znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 65/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k. 23   Er/2229/2003-16 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/73/2009 z 20. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er/2229/2003-16 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE/73/2009 z 20. júla 2009.

2. Sťažovateľka uviedla, že na základe platobného výmeru č. 616/2002 zo 17. júna 2002 vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu P. (ďalej len „oprávnený“) bolo proti povinnému Ing.   P.   F. (ďalej   len   „povinný“)   vedené   exekučné   konanie,   na vykonanie ktorého vydal okresný súd 18. marca 2009 poverenie. Predmetom exekučného konania bola suma 604,49   € s príslušenstvom.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   na   základe   zmluvy o postúpení   pohľadávok   zo   7.   júla   2005   jej   bola   oprávneným   –   postupcom   postúpená predmetná pohľadávka, v dôsledku čoho 6. februára 2009 podala okresnému súdu návrh na zmenu účastníkov exekučného konania na strane oprávneného. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er/2229/2003-16   z   18.   marca   2009 návrh   na   pripustenie   zmeny   účastníkov   konania zamietol   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomu   sa   sťažovateľka   odvolala   a následne   v rámci odvolacieho konania krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE/73/2009 z 20. júla 2009 rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa zastavenia konania potvrdil a v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu oprávneného na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného odvolanie odmietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentovala tým, že „... V predmetnom konaní OS TN Uznesením sp. zn. 23 Er/2229/2003-16 zo dňa 18. 03. 2009... rozhodol vo výroku... tak, že návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného sa zamieta   a...   rozhodol   o   zastavení   exekúcie.   Následne   KS   TN...   Uznesením   sp.   zn. 5 CoE/73/2009-36   zo   dňa   20.   07.   2009...   potvrdil   zastavenie   exekúcie   a...   odmietol odvolanie Sťažovateľa proti zamietnutiu návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane   oprávneného.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   KS   TN...   rozhodoval   vo   veci   na   základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia, resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených   podmienok   oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa...“.

Po odcitovaní príslušných na vec sa vzťahujúcich ústavných a zákonných ustanovení sťažovateľka   uviedla,   že „V   prípade   Sťažovateľa   vydali   OS   TN   a   následne   KS   TN rozhodnutie o zastavení exekučného konania, ktoré... boli ako exekučné súdy oprávnené vydať,   avšak podkladom pre Uznesenie... bolo posudzovanie skutočnosti,   ktorá v rámci riadnych   opravných   prostriedkov   patrila   do   oblasti   verejnej   správy,   resp.  ...   do preskúmavacej   pôsobnosti   krajských   súdov...   V   prípade   Sťažovateľa   bol   predmetným správnym   rozhodnutím   Platobný   výmer   č.   616/2002   zo   dňa   17.   06.   2002...   na   ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli... príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak   na   skutočnosť,   že   Povinný   svoje   právo   domáhať   sa   súdneho   preskúmania Platobného   výmeru   v   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote   nevyužil...   OS   TN   ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše   po   uplynutí   uvedenej   prekluzívnej   lehoty   dodatočne   preskúmavať   Rozhodnutia správneho orgánu - Platobného výmeru...

Prvostupňový   OS   TN   návrh   Sťažovateľa   na   vstup   do   predmetného   exekučného konania   na   strane   oprávneného   ako   nedôvodný   zamietol,   jednak   z dôvodu,   že z predložených   dokladov   nebolo   údajne   spoľahlivo   zistené,   či   na   Sťažovateľa   bola postúpená   pohľadávka   voči   Povinnému,   ako   aj   z   dôvodu   absencie   predpísanej   formy notárskej zápisnice v zmysle ust. § 37 Exekučného poriadku, účinného do 31. 08. 2005, pokiaľ ide o predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávok. OS TN v súvislosti s následným zánikom oprávneného - zdravotnej poisťovne - bez právneho nástupcu predmetné exekučné konanie zastavil. Voči Uzneseniu... podal... odvolanie Sťažovateľ.

Následne KS TN Uznesením... potvrdil Uznesenie... v časti zastavenia exekúcie, aj keď... z dôvodu údajnej nulity Platobného výmeru. Odvolanie Sťažovateľa voči Uzneseniu... v časti pripustenia zmeny účastníka exekučného konania na strane oprávneného KS TN odmietol. V Uznesení... absentovalo náležité odôvodnenie odmietnutia podaného odvolania vo   výroku   o   návrhu   na   pripustenie   zmeny   oprávneného   v   predmetnej   exekúcii,   takže Sťažovateľ sa vôbec nedozvedel, ktoré dôkazy a tvrdenia súd považoval za preukázateľné, prečo aplikoval použiteľné právo tým spôsobom, ktorým ho aplikoval, aké úvahy ho viedli k tejto aplikácii a prečo z tejto aplikácie práva vyvodil právny záver o odmietnutí odvolania voči predmetnému výroku Uznesenia... KS TN len... konštatoval, že toto odvolanie odmieta analogicky podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) OSP a tiež z dôvodu jeho bezpredmetnosti vzhľadom na nulitu exekučného titulu.“.

