znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 648/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.   a E.   B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Janou Fridrichovou,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základných   práv   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 10/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a E. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014 doručená sťažnosť M. B. a E. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   a   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 10/2014 (ďalej aj „namietaný postup“), ktorý rozhodoval o ich   žalobe proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy.   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním sťažovateľov doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   ako   navrhovatelia žalobu,   v   rámci   ktorej   sa   domáhali,   aby   krajský   súd   uložil   odporcovi   Mestskej   časti Bratislava   -   Vajnory povinnosť   rozhodnúť o žiadosti   na vydanie   predbežného opatrenia podľa § 5 Občianskeho zákonníka podanej manželmi D. 3. júla 2013 proti sťažovateľom. Krajský súd ich žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol uznesením sp. zn. 6 S 10/2014 z 30. mája 2014.

3. Sťažovatelia namietajú porušenie v bode 1 svojich označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, ktoré špecifikujú ako právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, a tvrdia, že krajský súd im odoprel prístup k súdu a jeho postup pri riešení ich veci považujú za arbitrárny.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd „po náležitom zistení skutkového stavu“ nálezom vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a zaviazal krajský súd na úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže   konať   o   namietanom   porušení   práv   sťažovateľov   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7. Ústavný súd z príloh priložených k sťažnosti a dopytom na krajskom súde zistil, že sťažovatelia podali okrem sťažnosti ústavnému súdu 25. júla 2014 aj mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 S 10/2014 z 30. mája 2014. Krajský súd spis doručil dovolaciemu súdu 30. júla 2014 a o dovolaní bude konať najvyšší súd.

8. Ak sa za tejto situácie sťažovatelia domáhali ochrany svojich práv na ústavnom súde a zároveň bude napadnutý postup posudzovať aj najvyšší súd v rámci dovolacieho konania (správne mali sťažovatelia napádať na ústavnom súde uznesenie krajského súdu, ktorým   bola   zamietnutá   ich   žaloba),   musela   byť   ich   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namietajú,   bude vo vzťahu k napadnutému postupu, resp. uzneseniu krajského súdu rozhodovať najvyšší súd. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, III. ÚS 444/2014), že v prípade podania   opravného   prostriedku   (odvolanie   či   dovolanie)   a súbežne   podanej   ústavnej sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

9.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   dôvodmi   odmietnutia sťažnosti, ale aj prípadnými nedostatkami týkajúcimi sa odôvodnenia a petitu sťažnosti, (sťažovatelia sú kvalifikovane zastúpení advokátkou) už nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (obdobne napr. I. ÚS 126/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014