znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 651/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej B., s. r. o., advokátska kancelária, B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vedené pod sp. zn.   Rvp   18896/2013   a   sp.   zn.   Rvp   18897/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Ncb 16/2013 z 3. júna 2013 a sp. zn. 21 Ncb 8/2013 z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp. zn. Rvp 18897/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18896/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. októbra 2013 faxom a 9. októbra 2013 poštou doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., P. (ďalej len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   B.,   s.   r.   o.,   advokátska   kancelária,   B.,   konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vedené pod sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp. zn. Rvp 18897/2013, ktorými namietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Ncb 16/2013 z 3. júna 2013 a sp. zn. 21 Ncb 8/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v pozícii žalovanej v súdnom   konaní vedenom   na Okresnom   súde   Piešťany   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod sp. zn. 6 Cb 8/2008 o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 86 469,33 € s príslušenstvom proti žalobcovi obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o. Zákonným sudcom v tejto veci je Mgr. V. Z. (ďalej aj „zákonný sudca“). Okresný súd v tomto konaní meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Cb 8/2008 z 7. decembra 2011 tak, že zaviazal sťažovateľku na úhradu žalovanej pohľadávky   spolu   s   úrokom   z   omeškania.   Krajský   súd   na základe odvolania   podaného sťažovateľkou zrušil predmetné rozhodnutie uznesením sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012   z dôvodu,   že sťažovateľke bola odňatá   možnosť konať pred   súdom.   Krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   okresný   súd   sa   v   odvolaním   napadnutom rozsudku nevysporiadal s tým, akým spôsobom určil sumu zmluvnej pokuty a na základe akých dôkazov považoval za preukázané skutočnosti zakladajúce dôvod priznania zmluvnej pokuty. Obsahovo identický záväzný pokyn bol krajským súdom v tejto veci už raz udelený uznesením   sp.   zn.   21   Cob   394/2006,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   z   3.   októbra   2006 vyhlásený predchádzajúcou zákonnou sudkyňou Mgr. Ingrid Šimonovou.

Sťažovateľka tiež vystupuje v postavení žalovanej v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Cb 2/2008 o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2 655 513,51 € s príslušenstvom proti žalobcovi – obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Aj v tomto konaní je zákonným sudcom Mgr. V. Z., ktorý rozsudkom sp. zn. 6 Cb 2/2008 z 5. novembra 2008 rozhodol   o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť žalovanú pohľadávku   v celej   sume spolu s príslušenstvom. Krajský súd opätovne zrušil uvedený rozsudok okresného súdu uznesením sp. zn. 21 Cob 48/2009 z 29. mája 2009 z dôvodu, že sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 21 Cob 48/2009 z 29. mája 2009 okresnému súdu vytkol, že nepredložil nadriadenému súdu sťažovateľkou vznesenú námietku   zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi,   nerozhodol   o   jej návrhoch   na   prerušenie konania a na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania, a to bez toho, aby sa uvedenými procesnými návrhmi vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

V súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Cb 48/2008, v ktorom sťažovateľka   vystupuje   v   pozícii   žalovanej   o   zaplatenie   zmluvnej   pokuty v sume 31 368,25 € s príslušenstvom proti žalobcovi obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o. (Rvp 18896/2013), a v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011, v ktorom vystupuje v opačnom   procesnom   postavení o náhradu   škody   v sume 17 592,78 € proti žalovaným 1. J. V. a 2. Ing. P. H. (Rvp 18897/2013), vzniesla proti zákonnému sudcovi námietky zaujatosti, ktoré odôvodnila tým, že zákonný sudca sústavne porušuje jej práva ako   účastníka   konania,   a   tiež   tým,   že   podala   už   3   podnety   na   začatie   disciplinárneho konania proti zákonnému sudcovi, na základe ktorých ministerka spravodlivosti požiadala predsedníčku okresného súdu, aby dohliadla nad plynulosťou súdneho konania.

Zákonný   sudca   k   podaným   námietkam   zaujatosti   uviedol,   že   ich   považuje za nedôvodné,   cíti   sa   byť v   oboch   veciach   nestranný, pričom   o   vyvolanie konfliktného vzťahu sa snaží sťažovateľka.

Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   námietkam   zaujatosti   vzneseným sťažovateľkou   nevyhovel   a zákonného   sudcu   z   prejednávania   a rozhodovania vo veciach vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   Cb   48/2008   (Rvp 18896/2013) a sp. zn. 11 Cb 126/2011 (Rvp 18897/2013) nevylúčil.

V   obidvoch   sťažnosťami   napadnutých   rozhodnutiach   krajský   súd   podľa   názoru sťažovateľky „paušalizoval jednotlivé porušenia“ jej práv zo strany zákonného sudcu, keď konštatoval,   že   týchto   procesných   pochybení   sa   sudca   dopustil „výlučne   v   súvislosti s nedôsledným odôvodnením rozhodnutia“, s čím sťažovateľka nemôže súhlasiť. Uznesenia krajského súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že krajský súd „sa obmedzil na posúdenie iba jedného z početných porušení“ jej práv a „ani sa nepokúsil vysporiadať   sa   s   ostatnými   porušeniami...“ práv   sťažovateľky.   Rovnako   odvolanie krajského súdu na právnu a skutkovú obťažnosť prerokovávaných vecí (sp. zn. 6 Cb 2/2008 a sp. zn. 6 Cb 8/2008) bez akéhokoľvek odôvodnenia skutočností, z ktorých táto obťažnosť vyplýva,   a   to   bez   ohľadu   na   bezpredmetnosť   tohto   argumentu,   je   podľa   sťažovateľky nesplnením   povinnosti   krajského   súdu   náležite   odôvodniť   svoje   závery   v napadnutých uzneseniach.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že krajský súd svoje rozhodnutia zaťažil vadami nepreskúmateľnosti aj vo vzťahu k tvrdeniu, že za okolnosti nasvedčujúce možnej zaujatosti   zákonného   sudcu   nepovažoval   ani   podnety   sťažovateľky   na   začatie disciplinárneho   konania   voči   sudcovi,   a   to   napriek   poukazovaniu   sťažovateľky na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj ústavného súdu.

