znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 647/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jurajom   Kusom, Námestie   osloboditeľov   10,   Michalovce,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso 37/2013 z 15. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžso 37/2013 z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bol ostatným rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-PK-88/2012 z 18. júla 2012 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“) priznaný výsluhový invalidný dôchodok vo výške 340,30 €. Rozhodnutie ministerstva napadla sťažovateľka žalobou podľa § 247 ods. 1 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 1 S 225/2012 z 30. mája 2013 vyhovel sťažovateľkou   podanej   žalobe,   rozhodnutie   ministerstva   zrušil   a   vec   vrátil   ministerstvu na nové konanie. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sžso 37/2013 z 15. apríla 2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 225/2012 z 30. mája 2013 tak, že žalobu zamietol. V ostatnom podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť.

3.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   koncentrovala   svoju   argumentáciu predovšetkým   do   sféry   skutkových   zistení,   keď   dôvodila,   že „Zo   žalobného   návrhu   je zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   zo   dňa 23.03.2012,   ktorým   jej   bol   priznaný   invalidný   výsluhový   dôchodok   vo   výške   340,30   €. Priznanú   výšku   invalidného   výsluhového   dôchodku   správny   orgán   odôvodňuje   tým,   že podľa Lekárskej správy posudkového lekára MV SR v Košiciach zo dňa 23.02.2012 bol posúdený zdravotný stav sťažovateľky a bolo určené 30 % zníženie schopnosti vykonávať primerané   civilné   zamestnanie.   Sťažovateľka   namietala,   že   závery   lekárskej   správy posudkového lekára MV SR sú v rozpore so závermi znaleckého posudku P. J. zo dňa 12.12.2011,   tiež   s ďalšími   lekárskymi   správami,   ktoré   tvoria   prílohu   tohto   znaleckého posudku. V tomto znaleckom posudku je tiež posúdený zdravotný stav poškodenej, ktorý správny orgán ignoroval a vôbec nebral do úvahy pri svojom rozhodovaní. Z uvedeného dôvodu   rozhodnutie   správneho   orgánu   na   prvom   stupni,   ale   aj   odvolacieho   správneho orgánu   je   nepreskúmateľné.  ...   No   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   napadnutom rozsudku   zo   dňa   15.04.2014   za   tej   istej   dôkaznej   situácie   uviedol,   že   oboznámil   sa s obsahom   prvostupňového   ako   aj   odvolacieho   posudku   a   dospel   k záveru,   že uvedené posudky spĺňajú obsahové a formálne náležitosti, ktoré na ne kladie ustanovenie § 85 ods. 1 a 4 zák. č. 328/2002 Z. z.. Ďalej, že v oblasti posudzovania nároku na dávky výsluhového zabezpečenia   predstavuje   lekársky   posudok   základný   podklad   rozhodnutia   na   lekárske zachytenie skutkového stavu...“. V nadväznosti na uvedené konštatovala, že „Právne názory odvolacieho   súdu   majú   skôr   charakter   akademický   než   skutkový,   ktorý   sa   má   týkať konkrétnej veci. Najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že lekárske správy posudkového lekára zo dňa 23.02.2012 a lekársky posudok hlavného posudkového lekára   zo   dňa   07.05.2012   neodkazujú   na   žiadnu   konkrétnu   lekársku   správu,   ktorá   by potvrdila   ich   závery   o   zdravotnom   stave   sťažovateľky,   t.   j.   30   %   zníženie   schopnosti vykonávať   primerané   civilné   zamestnanie.“.   V   závere   zhodnotila,   že „Z   obsahu napadnutého rozsudku je zrejme a preukázané, že najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku nijako   logicky   nevysporiadal   s   námietkami   žalobkyne   (sťažovateľky).   Možno   ustáliť,   že napadnutý   rozsudok   vykazuje   hodnotenie   kľúčových   dôkazov   vykazuje   vysoký   stupeň svojvôle   a   arbitrárnosti.   Napadnutý rozsudok   nie je odôvodnený tak,   ako má   na   mysli ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p.. Nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na súdnu ochranu.... Napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky.  ...   Napadnutým   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva garantovaného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo M. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod č. k. 1 Sžso/37/2013 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1   Sžso/37/2013   zo   dňa 15. apríla 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   M.   P...   trovy   právneho zastúpenia...“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

12. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 37/2013 z 15. apríla 2014 v podstatnom uviedol:

«34. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O. s. p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému   je   podľa   ustanovenia   §   201   v   spoj.   s   ust.   §   250ja   ods.   1   O.   s.   p.   odvolanie prípustné,   vo   veci   v   zmysle   dôvodov   uvedených   v   §   250ja   ods.   2   O.   s.   p.   nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je vo výroku vecne správne, a preto napadnutý rozsudok postupom podľa 220 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 zmenil tak, že žalobu podľa 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

35. Na   prvom   mieste   Najvyšší   súd   zdôrazňuje,   že   zákonodarca výkon   správneho   súdnictva   (najmä   čl.   46   a   čl.   142   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky)   založil   iba   na   návrhovej   slobode   účastníka   (žalobkyne), t.   j.   zodpovednosti   za   obranu   svojich   práv   (vigilantibus   leges   sunt   scriptae), vybrať   si   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   z   prostriedkov   ochrany   ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený   do   tejto   procesnej   slobody,   t.   j.   dispozitívne   rozhodnutie   účastníka   konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.

36.   Rovnako   Najvyšší   súd   zdôrazňuje,   že   predmetom   odvolacieho   súdneho konania   je   prieskum   vecnej   správnosti   výroku   rozsudku   krajského   súdu (§219   ods.   1   v   spojení   s   §   205   O.   s.   p.)   o   zrušení   napadnutého   rozhodnutia,   preto Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   primárne   v   medziach odvolania   (viď   §   212   ods.   1   v   spojení   s   §   246c   ods.   1   O.   s.   p.)   preskúmal rozsudok   krajského   súdu   i   súdne   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   pričom v   rámci   odvolacieho   konania   preskúmal   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutie žalovaného,   najmä   z   toho   pohľadu,   či   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými zrušujúcimi   námietkami   žalobkyne   (§   250j   ods.   2   O.   s.   p.),   ako   aj   so   stanoviskami zvyšných   účastníkov,   a   z   takto   vymedzeného   rozsahu   či   správne   posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych organov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

37.   V   takto   vymedzenom   rámci   prieskumu   a   po   preverení   riadnosti   podmienok vykonávania   súdneho   prieskumu   rozhodnutí   správneho   orgánu   (tzn.   najmä   splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   ako   aj   žaloby,   ktorou   sa   žalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

38.   Ak   Najvyšší   súd   dôjde   k   záveru,   že   už   prvé   procesné,   resp.   iné   pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri   kontrole zákonnosti   vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O. s. p., potom preverovanie   oprávnenosti   ďalších   námietok   je   v   zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v.   Španielsko,   resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu k argumentácii žalovaného.

39. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového),   ale   aj   odvolacieho   (ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

40.   Najvyšší   súd   z   napadnutého   rozsudku   zistil,   že   krajský   súd   sa   v   svojom odôvodnení zaoberal interpretáciou ustanovenia § 39, § 40 ods. 1, § 42, § 43 ods. 1 a 2, § 44,   §   84   ods.   1,   § 85 ods.   1 písm.   g)   a   h)   a § 102 zák.   č.   328/2002 Z.   z.   Jadrom zrušujúceho rozsudku krajského súdu je nepochybne nedostatočne zistený skutkový stav veci (viď bod č. 23), čo krajský súd výslovne vyjadril uvedením § 25Oj ods. 2 písm. c) O. s. p. vo výrokovej časti rozsudku.

Následne   v   odôvodnení   krajský   súd   niektoré   vybrané   konštatovania   hlavného posudkového lekára charakterizoval ako nie postačujúce (viď bod č. 22), nakoľko v celom posudku   určenie   miery   zníženia   schopnosti   vykonávať   primerané   civilné   zamestnanie žalobkyňou nemá oporu v ochoreniach žalobkyne, na základe ktorých mala byť stanovená.

