znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 65/05-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. R., bytom K., t. č. vo väzbe, I., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti   s predĺžením   lehoty   trvania   väzby   a v súvislosti   s právom   na   urýchlené rozhodnutie   o väzbe   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 5 To 104/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením z 19. januára 2005 vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 104/04 p o r u š i l   základné právo M. R.

a) podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v súvislosti   s predĺžením   lehoty   trvania väzby a

b) podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o väzbe.

2.   M.   R.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   5   216   Sk   (slovom päťtisícdvestošestnásť   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky povinný   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   JUDr.   M.   K.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti M. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 65/05-12   z 20.   apríla   2005   prijal   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. R., bytom K., t. č. v o väzbe, I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v súvislosti s predĺžením lehoty trvania väzby a v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o väzbe v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 To 104/04.

So súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania a vychádzal z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu. Najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo vyjadrení z 10. júna 2005.   Sťažovateľ   síce   vo   vyjadrení   právneho   zástupcu   z 23.   júna   2005   nesúhlasil „s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania“, avšak neskorším podaním z 26. augusta 2005 súhlasil s upustením od neho.

Z prijatej časti sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný   súd   vyslovil   porušenie   vyššie   uvedených   článkov   ústavy   a dohovoru   v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 To 104/04, ako aj jeho uznesením z 19. januára 2005. Požaduje tiež zrušenie tohto uznesenia.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tpr 81/03 z 3. mája 2003 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Následne bola lehota väzby predĺžená uznesením okresného súdu sp. zn. Tpr 194/03 z 10. októbra 2003, a to až do 29. apríla 2004. Ďalším uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   71/04   z 8.   apríla   2004   bola   väzba   predĺžená   do 28. októbra   2004.   Napokon   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 9/04 z 12. októbra 2004 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 z 19. januára 2005 bola väzba predĺžená do 28. apríla 2005.

Sťažovateľ, ako aj jeho obhajca podali proti uzneseniu krajského súdu   sťažnosť, v ktorej   podrobne   opísali   skutočnosti   spochybňujúce   dôvody   ďalšieho   trvania   väzby. Najvyšší   súd   sa   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   nezaoberal   náležite   skutočnosťami   ňou uvádzanými. Uznesenie nemožno považovať za úplné a výstižné, je vágne, absentuje v ňom výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Na jednej strane bolo síce uvedené, že trestné stíhanie je naďalej dôvodné, lebo boli zabezpečené a vykonané dôkazy, ale na druhej strane iba s odkazom na všeobecné skutočnosti sa odôvodnilo ďalšie trvanie väzby. Pritom v danej veci je trestne stíhaných viac ako 80 osôb, pričom vo väzbe je len 17 z nich. Dôvody väzby sú formulované všeobecne bez toho, aby bolo zrejmé, ktorú osobu z akých dôvodov je potrebné stíhať väzobne.

Konanie na najvyššom súde nebolo prednostné a urýchlené. Krajský súd rozhodol 12. októbra 2004 a najvyšší súd až 19. januára 2005, teda viac ako po troch mesiacoch.

Vzhľadom   na   to,   že   vec   bola   predložená   najvyššiemu   súdu   bez   toho,   aby   bol priložený kompletný žurnalizovaný vyšetrovací spis, najvyšší súd vec vrátil krajskému súdu na doplnenie, čo však krajský súd nevykonal. Údajne z dôvodu rozsiahlosti vyšetrovacieho spisu nebolo možné doručiť ho najvyššiemu súdu. Tento postup bol jednou z príčin vzniku prieťahov   pri   rozhodovaní   o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby.   Generálna   prokuratúra Slovenskej   republiky   a aj   trestné   kolégium   najvyššieho   súdu   listom   z 15.   marca   2004 upozorňovali na nesprávny postup krajského súdu. Problém sa napokon vyriešil tak, že v rámci opätovného predloženia veci najvyššiemu súdu bola táto pridelená inému senátu, ktorý «„problém“ so žurnalizovaným spisom nemal».

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 10. júna 2005, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. júna 2005, vyplýva, že žiada sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť.

Po   tom,   ako   krajský   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   Pš   9/04   z 12.   októbra   2004 rozhodol   na   základe   návrhu   prokurátora   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   a ďalších obvinených do 28. apríla 2005, na základe sťažnosti sťažovateľa a ďalších obvinených bol spis krajského súdu predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných sťažnostiach 3. decembra 2004. Najvyšší súd o sťažnostiach rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom 19. januára 2005. Relatívne dlhšia doba od dôjdenia veci najvyššiemu súdu 3. decembra 2004 do rozhodnutia 19. januára 2005 je v celom rozsahu odôvodnená obťažnosťou veci. V danej trestnej veci je stíhaných viac ako 80 páchateľov a skutky sa týkajú 680 firiem. Spisový materiál, ktorý musel senát preštudovať, má viac ako 70 zväzkov. Keďže najvyšší súd rozhodoval aj o sťažnostiach ďalších šiestich spoluobvinených, bolo nepochybné, že časová náročnosť na preštudovanie spisu vo vzťahu ku každému z obvinených bola veľká. Z týchto špecifických dôvodov postupoval najvyšší súd s maximálnou snahou, aby zachoval právo obvinených na urýchlené rozhodnutie o väzbe (o predĺžení lehoty trvania väzby).

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 23. júna 2005 doručenej ústavnému súdu 28.   júna   2005   vyplýva,   že   sťažovateľ   nemôže   s vyjadrením   predsedu   najvyššieho   súdu súhlasiť.

