znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 65/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základného práva na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   31   PP   55/08 z 22. augusta   2008   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   Tos   41/08 z 5. novembra   2008,   ktorým   mal   porušiť   aj   jeho   základné   právo   domáhať sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2009 doručená sťažnosť Ing.   P. Ď.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva   na verejné prerokovanie svojej   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 PP 55/08 z 22. augusta 2008 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008, ktorým mal porušiť aj jeho základné právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   13.   júla   2008   podal   návrh   na   jeho podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   okresnému   súdu,   ktorý 22. augusta 2008 uznesením sp. zn. 31 PP 55/08 nevyhovel jeho návrhu a neprepustil ho z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu priamo do   zápisnice   na   verejnom   zasadnutí,   ako   aj   písomne   24.   augusta   2008.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008 jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   tým,   že   o jeho   návrhu „bolo   rozhodnuté   po   takmer 4 mesiacoch... bola zákonom stanovená lehota pre rozhodnutie o návrhu prekročená takmer dvojnásobne“.   Podľa   názoru   sťažovateľa „on   svojím   konaním   nezapríčinil   prieťahy v súdnom   konaní“.   V súvislosti   s tým   poukázal   na ustanovenie   §   415   ods.   3   Trestného poriadku, podľa ktorého súd rozhodne o návrhu na podmienečné prepustenie najneskôr do 60 dní od jeho doručenia.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, ktorá takmer dvojnásobne   prekročila   zákonom   stanovenú   2-mesačnú   lehotu,   sa   zásadným spôsobom zmenil právny stav veci.

Predmetom   pôvodného   návrhu   na   podmienečné   prepustenie...   bolo   podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava 1 dňa 11. 4. 2005, sp. zn. 5 T 104/04, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 5. 2007, sp. zn. 3 To 23/2007.

Dňa 30. 10. 2008 (t. j. po 1 1/2 mesiaci po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu   na   podmienečné   prepustenie)   bol   však   sťažovateľ   odsúdený   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   4   To   2/2008,   na   súhrnný   trest   odňatia slobody   vo   vyššej   výmere,   v   dôsledku   čoho   došlo   k   zmene   formálnej   podmienky   pre podmienečné prepustenie, t. j. doby výkonu trestu, po vykonaní ktorej je možné rozhodovať o podmienečnom prepustení.

V   dôsledku   prieťahov   v   konaní   bolo   sťažovateľovi   znemožnené   jeho   právo,   aby o návrhu   na   jeho   podmienečné   prepustenie   bolo   riadne   a   včas   rozhodnuté   na   základe ustanovení,   na   základe   ktorých   by   bolo   rozhodované,   keby   nebolo   došlo   k   prieťahom v konaní a keby bola dodržaná zákonná 60-dňová lehota na rozhodnutie...“.

Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, podľa ktorého   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   46 ods. 1 a čl.   48 ods.   2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Prešov   a   Krajský   súd   v   Prešove   porušili   práva   Ing.   P.   Ď. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   nerozhodnutím   o   návrhu   na   jeho   podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody z 13. 7. 2008, a to tým, že o tomto návrhu právoplatne nerozhodli v zákonom stanovenej lehote 60 dní.

2. Okresný   súd   Prešov   porušil   práva   Ing.   P.   Ď.   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to tým, že o jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, sp. zn. 31   PP   55/08,   rozhodol   v   rozpore   s   vyšším   právnym   princípom   zákazu   retroaktivity k horšiemu   a   na   základe   nejednoznačne   formulovanej   a   pre   adresáta   nezrozumiteľnej právnej   normy,   čo   je   rozpore   s   princípom   právneho   štátu,   vyjadreným   v   čl.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   porušil   práva   Ing.   P.   Ď.   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že v konaní, sp. zn. 3 Tos 41/08, o jeho sťažnosti proti uzneseniu   Okresného   súdu   v   Prešove,   rozhodol   v   rozpore   s   jeho   právom   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove z 15. 11. 2008, sp. zn. 3 Tos 41/08, v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov z 22. 8. 2008, sp. zn. 31 PP 55/08, a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

5.   Okresný   súd   Prešov   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie 50.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie 50.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie mu „zástupcu z radov advokátov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná súdom.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou okrem iného napadol uznesenie okresného súdu sp. zn. 31 PP 55/08 z 22. augusta 2008. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   využil,   t. j.   o sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie   označených   základných   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   41/08 z 5. novembra 2008, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 437 ods. 2 v spojení s § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, v nedodržaní lehoty ustanovenej § 415 ods. 3 Trestného poriadku na vybavenie jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ako aj v nedostatočnom odôvodnení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí vo veci konajúcich všeobecných súdov (pozri bližšie bod 1 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde ako jeden z jeho aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   41/08   z 8.   novembra   2008   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„...   Z   okresného   súdu   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   P.   Ď.   bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2005, sp. zn. 5 T 104/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 05. 2007, sp. zn. 3 To 23/07 uznaný vinným z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. {zák. č. 140/1961 Zb.). Za to mu bol podľa § 155 ods. 2 Tr. zák. uložený trest   odňatia   slobody   v   trvaní   troch   rokov,   so   zaradením   pre   jeho   výkon   do I. nápravnovýchovnej   skupiny.   Po   doplnení   dokazovania   na   neverejnom   zasadnutí   však krajský súd zistil, že vyššie uvedený trest bol medzičasom rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 06. 2007 sp. zn. 4 T 2/05 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 10. 2008 sp. zn. 4 To 2/08 zrušený. Uvedenými rozhodnutiami bol Ing. P. Ď. uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.). Za tento trestný čin ako aj vyššie uvedený trestný čin útoku na verejného činiteľa mu bol podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. v spojení s ust. §35 ods. 2 Tr. zák. uložený   súhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   5   rokov   so   zaradením   do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   rozhoduje   podľa   stavu   aktuálneho   v čase   jeho rozhodovania, musel na vyššie uvedené skutočnosti prihliadnuť a základom pre posúdenie splnenia   podmienok   pre   podmienečné   prepustenie   odsúdeného z   výkonu   trestu   odňatia slobody sa stal súhrnný trest vo výmere 5 rokov právoplatne uložený dňa 30. 10. 2008, keďže predchádzajúci trest v trvaní troch rokov bol právoplatne zrušený.