41. Takisto krajský súd vytkol žalovanému (viď bod č. 21), že posudkový lekár si nesplnil svoju povinnosť v lekárskom posudku riadne odôvodniť svoj záver o konkrétne vyjadrenej miere zníženia schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie.

42.   Nakoľko   právnym   základom   zrušujúceho   rozsudku   krajského   súdu   je   titul obsiahnutý v ust. § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p. je nutné oprávnenosť tohto užitia tohto titulu, vzhľadom na protikladnú argumentáciu účastníkov, preveriť.

Najvyšší súd sa prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyjadril k obsahu zrušujúceho ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p., a to aj z pohľadu súdneho prieskumu rozhodnutí v oblasti lekárskych vied. Pritom kládol vysoký dôraz na zachytenie skutkového   stavu   prostredníctvom   písomných   podkladov   zhromažďovaných   správnym orgánom prostredníctvom administratívneho spisu. Napríklad prostredníctvom rozsudku 1 Sžso/33/2010 z 22.03.2011 vyslovil nasledujúce právne názory:

„Najvyšší súd v svojej rozhodovacej praxi neustále upozorňuje účastníkov na odlišný charakter   správneho   súdnictva,   v   ktorom   prevažuje   kasačný   spôsob   prieskumu   (§   250i ods. 1 veta prvá O. s. p.) napadnutých správnych rozhodnutí, tzn. že správny súd vykonáva iba   prieskum   správnosti   zistenia   skutkového   stavu   na   základe   podkladov   obsiahnutých v pripojenom správnom spise (§ 250i ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ak dospeje k názoru, že skutkový stav nebol riadne zistený, nie je to dôvod na súdne zisťovanie riadneho skutkového stavu   vykonávaním   dôkazov,   ale   naopak   je   to   zákonný   dôvod   na   zrušenie   rozhodnutia správneho orgánu.

Je   celkom   logické,   že   žalobca   v   súdnom   konaní   prezentuje   svoje   subjektívne predstavy, prečo by malo byť rozhodnutie správneho orgánu preňho priaznivé. Toto však na úspech   v   súdnom   prieskume   správnych   rozhodnutí   je   nepostačujúce,   pokiaľ   žalobca okrem svojich predstáv neponúkne právne relevantnú argumentáciu (dôkazné prostriedky) na ich podporu (procesná zásada bremena tvrdenia).

V   správnom   konaní   je   vykonanie   dôkazov   veľakrát   spojené,   resp.   si   vyžaduje osobitné   znalosti   na   to,   aby   bol   správne   verifikovaný   obsah   dôkazu.   Aj   v   konaniach spojených s posúdením zdravotného stavu žalobca sa vyžadujú na zistenie skutkového stavu osobitné, najmä medicínske znalosti, ktorými sudcovia bežne nedisponujú.“

43. Vyššie prezentované názory ďalej Najvyšší súd rozviedol prostredníctvom iného rozsudku   (sp.   zn.   1   So/57/2012   z   13.   augusta   2013)   nasledovne   tak,   že   vymedzil vo všeobecnej rovine tri úrovne vadných zistení skutkového stavu, ktoré je nedostačujúce na (právne) posúdenie veci:

„Občiansky súdny poriadok medzí zrušovacie dôvody správneho súdnictva spojené so skutkovým stavom zaraďuje najmä také zistenie skutkového stavu, ktoré je zákonodarcom prezentované ako nedostačujúce na posúdenie veci (viď § 250j ods. 2 písm. c/ v spojení s § 2501 ods. 2 O. s. p.). Uvedená vada v zistení skutkového stavu (t. j. nie riadne zistený skutkový stav) môže kolísať v rôznych medziach, a to:

i. neúplné zistený, tzn. s riadnou oporou v právnom poriadku neboli zistené všetky potrebné   skutočnosti   (napríklad   prehliadnutie   konkrétnej   skutočnosti   alebo   odmietnutie vykonania predkladaného alebo požadovaného dôkazu a iné),