Vyjadrenie   je účelové   a nemá   opodstatnenie   v skutkovom   stave.   Tvrdenie,   podľa ktorého bol spis predložený najvyššiemu súdu 3. decembra 2004, nezodpovedá skutočnosti z písomného oznámenia krajského súdu sp. zn. Pš 9/04 z 22. apríla 2005 totiž vyplýva, že spis bol najvyššiemu súdu predložený už 26. októbra 2004. Už len na základe tohto rozporu je evidentné, že všeobecné súdy nepostupovali urýchlene. Najvyšší súd ani krajský súd neuvádzajú skutočnosť, že spis bol po jeho prvom predložení vrátený krajskému súdu na doplnenie a potom opätovne predložený najvyššiemu súdu. Zo skutočnosti, že spis v tom čase   obsahoval   cca   70   000   strán   a zaberal   približne   dve   miestnosti,   ako   aj   z tvrdenia predsedu najvyššieho súdu, že senát musel preštudovať viac ako 70 zväzkov, sa dá usúdiť, že najvyšší súd nemal pri rozhodovaní k dispozícii celý spisový materiál, čo je v rozpore s ustanovením   §   71   ods.   10   Trestného   poriadku.   Neobstojí   tvrdenie,   že   najvyšší   súd postupoval   s maximálnou snahou   zachovať právo   obvinených   na urýchlené rozhodnutie o väzbe.   Vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   vôbec   nereaguje   na   tú   časť   sťažnosti, v ktorej sa namieta opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby. Pritom potreba ďalšieho trvania väzby bola odôvodnená skutočnosťami, ktoré s osobou sťažovateľa nemali nič spoločné.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. Tp 120/04-8 z 13. júla 2004 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby doručená okresnému súdu 22. júna 2004 bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku naďalej trvali tak, ako boli ustálené pri vzatí sťažovateľa do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tpr 81/03 z 3. mája 2003. Zadovážené dôkazy nasvedčujú tomu, že sa   sťažovateľ   dopúšťal   trestnej   činnosti   spolu   s ďalšími   osobami   po   dlhšiu   dobu a organizovaným   spôsobom.   Ide   o rozsiahlu   trestnú   činnosť,   ktorá   sa   naďalej   rozširuje o ďalších obvinených a ďalších svedkov. Vznikajú nové fiktívne firmy, pričom obvinení prepisujú svoje firmy na svojich rodinných príslušníkov a známych, čo sa uskutočnilo aj v prípade sťažovateľa. Počas výkonu väzby dochádzalo navzájom medzi obvinenými, ako aj medzi   obvinenými   a ich   príbuznými   k nepovolenej   korešpondencii   s cieľom   dosiahnuť zosúladenie výpovedí, ako aj v úmysle ovplyvňovať svedkov. Trestná činnosť sa páchala na celom území štátu, pričom vyšetrovanie je časovo náročné a zadokumentovanie si vyžaduje dlhšiu dobu. Je potrebné vypočuť množstvo ďalších osôb. Preto existuje reálna obava, že v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby bude tento pokračovať v trestnej činnosti a bude pôsobiť   na   svedkov   a ďalších   spoluobvinených,   ako   aj   likvidovať   doklady   a listiny preukazujúce   trestnú   činnosť   v snahe   zahladiť   stopy   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Z uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tpo 63/04-16   z 23. septembra 2004 vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   Tp   120/04-8 z 13. júla   2004   bola   zamietnutá.   Podľa   názoru   Krajského   súdu   v   Trnave   hoci   väzba u sťažovateľa trvá už dlhšiu dobu (s účinnosťou od 30. apríla 2003), treba mať na zreteli, že ide o rozsiahlu trestnú činnosť páchanú po celom území štátu, pričom ešte neboli vypočutí všetci   svedkovia,   lebo sa   sústavne   objavujú   nové   firmy,   okruh   obvinených   sa   neustále rozširuje, preto vyšetrovanie veci si vyžaduje dlhší čas. Dôvody väzby u sťažovateľa sú i naďalej dané vzhľadom na poznatky ohľadom konania sťažovateľa počas výkonu väzby, kde dochádzalo medzi obvinenými a ich príbuznými k nepovolenej korešpondencii v snahe ovplyvňovať svedkov i výpovede obvinených. U sťažovateľa došlo k založeniu novej firmy na jeho rodinných príslušníkov v snahe zmiasť priebeh vyšetrovania.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   Pš   9/04   z 12.   októbra   2004,   ktorým   sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na predĺženie väzby z 28. septembra 2004, vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný spolu s viacerými ďalšími osobami pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa §   148   ods.   1   a 5   Trestného   zákona.   Podstata   skutku   spočíva   v mimoriadne   rozsiahlom reťazovom daňovom podvode, ktorého následkom malo dôjsť ku skráteniu spotrebnej dane. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 81/03 z 3. mája 2003 z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku s účinnosťou od 30. apríla 2003. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 71/04 z 8. apríla 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 46/04 z 10. júna 2004 bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená   do   28.   októbra   2004.   Už   v tomto   rozhodnutí   dospel   okresný   súd   k záveru o pretrvávaní   väzobných   dôvodov   u všetkých   väzobne   stíhaných   osôb.   