4. Na   základe   uvedených   skutočností   a   potom,   ako   namietané   rozhodnutia   súdu podrobila   ďalšej   právnej   argumentácii,   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„... Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 5 CoE/73/2009-36 zo dňa 20. 07. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 23 Er/2229/2003-16 zo dňa 18. 03. 2009 došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu,   k   porušeniu   práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy..., ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

...   Uznesenie   Krajského   súdu...   sp.   zn.   5   CoE/73/2009-36   zo   dňa   20.   07.   2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. sp. zn. 23 Er/2229/2003-16 zo dňa 18. 03. 2009 s a zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

...Ústavný súd... priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa... Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona   o ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er/2229/2003-16 z 18. marca 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

7. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka využila   ústavnú   a zákonnú   možnosť   a obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a rozhodol.   Právo odvolacieho   súdu   preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

8. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 5   CoE/73/2009   z 20.   júla 2009.   Podstatou   námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci exekučného konania konštatoval nulitu exekučného titulu a exekúciu zastavil (resp. prvostupňové rozhodnutie potvrdil),   na čo podľa   jej   názoru   však   nemal   právomoc,   a to   vzhľadom   na   povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   obsah   napadnutého uznesenia okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní. Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplynulo:

„V prejednávanej veci sa potom odvolací súd zaoberal v prvom rade otázkou, či na nútený   výkon   rozhodnutia   bolo   vydané   rozhodnutie,   ktoré   môže   byť   podľa   Exekučného poriadku titulom pre vykonanie exekúcie.

Z   obsahu   spisu   súdu   prvého   stupňa   je   nepochybné,   že v čase,   keď   bolo   vydané vykonávané rozhodnutie,   to   znamená dňa   17.   6.   2002,   postavenie zdravotnej poisťovne upravoval zákon č. 273/1994 Z. z. Tento zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. 11. 2004 zákonom   č.   581/2004   Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach.   Z   prechodného   ustanovenia § 77a ods.   9   zákona   vyplýva,   že   konania   začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 581/2004 Z. z. sa dokončia podľa zákona č. 273/1994 Z. z...

Oprávnený sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. apríla 2001, č. k. 7 K/70/2001-30 bol podľa zákona č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer dňa 27. mája 2002. Predpokladom   exekúcie   je   existencia   rozhodnutia.   O   aké   rozhodnutie   sa   jedná, podrobnejšie   upravuje   §   41   Exekučného   poriadku.   Exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie   súdu,   ak   priznáva   právo,   zaväzuje   k   povinnosti   alebo   postihuje   majetok. Okrem iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie sa v zmysle § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci exekučným   titulom,   boli   vydané   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Preto   je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy resp. verejnej moci. Nulitný   akt   nikoho   nezaväzuje   a   hľadí   sa   na   neho   akoby   neexistoval.   Preto   je   treba aj na vydanie   platobného   výmeru   správcom   konkurznej   podstaty   danej   veci   hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Z   tohto   potom   následne   vyplýva,   že   výkon   rozhodnutia   je   neprípustný,   pokiaľ je exekučný titul nulitným právnym aktom.

Preto   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že správny bol   postup súdu prvého   stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil, avšak malo sa tak stať z dôvodu, že daný platobný výmer, ktorý   je exekučnými   titulom,   je nulitným právnym   aktom,   a   preto   exekúcia   nemala   byť ani nariadená.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   dospel   potom   následne   odvolací   súd   k   záveru, že odvolanie spoločnosti Z. proti zamietnutiu jej návrhu na zmenu na strane oprávneného je potrebné odmietnuť analogicky podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. z dôvodu, že toto odvolanie   je   v   súčasnej   dobe   bezpredmetné   z   dôvodov   vyššie   uvedených.   Keďže   v prejednávanej   veci   exekúcia   nemala   byť   vedená   vôbec,   nakoľko   neexistuje   vykonateľné rozhodnutie,   je   bezpredmetné   rozhodovať   o   pripustení   zmeny   na   strane   oprávneného   z dôvodu postúpenia pohľadávky.“

11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

13. Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   sa   nepripustila   zmena   účastníka   konania na strane   oprávneného   a ktorým   zároveň   došlo   k zastaveniu   exekúcie,   mal   právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský   súd   v rámci   svojho   rozhodovania   neprekročil   svoju   právomoc   patriacu   síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

