho havaruje, alebo   dopravný   prostriedok   odmrští   kameň,   ktorý   rozbije   predné   sklo   na   ďalšom dopravnom prostriedku, ktorého vodič v dôsledku toho havaruje a pod.). Pojmom stret prevádzok   treba   rozumieť   aj   naraz   dopravného   prostriedku   do   dopravného   zariadenia iného   druhu   dopravného   prostriedku   (napr.   náraz   motorového   vozidla   do   železničných závor).

Aj pri strete prevádzok ide o objektívnu zodpovednosť, t. j. zodpovednosť vzniká bez ohľadu   na   zavinenie.   Ak   ide   o   vyporiadanie   medzi   dvoma   alebo   viacerými prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení škody. Táto účasť je objektívnou účasťou na spôsobení škody, môže však spočívať aj v zavinenom konaní alebo opomenutí niektorého   prevádzateľa   (napr.   niekto   na   križovatke   nedá   prednosť   inému   motorovému vozidlu, hoci podľa pravidiel cestnej premávky bol tak povinný urobiť), pokiaľ ním bola založená príčinná súvislosť, ktorá viedla k vzniku škody.

Pri strete prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzateľov, ak ide o vyporiadanie medzi   týmito   prevádzateľmi,   zodpovedajú   podľa   účasti   na   spôsobení   vzniknutej   škody (§ 431 OZ).   Z   povahy   prevádzky   dopravných   prostriedkov   vyplýva   požiadavka,   aby prevádzateľ   aj   v   týchto   prípadoch   zodpovedal   za   škodu,   ktorú   nezavinil.   Ustanovenie § 431 OZ,   ktoré   nadväzuje   na   právnu   úpravu   zodpovednosti   podľa   ustanovení   §   427 a 429 OZ, umožňuje posudzovať zodpovednosť za škodu spôsobenú stretom dvoch alebo viacerých   prevádzok   a škodu   samu   ako   celok,   pričom   každý   z   prevádzateľov   nesie zodpovednosť za časť celkovej škody úmerne k svojej účasti, ktorú mal na spôsobení škody. Miera   účasti   na   škode   vyjadruje   aj   prípadné   zavinené   konanie   alebo   opomenutie jednotlivých   prevádzateľov,   ak   toto   konanie   či   opomenutie   bolo   v   príčinnej   súvislosti so vznikom škody.

Odvolací sud preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie   v   konečnom   dôsledku   aj   správne   vo   veci   rozhodol,   keď   uložil   odporcovi zaplatiť   navrhovateľke   500   eur   s   úrokom   z   omeškania   9   %   ročne   od   15.   04.   2011 a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v prejednávanej veci obaja účastníci dopravnej nehody zodpovedajú za vznik škody pomerne a navrhovateľka ako prevádzateľ vozidla Seat Leon, ktorá by zodpovedala za škodu podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá je zároveň i poškodenou znáša škodu taktiež pomerne, pretože aj u nej je daná účasť /cez osobu vodiča/ na spôsobení vzniknutej   škody   /§   431   Občianskeho   zákonníka/.   Na   základe   vykonaného   dokazovania pred súdom   prvého   stupňa   mal   aj   odvolací   súd   za   preukázané,   že   navrhovateľka   sa podaným návrhom domáhala od odporcu náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená na jej motorovom vozidle pri dopravnej nehode zo dňa 27. 2. 2011, pri ktorej došlo k stretu dvoch motorových vozidiel, a to vozidla odporcu M. K., ktorého je i prevádzkovateľom a vozidla navrhovateľky,   ktoré   viedol   ako   vodič jej   syn R.   B.,   pričom   po   nehode bol účastníkmi nehody vyhotovený záznam o dopravnej nehode, kde je načrtnutý plánik nehody so záverom, že nehodu zavinil vodič vozidla odporcu, ktorému bola za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a v spojitosti s porušením povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. uložená bloková pokuta 50 eur.

