znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 646/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   A.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Š. U., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 210/2000 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 4 C 52/2008) a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom sp. zn. 11 Co 380/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013 doručená sťažnosť A., s. r. o (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 210/2000 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 380/2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou stranou vo veci určenia vlastníckeho   práva   a   vydania   nehnuteľností.   Predmetná   vec   bola   prerokovávaná na okresnom súde od 29. septembra 2000 pod sp. zn. 11 C 210/2000, pričom od 1. januára 2008 bola vec v dôsledku   reorganizácie súdnictva vedená opätovne na okresnom súde, avšak už pod sp. zn. 4 C 52/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že žalobcovia v konaní podali návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 28. marca 2003 zamietol z dôvodu nepreukázania nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, ako aj potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov.   Okresný   súd   uznesením   2.   júna   2003   pripustil   zmenu   petitu   žaloby a v prerokovávanej veci po viac ako 3 rokoch nariadil termín pojednávania, ktoré sa konalo 15. januára 2004 a bolo odročené na neurčito s tým, že žalobcovia sa mali v lehote 30 dní vyjadriť   k   okolnostiam   z   pojednávania   a   predložiť   dôkazy   preukazujúce   ich   tvrdenia. Okresný súd vyzval účastníkov 3. októbra 2007 na splnenie si povinností vyplývajúcich zo zápisnice o poslednom pojednávaní. Účastníci na túto výzvu reagovali zaslaním svojich vyjadrení. Okresný súd aj napriek tomu nekonal a ďalšie pojednávanie vo veci nariadil až po urgenciách   sťažovateľky   z   19.   marca   a   24.   apríla   2012.   Pojednávanie   sa   konalo 13. júna 2012 a bolo odročené na vyhlásenie rozhodnutia.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd rozsudkom 29. júna 2012 návrh žalobcov proti   sťažovateľke   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   žalobcovia   11.   júla   2012 na krajskom   súde   odvolanie.   K   odvolaniu   žalobcov   sa   sťažovateľka   písomne   vyjadrila 24. augusta 2012, pričom krajský súd od 18. septembra 2012 vo veci nerozhodol.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   na   základe   posúdenia   sťažnosti   takto rozhodol:

„1. Okresný súd Piešťany v konaní vedenom pod spis zn. 4 C 52/2008 a Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod spis. zn. 11 Co 380/2012 porušil základné právo spoločnosti A., s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa zaručené v Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   11   Co   380/2012 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi A., s. r. o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €, ktoré mu sú Okresný súd Piešťany a Krajský súd Trnava povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany a Krajský súd Trnava sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   vo   výške   254,88   €   na   účet jej advokátky JUDr. Š. U., so sídlom... B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky,   v   ktorej   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11C   210/2000 (v súčasnosti   vedenom   pod sp.   zn. 4 C 52/2008) a postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom sp. zn. 11 Co 380/2012.

Okresný súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 52/2008-259 z 29. júna 2012. Vyhlásením prvostupňového rozsudku a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 209a Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení) vykonal okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky.   Ďalšie   úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľky   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (28. júna 2013).

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v   čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte   trvá   (I.   ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   204/03,   IV.   ÚS   102/05).   Sťažovateľka namietala prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý o veci v okamihu podania sťažnosti už nekonal, pričom v tom čase prebiehalo vo veci sťažovateľky odvolacie konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 11 Co 380/2012.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   k   záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti   okresnému   súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Sťažnosť podanú proti krajskému súdu posudzoval ústavný súd s ohľadom na dĺžku konania   pred   krajským   súdom   samostatne.   Vec   bola   krajskému   súdu   predložená 18. septembra   2012.   Sťažovateľka   podala   20.   mája   2013   predsedovi   krajského   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, od ktorého dostala odpoveď 14. júna 2013 v tom zmysle, že v   dôsledku   nedostatočného   personálneho obsadenia   súdu   nie   je možné vopred   určiť, kedy senát pristúpi k vybaveniu veci.

Ústavný súd na krajskom   súde   zistil, že vo veci   bolo rozhodnuté 26. júna 2013 rozsudkom č. k. 11 Co 380/2012-312, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. augusta 2013, takže týmto dňom sa skončila „právna neistota“ sťažovateľky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí   relevantnú   súvislosť   (príčinná   súvislosť)   medzi   namietaným   postupom   orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   v   danom   prípade   zistil,   že   takáto   príčinná   súvislosť   neexistuje, a to znamená,   že   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu práv označených sťažovateľkou, pretože doterajšia dĺžka konania krajského súdu (približne jeden rok) s prihliadnutím na charakter súdneho sporu nepredstavovala takú intenzitu, ktorá by   mohla   zasiahnuť   do   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   hodnotí   postup   krajského   súdu   od   doručenia   odvolania   za   taký, ktorý nie je   poznamenaný   zbytočnými   prieťahmi   tak,   ako   to   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí sťažovateľka,   keďže   dva   dni   po   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   krajský   súd   o   veci rozhodol a táto je právoplatne skončená. Na základe týchto záverov, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy považuje ústavný súd sťažnosť aj proti krajskému súdu za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013