ii. nedostatočne (kvázi úplne) zistený, tzn. bez riadnej opory v právnom poriadku (napríklad   následkom   omylu   pri   výbere   ustanovenia)   boli   zistené   celkom   iné   a   teda nepotrebné skutočnosti, poprípade s riadnou oporou v právnom poriadku boli predložené alebo získané dôkazné prostriedky nesprávne vyhodnotené (napríklad špatne určený vek žiadateľa alebo jeho zdravotné postihnutie, a to aj na základe nepravdivých, falšovaných či pozmenených   informácií   alebo   dokumentov,   alebo   zamlčaním   podstatných   údajov dôležitých pre dávkové konanie a iné vady skutkového stavu), alebo

iii.   nelegálne   zistený   skutkový   stav,   tzn.   v   rozpore   správnym   poriadkom   (najmä v rozpore s právnym predpisom upravujúcim oprávnené používanie rôznych zisťovacích metód a s následkami uvedenými v ustanovení § 7 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia   pred   neoprávneným   použitím   informačno-technických   prostriedkov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov /zákon o ochrane pred odpočúvaním/).“

44. Potom z citovaného textu judikátu vyplýva pre správne súdnictvo potreba, aby konajúci súd využívajúc zrušovací titul obsiahnutý v ustanovení § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p.   konkretizoval   úroveň   vadnosti   zistení   skutkového   stavu   za   účelom,   aby   správny orgán,   ako   účastník   súdneho   prieskumu,   bol   zákonným   spôsobom   poučený   o   svojich pochybeniach a bol mu naznačený spôsob nápravy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva (viď najmä bod č. 21), že   posudkový   lekár   sa   nedostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   lekárskymi správami od ošetrujúcich lekárov žalobkyne, ako aj so znaleckým posudkom predloženým žalobkyňou.   Pre   Najvyšší   súd   sa   potom   javí,   že   záver   krajského   súdu   smeroval k nedostatočnosti   zisťovania   skutkového   stavu,   lebo   mu   predložené   dôkazné   prostriedky žalovaný mal nesprávne vyhodnotiť.

45.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   Najvyšší   súd   oboznámil   s   obsahom   prvostupňového (č. p.: SPC-OZ-PL-60/2012 z 23.02.2012), ako aj odvolacieho posudku (č. p.: SPC-OZ-PL- 33-004/2012   zo   07.05.2012)   a   dospel   k   záveru,   že   uvedené   posudky   spĺňajú   obsahové a formálne náležitosti, ktoré na ne kladie ustanovenie § 85 ods. 1 a 4 zák. č. 328/2002 Z. z. Pritom   v   oblasti   posudzovania   nároku   na   dávky   výsluhového   zabezpečenia   predstavuje lekársky posudok základný podklad rozhodnutia na lekárske zachytenie skutkového stavu. Ďalej   Najvyšší   súd,   po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia žalovaného z 18.07.2012,   dospel k záveru, že žalovaný sa iba neobmedzil na formálne prevzatie niektorých záverov z lekárskych správ, ale zaoberal sa tam tvrdenými skutkovými argumentmi   (str.   3 až   4)   a vyvodil z nich   právne závery.   Preto   Najvyšší súd   nemohol označiť skutkový stav zistený posudkovými lekármi žalovaného ani ako nelegálne, ani ako nedostatočne   či   neúplné   zistený,   hoci   žalobkyňa   poukazovala   na   tvrdený   rozpor s pripojeným znaleckým posudkom vypracovaný znalcom P. J. dňa 12.12.2011.