V   prejednávanej   veci   sa   súd   prvého   stupňa   z   hľadiska   základných   prvkov zodpovednostného   právneho   vzťahu   správne   najskôr   zaoberal   ustálením   prípadného porušenie   povinností   účastníkov   dopravnej   nehody,   v   príčinnej   súvislosti   s   ktorým porušením   vznikla   škoda   na vozidle   navrhovateľky,   pretože   odporca   si   náhradu   škody na svojom vozidle neuplatňoval. Keďže účastníci poskytli súdu rozporné tvrdenia ohľadom správania sa vodičov oboch motorových vozidiel, pričom sa nezhodli ani na mieste stretu vozidiel, polohe vozidiel po ich strete a jediná dokumentácia, ktorá bola k dispozícii bol len záznam o dopravnej nehode a záznam z preverenia škodovej udalosti a fotodokumentácia poškodených vozidiel, súd prvého stupňa následne správne vzhľadom na rozdielne skutkové tvrdenia účastníkov konania o priebehu nehody a správania oboch vodičov, nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru cestnej dopravy.

Po vykonaní znaleckého dokazovania, z ktorého záverovou vyplývali dva varianty najpravdepodobnejšieho priebehu dopravnej nehody, súd prvého stupňa správne ustálil, že dopravná nehoda sa stala podľa popisu ako uviedol znalec vo svojom druhom variante, keď zobral   na   zreteľ   predovšetkým   výpoveď   svedka   Š.,   ktorý   jediný   bol   objektívnym pozorovateľom   dopravnej   nehody   (správne   neprihliadol   v   podstatných   tvrdeniach   ako na vierohodnú   výpoveď   svedka   B.,   ktorý   je   synom   navrhovateľky   vzhľadom   na   tento príbuzenský vzťah a záujem na výsledku konania, a na druhej strane i na výpoveď M. Š., ktorá je priateľkou odporcu). Za tohto stavu keď tvrdenia oboch vodičov boli rozporné a navrhovateľ   iné   tvrdenia   a   dôkazy   súdu   neposkytol,   nepovažoval   ani   odvolací   súd za preukázané   tvrdenie   navrhovateľky,   že   nehodu   zavinil   výlučne   odporca   tým,   že po zastavení jeho vozidlo bez preverenia situácie na ceste začal odbočovať vľavo v čase a mieste, kde bolo jeho auto obiehané vozidlom navrhovateľky. Ak teda vozidlo odporcu, ktoré   išlo   pomalou   jazdou,   nezastavilo   a   obe   vozidlá   sa   nachádzali   v   priestore pred križovatkou,   nemohol   ho   vodič   vozidla   navrhovateľky   v   priestore   križovatky predchádzať, pretože tým tento vodič aj podľa názoru odvolacieho súdu porušil § 15 ods. 5 písm. g/ zákona č. 8/2009 Z. z., pričom na druhej strane aj odporca porušil povinnosť tým, že nereagoval na predchádzanie svojho vozidla, čím mohol zabrániť zrážke, pretože to bolo v jeho technických možnostiach a jeho tvrdenie o tom, že vozidlo navrhovateľky nevidel nepovažoval ani odvolací súd za pravdivé, a to i s poukazom na závery znaleckého posudku. Odporca sa zrejme do spätných zrkadiel v čase začatia odbočovania vľavo vôbec nepozrel, pretože   by   inak   vozidlo   navrhovateľky   postrehol.   Aj   zo   strany   odporcu   preto   došlo k porušeniu povinnosti vodiča v zmysle § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z., pričom pri odbočovaní   vľavo   bol   odporca   v   zmysle   §   19   ods.   1   citovaného   zákona   povinný pred odbočovaním dávať znamenie o zmene smeru jazdy, pri odbočovaní nesmel ohroziť vodiča idúceho za ním a musel dbať na zvýšenú opatrnosť, čo odporca zanedbal.

Pokiaľ ide o prvý variant, ani podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nemožno   ustáliť   ako   preukázanú   skutočnosť;   a   to   že   vozidlo   odporcu   v   danom   mieste zastavilo so smerovkou a následne s vypnutím smerovky a za ním zastavil aj vodič B., pretože tieto tvrdenia zostali v konaní sporné, pritom ani svedok Š. jednoznačne neposkytol tvrdenie,   že   prvé   vozidlo   zastavilo.   Len   v   prípade   spoľahlivého   preukázania   tejto skutočnosti by bolo možné uzavrieť, že vozidlo navrhovateľky obchádzalo vozidlo odporcu v dôsledku   prekážky   v   cestnej   premávke,   ktorú   mohlo   tvoriť   vozidlo   odporcu,   čo v prejednávanej vecí nebolo.

