znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 650/2013-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12, čl. 20a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciachsp. zn. 2 Co 244/2012 zo 6. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 244/2012zo 6. júna 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 244/2012 zo 6. júna 2013z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy   právneho   zastúpenia   spolu   v   sume   331,15   €   (slovomtristotridsaťjeden eur a pätnásť centov) na účet ich právnej zástupkyne do jedného mesiacaod doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. septembra 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len  ,,sťažovatelia“),   zastúpenýchadvokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namietajú   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 12, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 244/2012 zo 6. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva: „Sťažovatelia... podali na Okresnom súde Košice I Žalobu o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu...

Po vrátení veci na ďalšie konanie Okresný súd Košice I rozhodol v súlade s právnym názorom   vysloveným   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v   Uznesení   zo   dňa 20. 12. 2011, sp. zn. 6M Cdo 16/2010, Rozsudkom zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn. 12C/2/2012 tak, že žalobu zamietol.

Proti Rozsudku Okresného súdu... podali sťažovatelia odvolanie... O odvolaní sťažovateľov proti Rozsudku Okresného súdu... rozhodol Krajský súd.“

Podľa sťažovateľov «... konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho   súdu   bolo   v   dôsledku   jeho   arbitrárneho   postoja   k   návrhom   sťažovateľov zasiahnuté do ich práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, do práva na prístup k majetku a práva na rovnosť práv...

Krajský súd v odôvodení svojho rozhodnutia uviedol vyššie uvedené zdôvodnenie poukazujúc   na   odôvodnenie   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   napriek   tomu,   že   ani v rozhodnutí súdu prvého stupňa sa nenachádza zmienka o tom, prečo súd pri aplikácii zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vytrhol len ustanovenie § 1 ods. 1 a § 2 ods. 2 a uzavrel, že daný byt nevykazuje znaky bytu v bytovom dome, preto sa na daný byt, ktorého   nájomcami   sú   sťažovatelia   nevzťahuje   zákon   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov.   Krajský   súd   v   Košiciach   sa   vôbec   nevysporiadal   s   námietkou Žalobcov   –   sťažovateľov   uvedenou   v   odvolaní   proti   Rozsudku   Okresného   súdu Košice I zo dňa   17.   04.   2012,   sp.   zn.   12C/2/2012,   o   nesprávnej   aplikácii   zákona o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   a   nevenoval   pozornosť   a   neprihliadal pri svojom rozhodovaní na ďalšie ustanovenia tohto zákona. Vytrhol len z celého zákonného znenia ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Pritom v § 1 ods. 2 zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov výslovne uvádza, na ktoré byty sa nevzťahuje. V § 24 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je uvedené: „Ustanovenia tohto zákona sa primerane použijú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“ Tejto námietke a poukazu na § 24 tohto zákona sa odvolací súd vôbec nevenoval a uviedol na strane 4 Rozsudku zo dňa 06. 06. 2013, sp. zn. 2Co/244/2012, len argumentáciu Žalovaného: „K námietke žalobcu o nesprávnej aplikácii zákona č. 182/1993 Z. z. žalovaný poukázal na to, že žalobcovia opomenuli zámer zákonodarcu, ktorý v § 24 použil slovo primerane, určite nemal úmysel siahnuť na iné domy a tento názor zastáva aj Najvyšší súd SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 132/2007 uvádza, že bytovým domom sa rozumie dom...“ Neuviedol ani, či sa stotožňuje s názorom Žalovaného a ak áno z čoho vyvodzuje, že zákonodarca „určite nemal úmysel siahnuť na iné domy.“

