znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 65/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 287/2010-26 z 26. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 287/2010-26 z 26. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 8. februára 2005 (ďalej len „zmluva“) s M. H., H. (ďalej len „dlžník“), mu sťažovateľka   poskytla   úver   v   sume   7   999,96   Sk   (265,55   €),   ktorý   spolu   s   ďalšími poplatkami jej bol povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve, je oprávnený v prípade, ak si dlžník neplní svoje povinnosti zo zmluvy, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 2. októbra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal jeho splnomocnený zástupca   určený   v   zmluve.   Následne   bol   22. decembra   2005   podaný   návrh   na   výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   začal   7.   marca   2006   nútený   výkon rozhodnutia.   V   priebehu   exekučného   konania   súdny   exekútor   podal   10.   júna   2010 okresnému súdu podnet na vyhlásenie vedenej exekúcie za neprípustnú a požiadal o jej zastavenie.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 Er 246/2006-13   z 11.   júna   2010   vyhlásil exekúciu vedenú proti dlžníkovi za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení. Krajský súd napadnutým   uznesením   potvrdil   okresným   súdom   vydané   prvostupňové   uznesenie   ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   uviedla: „Okresný   súd   z   podnetu   exekútora   zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu   exekúcie   za neprípustnú,   pričom pred zahájením   tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v   tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie,   tj.   vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a   následne   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustné   a   následne   zastavenie   exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.“

Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uviedla: „... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného... okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie   bez   splnenia   zákonných   povinností   a porušením   základných   práv   a   slobôd... V nadväznosti   na   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   krajský   súd   porušil   svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“ V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie   je   v   súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE/287/2010-26 zo dňa 26. 10. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE/287/2010-26 zo dňa 26. 10. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 263,2 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   51,08   EUR   s   DPH…   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H., advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 5), ako aj ďalších súvisiacich ustanovení   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a   to   v   rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“ a na podporu svojho záveru o porušení označeného práva uviedla argumentáciu citovanú v časti I tohto uznesenia.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   rozsahu   sťažovateľkou   namietaných   porušení   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   zisťoval,   či   ochranu   tomuto   právu   neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Z   obsahu sťažnosti   v posudzovanej   časti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných   súdov   účinne   poskytuje,   keďže   nepodala   dovolanie   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda okresný   súd   v   exekučnej   veci   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytol účastníkovi/účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie...“, a   navyše   súdy   neoboznámili   účastníkov/sťažovateľku   s   vykonanými   dôkazmi, „táto skutočnosť   je   významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy“,   potom   exekučný   súd   (teda   aj   krajský   súd   napadnutým   uznesením)   odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii o danosti právomoci ústavného súdu na prerokovanie   tejto   sťažnosti   uviedla,   že   v   zmysle   §   238   ods.   5   OSP   podľa   nej   nie   je prípustné dovolanie proti napadnutému uzneseniu z dôvodu hodnoty konania (ktorú podľa nej predstavuje v exekučnom konaní vymáhaná istina 265,55 €), túto argumentáciu ústavný súd   neakceptoval.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprípustnosť   dovolania   ustanovená v § 238 ods. 5 OSP podľa kritéria hodnoty sporu nie je možné vzťahovať na exekučné konania   a   v   nich   vydané   rozhodnutia   o   neprípustnosti   a   zastavení   exekúcie,   pretože rozhodnutia   tohto   charakteru   nie   sú   rozhodnutiami   súdov,   ktorými   sa   konštituuje   či deklaruje existencia či neexistencia samotného hmotnoprávneho nároku účastníka konania spočívajúceho v peňažnom plnení.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   napriek   uvedeným   skutočnostiam   dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosť aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie) by musel ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj v prípade, ak by neplatilo už uvedené, pretože   sťažovateľka   nosné   dôvody   ňou   použité   v   konaní   pred   ústavným   súdom netvrdila/nepoužila   v   rámci   podaného   odvolania   proti   prvostupňovému   uzneseniu o zastavení exekučného konania. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. IV. ÚS 303/04) ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými odôvodnila sťažnosť podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľka v ňou podanom odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu vôbec nenamietala porušenie jej práva konať pred súdom, pričom práve v porušení uvedeného procesného práva videla porušenie ústavnoprávnych princípov súdneho konania a porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to nie je akceptovateľná argumentácia sťažovateľky pre danosť právomoci ústavného súdu, v   ktorej   uvádza,   že „povaha   konania   pred   ústavným   súdom   a   odvolacom/dovolacom konaním pred všeobecnými súdmi sa líši z hľadiska povahy porušovaných práv, kedy pred ústavným súdom sa namieta porušenie ústavných práv, v odvolacom konaní procesných práv   podľa   príslušných   procesných   predpisov,   ktoré   môžu   svojou   striktnou   realizáciou výrazne obmedziť ústavné práva, tak ako sa to stalo v tomto prípade“. Ústavný súd v súlade so   svojou   judikatúrou   zdôrazňuje,   že   úlohou   všeobecného   súdu   pri   jeho   rozhodovacej činnosti   nie   je   len   ochrana   zákonnosti,   ako   sa   domnieva   sťažovateľka,   ale   aj   ochrana ústavnosti.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo 1641996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, pričom v sťažnosti argumentovala tak, ako to je citované v časti I tohto uznesenia.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto   je   sťažnosť   v   tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnená   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011