Vychádzajúc z uvedeného záveru súd prvého stupňa potom správne uzavrel, že obaja účastníci   dopravnej   nehody   zodpovedajú   za   vznik   škody   pomerne,   pričom   aj   podľa odvolacieho   súdu   tento   záver   vyplýva   z   toho,   že   i   vodič   vozidla   navrhovateľky   porušil právnu povinnosť, a to zákaz predchádzania vozidla pri jazde cez križovatku a porušenie tejto povinnosti vzhľadom na závažnosť tohto porušenia a okolnosti nehody odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa ustálil z hľadiska pomernosti v polovici, pretože za rovnako závažné považoval aj odvolací súd na druhej strane porušenie povinnosti odporcu, ktorý porušením   povinnosti   vodiča   a   povinnosti   dbať   pri   odbočovaní   na   zvýšenú   opatrnosť rovnako   zavinil   vznik   dopravnej   nehody.   Po   takto   ustálenom   pomere   účasti   pri   strete prevádzok   oboch   motorových   vozidiel,   aj   odvolací   súd   považoval   nárok   navrhovateľky za dôvodný len v polovici. Súd prvého stupňa v danom prípade teda riadne zdôvodnil pomer účasti   na   spôsobení   vzniknutej   škody,   preto   odvolací   súd   nepovažoval   námietku navrhovateľky uvádzanú v odvolaní, že súd nevysvetlil ako vlastne dospel k pomeru 50:50, za opodstatnenú.

Čo   sa   týka   výšky   škody,   ktorá   medzi   účastníkmi   nebola   sporná   a   ktorú   si navrhovateľka uplatnila   vo výške   1000   eur   aj   v   tejto   časti   súd   prvého stupňa správne rozhodol, keď navrhovateľke priznal len pomernú časť náhrady škody 500 eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol. V súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. súd priznal navrhovateľke aj úrok z omeškania 9 % ročne od 15. 4. 2011 t. j. od uplynutia doby na plnenie na základe predžalobnej výzvy navrhovateľky odporcovi, resp. vedľajšiemu účastníkovi.

K námietke navrhovateľky uvádzanej v odvolaní, že pokiaľ okresný súd náhradu škody rozdelil v pomere 50 : 50, mal preto vychádzať zo sumy 1.198,83 eur, ktorú zaplatila za opravu vozidla,, odvolací súd uvádza, že súd je v sporovom konaní viazaný návrhom účastníka   konania,   pričom   navrhovateľka   žiadala   náhradu   škody   1.000   eur,   teda   súd nemohol   ísť   nad   rámec   jej   návrhu   a   nemohol   jej   priznať   viac   ako   žiadala,   čo v prejednávanej   veci   pri   pomernej   časti   náhrady   škody   predstavovala   suma   500   eur (polovica z 1.000 eur).

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky o tom, že odporca v blokovom konaní svoju vinu uznal a zaplatil pokutu, odvolací súd, tak ako správne uviedol i súd prvého stupňa konštatuje, že v zmysle § 335 ods. 1 O. s. p. súd nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Pokiaľ aj v rámci prešetrenia priestupku bola uložená pokuta odporcovi, za stavu, že   v   konaní   bola   namietaná   zodpovednosť   odporcu   za   škodu,   súd   nemohol   vychádzať z výsledku blokového konania, preto musel posúdiť zodpovednosť osobitne a to v rámci vykonaného dokazovania pred súdom.

Čo   sa   týka   ďalšej   námietky   navrhovateľky   uvádzanej   v   odvolaní,   že   súd   prvého stupňa si ani na jednom z troch vykonaných pojednávaní nesplnil povinnosti v zmysle § 118 ods.   2   O.   s.   p.,   pričom   predmetná   povinnosť   súdu   je   zakotvením   práva   účastníka na zabezpečenie predvídateľnosti rozhodovania súdu v civilnom sporovom konaní, nakoľko súd môže hodnotiť dôkazy inak než ich vníma sám účastník a umožňuje tak účastníkovi efektívne   reagovať   na   oznámené   posúdenie   skutkových   tvrdení   súdom   produkovaním ďalších   dôkazov,   pričom   prvostupňový   súd   jej   tak   svojim   procesným   postupom a predmetným opomenutím základných povinnosti vo vzťahu k účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, odvolací súd konštatuje, že i keď v zápisniciach z pojednávaní nie   je presne   použité ustanovenie   §   118   ods.   2 O.   s.   p.,   nebola navrhovateľke   odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   a   zo   zápisníc z pojednávaní,   súd   prvého   stupňa   na   základe   rozporných   tvrdení   účastníkov   konania nariadil znalecké dokazovanie, teda navrhovateľka vedela čo považuje súd prvého stupňa za rozporné.