14.   V danom   prípade   krajský   (odvolací)   súd   rozhodujúci   v rámci   exekučného konania rozhodol o tom, že platobný výmer č. 616/2002 zo 17. júna 2002 vydaný správcom konkurznej podstaty oprávneného nemožno považovať za exekučný titul tak, ako to má na mysli § 41 ods. 2 písm. f) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože nebol   vydaný   orgánom   na to   oprávneným. Prv,   než ústavný   súd pristúpil   k hodnoteniu právnych a skutkových záverov krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, považoval v prvom rade za potrebné ustáliť, či krajský súd v rámci exekučného konania   mohol   pristúpiť   k prijatiu   sťažovateľkou   spochybňovanému   záveru.   V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej   možnosti   sa   nepochybne   natíska   otázka,   za   akých   okolností   a kedy   môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, avšak stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Ak krajský súd hoci aj po viacerých rokoch   od   začatia   exekúcie   dospel   k presvedčeniu,   že   exekúciu   nie   je   možné   ďalej vykonávať, pretože na základe daného „exekučného titulu“ sa ani nemala začať, potom správne   rozhodol   o zastavení   exekučného   konania. To   znamená, že   krajský   súd   svojím postupom a prijatým rozhodnutím nemohol prekročiť svoju právomoc, ktorá mu prináleží v rámci   exekučného   konania,   pretože   mal   na   pamäti,   že   v priebehu   celého   exekučného konania bol povinný skúmať splnenie všetkých podmienok potrebných pre jeho regulárne vedenie. Jednou z týchto podmienok je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať.

15.   Sťažovateľka   namietala   aj   arbitrárnosť   a neudržateľnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd dostatočne   sťažovateľke   ozrejmil   okolnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   záver   o tom,   že exekúciu   nie je možné ďalej vykonať a že predmetná exekúcia   sa   vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku   možno   exekúciu   vykonať   aj na podklade   vykonateľných   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy,   pričom   v zmysle   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994 Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   účinného   do 30.   októbra   2004   (ďalej   len   „zákon o zdravotnom   poistení“)   mali zdravotné poisťovne,   ktorou   bol aj oprávnený, postavenie orgánu verejnej správy. Podľa § 58 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení ak tento zákon neustanovoval   inak,   na   rozhodovanie   vo   veciach   zdravotného   poistenia   sa   vzťahovali všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní.   Podľa   názoru   krajského   súdu   však   takéto postavenie   nemohol   mať   správca   konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne,   a teda   ani správca   konkurznej   podstaty   oprávneného.   Odvolací   súd   konštatoval,   že   zo   žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   expressis   verbis   nevyplývalo   pre   správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho   krajský   súd uzavrel, že   platobný výmer   vydaný   správcom   konkurznej podstaty oprávneného nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že   pri   prezentácii   prijatých   záverov   sa riadil   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu odôvodnenia namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   však   jednoznačne   vyplýva,   že   daný   názor najvyššieho súdu si osvojil.

16.   V nadväznosti   na   uvedené,   a to   pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že v obdobných   veciach   iných   účastníkov   konania   rozhodol   ten-ktorý   všeobecný   súd spôsobom,   s ktorým   sa sťažovateľka   stotožnila,   a že   naopak,   v jej   veci   rozhodli   súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

17. Z obsahu sťažnosti taktiež vyplynulo, že sťažovateľka prejavila nespokojnosť s odôvodnením uznesenia krajského súdu aj v tom smere, že jej nebola daná odpoveď na to, z akého dôvodu bolo jej odvolanie proti výroku prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného odmietnuté. Ústavný súd   zastáva   názor,   že   vyjadrenie   krajského   súdu   o tom,   že   vzhľadom   na   zastavenie exekučného   konania   bolo   už   irelevantné   rozhodovať   o argumentoch   sťažovateľky   proti zamietnutému   návrhu   na   pripustenie   zmeny   účastníka   konania,   je   potrebné   považovať za dostatočné a ústavne akceptovateľné. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   exekúciu   vykonať. Toto konštatovanie bolo zásadné, a preto rozhodovanie o ďalších právnych skutočnostiach v danom štádiu exekučného konania by už bolo bezpredmetné.

18.   Ústavný   súd   považuje   za   významné   reagovať   aj   na   argument   sťažovateľky týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu   situáciu,   keď   námietky   v ústavnej   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti   brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným   titulom.   Keďže v tejto   veci   išlo   o odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v danej   veci   nemohol   prijať identické   závery,   pretože   vychádzal   z úplne   opačného   postavenia   účastníkov   konania (v danom   prípade   sťažovateľka   oprávnená,   v označenom   prípade   sťažovateľ   povinný), od ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych   a opravných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

19. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   rešpektujúc   pritom ústavným   súdom   už   vyslovené   právne   závery   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   384/09,   ako   aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   zásad   spravodlivého   procesu uznesením   krajského   súdu,   totožný   záver   prijal   aj vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

21.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   2   ods.   2   (ktorý   v petite   sťažovateľka   ani nenamietala, pozn.) a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   (hlavne   z hľadiska   dodržania   zásad spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

22. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010