Trestne   stíhaná činnosť bola organizovaná a zameraná na dosiahnutie neoprávnených finančných ziskov, pričom konanie každého z obvinených prispelo svojou mierou k tomu, že minerálne oleje nezaťažené   spotrebnou   daňou   boli   predávané   konečnému   spotrebiteľovi   ako   motorová nafta.   Vo   vzťahu   k sťažovateľovi   rozhodoval   naposledy   o jeho   väzbe   okresný   súd uznesením   sp. zn. Tp 120/04   z 13.   júla   2004   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 4 Tpo 63/04 z 23. septembra 2004. Oba súdy zamietli žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, lebo boli toho názoru, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c)   Trestného   poriadku   naďalej   pretrvávajú.   Prokurátor   odôvodňuje   svoj   návrh   na predĺženie lehoty trvania väzby predovšetkým tým, že do 28. októbra 2004 nie je reálne možné vyšetrovanie ukončiť, najmä vzhľadom na rozsah a zložitosť trestnej veci, početnosť obvinených,   potrebu   vypočutia   veľkého   množstva   svedkov,   pričom   súčasne   prebieha znalecké   dokazovanie   a daňová   kontrola.   Opätovne   bude   treba   vykonať   výsluchy obvinených,   vykonať   konfrontácie   medzi   obvinenými   a svedkami,   ako   aj   obvinenými navzájom. Podľa názoru krajského súdu o závažnosti dosiaľ zisteného konania sťažovateľa a ostatných osôb z trestnoprávneho hľadiska svedčí opatrenie, ktorým bolo rozhodnuté, že v danej   veci   bude vyšetrovanie   vykonávať vyšetrovateľ   Úradu   boja proti   organizovanej kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru.   Na   podklade   dosiaľ   nazhromaždeného a zadokumentovaného spisového materiálu, ktorý mal senát krajského súdu   k dispozícii, možno urobiť záver, že dôvody väzby u všetkých obvinených naďalej trvajú. Krajský súd v tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozsah   a charakter   trestnej   činnosti,   v ktorej   mali   všetci pokračovať dlhší   čas.   V súčasnom   štádiu   sa   priebežne vykonávajú viaceré   vyšetrovacie úkony, boli už vypočutí všetci obvinení. Okrem toho bolo zatiaľ vypočutých približne 700 osôb   ako   svedkov.   Vyhodnocujú   sa   listinné   dôkazy,   prebieha   znalecké   dokazovanie týkajúce   sa   výpočtovej   techniky.   Týmito   úkonmi   vychádzajú   najavo   aj   ďalšie   nové skutočnosti a dochádza k odhaľovaniu ďalších osôb zapojených do nezákonného obchodu s minerálnymi   olejmi.   Vykonáva   sa   daňová   kontrola   so   zameraním   na   presné   zistenie vzniknutého   daňového   schodku,   pričom   boli   už   odhalené   rozsiahle   daňové   nedoplatky. V tejto súvislosti hrozí, že obvinení by v prípade pobytu na slobode mohli vyvinúť tlak na zamestnancov jednotlivých spoločností, ale aj na ďalšie osoby, aby tak znemožnili zákonné vyšetrovanie. Je potrebné ukončiť znalecké dokazovanie, vypočuť veľké množstvo ďalších svedkov,   vykonať   potrebné   konfrontácie   a ukončiť   daňovú   kontrolu.   Ako   to   vyplýva z obsahu dosiaľ získaných dôkazov, činnosť obvinených bola organizovaná, zameraná na dosiahnutie   neoprávnených   finančných   ziskov,   pričom   konanie   každého   z obvinených prispelo k tomu následku, že minerálne oleje nezaťažené spotrebnou daňou sa predávali konečnému   spotrebiteľovi   ako   motorová   nafta.   Táto   konkrétna   skutočnosť   naďalej odôvodňuje   obavu   z kolúzie.   Do   trestnej   činnosti   bolo   zapojených   najmenej   680 slovenských podnikateľských subjektov. Toto závažné konštatovanie odôvodňuje aj obavu, že obvinení by po prepustení z väzby mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať, aj keď prípadne inou formou ako doteraz. Sú preukázané rôzne formy ovplyvňovania svedkov, napr. ľudí pracujúcich v colnej a daňovej správe, ale aj iných osôb. Preukázané je aj to, že obvinení   prenikli   aj   do   orgánov   colnej   správy   a aktívne   ovplyvňovali   a marili   priebeh vyšetrovania   najmä   z pohľadu   určovania   konkrétnych   daňových   dlžníkov   a ich   daňovej povinnosti vo vytvorenej sieti podnikateľských subjektov. Tým je daná dôvodná obava, že by v prípade   pobytu na slobode naďalej vyvíjali aktivity smerujúce k založeniu nových firiem, prostredníctvom ktorých by sa snažili distribuovať minerálne oleje miešané s naftou a tiež realizovať účelové prevody zadlžených firiem v snahe zakrývať nelegálne obchody s minerálnymi   olejmi.   Počas   výkonu   väzby   dochádzalo   u niektorých   obvinených   k   ich vzájomnému ovplyvňovaniu v tom smere, akým spôsobom budú vypovedať, resp. odmietnu vypovedať. Z toho dôvodu došlo aj k popremiestňovaniu obvinených do rozdielnych väzníc. Podarilo   sa   zadržať   aj   nepovolenú   korešpondenciu   preukazujúcu   snahu   navzájom   sa ovplyvňovať.   Touto   korešpondenciou,   a to   najmä   medzi   obvinenými   J.   T.,   M.   T. a sťažovateľom,   ale   i medzi   ďalšími   obvinenými   a ich   príbuznými   bola   potvrdená organizovanosť   konania   obvinených   a vzájomný   návod   na   konkrétnu   výpoveď   pred orgánmi prípravného konania. Zo zaistených písomných vyjadrení obvineného A. vyplýva, že obvinení odvádzali úplatky dosiaľ nestotožneným colníkom v mnohotisícovom rozsahu.