Podľa   §   85   ods.   1   zák.   č.   328/2002   Z.   z.   lekárskou   posudkovou   činnosťou   u policajtov je

a)   kontrola   posudzovania   spôsobilosti   vykonávať   službu   ošetrujúcim   lekárom pri dočasnej neschopnosti policajta a posúdenie, či dočasná neschopnosť je dôsledkom okolnosti podľa § 7 ods. 3 a posúdenie súvislosti choroby, úrazu alebo úmrtia s výkonom služby,

b) kontrola dodržiavania liečebného režimu policajta dočasne neschopného, ak je potrebné overiť podozrenie z porušenia liečebného režimu alebo ak bolo kontrolou osôb uvedených v § 80 ods. 3 zistené podozrenie z porušenia liečebného režimu alebo ak je to potrebné na posúdenie ďalšieho trvania dočasnej neschopnosti policajta,

c)   posúdenie   účelnosti   vynaložených   nákladov   spojených   s   liečením   služobného úrazu alebo choroby z povolania,

d) kontrola bodového ohodnotenia služobného úrazu na účely náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,

e)   posúdenie,   či   poškodenie   zdravotného   stavu   policajta   alebo   poberateľa dôchodku   z   výsluhového   zabezpečenia   odôvodňuje   poskytnutie   kúpeľnej   starostlivosti, f) posúdenie predĺženia podpornej doby,

g)   posúdenie   dlhodobo   nepriaznivého   zdravotného   stavu   policajta   počas   trvania služobného   pomeru   a   posúdenie,   v   akej   miere   je   znížená   jeho   schopnosť   vykonávať primerané civilné zamestnanie po skončení služobného pomeru zo zdravotných dôvodov,

h) posúdenie, či sa stal policajt invalidný v dôsledku choroby z povolania alebo služobného úrazu a v akej miere je znížená jeho schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie podľa tohto zákona,

i)   kontrola   zdravotného   stavu   poberateľa   invalidného   výsluhového   dôchodku a poberateľa invalidného dôchodku v určenej lehote na účely posúdenia, či jeho invalidita naďalej trvá.

46. Ďalej v súvislosti s procesom riadnej aplikácie práva a námietkou žalobkyne týkajúcou sa využitia ustanovení zák. č. 461/2003 Z. z. na prejednávanú vec invalidného výsluhového dôchodku Najvyšší súd z vyššie citovaného rozsudku (sp. zn. 1 So/57/2012) zdôrazňuje tieto právne názory:

„Ďalej Najvyšší súd zdôrazňuje, že je nemysliteľné bez znalosti konkrétnej právnej oblasti   (v   prejednávanej   veci   ustanovení   platných   predpisov   práva   sociálneho zabezpečenia,   a   to   nielen   z   pohľadu   vnútroštátneho,   ale   aj   medzinárodnoprávneho) vymedzovať   skutkový   stav.   Z   uvedeného   vyplýva   vzájomná   (recipročná)   previazanosť skutkového stavu a právnej subsumcie v tom duchu, že skutkový stav má minimálne tak významný vplyv na voľbu konkrétneho právneho ustanovenia ako právne ustanovenie na riadne posúdenie právneho stavu.

Skutkový   stav   v   sociálnych   dávkových   konaniach   je   svojim   rozsahom,   ako   aj obsahom výslednou mozaikou zloženou z jednotlivých skutočností o zdravotnom a inom stave žiadateľa získaných v procese dokazovania vedeného najmä podľa ustanovení § 196 zák.   č. 461/2003 Z.   z.   Pri žiadosti   o   zvýšenie   raz   priznaného   invalidného dôchodku   sa najmä zisťujú, resp. preverujú skutočnosti získané v procese lekárskej posudkovej činnosti pri výkone   sociálneho   poistenia   (§153   a   nasl.   zák.   č.   461/2003   Z.   z.)   preukazujúce naplnenie hypotézy ustanovenia § 70, resp. § 71 zák. č. 461/2003 Z. z.“

47.   Ako   bolo   vo   vyššie   citovanom   texte   rozsudku   naznačené,   skutkový   stav preddeterminuje výber konkrétnej právnej normy, a následný proces oboznamovania sa s obsahom   uvedenej   právnej   normy   pôsobí   opačne na   skutkový   stav,   t.j.   zisťujú   sa skutočnosti dovtedy opomenuté.