Sťažovatelia nenamietajú definíciu bytového domu, ale skutočnosť, že Krajsky súd v Košiciach ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí ignoroval ich námietku o nesprávnej aplikácii   zákona   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov,   nesprávneho   právneho posúdenia a nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, odvolávajúc sa a poukazujúc len na   definíciu   bytového   domu.   Ako   bolo   preukázané   v   konaní   predmetný   byt,   ktorého nájomcovia   sú   sťažovatelia   sa   nachádza   v   meštianskom   dome.   Vyjadrenie   Krajského pamiatkového úradu v Košiciach zo dňa 18. 01. 2007, ktoré je súčasťou spisu, a ktoré obsahuje pôvod a popis tohto domu, jednotlivých vlastníkov, to jednoznačne preukazuje. Podľa   údajov   pamiatkového   úradu   prvá   zmienka   o   tomto   dome   je   z   roku   1604,   ide o meštiansky dom z druhej polovice 15. storočia a má prioritne obytnú funkciu. Domy z tohto obdobia pochopiteľne nemali a nemôžu mať charakter bytového domu tak, ako je dnes definovaný v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Sme toho názoru, že práve preto, že aj dnes existujú a sú funkčné domy postavené v minulých storočiach, ktoré nemožno   podriadiť   pod   v   súčasnosti   platné   definície,   zákonodarca   v   §   24   zákona o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   uvádza   „Ustanovenia   tohto   zákona   sa primerane   použijú   aj   na   budovy,   ktoré   nemajú   charakter   bytového   domu.“   Súd   podľa názoru sťažovateľov zaujal rýdzo formalistický prístup pri aplikácii zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, z ktorého kontextu vytrhol len jedno zákonné ustanovenie. Pri výklade a aplikácii zákona mal podľa názoru sťažovateľov zákon aplikovať v celom rozsahu a zároveň prihliadať na jeho účel a Ústavu Slovenskej republiky. Účelom zákona o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   nepochybne   bolo   riešenie   bytových   potrieb občanov   pri   prechode   na   trhové   hospodárstvo,   čo   vyslovil   aj   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   vo   svojom   rozhodnutí   PL.   ÚS   26/2000   zo   dňa   04.   04.   2002,   podľa   ktorého „Pritom   nemožno   opomenúť,   že   bytový   fond,   ktorý   bol   a   je   predmetom   transformácie vznikol   inak   ako   v   trhovom   hospodárstve.   Riešenie   bytových   potrieb   občanov   je   síce záujmom súkromným, ale aj verejným a pri prechode na trhové hospodárstvo ho bez rizika sociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň   do   vybudovania   trhového   prostredia   štátom   usmerňovaný.   Preto   štát   citovaným zákonom určil zákonný rámec pri prevode bytov a nebytových priestorov do vlastníctva občanov – nájomcov. Tým, že určil, na ktoré byty sa tento zákon nevzťahuje v § 1 ods. 2 tohto zákona, stanovil aj zákonné obmedzenie ústavných práv a slobôd občanov.“

Ako vyplýva zo znenia zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom do 01. 08. 1995, ten sa nevzťahuje len na byty výslovne uvedené v jeho § 1 ods. 2. Pokiaľ   ide   o   ostatné   byty   len   v   dvoch   prípadoch   umožňuje   zákon   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov nepreviesť vlastníctvo bytu na nájomcu. Ide o ustanovenie § 16 ods. 2 (neplatenie nájomného) a § 16 ods. 3 (súd vyslovil súhlas s výpoveďou z nájmu bytu). Takýto názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze III. ÚS 2/2000. V zmysle uvedeného zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov teda určil medze možnosti uplatnenia základného práva na prístup k majetku. V zmysle tohto zákonného rámca a v súlade s ním sťažovatelia odôvodnene očakávali konanie a rozhodnutie súdu. Sťažovatelia v odvolaní proti Rozsudku zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn. 12C/2/2012, poukázali aj na uvedený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a žiadali rozhodnutie v súlade s ním, avšak Krajský súd v Košiciach sa ani k tejto argumentácii sťažovateľov vo svojom rozhodnutí vôbec nevyjadril.

