znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 65/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. P. S., bytom B., zastúpeného advokátom Mgr. Ing. V. N., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 p o r u š i l právo Ing. P. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   342/01 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. P. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť jeho advokátovi Mgr. Ing. V. N., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. marca 2004 č.   k. I.   ÚS 65/04-12 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ing. V. N., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 17. augusta 2001 okresnému súdu žalobu o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru.   Touto   žalobou   si   uplatňoval   aj nároky   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   proti   žalovanému   –   jeho zamestnávateľovi   Slovenskej   konsolidačnej,   a.   s.,   so   sídlom   Dr.   V.   Clementisa   10, Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ tvrdil, že do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu   okresný   súd   nezačal   vo   veci   konať   –   t.   j.   nevykonal   ani   jeden   procesný   úkon v priebehu   jedného   a   pol   roka.   Podľa   názoru   sťažovateľa   touto   nečinnosťou   spôsobil porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy – práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   dohovoru   -   práva   na prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote.   Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   podal   na prieťahy v napadnutom konaní aj sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov, ale tento prostriedok nápravy zostal podľa neho neúčinný. Sťažovateľ sa   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   z dôvodov,   že „nielen neplatné skončenie pracovného pomeru ale aj vyše jeden a pol ročná nečinnosť príslušného sudcu navodzuje stav právnej neistoty, taktiež nepriaznivo ovplyvňuje môj psychický stav a najmä moje profesijné uplatnenie (...).“   Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd: „1. vyslovil, že moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v dôsledku nekonania Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 porušené,

2. prikázal Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01 konať bez zbytočných prieťahov a vo veci rozhodnúť,

3.   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500.000,-   sk   (slovom päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   vyplatiť sťažovateľovi do siedmich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Š., listom zo 14. apríla 2004 sp. zn. Spr. 3620/03 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. apríla 2004.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že: „Po   oboznámení sa s obsahom sťažnosti som zistila, že táto je v časti pokiaľ sa sťažovateľ sťažuje na nečinnosť súdu od podania návrhu do začiatku roka 2003 dôvodná. Dôvody nečinnosti uvádza sám sťažovateľ v sťažnosti, keď uvádza, že súd nekonal z dôvodu odchodu   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku   a z dôvodu   nedostatočného personálneho obsadenia súdu nebolo možné vec prikázať na vybavenie inému sudcovi. Zároveň však nesúhlasím s tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ uvádza, že od podania   návrhu   doposiaľ   nezačal   súd   konať.   Ako   je   zrejmé   zo   spisu,   boli   doposiaľ stanovené štyri termíny pojednávania od októbra 2003, pričom obdobie od začiatku roku 2003 do stanovenia prvého termínu pojednávania zahŕňa obdobie, kedy vec bola prikázaná na vybavenie sudkyni, ktorá je v súčasnosti zákonnou sudkyňou a táto sa musela s vecami, ktoré jej boli prikázané na vybavenie (jednalo sa cca o 500 vecí v oddelení), oboznámiť a naštudovať ich. Najbližší termín pojednávania je stanovený na deň 3. 5. 2004.

Na základe uvedeného považujem sťažnosť za čiastočne dôvodnú – pokiaľ sa týka obdobia od podania návrhu do začiatku roka 2003.

Zároveň   Vám   oznamujem,   že   súhlasím,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„V právnej veci sťažnosti Ing. P. S. vedenej na Ústavnom súde SR pod č. k. I. ÚS 65/04, Vám týmto v právnom zastúpení sťažovateľa oznamujem, že sťažovateľ, súhlasí aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci.

K vyjadreniu porušovateľa, považujeme za potrebné uviesť, že napriek poskytnutému vysvetleniu porušovateľa, že v čase od začiatku roka 2003 až do októbra 2003 prevzala vec nová zákonná sudkyňa a táto si musela naštudovať viac než 500 vecí, nič to nemení na skutočnosti, že prieťahy existovali na strane súdu aj v tomto období, keďže pokračovali ešte z predchádzajúceho obdobia a zároveň boli spôsobené pravdepodobne zlou organizáciou práce na súde.

Poskytnuté vysvetlenie síce poukazuje na preťaženosť novej zákonnej sudkyne, ale tento stav rozhodne nebol spôsobený sťažovateľom, ktorý sa nachádza v neistej právnej situácii spôsobenej skončením pracovného pomeru, ktorého platnosť je predmetom konania a ktorá mu komplikuje život už viac než dva a pol roka. Rozhodnutie súdu by túto neistú situáciu malo odstrániť. Preto podľa nášho názoru by aj organizácia práce na súdoch mala brať na zreteľ, že určité životné situácie, medzi ktoré nesporne patrí právna neistota pri skončení pracovného pomeru, si vyžadujú promptnejší prístup zo strany súdov. V ostatnom sa pridržiavame pôvodného znenia sťažnosti.

Súčasne   si   Vám   dovoľujem   oznámiť,   že   si   uplatňujeme   náhradu   trov   právneho zastúpenia v rozsahu dvoch úkonov právnej služby a dvoch režijných paušálov vo výške 8 800,- Sk, ktoré žiada sťažovateľ uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 342/01:

1. Dňa 17. augusta 2001 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru proti žalovanému. Okresný súd 17. októbra 2001 zaslal žalobný návrh na vyjadrenie žalovanej strane, ktorá sa k nemu vyjadrila 16. novembra 2001.

2. Dňa 15. októbra 2003, 17. decembra 2003 a 1. marca 2004 sa uskutočnili vo veci pojednávania. Posledné pojednávanie bolo odročené na 3. máj 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru vedenom pod sp. zn. 16 C 342/01, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho konania, ktoré trvá viac než dva roky a osem mesiacov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť minimálne v období od 17. októbra 2001 do 15. októbra 2003. Okresný súd teda počas   dvoch   rokov   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   vo   veci o neplatnosť   okamžitého zrušenia pracovného pomeru počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého súd „nekonal z dôvodu odchodu   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku   a z dôvodu   nedostatočného personálneho obsadenia súdu nebolo možné vec prikázať na vybavenie inému sudcovi“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu.   V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že „nielen neplatné skončenie pracovného pomeru ale aj vyše jeden   a pol   ročná   nečinnosť   príslušného   sudcu   navodzuje   stav   právnej   neistoty,   taktiež nepriaznivo ovplyvňuje môj psychický stav a najmä moje profesijné uplatnenie (...)“. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   8   800 Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom Mgr. Ing. V. N., B.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vyúčtoval   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastúpenia a písomné podanie sťažnosti z 10. januára 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky)   12   811   Sk   vo   výške   1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony teda predstavujú 8 540 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu 128 Sk (v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 8 796 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 8 800 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004