Z   uvedených   dôvodov   považuje sťažovateľka   uznesenia   krajského   súdu,   ktorými nevylúčil zákonného sudcu okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania vecí vedených týmto súdom   bez náležitého odôvodnenia, za porušenie svojich v sťažnosti označených práv. Súčasne vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu sú podľa sťažovateľky uznesenia krajského súdu svojvoľné a arbitrárne, a to najmä z hľadiska nedostatočného posúdenia objektívneho a subjektívneho hľadiska nestrannosti sudcu. Všetky sťažovateľkou uvádzané okolnosti sú podľa jej názoru objektívne spôsobilé vyvolať oprávnené pochybnosti o nestrannosti zákonného sudcu.

Vo veci samej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods.   1   a   čl.   38   ods.   1   listiny,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosti sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 18896/2013 a sp. zn. Rvp 18897/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnostiach namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami, ktorými   krajský   súd   nevyhovel námietkam   zaujatosti vznesených   sťažovateľkou   voči zákonnému   sudcovi   a   rozhodol,   že   zákonný   sudca   nie   je   vylúčený   z   prerokúvania a rozhodovania   vecí   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   Cb   126/2011 a sp. zn. 6 Cb 48/2008.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú   odklad.   Predseda   súdu   môže prideliť vec inému sudcovi,   ak s tým   sudca, o ktorého   vylúčenie   ide,   súhlasí;   pridelenie   zabezpečí   podľa   osobitného   predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu je toho názoru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1 OSP.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o   ktorého   vylúčenie   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   vec   sa   predloží   až po   vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný, ak   rozhoduje   zároveň   o   odvolaní.   O   vylúčení   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažností možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom, že krajský súd v napadnutých uzneseniach vyslovil podľa sťažovateľky nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie ňou vznesených námietok zaujatosti zákonného sudcu. Súčasne sťažovateľka považuje napadnuté uznesenia krajského súdu za náležite neodôvodnené.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve   (I.   ÚS   225/03,   I.   ÚS   334/08).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia, ktorými krajský súd rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011 a sp. zn. 6 Cb 48/2008. Aj keď odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu na hranici ústavnej akceptovateľnosti, súčasne ho ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné s tým, že z neho   nemožno   vyvodiť   taký   odklon   od   výkladových   alebo   procesných   štandardov všeobecných súdov, ktorý by bolo možné označiť za svojvoľný.

Krajský súd v odôvodnení oboch napadnutých uznesení totožne uviedol:„V súlade so stanoviskom žalovaného dôvodom pre vznik pochybností o nezaujatosti sudcu   a   v   konečnom   dôsledku   aj   pre   rozhodnutie   o   jeho   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci za určitých podmienok nepochybne môžu byť aj procesné pochybenia sudcu zjavne znevýhodňujúce alebo naopak zvýhodňujúce jednu z procesných strán voči druhej procesnej strane.

Nestrannosť   sudcu   aj   v   takomto   prípade   nemožno   posudzovať   iba   na   základe subjektívneho   stanoviska   sudcu,   avšak   ani   iba   na   základe   subjektívneho   stanoviska dotknutého   účastníka   konania,   ale   aj   na   základe   konkrétnych   objektívnych   okolností, vrátane okolností týkajúcich sa flagrantnosti a závažnosti – intenzity porušenia procesného predpisu,   z   ktorých   by   bolo   prípadne   možné   usudzovať   priamo   na   zvýhodňujúci   či poškodzujúci zámer sudcu. V danom prípade sa sudca Mgr. Z. v konaní Okresného súdu Piešťany 6Cb/2/2008, ktorého   účastníkom   bol   žalobca   v   inom   procesnom   postavení,   dopustil   procesných pochybení   v   roku   2008,   a   v   konaní   6Cb/8/2008   v   roku   2011   výlučne   v   súvislosti   s nedôsledným   odôvodnením   rozhodnutia   (podľa   zaužívanej   súdnej   praxe   môžu   byť nedostatky odôvodnenia rozhodnutia posudzované ako postup súdu odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom), ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú obtiažnosť prejednávaných vecí, ako aj skutočnosť, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, a absenciu akýchkoľvek   iných   okolností   nasvedčujúcich   možnej   zaujatosti   sudcu   voči   tomuto účastníkovi   (za   takéto   okolnosti   nepovažoval   súd   podnety   žalobcu   na   začatie disciplinárneho   konania   voči   sudcovi),   bez   snahy   zľahčovať   procesné   pochybenia namietaného sudcu, neposkytujú vznesenej námietke objektívny základ.“

Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z   ústavného   princípu   garantujúceho   nestrannosť   sudcu   najmä   z   objektívneho   hľadiska. Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní   podľa   vopred   známych   pravidiel,   ktoré   sú   obsahom   rozvrhov   práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu pre   ľudské   práva   iba   v   prípade,   keď   je   celkom   zjavné,   že   jeho   vzťah   k   danej   veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle a nestranne.

Skutočnosti   uvádzané   sťažovateľkou   v námietke   zaujatosti vznesenej   proti zákonnému sudcovi a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňujú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako takú, ktorá nespôsobuje na ústavou i dohovorom garantovaných právach sťažovateľky ujmu takej intenzity, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2013