znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 65/03-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť K. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 778/00 a sp. zn. 39 Cb 1352/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2003 doručená sťažnosť K. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 778/00 a sp. zn. 39 Cb 1352/00 (v sťažnosti sú nesprávne uvedené sp. zn. 1 Rob 77/00 a sp. zn. 19 Cb 1352/00).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Dňa 31. 3. 2000 sťažovateľ požiadal návrhom na vydanie platobného rozkazu Okresný súd Košice II na vydanie platobného rozkazu na sumu 24.159.- Sk s prísl. Súd platobný rozkaz vydal dňa 12. 4. 2000 pod č. k. 1 Rob 77/00-9. Proti platobnému rozkazu však podal odpor odporca PRAMEŇ s. r. o. Košice dňa 20. 6. 2000. Sťažovateľ sa k odporu vyjadril dňa 31. 7. 2000. Pretože súd od 31. 7. 2000 do 13. 3. 2001 neurčil pojednávanie a sťažovateľ si teda nevymohol svoju pohľadávku od odporcu (...)   sťažovateľ   preto   podal   u predsedu   súdu   sťažnosť   dňa   13.   3.   2001.   Z uznesenia ústavného súdu I. ÚS 57/01 vyplýva, že súd od 6. 10. 2000 do 14. 12. 2000 prevádzal vec sťažovateľa do iného registra, čo sa sťažovateľovi javí ako neprimerane dlhá doba a potom súd určil pojednávanie dňa 26. 1. 2001 na veľmi dlhé obdobie, na deň 21. 6. 2001, čo sťažovateľ nepovažuje za primeraný čas. Pretože dňa 11. 4. 2000 bol na majetok Prameň s. r. o. vyhlásený konkurz, dodnes sťažovateľ si nevymohol svoju oprávnenú pohľadávku od svojho dlžníka vo výške 24.159.- Sk s príslušenstvom. Potom okrem oznámenia prerušenia konania sťažovateľovi zo strany súdu, súd nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval ku pokračovaniu v konaní okrem dotazu na správkyňu konkurznej podstaty v smere či súhlasí aby sa pokračovalo v konaní. Preto sťažovateľ podal u predsedu súdu ďalšiu sťažnosť dňa 4. 11. 2002. Predseda súdu oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť nie je dôvodná   (...) Pretože   súd   nepokračoval   v konaní   so   správkyňou   konkurznej   podstaty   na   základe sťažovateľovej sťažnosti zo dňa 4. 11. 2002 a nepokračuje dodnes podáva sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť (...)“.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru žiadal okresnému súdu prikázať konať vo veci sp. zn. 19 Cb 1352/00 bez zbytočných prieťahov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk, ako aj náhradu trov konania v sume 8 976 Sk. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil sťažnosť podanú predsedovi okresného súdu zo 4. novembra 2002 a odpoveď predsedu okresného súdu na túto sťažnosť z 25. novembra 2002 č. Spr. 23137/02.

Z tejto odpovede okrem iného vyplýva, že „uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 4. 2001 č. k. 2 K 34/00-11 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného (...) Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásením konkurzu sa súdne a iné konania, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Konanie vedené pod sp. zn. 39 Cb 1352/00 je teda prerušené a v konaní nie je možné pokračovať“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02). Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa   sťažovateľa malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je v dôsledku skutočnosti, že uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 11. apríla 2001 č. k. 2 K 34/00-11 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu PRAMEŇ, s. r. o., Košice, t. j. účastníka napadnutého konania pred okresným súdom, zo zákona prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 238/91 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“)] a z tohto dôvodu, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie.   Sťažovateľ   netvrdil   ani   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   z ktorej   by   vyplývalo,   že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   II.   ÚS   3/00,   I. ÚS   78/02,   III.   ÚS   42/02). K uvedenému je potrebné dodať, že sťažovateľ svojou sťažnosťou nenamietal porušenie označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní po vyhlásení konkurzu, ktoré počas trvania konkurzu a za podmienok uvedených v zákone o konkurze a vyrovnaní vyvoláva uvedenú zákonnú prekážku namietaného postupu okresného súdu, resp. ktorého výsledkom   môže   byť   ukončenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   v súvislosti   s tými právami a povinnosťami, ktoré sú predmetom prerušeného konania pred okresným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa označeného článku ústavy postupom okresného súdu v čase pred prerušením konania v dôsledku vyhláseného konkurzu,   ústavný   súd   tieto   námietky   na   základe   predmetnej   sťažnosti   preskúmavať nemohol, pretože o ich opodstatnenosti už ústavný súd rozhodol uznesením z 22. novembra 2001 č. k. I. ÚS 57/01-14 tak, že návrh sťažovateľa (podnet na začatie konania) ako zjavne neopodstatnený   odmietol.   V tomto   uznesení   ústavný   súd   konštatoval,   že   „navrhovateľ namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v občianskom   súdnom   konaní,   ktoré   sa   týka   jeho   majetkovej   veci   vyplývajúcej z obchodných vzťahov. Toto konanie trvá k dnešnému dňu cca 20 mesiacov. Okresný súd o návrhu navrhovateľa na vydanie platobného rozkazu rozhodol do dvoch týždňov, avšak odporca   podal   proti   vydanému   platobnému   rozkazu   odpor   (§   174   ods.   2   Občianskeho súdneho konania). Vyhlásenie konkurzu 11. apríla 2001 na majetok úpadcu –   odporcu navrhovateľa v konaní pred okresným súdom - zakladá zákonný dôvod pre jeho prerušenie. Až do toho času procesné úkony okresného súdu plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania a jeho celkovú dĺžku   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jeho návrh odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený“.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde   návrh nie je prípustný,   ak sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný súd   už rozhodol,   okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pokiaľ   sa   prieťahy   v čase   pred   uvedeným   prerušením   konania   (v dôsledku vyhláseného konkurzu) týkajú namietaného porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ktorý   nebol   predmetom   návrhu   sťažovateľa   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. I. ÚS 57/01 a ústavný súd o porušení tohto článku uvedeným uznesením teda nerozhodoval, ústavný súd tieto námietky na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 34/03). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania vo vzťahu k tomuto článku Dohovoru dozvedel najneskôr v deň, keď podal   predchádzajúci   návrh   (I.   ÚS   57/01),   t.   j.   12.   júna   2001.   Predmetnú   sťažnosť sťažovateľ ústavnému súdu podal až 24. februára 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. K tomu je potrebné dodať, že ústavná   ani   zákonná   úprava   „novej“   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   (s   účinnosťou   od 1. januára   2002)   ju   nekvalifikuje   ako   individuálny   prostriedok   ochrany   ľudských   práv a základných   slobôd   nahradzujúci   individuálne   konania   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd pred ústavným súdom prístupné navrhovateľom (sťažovateľom) do 31. decembra 2001 (II. ÚS 29/02, II. ÚS 57/02). Sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii   prostriedky   individuálnej   ochrany   svojho   základného   práva   pred   ústavným súdom, ktoré však vo vzťahu k tomuto právu zaručenému v Dohovore nevyužil bez toho, že by mu v tom bránili vážne prekážky.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003