Podľa   §   437   ods.   2   Tr.   zák.   (zák.   č.   300/2005   Z.   z.)   pri   posudzovaní   splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo   rozhodovaní   o   podmienečnom   upustení   od   výkonu   zvyšku   trestu   pri   trestoch uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa tohto zákona.

Vzhľadom na to, že trest vo výmere 5 rokov bol odsúdenému uložený po 01. 01. 2006, pretože prvostupňový súd rozhodoval dňa 27. 06. 2007 a odvolací súd dňa 30. 10. 2008, a za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. (zák. č. 140/1960 Zb.) je možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od 5 do 12 rokov použijúc vyššie citované ustanovenie pre posúdenie splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu takéhoto trestu odňatia slobody bolo potrebné postupovať podľa ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z. z.).

Podľa   uvedeného   stanovenia   súd   môže   odsúdeného   podmienečne   prepustiť   na slobodu,   ak odsúdený   vo   výkone   trestu plnením   svojich povinností a   svojím   správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu   odňatia   slobody alebo rozhodnutím prezidenta   Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Vychádzajúc   z   citovaného   ustanovenia   základnou   formálnou   podmienkou   pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je vykonanie   v   tomto   prípade   dvoch   tretín   trestu,   pretože   s   ohľadom   na   trestnú   sadzbu zákonom stanovenú pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.), t. j. 5 až 12 rokov je potrebné uvedený trestný čin, použijúc ust. § 437 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z. z.), považovať za zločin.

Keďže do výkonu uloženého súhrnného trestu sa odsúdenému s ohľadom na znenie ust. § 414 ods. 1 Tr. por. započítava už vykonaný zrušený trest (od 21. 05. 2007), ako aj naň sa vzťahujúca väzba (od 08. 08. 2004 do 27. 01. 2005), dve tretiny uloženého súhrnného trestu odsúdený vykoná 02. 04. 2010.

Je   teda   zrejmé,   že   zatiaľ   odsúdený   formálnu   podmienku   pre   jeho   podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyplývajúcu z ust. § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. (300/2005   Z.   z.)   nesplnil,   a preto   bolo   potrebné   jeho   žiadosť   ako   predčasne   podanú zamietnuť.

Posúdenie   splnenia   materiálnych   podmienok   pre   podmienečné   prepustenie,   t.   j. preukázanie polepšenia sa odsúdeného, sa potom z toho pohľadu javí ako nadbytočným, a preto sa krajský súd týmito okolnosťami prejednávanej veci nezaoberal.

Len pre úplnosť vo vzťahu k námietkam sťažovateľa je ešte potrebné s ohľadom na zmenený skutkový stav uviesť, že v tomto konkrétnom prípade by krajský súd k rovnakému záveru dospel aj pri použití Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 (zák. č. 140/1961 Zb.), keďže podľa § 62 ods. 1 uvedeného Tr. zák. osoba odsúdená za trestný čin podvodu podľa § 250 ods.   5   môže   byť   podmienečne   prepustená   až   po   výkone   dvoch   tretín   uloženého   trestu odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov potom bolo potrebné sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietnuť.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   krajského súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   odvolací   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v dokazovaní vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Predmetom   sťažnosti   je   aj   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 41/08 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 70/02).

Zo sťažovateľovej sťažnosti a k nej pripojených písomností je zrejmé, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 41/08 z 5. novembra 2008 bolo sťažovateľovi (resp. jeho advokátovi)   doručené   12.   decembra   2008   a sťažnosť   bola   podaná   ústavnému   súdu 23. januára 2009.

Podľa ustálenej jurisdikcie ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) ústavný súd poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.   Keďže   konanie o sťažovateľovom   návrhu   z 13.   júla   2008   na   jeho   podmienečné prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   bolo   právoplatne skončené (a   tým   aj   bola odstránená jeho právna neistota týkajúca sa výsledku rozhodnutia o jeho návrhu) ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, bolo potrebné jeho sťažnosť v tej časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   ako   podmienku   konania   o sťažnosti   namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy vyžaduje využitie právnych prostriedkov nápravy priznaných sťažovateľovi   príslušnými   právnymi   predpismi,   napr.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov alebo   Trestný   poriadok   a pod.   (napr.   m.   m.   II.   ÚS   47/01).   Nevyužitie   tohto   účinného prostriedku nápravy je ďalším dôvodom odmietnutia sťažovateľovej sťažnosti v tejto časti, a to pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   založil   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená v § 415 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodne súd najneskôr do 60 dní od jeho doručenia.

K uvedenému ústavný súd už zaujal stanovisko, keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   pojem   „v   primeranej   lehote“ obsiahnutý   v čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ak   je   na   jednej   strane   všeobecný   súd   viazaný   v zákone   ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok   porušenie   základných   zásad   civilného   (resp.   trestného)   procesu,   ktoré   sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Podľa právneho názoru ústavného súdu uvedeného napr. vo veci sp. zn. I. ÚS 35/01 ani ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Už uvedená argumentácia je ďalším dôvodom na kvalifikovanie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom a jeho ďalšími jeho návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009