Zo   sťažnosti   z 25.   októbra   2004   podanej   obhajcom   sťažovateľa   vyplýva,   že uznesenie   krajského   súdu   neobstojí   predovšetkým   preto,   lebo   nie   sú   uvedené   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   zakladali   dôvodnosť   väzby. Sťažovateľ   podľa   dosiaľ   vykonaných dôkazov   nebol   hlavným   organizátorom   či   iniciátorom   nejakej   zločineckej   skupiny.   Je paradoxné, že práve tí obvinení, ktorých vyšetrovateľ označuje za takéto osoby, boli už z väzby prepustení. Ukončenie trestnej veci v takej konštrukcii, aká prebieha teraz, je veľmi ťažko   zrealizovateľné   v horizonte   niekoľkých   rokov.   Vyšetrovací   tím   sa   zahlcuje vykonávaním   nepodstatných   úkonov   a výsluchom   bezvýznamných   svedkov,   pričom   až dosiaľ nebola preukázaná samotná existencia škody,   resp. jej výška, ale ani personálne prepojenie medzi obvinenými a ich firmami nad rámec ich obchodného styku. Neexistuje dosiaľ fundovaný znalecký posudok z odboru ekonomiky na preukázanie výšky škody.

Zo sťažnosti z 18. októbra 2004 podanej osobne sťažovateľom vyplýva, že namieta nepreukázanie   skutku,   za   ktorý   je   stíhaný.   Absentujú   aj   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce potrebu predĺženia lehoty väzby. Sťažovateľ popiera, že by prepísal nejakú firmu na svojich rodinných príslušníkov a že by počas väzby s ďalšími spoluobvinenými nepovoleným spôsobom korešpondoval. Krajský súd odôvodnil rozhodnutie s poukazom na rozsah a charakter trestnej činnosti, náročnosť dokazovania a novozistené osoby zapojené do   nezákonnej   činnosti.   Tieto   skutočnosti   však   pre   obvinených,   ktorí   sú   na   slobode, neplatia.   Ústredné   daňové   riaditeľstvo   v B.,   ktoré   by   malo   vykonať   daňovú   kontrolu, v skutočnosti teraz neexistuje. Sťažovateľ nemá ako účastník konania o daňovej kontrole žiadnu vedomosť o tom, že by sa kontrola začala vykonávať. Pritom sťažovateľ ako daňový subjekt má pri vykonávaní daňovej kontroly určité konkrétne zákonné práva. Pokiaľ sa tvrdí,   že   došlo   k rôznym   formám   ovplyvňovania   svedkov,   bolo   by   potrebné   vziať   na zodpovednosť   konkrétnych   jednotlivcov.   V prípade   sťažovateľa   ku   žiadnej   nepovolenej korešpondencii v skutočnosti nedošlo. Nie je jasné, ako majú súvisieť písomné vyjadrenia obvineného   A.   s osobou   sťažovateľa,   keďže   sťažovateľ   tohto   človeka   vôbec   nepozná a nemá s ním nič spoločné.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 z 19. januára 2005 vyplýva, že najvyšší   súd   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   a ďalšími   obvinenými   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. Pš 9/04 z 12. októbra 2004 zamietol. Podľa názoru najvyššieho súdu u všetkých obvinených s výnimkou J. F. a S. F. sú dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. U oboch menovaných je tomu tak len podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby boli podrobne rozvedené v uznesení krajského súdu. Najvyšší súd sa s týmito dôvodmi v plnom rozsahu   stotožňuje   a poukazuje   na   ne.   Najvyšší   súd   rovnako   zistil,   že   trestné   stíhanie obvinených   je   naďalej   dôvodné,   lebo   vo   veci   boli   zabezpečené   a vykonané   dôkazy odôvodňujúce   takýto   postup   vyšetrovateľa.   Napokon   poukazuje   najvyšší   súd   na   to,   že v posudzovanom prípade ide o rozsiahlu trestnú činnosť obzvlášť závažného charakteru, ktorej sa obvinení mali dopúšťať v priebehu dvoch rokov, pričom jej dokazovanie bude ešte trvať   dlhšiu   dobu.   Preto   zabezpečenie   osôb   obvinených   prostredníctvom   väzby   je   pre potreby trestného konania naďalej opodstatneným a zákonným prostriedkom. Prepustením obvinených z väzby by mohlo byť trestné konanie zmarené alebo sťažené.

Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 vyplýva, že spis krajského súdu bol najvyššiemu   súdu   predložený   3.   decembra   2004.   Najvyšší   súd   rozhodol   o sťažnosti   na neverejnom   zasadnutí   konanom   19.   januára   2005.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia najvyššieho súdu bolo predložené sudcom kancelárii na odpis taktiež 19. januára 2005. Kancelária vec vybavila 24. januára 2005.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 113/05 vyplýva, že na základe návrhu Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   z 13.   apríla   2005 uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ntv-š   1/2005   z 25.   apríla   2005   bola   väzba sťažovateľa,   ako   aj   ďalších   dvoch   spoluobvinených   predĺžená   do   29.   októbra   2005. Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 113/05-10 z 15. júna 2005 vyplýva, že ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   pre   porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v súvislosti   s dôvodnosťou predĺženia trvania väzby do 29. októbra 2005 v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Ntv–š 1/2005 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. Dospel totiž k záveru, že čl. 5 ods. 4 dohovoru sa ratione materiae vzťahuje na prípady, v ktorých sa namieta rýchlosť konania   o   väzbe,   nemožnosť   jej   periodickej   kontroly,   ako   aj   nedodržiavanie   princípov spravodlivého súdneho konania. Naproti tomu vecná opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 dohovoru. Z tohto dôvodu je zrejmé, že namietané porušenie základného práva nie je možné podradiť pod čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 prvej vety dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s predĺžením lehoty trvania väzby

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou“ (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04).