Sme toho názoru, že pokiaľ súd nerozhodol v medziach tohto zákonného rámca, narušil a rozšíril aj na sťažovateľov zákonné obmedzenie ústavných práv a slobôd. Svojim rozhodnutím bez opory v zákone vylúčil sťažovateľov z možnosti nadobudnúť užívaný byt do vlastníctva, v čom vidíme nesúlad s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako v postupe súdu vidia sťažovatelia aj porušenie ich práva na rovnosť v právach z dôvodu, že v iných prípadoch bez problémov súdy rozhodovali a akceptovali ustanovenie § 24 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a byty v meštianskych domoch či iných domoch, ktoré   rovnako   nezodpovedajú   dnes   platnej   definícii   bytového   domu,   boli   prevádzané do vlastníctva ich nájomcov, keďže súdy rozhodli o povinnosti vlastníka uzavrieť kúpnu zmluvu s nájomcami, (napr. Rozsudok Krajského súdu Košice 4 Co 96/2005, rozhodnutie NS SR 2 Cdo 304/2006)

Krajský   súd   v   Košiciach   vo   svojom   Rozsudku   zo   dňa   06.   06.   2013, sp. zn. 2Co/244/2012, nedal sťažovateľom odpoveď ani na ich námietku uvedenú v odvolaní proti Rozsudku zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn. 12C/2/2012, že celý užívaný bytový priestor dali po jeho pridelení ako náhradného bytu od 13. 02. 1990 do užívania schopného stavu na vlastné   náklady. Do   bytu investovali so súhlasom   prenajímateľa   nemalé   prostriedky s vedomím, že ho budú môcť nerušene užívať natrvalo. Byt im bol pridelený ako náhradný byt. Ak by im bol pridelený tento byt skutočne v dome, na ktorý sa nevzťahuje zákon o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov,   boli   by   týmto   rozhodnutím   poškodení   na svojich právach a tiež investíciách vložených do majetku Žalovaného.».

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „I. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej   republiky   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   06.   06.   2013, sp. zn. 2Co/244/2012, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 06. 06. 2013, sp. zn. 2Co/244/2012 sa zrušuje, zároveň sa zrušujú rozhodnutia, z ktorých vychádza, a to:

Rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   17.   04.   2012,   sp.   zn.   12   C/2/2012, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 12. 2011 sp. zn. 6M Cdo 16/2010.

III. Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia v sume 331,15 € (... tristo tridsať jeden euro a pätnásť centov) na účet ich právneho   zástupcu ⬛⬛⬛⬛ do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesenímč. k. I. ÚS 650/2013-13 zo 6. novembra 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu z 15. novembra 2013 sa k veci vyjadril predsedakrajského súdu podaním sp. zn. 1 SprV/909/2013 zo 17. januára 2014, v ktorom okreminého uviedol:

„1. Vo veci boli predchádzajúce rozsudky okresného súdu i krajského súdu ako odvolacieho súdu na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky   zrušené   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 MCdo 16/2010, v ktorom vyslovil právny názor týkajúci sa aplikácie zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, týmto právnym názorom boli nižšie súdy v predmetnom konaní viazané a Okresný súd Košice I vo svojom následnom rozhodnutí (o odvolaní   sťažovateľov,   proti   ktorému   rozhodoval   krajský   súd,   rozsudkom   ktorého   sa sťažnosť týka) rozhodol v plnom súlade s týmto právnym názorom;

2. Okresný súd Košice I pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v jeho rozsudku zo dňa 30. 04. 2008 sp. zn. 5 Cdo 132/2007, s ktorým sa stotožnil. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu dáva jednoznačne odpoveď aj na všetky otázky nastolené sťažovateľmi v ich sťažnosti týkajúce sa aplikácie zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď sa podrobne zaoberá pôsobnosťou tohto zákona, poukazuje na pozitívne (nie len na negatívne vymedzenie,   na   ktoré   poukazujú   sťažovatelia)   vymedzenie   spôsobu   a   podmienok nadobudnutia   ktorých   bytov   a   nebytových   priestorov   zákon   upravuje   (byty   a   nebytové priestory v bytovom dome) a v uvedenej súvislosti na dôvody, pre ktoré zákon nemožno aplikovať na byty nachádzajúce sa v dome, v ktorom je len jediný byt, atď.;