V súvislosti s uvedeným, že medzi žalobkyňou a žalovaným existuje spor o možnú aplikáciu   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   (najmä   jeho   prílohy   č.   4)   a   použiteľnosti   znaleckého posudku, ktorý primárne vyhodnotil zdravotný stav žalobkyne za účelom zistenia podkladov pre   bolestné   a   sťaženie,   je   nutné   ustáliť   vplyv   obidvoch   právnych   predpisov na prejednávanou vec.

48.   Zákonodarca   rozsah   svojej   normotvornej   činnosti   s regulačným vplyvom na spoločenské vzťahy vymedzuje prostredníctvom úvodných ustanovení právneho predpisu. Z porovnania   úvodných   ustanovení   zák. č.   328/2002   Z.   z.   a   zák.   č.   461/2003   Z.   z. jednoznačne vyplýva vzťah limitovanej subsidiarity (viď § 1 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z.) bez pripustenia   legislatívnej konkurencie   (ktorej   sa   domáha   žalobkyňa   svojou argumentáciou), pričom zák. č. 328/2002 Z. z. plní úlohu špeciálneho zákona (viď osobitný adresát ako špeciálny subjekt sociálno-právnych vzťahov) vo vzťahu k zák. č. 461/2003 Z. z., ktorý je svojim charakterom všeobecným predpisom.

Preto je celkom neopodstatnená argumentácia žalobkyne, keď sa dovoláva v prípade žiadosti o výsluhový invalidný dôchodok, ktorý spadá do špeciálnej oblasti výsluhového zabezpečenia policajtov (v jej prípade § 40 až 43 zák. č. 328/2002 Z. z.) a ktorý z tohto dôvodu   nie   je   vôbec   regulovaný   prostredníctvom   právnych   noriem   zakomponovaných do zák. č. 461/2003 Z. z.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, ktoré tvorí

a) nemocenské zabezpečenie,

b) úrazové zabezpečenie,

c) výsluhové zabezpečenie a

d) služby sociálneho zabezpečenia. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. tento zákon vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu   sociálneho   poistenia,   financovanie   sociálneho   poistenia,   dozor   štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia.

49. S uvedeným záverom súvisí aj polemika účastníkov podporovaná krajským súdom okolo   použiteľnosti znaleckého posudku na   prejednávanú   vec.   Najvyšší   súd   už   viackrát judikoval   svoj   právny   názor   (najmä   rozsudok   Najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Szd/3/2009 z 03.11.2009)   na   využiteľnosť   znaleckého   posudku   v   agende   so   skutkovým   stavom založeným na odbornom medicínskom posúdení:

„Obdobne myšlienka žalovaného, že krajský súd nesprávne konal, keď rozhodol, že rozpor medzi dvoma rozdielnymi listinnými dôkazmi má odstrániť žalovaný a to tak, že nariadi   znalecké   dokazovanie   súdnym   znalcom,   resp.   príslušným   ústavom,   pri   ktorej žalovaný vychádzal z ust. § 250i ods. 2 O. s. p. nie je správna. Na jednej strane je pravdou, že nie je v určitých prípadoch viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom, avšak krajský súd adresoval žalovanému prostredníctvom svojho odôvodnenia informáciu, že skutkový stav nebol zistený vôbec (existencia protikladných odborných zistení), a preto mu rozhodnutie vrátil na ďalšie konanie za účelom zistenia skutkového stavu. Ako už bolo vyššie   odôvodnené,   táto   situácia   mohla   nastať   zásluhou   žalovaného   aj   počas   súdneho konania.