Ako to vyplýva z vyššie citovanej judikatúry, ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy obsahuje v sebe obe práva, porušenie ktorých sťažovateľ namieta. Toto ustanovenie teda poskytuje tak ochranu právu na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj ochranu právu na prepustenie z väzby, resp. na jej nepredĺženie, ak je táto nezákonná. Naproti tomu ustanovenie   čl.   5 ods.   3 prvej   vety   dohovoru   je iba   vyjadrením   práva   na to,   aby bola väznená osoba okamžite prepustená, akonáhle pominuli dôvody na ďalšie trvanie väzby. Právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby je totiž súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá už dlhšiu dobu, treba vychádzať z toho, že musia byť splnené štyri skutočnosti. Predovšetkým po formálnej stránke musí jestvovať uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke musí existovať dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala trestný čin, ako aj niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku a napokon musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní postupujú pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovateľ je toho názoru, že nebol dôvod predĺžiť jeho väzbu. Jeho argumentácia uvedená v sťažnosti podanej ústavnému súdu smeruje k tomu, že neboli dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Zo sťažnosti podanej sťažovateľom osobne, ako aj osobitne jeho obhajcom proti uzneseniu krajského súdu vyplýva, že namieta aj existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ako aj postup orgánov činných v prípravnom konaní, ktorý nemá znaky osobitnej starostlivosti a urýchlenia.

Najvyšší súd sa k tejto časti sťažnosti nevyjadril.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   existencie   či neexistencie dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, existencie či   neexistencie   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   ako   aj   námietky týkajúce sa rýchlosti vyšetrovania treba posudzovať komplexne, to znamená, že je potrebné skúmať   nielen   námietky   uvedené   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   ale aj   námietky uvedené v riadnych opravných prostriedkoch podaných osobne sťažovateľom alebo jeho obhajcom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Pš 9/04 z 12. októbra 2004. Rovnako komplexne   treba   hodnotiť   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   teda   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   keďže   tieto   tvoria   jeden   celok.   Pritom   treba   prihliadať   aj   na uznesenia okresného súdu č. k. Tp 120/04-8 z 13. júla 2004 a Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tpo 63/04-16 z 23. septembra 2004, keďže tieto uznesenia časovo iba veľmi krátko predchádzali napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   zásadné   metódy   prístupu   k veci   považuje ústavný   súd   za potrebné   predovšetkým   podrobiť   analýze   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   Tp   120/04-8 z 13. júla 2004 a Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tpo 63/04-16 z 23. septembra 2004, a to z hľadiska vyššie uvedených podmienok pre väzbu dlhšieho trvania a z hľadiska námietok uplatnených sťažovateľom.

Čo sa týka existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, okresný súd   jednoznačne   konštatuje,   že   zadovážené   dôkazy   nasvedčujú   tomu,   že   sa   sťažovateľ trestnej   činnosti   dopúšťal   spolu   s ďalšími   osobami   a po   dlhšiu   dobu   organizovaným spôsobom, čo ani Krajský súd v Trnave nespochybňuje.

Pokiaľ   ide   o danosť   dôvodov   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného poriadku, zo záverov Krajského súdu v Trnave vyplýva, že vzhľadom na rozsiahlosť trestnej činnosti, na potrebu vypočutia ďalších svedkov v súvislosti so sústavným objavovaním sa nových firiem a nových podozrivých osôb, ako aj berúc do úvahy poznatky, podľa ktorých sťažovateľ   počas   výkonu   väzby   nepovolene   korešpondoval   so   spoluobvinenými a príbuznými v snahe ovplyvňovať výpovede spoluobvinených a svedkov, ako aj preto, že sťažovateľ založil novú firmu na svojich rodinných príslušníkov v snahe zmiasť priebeh vyšetrovania, sú oba väzobné dôvody dané.

Vo   vzťahu   k námietke,   že   vyšetrovanie   neprebieha   s osobitnou   starostlivosťou a urýchlením, nie je možné z uznesení okresného súdu a Krajského súdu v Trnave vyvodiť nijaké závery. Možno len konštatovať, že žiadne nedostatky v tomto smere nie sú vytýkané.

Ďalej je potrebné z rovnakých hľadísk podrobiť analýze aj uznesenia krajského súdu sp. zn. Pš 9/04 z 12. októbra 2004 a najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 1048/04 z 19. januára 2005.   Na   úvod   treba   pritom   uviesť,   že   takmer   všetky   závery   sú   obsiahnuté v uznesení krajského   súdu,   pretože   podstatou   uznesenia   najvyššieho   súdu   je,   že   sa   stotožnil s argumentáciou krajského súdu. Nad rámec dôvodov uvedených v uznesení krajského súdu uvádza najvyšší súd len to, že trestné stíhanie obvinených je naďalej dôvodné, lebo dosiaľ zabezpečené   dôkazy   odôvodňujú   takýto   postup.   Toto   konštatovanie   najvyššieho   súdu znamená, že podľa jeho názoru je splnená podmienka väzby, podľa ktorej musí existovať dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu.