3. Pokiaľ sa krajský súd ako odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením sťažovateľmi napadnutého prvostupňového rozsudku, postupoval teda v súlade so zásadou viazanosti nižších súdov právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. stotožnil sa aj s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inom konaní. Zároveň podľa nášho názoru skutkový a právny základ jeho rozhodnutia   v   uvedených   súvislostiach   dostatočne   objasňoval   poukaz   na   odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice I;

4. Sama skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku nedal sťažovateľom odpoveď   na   ich   námietku   týkajúcu   sa   investícií   do   majetku   žalovaného   Mesta   Košice, nezakladá dôvod pre záver o porušení ich práva na spravodlivé súdne konanie, lebo (aj) odvolací súd má povinnosti vyporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len s tými otázkami a námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam, resp. objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Predseda   krajského   súdu   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ústavnému   súduoznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústnehopojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   650/2013-13   zo   6.   novembra   2013   prijalpodľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v senáteústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa)a Peter Brňák (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015 účinného od 1.marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna Mochnáčová(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vecprerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené vzáhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať saochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislea nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutáochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnuochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 12 C 2/2012 zistil, že sťažovatelia sa žalobou doručenou okresnému súdu domáhali,aby súd uložil mestu Košice (ďalej len „žalovaný“) povinnosť uzavrieť zmluvu o prevodevlastníctva bytu. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 2/2012-190 zo 17. apríla 2012 (ďalejlen „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a odôvodnil ju tým, že dom, v ktorom sanachádza   byt,   o   odkúpenie   ktorého   sťažovatelia   požiadali,   nevykazuje   znaky   bytovéhodomu,   preto   žalovaný   nemá   povinnosť   so   sťažovateľmi   ako   nájomcami   bytu   uzatvoriťv zmysle   §   29a   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono vlastníctve bytov“) zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Proti rozsudku okresného súdupodali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľov krajský súd porušil ich základné práva, pretože sa nevysporiadalso všetkými skutočnosťami rozhodujúcimi pre rozhodnutie, svojvoľne vyložil a aplikovalzákon o vlastníctve bytov.

Ústavný súd za ťažiskovú časť sťažnosti považoval tvrdenie sťažovateľov, že krajskýsúd sa nevyjadril k ich námietke obsiahnutej v odvolaní, že na ich vec je potrebné aplikovať§ 24 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého v znení účinnom v čase, keď požiadalio prevod   bytu   (3.   novembra   1993,   pozn.),   sa   „Ustanovenia   tohto   zákona...   primeranepoužijú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:„Základom pre právne posúdenie veci bol fakt, že v danom dome sa nachádza len jeden byt a to s ohľadom na zák. č. 182/1993 Z. z. a vo svetle výkladu najvyššieho súdu tento dom nemožno považovať za bytový dom v zmysle tohto zákona. Teda v prípade pravdivého tvrdenia žalobcov o veľkosti podlahovej plochy určenej resp. neurčenej na bývanie by táto skutočnosť sama o sebe neovplyvnila konečné posúdenie domu inak ako domu nie bytového. K námietke žalobcu o nesprávnej aplikácii zákona 182/1993 Z. z. žalovaný poukázal na to, že žalobcovia opomenuli zámer zákonodarcu, ktorý v § 24 použil slovo primerané určite nemal úmysel siahnuť na iné domy a tento názor zastáva aj Najvyšší súd SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 132/2007 uvádza, že bytovým domom sa rozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v uvedenom zákone vo vlastníctve alebo   v spoluvlastníctve   jednotlivých   vlastníkov   a spoločné   časti   a spoločné   zariadenia tohto   domu   sú   súčasne   v podielovom   spoluvlastníctve   vlastníkov   bytov   a nebytových priestorov. Bytový dom v zmysle uvedeného ustanovenia medzi iným charakterizuje intenciu bytov,   teda   aspoň   dvoch   a nebytových   priestorov,   ktoré   sú   za   podmienok   uvedených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov, t. j. aspoň dvoch a jeho   spoločnej   časti   domu   a spoločného   zariadenia   môžu   byť   súčasne   v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov, t. j. aspoň dvoch bytov a nebytových priestorov.“