Čo sa týka námietky odporcu uvádzanej odvolaní že vzhľadom na pochybnosti, ktoré sú v spise a hlavne s poukazom na znalecký posudok, nie je možné ustanoviť, že dopravnú nehodu   zavinil   on,   a   preto   navrhoval,   aby   súd   návrh   navrhovateľky   v   celom   rozsahu zamietol,   nakoľko   neuniesla   dôkazné   bremeno,   túto   odvolací   súd   považoval za neopodstatnenú, a to z dôvodu ako bolo už uvedené vyššie, v prejednávanej vecí odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa ustálil, že dopravná nehoda sa stala podľa popisu ako uviedol znalec vo svojom druhom variante a to v spojitosti predovšetkým s výpoveďou svedka   Š.,   ktorý   jediný   bol   objektívnym   pozorovateľom   dopravnej   nehody   a na základe uvedeného záveru potom   uzavrel,   že obaja   účastníci   dopravnej   nehody   zodpovedajú za vznik škody pomerne, teda navrhovateľka v tejto časti dôkazné bremeno uniesla.

Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvého stupňa v predmetnej veci dostatočne zistil   skutkový   stav   a   v   konečnom   dôsledku   i   správne   rozhodol,   pričom   dostatočne   sa vysporiadal   i   s   námietkami   uvádzanými   navrhovateľkou   a   odporcom   v   odvolaní,   preto odvolací súd nepovažoval námietky navrhovateľky a odporcu za opodstatnené a rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Zároveň podľa § 219 ods. 2 O. s. p. vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa rozhodol v danej veci správne i o náhrade trov konania, v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p, nakoľko v konaní bola navrhovateľka a odporca úspešný len pomerne, a to každý v polovici.

Taktiež správne rozhodol i o povinnosti navrhovateľky a odporcu nahradiť štátu trovy konania, ktoré vznikli za doplatenie odmeny znalcovi a ktorú odmenu súd vyplatil zo štátnych prostriedkov,   a to vzhľadom na výsledok konania,   keď obaja účastníci boli úspešný každý v polovici, preto správne zaviazal oboch účastníkov k náhrade trov štátu v polovici, pričom vykonanie znaleckého dokazovania bolo potrebné s ohľadom na tvrdenia oboch účastníkov konania, i keď ho navrhovateľka nenavrhla, tak ako namietala v odvolaní. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že u nej ako invalidnej dôchodkyne sú objektívne dané predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, odvolací súd uvádza, že samotná skutočnosť,   že   je   invalidná   dôchodkyňa   nie   je   dôvodom   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, pričom iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov   neuviedla   ani   nepreukázala,   pričom   nepreukázala   ani   výšku   invalidného dôchodku, preto i túto námietku odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadnemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko obaja boli v tomto konaní úspešní len čiastočne.“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona [zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov], ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne –   v nevyhnutnom   rozsahu   –   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namietala aj porušenie § 118 ods. 2 OSP v postupe okresného súdu, ktorý mal spôsobiť, že jej tento súd „odňal možnosť konať pred súdom“.   Vzhľadom   na   závery   prezentované   v bode   13   a tiež   skutočnosti,   že   odňatie možnosti konať pred súdom zakladá osobitný dôvod na podanie dovolania [§ 237 písm. f) OSP], bolo možné v rozsahu namietaných skutočností podať tento mimoriadny opravný prostriedok,   a   to   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (§   236   a následne OSP).   Ak   tak   sťažovateľka   neurobila,   ústavnému   súdu   bráni   táto   prekážka   na   ústavný prieskum v tejto časti (princíp subsidiarity).

25.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jej   návrhom   na   zrušenie   namietaných   rozhodnutí   a trovami   konania (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014