Dôvody kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sú podľa názoru   krajského   súdu   dané   viacerými   skutočnosťami.   Ide   jednak   o to,   že   postupne vychádzajú najavo nové skutočnosti, odhaľujú sa ďalšie osoby zapojené do nezákonného konania a vykonáva sa daňová kontrola s cieľom presne zistiť výšku daňového schodku, ale aj o to, že je potrebné ukončiť znalecké dokazovanie, vypočuť veľké množstvo ďalších svedkov, vykonať potrebné konfrontácie a ukončiť daňovú kontrolu. Ďalej sú preukázané rôzne formy ovplyvňovania svedkov, napr. ľudí pracujúcich v colnej a daňovej správe, ale aj iných osôb. Počas výkonu väzby dochádzalo u niektorých obvinených k ich vzájomnému ovplyvňovaniu v tom smere, akým spôsobom budú vypovedať, resp. odmietnu vypovedať. Preto došlo aj k popremiestňovaniu obvinených do rôznych väzníc. Podarilo sa zadržať aj nepovolenú   korešpondenciu   preukazujúcu   snahu   navzájom   sa   ovplyvňovať   vrátane sťažovateľa. Napokon z písomných vyjadrení obvineného A. vyplýva, že obvinení dávali úplatky v mnohotisícovom rozsahu dosiaľ nestotožneným colníkom. To všetko odôvodňuje obavu z kolúzie v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Dôvod   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   teda   obavu z pokračovania v trestnej činnosti považuje krajský súd za preukázanú tým, že do trestnej činnosti   bolo   zapojených   najmenej   680   slovenských   podnikateľských   subjektov.   Podľa názoru krajského súdu ide o závažné konštatovanie odôvodňujúce obavu, že obvinení by po prepustení   z väzby   mohli   v páchaní   trestnej   činnosti   pokračovať,   aj   keď   prípadne   inou formou ako doteraz.

V súvislosti s analýzou otázky existencie väzobných dôvodov treba poukázať aj na tú časť uznesenia krajského súdu, v ktorej sa konštatuje, že obvinení prenikli aj do orgánov colnej   správy,   aktívne   ovplyvňovali   a marili   priebeh   vyšetrovania   najmä   z pohľadu určovania konkrétnych daňových dlžníkov a ich daňovej povinnosti, čím je daná dôvodná obava, že by v prípade pobytu na slobode naďalej vyvíjali aktivity smerujúce k založeniu nových firiem, prostredníctvom ktorých by sa snažili distribuovať minerálne oleje miešané s naftou a tiež realizovať účelové prevody zadĺžených firiem v snahe zakrývať nelegálne obchody s minerálnymi olejmi. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je možné spoľahlivo   ustáliť,   ktorý   z väzobných   dôvodov   má   byť   podľa   názoru   krajského   súdu uvedenými   skutočnosťami   naplnený.   Kým   prvá   časť   konštatovaní   naznačuje   obavu z kolúzie, zatiaľ záverečná časť nasvedčuje skôr obave z pokračovania v trestnej činnosti.

V súvislosti s námietkou nedodržania požiadavky osobitnej starostlivosti a rýchlosti pri vyšetrovaní krajský súd konštatuje, že vyšetrovanie prebieha priebežne a plynulo. Bolo vypočutých   už   asi   700 svedkov,   vyhodnocujú   sa   listinné   dôkazy,   prebieha   znalecké dokazovanie týkajúce sa výpočtovej techniky, vykonáva sa daňová kontrola.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti z 18. októbra 2004, ktorú podal osobne proti uzneseniu krajského súdu, namietal okrem iného, že v skutočnosti nijakú firmu na svojich rodinných príslušníkov neprepísal, nepovoleným spôsobom počas výkonu väzby nekorešpondoval,   daňová   kontrola   v skutočnosti   neprebieha,   lebo   on   ako   kontrolovaný subjekt by o nej predsa musel vedieť, obvineného A. nepozná, a preto nevie, ako môžu jeho písomné   vyjadrenia   súvisieť   s osobou   sťažovateľa,   treba   konštatovať,   že   uznesenie najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   sťažnosť   zamietnutá,   na   tieto   konkrétne   námietky sťažovateľa vôbec nereaguje, ba dokonca ich ani neuvádza.  

Hodnotiac   vyššie   analyzované   uznesenia   všeobecných   súdov   dospel   ústavný   súd k záveru, že tieto uznesenia dostatočným spôsobom vysvetľujú a zdôvodňujú danosť dvoch podmienok   potrebných   pre   väzbu dlhšieho   trvania.   Ani   ústavný   súd   preto   nepochybuje o tom,   že   v doterajšom   priebehu   trestného   stíhania   voči   sťažovateľovi   je dané   dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a že orgány činné v trestnom konaní postupujú pri vyšetrovaní   trestnej   veci   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením.   Na   týchto   záveroch ústavného súdu nič nemôže zmeniť všeobecné tvrdenie sťažovateľa uvedené v jeho osobnej sťažnosti z 18. októbra 2004, podľa ktorého skutok, za ktorý je stíhaný, nie je preukázaný. Ústavný súd v súvislosti s týmto tvrdením poukazuje na to, že v danom štádiu trestného konania spáchanie trestného činu nemusí byť nevyhnutne preukázané, pretože postačuje danosť dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu. Preukázanie spáchania trestného činu je potrebné pre právoplatný odsudzujúci rozsudok, teda až pre konečné rozhodnutie vo veci   samej.   Za   relevantnú   nemožno   považovať   ani   námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej konanie neprebieha s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, lebo v skutočnosti sa daňová kontrola nerealizuje. Aj keby malo byť toto tvrdenie sťažovateľa pravdivé, vzhľadom na značný rozsah vyšetrovania a veľký počet rôznych úkonov, ktoré sa v jeho rámci priebežne vykonávajú, nemôže byť prípadné omeškanie v tejto jednej otázke pre celkové posúdenie rozhodujúce.   Za   súčasného   stavu   nemožno   súhlasiť   ani   s tvrdením,   že   vykonávané vyšetrovacie úkony nie sú účelne zamerané a iba sa nimi zahlcujú vyšetrovacie orgány.