Ústavný   súd   rešpektuje   zásadu,   že   sú   to   predovšetkým   všeobecné   súdy,ktorých úlohou je interpretácia a aplikácia práva. Priestor pre zásah ústavného súdu je daný– z hľadiska aj v ústavnej sťažnosti odôvodnenej ochrany princípu spravodlivého procesu –len vtedy, ak všeobecné súdy nepostupujú v súlade s princípmi obsiahnutými v druhej hlavesiedmeho oddielu ústavy. Tak to je hlavne, pokiaľ ich závery (skutkové či právne) nie súriadne odôvodnené či odôvodnené síce sú, ale majú (po stránke vecnej) povahu extrémnu,sú   objektívne   racionálne   neakceptovateľné   či   extrémne   formalistické.   V takom   prípademožno také rozhodnutie považovať za odporujúce   čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1dohovoru.

Na   základe   takto   zostavených   kritérií   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   ústavnásťažnosť je v uvedenom smere opodstatnená. K tomu ho vedú hlavne závery, že modernákonštitucionalistika vyžaduje hľadať právo a spravodlivosť ad causum, teda na jednotlivýa individuálny prípad pred súdom, pričom referenčným kritériom je tzv. súhrn všetkýchokolností prípadu.   Ústavný súd preto apeluje na všeobecné súdy, aby v prerokúvanýchveciach uprednostňovali také interpretačné metódy, namiesto doslovného výkladu, ktoréumožnia spravodlivú úpravu práv a povinností medzi účastníkmi konania ako subjektmiriešeného právneho vzťahu.

Prehnane formalistický postup totiž vedie k sofistikovanému odôvodňovaniu zrejmejnespravodlivosti, čo predstavuje popretie základnej úlohy sudcu v každej ním posudzovanejkauze; cez zákon hľadať spravodlivé riešenie sporu, ktoré bude všeobecne akceptovanénielen v právnickej, ale i v laickej pospolitosti. Preto aj v tomto prípade bude musieť krajskýsúd prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých, do úvahy pripadajúcich argumentov a ichúlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifiká danej kauzy, a nie ich aplikovaťmechanicky.

Ako vyplýva z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, samotný krajskýsúd sa okrem uvedenia názoru žalovaného sám k otázke aplikácie § 24 zákona o vlastníctvebytov nevyjadril.

Pokiaľ krajský súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 132/2007, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor,že bytovým   domom   je   dom   s   dvoma   a   viacerými   bytovými   jednotkami,   ústavný   súdzdôrazňuje, že v tomto rozsudku sa najvyšší súd vôbec nezaoberal použitím § 24 zákonao vlastníctve bytov vo vzťahu k predaju bytu v nebytovom dome. Použitie tohto judikátu jetak vo vzťahu ku kľúčovému argumentu sťažovateľov irelevantné.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   z   rozsudku   okresného   súdu   a   aj   rozsudkukrajského súdu vyplýva, že byt, ktorý je predmetom sporu, sa nachádza v budove, ktoránemá charakter bytového domu, pričom sťažovatelia poukázali na ustanovenie § 24 zákonao vlastníctve bytov, podľa ktorého sa ustanovenia zákona o vlastníctve bytov primeranepoužijú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je potrebné považovať tentoargument sťažovateľov za rozhodujúci z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia.

