SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 648/2014-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a E. B., zastúpených advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 10/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. B. a E. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014 doručená sťažnosť M. B. a E. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 10/2014 (ďalej aj „namietaný postup“), ktorý rozhodoval o ich žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali ako navrhovatelia žalobu, v rámci ktorej sa domáhali, aby krajský súd uložil odporcovi Mestskej časti Bratislava - Vajnory povinnosť rozhodnúť o žiadosti na vydanie predbežného opatrenia podľa § 5 Občianskeho zákonníka podanej manželmi D. 3. júla 2013 proti sťažovateľom. Krajský súd ich žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol uznesením sp. zn. 6 S 10/2014 z 30. mája 2014.
3. Sťažovatelia namietajú porušenie v bode 1 svojich označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, ktoré špecifikujú ako právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, a tvrdia, že krajský súd im odoprel prístup k súdu a jeho postup pri riešení ich veci považujú za arbitrárny.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd „po náležitom zistení skutkového stavu“ nálezom vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a zaviazal krajský súd na úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Ústavný súd z príloh priložených k sťažnosti a dopytom na krajskom súde zistil, že sťažovatelia podali okrem sťažnosti ústavnému súdu 25. júla 2014 aj mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 S 10/2014 z 30. mája 2014. Krajský súd spis doručil dovolaciemu súdu 30. júla 2014 a o dovolaní bude konať najvyšší súd.
8. Ak sa za tejto situácie sťažovatelia domáhali ochrany svojich práv na ústavnom súde a zároveň bude napadnutý postup posudzovať aj najvyšší súd v rámci dovolacieho konania (správne mali sťažovatelia napádať na ústavnom súde uznesenie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ich žaloba), musela byť ich sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietajú, bude vo vzťahu k napadnutému postupu, resp. uzneseniu krajského súdu rozhodovať najvyšší súd. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, III. ÚS 444/2014), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
9. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ďalšími dôvodmi odmietnutia sťažnosti, ale aj prípadnými nedostatkami týkajúcimi sa odôvodnenia a petitu sťažnosti, (sťažovatelia sú kvalifikovane zastúpení advokátkou) už nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (obdobne napr. I. ÚS 126/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014