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať závery všeobecných súdov týkajúce sa danosti väzobných dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku za výrazne menej opodstatnené a presvedčivé, a to najmä vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Je možné akceptovať existenciu obáv z ovplyvňovania, resp. marenia vyšetrovania podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   zo   strany   sťažovateľa   vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ viedol počas výkonu väzby nepovolenú korešpondenciu v snahe ovplyvniť výpovede spoluobvinených, resp. svedkov. Túto skutočnosť dávajú všeobecné súdy   celkom   správne   do   súvislosti   s   ďalšou   podstatnou   okolnosťou,   že   rozsah   trestnej činnosti, a tým aj rozsah osôb zapojených nejakým spôsobom do jej páchania sa zisťuje iba postupne, reťazovitým spôsobom. Tým je daná obava, že by sťažovateľ pobytom na slobode mohol   ovplyvňovať   zisťovanie   skutočností,   o ktorých   orgány   činné   v trestnom   konaní nemusia mať ešte ani vedomosti. Ústavný súd však podotýka, že sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku podanom proti uzneseniu krajského súdu poprel, že by počas výkonu väzby   nepovolene   korešpondoval.   Preto   bolo   nevyhnutné   sa   jeho   námietkou   zaoberať a relevantným spôsobom ju posúdiť.

Z doterajších analýz všeobecných súdov nie je dostatočne jasné a jednoznačné, či konanie sťažovateľa, ktorý mal založiť novú firmu na svojich rodinných príslušníkov, má zakladať obavy z marenia vyšetrovania alebo obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Kým Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení č. k. 4 Tpo 63/04-16 z 23. septembra 2004 dospel k záveru,   že   toto   počínanie sťažovateľa   je vedené   snahou   zmiasť   priebeh   vyšetrovania, zatiaľ z uznesenia krajského súdu sp. zn. Pš 9/04 z 12. októbra 2004 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 z 19. januára 2005 sa vôbec nedá urobiť záver o tom, ktorý z oboch väzobných dôvodov má byť týmto konaním naplnený, resp. či sa prípadne má považovať   za   naplnenie   oboch   týchto   dôvodov.   Ústavný   súd   musí   aj   v tomto   prípade konštatovať, že sťažovateľ vo svojej osobnej sťažnosti z 18. októbra 2004 podanej proti uzneseniu   krajského   súdu   poprel   prepísanie   nejakej   firmy   na   svojich   rodinných príslušníkov, pričom najvyšší súd sa s touto námietkou nijako nevysporiadal, hoci to bolo jeho povinnosťou.

V súvislosti s väzobným dôvodom podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku treba   predovšetkým   konštatovať,   že   v uzneseniach   okresného   súdu   č.   k.   Tp   120/04-8 z 13. júla 2004 a Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tpo 63/04-16 z 23. septembra 2004 nie sú uvedené   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   zakladať   obavu   z pokračovania v trestnej činnosti. Súdmi uvedené skutočnosti sa totiž týkajú iba obavy z ovplyvňovania, resp.   marenia   vyšetrovania.   Naproti   tomu   v uznesení   krajského   súdu   sp   zn.   Pš   9/04 z 12. októbra 2004 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 z 19. januára 2005   sa   konštatuje   skutočnosť,   že   do   trestnej   činnosti   bolo   zapojených   najmenej   680 slovenských podnikateľských subjektov. Túto konkrétnu skutočnosť považujú všeobecné súdy   za   natoľko   závažnú,   že   odôvodňuje   obavu   z toho,   že   by   sťažovateľ   mohol   po prepustení z väzby pokračovať v páchaní trestnej činnosti, aj keď prípadne inou formou ako doteraz. V tejto súvislosti treba znova poukázať na to, že z uznesení nie je jasné, či účelový prevod firmy, ktorý mal uskutočniť sťažovateľ, považujú všeobecné súdy za skutočnosť odôvodňujúcu   obavu   z pokračovania   v trestnej   činnosti,   keďže   v tomto   smere   nie   je stanovisko jasné.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že do trestnej činnosti bolo zapojených najmenej 680 slovenských podnikateľských subjektov, sama osebe nezakladá kvalifikovanú obavu z pokračovania v trestnej činnosti v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Táto   skutočnosť   by   musela   byť   daná   do   súvislosti   s prípadnými   ďalšími   podstatnými okolnosťami, ktoré však všeobecné súdy v týchto intenciách neoznačili. Preto sú závery o tom, že je u sťažovateľa daná obava z pokračovania v trestnej činnosti, málo odôvodnené a presvedčivé.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 z 19. januára 2005 došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v neprospech sťažovateľa [bod 1 a) výroku nálezu].