Nielen štruktúra Ústavy Slovenskej republiky (5. hlava - zákonodarná moc, 6. hlava - výkonná moc, 7. hlava - súdna moc) ale aj z čl. 141 ods. 2 ústavy jednoznačne vyplývajú ústavné limity jednotlivých zložiek štátnej moci. Súd preto počas súdneho konania v tak odborných   otázkach   nemôže   vysloviť   sám   odborný   záver   o   tom,   či   bola   zdravotná starostlivosť poskytnutá v súlade s najnovšími poznatkami lekárskej vedy v situácii, keď skupina odborníkov (okrem iného nositeľov prestížnych pedagogických   titulov   v oblasti medicínskeho   vzdelávania)   na   poskytovanie   zdravotníckej   starostlivosti   dôjde   k   celkom opačným   záverom,   ako   znalec,   ktorý   je   štátom   aprobovanou   osobou   na   osvedčovanie odborných   skutočností.   Takýto   záver   musí   vysloviť   správny   orgán   a   súd   je   podaním správnej žaloby iba   prizvaný   do pozície   preskúmania   zákonnosti,   či vyslovené   odborné závery o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti boli vyslovené v súlade so zákonom (a to najmä so zásadou voľného hodnotenia dôkazov) alebo nie, pričom obsah týchto záverov neskúma z hľadiska odborného ale z hľadiska právneho.

Rovnako s námietkou žalovaného, že v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a že prípadné závery o nižšej úrovni odbornej spôsobilosti osôb oprávnených na výkon   dohľadu   oproti   znalcom   nemajú   oporu   v   zákone,   ani   v   zákonnom   predpise, nemôže Najvyšší súd súhlasiť. Predovšetkým Najvyššiemu súdu neprislúcha hodnotiť a ani krajský súd nikdy nepodporil žiadne myšlienky o nedostatočnej odbornej úrovni odborníkov žalovaného, ktorí v správnom konaní vyslovili odborný záver. Zásadnou úlohou žalovaného je   preukázať   nezávislosť   takýchto   odborníkov   na   žalovanom   (napr.   neexistenciou pracovnoprávneho   alebo   obdobného   vzťahu)   a   ďalej   vyhodnotiť   ich   hodnovernosť v dokazovaní. Táto hodnovernosť je však v tomto konaní spochybnená, lebo ani význam znaleckého posudku nemôže byť v kontexte dokazovania znižovaný.

Navyše,   štát   ustanovuje   do   pozície   znalcov   odborné   osobnosti   v   danom   odbore a odvetví ľudských činností a vedy za účelom zabezpečenia spravodlivého poskytovania súdnej   a   inej   právnej   ochrany.   Pritom   ich   zaväzuje   pri   výkone   činnosti   povinnosťou rešpektovať   určité   odborné   postupy   pod   sankciou   trestnoprávnej   alebo   disciplinárnej zodpovednosti.   Minimálne   tieto   podmienky   favorizujú   znalcov   a   spôsobujú   vyššiu dôveryhodnosť ich skutkového zistenia, hoci ich akademické tituly nedosahujú spoločenskej úrovne iných odborníkov v ich odbore alebo odvetví.“

50.   Najvyšší   súd   musí   v   súvislosti   s   vyššie   uvedenými   závermi   zdôrazniť,   že prípustnosť znaleckého posudku, resp. iného písomne zachyteného úkonu znaleckej činnosti je z procesného hľadiska merané jeho využiteľnosťou, t. j. či spĺňa kritérium odborného posúdenia skutočností významných pre rozhodnutie vo veci samej.

Z   obsahu   znaleckého   posudku   č.   1/2011   vypracovaného   znalcom   z   odboru: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Choroby z povolania, P. J. (č. l. 17) vyplýva jeho úloha (tá je následne podrobne vymedzená v 4 otázkach), aby pre zadávateľa (právny zástupca žalobkyne) posúdil správnosť posúdenia a odškodnenia priznanej choroby z povolania.

51. Avšak predmetom súdneho prieskumu nie sú právne otázky riadnej aplikácie právnych   noriem   na   odškodnenie   bolestného,   či   sťaženia   spoločenského   uplatnenia žalobkyne, ale právne závery vyplývajúce z posúdenia jej žiadosti o priznanie invalidného výsluhového dôchodku.

Navyše musí Najvyšší súd nesúhlasiť s formuláciou 4. otázky, ktorá presahuje rámec znaleckej činnosti, nakoľko požiadavka na vystavenie lekárskeho posudku znalcom zasahuje v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy do zákonného oprávnenia lekárskej posudkovej činnosti zverenej v zmysle § 85 zák. č. 328/2002 Z. z. konkrétnym úradným osobám.