Krajský   súd   tým,   že   na   tento   zásadný   právny   problém   nereagoval,   nereagovalna podstatné argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu.Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   pretonepresvedčivý, nespĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti a minimálne požiadavky, ktoré súna odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené, a vyvoláva tak účinky nezlučiteľné s obsahomzákladného   práva   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľovzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   ďalšom   konaní   bude   úlohou   krajského   súdu   vysporiadať   sa   s   už   uvedenýmirelevantnými argumentmi sťažovateľov uvedenými v odvolaní proti rozsudku okresnéhosúdu týkajúcimi sa možného použitia § 24 zákona o vlastníctve bytov vo veci sťažovateľov.

V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti samotný obsah, účel a zmyselzákona o vlastníctve bytov, ktorým je podľa § 1 ods. 1 okrem iného aj úprava spôsobua podmienok nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.Predmetný zákon pritom neobsahuje výslovné vylúčenie použitia ustanovení o predaji bytovv bytovom dome vo vzťahu k bytom v nebytových domoch (na rozdiel od rodinných domov,pozri § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov), práve naopak, v zmysle § 24 sa na pomery vnebytových domoch majú primerane použiť ustanovenia týkajúce sa bytových domov. To,že zákonodarca zakotvil toto ustanovenie do právneho predpisu, dal priestor sudcovi, abytento   pojem   naplnil   obsahom,   ktorý   bude   racionálny,   logický,   hodnotový   a hlavnespravodlivý (§ 1, § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku či čl. 6 ods. 1 dohovoru,pozn.).

Uvedený záver je podporený aj dôvodovou správou k zákonu č. 268/2007 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.o vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorýmbol zmenený § 24 zákona o vlastníctve bytov, pričom za podstatné považujeme to, že v tejtodôvodovej správe sa hovorí o spresnení úpravy prevodu vlastníckeho práva bytov v inýchbudovách ako v bytových domoch vo vlastníctve obce, a to v prípade, že na vlastníka sainak vzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo bytu v bytovom dome. Z toho vyplýva, že toutonovelou zákona nedošlo k zmene príslušného ustanovenia v tom zmysle, že by sa zaviedlamožnosť použitia príslušných ustanovení vo vzťahu k dotknutým nebytovým domom, aletáto   už   existujúca   možnosť   sa   len   precizovala.   Účelom   tohto   ustanovenia   teda   bolov osobitných   prípadoch   zaistiť   možnosť   všetkým   doterajším   užívateľom   bytu   aj v tomtodome jeho odkúpenie tak ako v iných podobných domoch, ale administratívne určených nabytové.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   dospel   k   rozhodnutiu   bez   toho,   aby   sav odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal s rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základpre toto rozhodnutie, preto ide o rozhodnutie arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručenéhočl. 12   a   čl.   20   ústavy   sa   ústavný   súd   riadil   princípom   minimalizácie   svojich   zásahovdo právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods.   1   ústavy   preskúmavané   (IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   ktorý   vyplýva   z   jehosubsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súladeso   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   182/06,   IV.   ÚS   311/08)   z   toho,   žev nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sajeho zrušením otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadals ochranou uvedených práv.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľov   nevyhovel,   uprednostňujúcprávomoc všeobecného súdu na ochranu označených práv sťažovateľov pred ich ochranouv konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na   základe   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   zrušilnapadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Krajský súd budev súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názoromústavného súdu vyjadreným v tomto náleze, a to aj napriek tomu, že zostalo formálnenedotknutým kasačné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 16/2010, ktoré sa tiežvyjadrovalo k aplikácii zákona o vlastníctve bytov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré   imvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej službyvykonané v roku 2013 po 130,17 € (prevzatie a príprava zastúpenia a vypracovanie sťažnostipodanej na ústavnom súde) a náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavkya miestne prepravné 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 275,96 €. Vzhľadom na to, žeprávna zástupkyňa sťažovateľov je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 275,96 € zvýšilo DPH vo výške 20 %. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právnehozastúpenia vo výške 331,15 €.

Priznanú úhradu trov konania zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účetprávneho   zástupcu   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015