Sťažovateľ požadoval v tejto súvislosti, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 104/04 z 19. januára 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tejto požiadavke sťažovateľa nebolo možné vyhovieť.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv-š 1/2005 z 25. apríla 2005 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 29. októbra 2005. Za tohto stavu by v prípade, keby ústavný súd uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   To   104/04   z 19.   januára   2005   zrušil   a vec   vrátil najvyššiemu súdu, musel najvyšší súd rozhodovať o dôvodnosti trvania väzby sťažovateľa so   spätnou   účinnosťou,   keďže   pro   futuro   je   o predĺžení   väzby   do   29. októbra   2005   už rozhodnuté. Pritom platí, že o dôvodnosti trvania väzby rozhoduje všeobecný súd vždy iba s účinkami pro futuro. Nie je teda možné rozhodovať o ďalšom trvaní väzby so spätnou účinnosťou (mutatis mutandis I. ÚS 87/04, I. ÚS 2/05). Z tohto dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (pozri bod 2 výroku nálezu).

Za daného stavu veci by bolo možné ujmu spôsobenú sťažovateľovi napraviť iba priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   nemal   možnosť zadosťučinenie priznať, lebo sťažovateľ oň nepožiadal.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o väzbe

Podľa názoru sťažovateľa konanie na najvyššom súde nebolo prednostné a urýchlené. Za situácie, keď krajský súd rozhodol 12. októbra 2004 a najvyšší súd až 19. januára 2005, teda   po   viac   ako   troch   mesiacoch,   došlo   k porušeniu   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o väzbe. Treba prihliadnuť aj na to, že spis bol najvyššiemu súdu predkladaný dvakrát, keďže   po   prvom   predložení   ho   najvyšší   súd   vrátil   ako   neúplný.   Druhé   predloženie   sa realizovalo 3. decembra 2004.

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu za situácie, keď spis bol najvyššiemu súdu predložený 3. decembra 2004 a najvyšší súd rozhodol 19. januára 2005, ide síce o relatívne dlhšiu dobu, avšak vzhľadom na značný rozsah spisu a potrebu rozhodovať o sťažnostiach viacerých obvinených konanie netrvalo neprimerane dlho.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zdôrazniť, že rozsah, v akom ústavný súd skúma rýchlosť rozhodovania o väzbe, je vymedzený jeho uznesením č. k. I. ÚS 65/05-12 z 20. apríla 2005, ktorým rozhodol o prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie. V súlade s formuláciou petitu sťažnosti koncipovanej kvalifikovaným právnym zástupcom prijal na ďalšie konanie sťažnosti v časti namietajúcej rýchlosť rozhodovania o väzbe pred najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 104/04. Toto konanie sa začalo 3. decembra 2004, teda keď bol spis podľa tvrdenia sťažovateľa predkladaný najvyššiemu súdu už po druhýkrát. Ústavný súd nemohol prijať na ďalšie konanie sťažnosť v časti namietajúcej rýchlosť   rozhodovania   o väzbe v predchádzajúcej   fáze,   teda   po   prvom   predložení   spisu najvyššiemu súdu, keďže v tom čase sa konanie viedlo pod inou spisovou značkou, ktorú sťažovateľ neoznačil, a to ani napriek výzve ústavného súdu z 30. marca 2005 adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Treba   prisvedčiť   sťažovateľovi,   ktorý   právom   namieta,   že   konanie   o riadnom opravnom prostriedku na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 5 To 104/04 nebolo v súlade s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe, tak ako to vyplýva z ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Zo zadovážených dôkazov sa dá ustáliť, že spis krajského súdu bol najvyššiemu súdu predložený 3. decembra 2004. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí konanom   19.   januára   2005.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   bolo predložené sudcom kancelárii na odpis taktiež 19. januára 2005. Kancelária vec vybavila 24. januára 2005. To znamená, že riadne opravné konanie na najvyššom súde prebiehalo od 3. decembra 2004 do 24. januára 2005, teda jeden mesiac a tri týždne.

Ústavný   súd   nepochybuje   o tom,   že   rozhodovanie   v danej   veci   bolo   z časového hľadiska náročné, a to tak vzhľadom na značný rozsah spisu, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval o sťažnostiach viacerých obvinených. Napriek tomu nemožno   považovať   dobu   v trvaní   jedného   mesiaca   a 21   dní   (takmer   dva   mesiace)   za primeranú. Treba mať pritom na zreteli, že konanie o väzbe je dvojinštančné a požiadavky kladené na urýchlenie tohto konania treba chápať tak, že sa vzťahujú na celú procedúru, teda tak na prvostupňové, ako aj na opravné konanie v celku. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na to, že o návrhu prokurátora na predĺženie väzby z 28. septembra 2004 krajský súd rozhodol 12. októbra 2004, teda do dvoch týždňov, hoci nebol v inej situácii ako najvyšší súd.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   vysloviť,   že   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 104/04 došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy [bod 1 b) výroku nálezu].  

Sťažovateľ požiadal o náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 5 216 Sk. Uplatnil nárok na odmenu za štyri úkony právnych služieb zo strany advokáta vo výške 1 154 Sk za jeden úkon, ako aj za štyri režijné paušály po 150 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu prichádzalo do úvahy priznanie odmeny za tri úkony po   2   501   Sk   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   sťažnosť   a stanovisko   k vyjadreniu najvyššieho súdu) a za tri režijné paušály po 150 Sk, teda celkom 7 953 Sk. Vzhľadom na to, že sťažovateľ uplatnil iba sumu 5 216 Sk, ústavný súd mu priznal náhradu trov v ním požadovanej výške (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že nemohol rozhodnúť o prípadnom priznaní primeraného finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa, lebo sťažovateľ oň nepožiadal.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005