52.   Na   uvedenom   základe   si   potom   Najvyšší   súd   nemohol   osvojiť   argumentáciu krajského súdu, že skutkový stav v prípade žalobkyne nebol dostatočne zistený.

Obdobne ani argumenty žalobkyne v jej stanovisku nevyhodnotil ako relevantné.

V.

53. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobkyňou uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle predpisov   sociálneho   zákonodarstva   (vrátane   §   47   Správneho   poriadku).   Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by   sa   vyskytli   prekážky   pre   konanie   z   dôvodov   neústavnosti   alebo   potreby   výkladu komunitárneho   práva   aplikovaných   právnych   predpisov   a   súvisiacich   právnych   aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.

54.   Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach,   najmä   už   v   citovaných   rozhodnutiach   sp.   zn. 1 Sžso/33/2010   alebo   1 So/57/2012,   pri   ktorých   Najvyšší   súd   nezistil   žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného   skutkového   stavu   alebo   prijatie   protichodného   zjednocovacieho   stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

55.   Najvyšší   súd   v   súlade   so   zásadou   hospodárnosti   súdneho   konania,   ako   aj so svojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O. s. p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O. s. p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku   súdu.   Nakoľko   proti   rozhodnutiam   Najvyššieho   súdu   vydaným   v   správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O. s. p.), ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O. s. p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie zakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O. s. p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O. s. p, na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať.

56. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnej žalobkyni právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo.

57. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava sociálno - poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho zabezpečenia alebo poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.»

13. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,   o   aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS   27/2010,   rovnako   aj   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

14. V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bol vydaný   v konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   je potrebné podľa názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne   súdnictvo).   V konaní   podľa   V.   časti   OSP   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“ rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

15. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy (II. ÚS 127/07,   II.   ÚS   197/2010,   I.   ÚS   241/2012,   IV.   ÚS   237/2012,   III.   ÚS   34/2013, I. ÚS 178/2014).

16.   Do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   ochrana,   ktorá   sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych   orgánov   (§   247   a nasl.   OSP),   t.   j.   v konaní,   v ktorom   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom správneho   orgánu.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, všeobecný súd mu túto   ochranu   musí   poskytnúť   v rozsahu,   v akom   sa   preukáže   existencia   dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (II. ÚS 4/94).

17. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na svoj judikovaný názor, podľa ktorého prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo   je   aj   prejavom   doktríny,   že   všeobecný   súd   pozná   právo   („iura   novit   curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne konformné. Teda je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je riadne odôvodnené, nie je arbitrárne a z ústavného hľadiska plne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci postačujúcim   spôsobom   reflektoval   na   sťažovateľkou   vznesené   skutkové   tvrdenia, ku ktorým   v primerane   podrobnej   svojej   argumentácii   zdôvodnil   aj   svoje   úvahy,   ktoré konfrontoval aj so závermi krajského súdu. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   jednoznačne a presvedčivým   spôsobom   plynú   dôvody,   ktoré   tento   súd   viedli   k zamietnutiu sťažovateľkinej   žaloby.   Najvyšší   súd   zodpovedal všetky   právne   a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   78/07,   IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom podaným podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku domáhala, a taktiež v podrobnej svojej argumentácii zhodnotil svoj pohľad na sťažovateľkou ponúknuté vlastné skutkové úvahy vychádzajúce z ňou   predložených   dôkazných   prostriedkov,   pričom   svoj   názor   podporil   aj   citovanou rozhodovacou   praxou   najvyššieho súdu   a ústavného súdu.   V tomto ohľade sťažovateľka neponúkla   ústavnému   súdu   žiadnu   nielen   podnetnú,   ale   predovšetkým   presvedčivú argumentáciu.

19.   V   súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania,   resp.   základné   právo   na   súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07).

20. Ústavný súd teda poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany najvyššieho súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po   prijatí   sťažnosti   vo   vzťahu   k napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014