znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 644/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J., n. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marcel Mašan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Poprad sp. zn. 19 C 29/2009 z 21. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J., n. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. júna 2014   doručená   sťažnosť   J.,   n.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods. 1,   3,   4   a 5   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   19 C 29/2009 z 21. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu a krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Žalobou zo dňa 18. 6. 2009 sa... A. s. r. o... domáhala u sťažovateľa náhrady škody vo výške 8 485,05 € z titulu demontáže zariadení, ktoré boli namontované v objekte - stavbe súp. č. 424...

Jednalo sa o hnuteľné veci, ktoré nakúpila sťažovateľka. Išlo o investíciu do cudzieho majetku, ktorá bola vykonaná so súhlasom vlastníka nehnuteľností. Táto skutočnosť bola preukázaná písomným súhlasom v rámci tohto konania.“

3. Po opísaní priebehu konania po podaní žaloby zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C/29/2009 z 21. marca 2013 zaviazal sťažovateľku ako žalovanú v druhom rade zaplatiť žalobcovi sumu 7 858, 87 € s prísl. a v prevyšujúcej časti istiny a prísl. žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 16.   apríla   2013   odvolanie,   ktoré   doplnila   podaním   z   21.   mája   2013.   Krajský   súd namietaným   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v časti   napadnutej sťažovateľkou.

4.   Sťažovateľka   považuje   namietané   rozsudky   za   nepreskúmateľné   a arbitrárne, pretože „z týchto rozhodnutí nie je zrejmé, na základe čoho dospel KS k záveru, že veci, ktoré sú predmetom žaloby sa stali súčasťou stavby. Neriešil otázku náhrady za údajný prechod vlastníckeho práva na žalobcu a nie je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že ide   o   také   veci,   ktoré   sa   zabudovaním   stávajú   súčasťou   hlavnej   stavby,   keďže   ide o vyslovene odbornú otázku. Súdy vo svojom rozhodnutí samé určili, či sú tieto predmety súčasťou stavby.

Sme toho názoru, že súd nesprávne právne posúdil medzi žalobcom a žalovaným. Žalobu voči žalovanému mal zamietnuť z toho dôvodu, že pokiaľ zaplatil žalobca aj za tieto veci, ktoré preukázateľne zaplatil žalovaný, mal si uplatniť nárok na záhradu škody voči predávajúcemu, ktorý predal žalobcovi aj veci. ktoré predávajúcemu nepatrili.

Skutočnosť,   že   tieto   predmety   boli   ocenené   v   znaleckom   posudku,   nezakladá vlastnícke právo predávajúceho k týmto predmetom. Predmetom predaja teoreticky mohli byť aj kuchynská linka, skrine a podobne, avšak ak by boli súčasťou znaleckého posudku, nerobí z nich automaticky súčasť nehnuteľnosti.

Ďalej máme za to, že súdy pochybili, keď danú právnu situáciu neposudzovali podľa § 667 ods. I Občianskeho zákonníka.

Aplikácia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola na daný prípad prejudikovaná rozhodnutím NS SR sp. zn. M Cdo 251/2002...

Súd si osvojil nám z neznámych dôvodov tvrdenie žalobcu.. že predmetné veci sú súčasťou stavby, pričom podľa nášho názoru ide o odbornú otázku, kde právny režim, ktorý prejudikoval Krajský súd v Prešove vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 25. 10. 2010 sa vzťahuje na súčasti stavby, ktoré sú s touto pevne spojené /okná. dvere, podlahy/, nie však na zariaďovanie potreby krátkodobej spotreby, umývadlá, svietidlá, vodovodné batérie. WC misy, kde sa jednoznačne jedná o zariaďovacie predmety, ktoré majú podstatne kratšiu životnosť, ako je životnosť samotnej stavby, ich výmena si nevyžaduje stavebný zásah, a teda sa nestali neoddeliteľnou súčasťou stavby, a z toho dôvodu neexistuje právny titul na prechod vlastníckeho práva, na prechod stavby na vlastníka. Máme za to, že súd pri posúdení tejto otázky uprel ústavné právo sťažovateľa na vlastnícke právo a zároveň mu odňal právo na súdnu ochranu, keď v rámci rozsudku neaplikoval ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Bolo   porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   na   nedotknuteľnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR.

Rozsudkami   preukázateľne   súd   rozhodol   o tom,   že   žalovaný   nie   je   vlastníkom majetku, ktorý zakúpil, a skonštatoval, že tento majetok patrí žalobcovi, a to bez náhrady a dokonca zaviazal žalovaného, aby nahradil škodu, ktorú údajne spôsobil žalobcovi tým, že si žalobca zobral svoj vlastný majetok.   Tým pádom podľa nášho názoru porušil vyššie citované zákonné ustanovenia, keď prejudikoval prechod vlastníckych práv na žalobcu bez adekvátnej   finančnej   náhrady   a   dokonca   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   za   svoj   vlastný majetok žalobcovi.“.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   č.   1   Co   93/2013-412   zo   dňa   12.   3.   2014 a Okresný   súd   v   Poprade   rozsudkom   č.   19C/29/2009-383   zo   dňa   21.   3.   2013   porušili základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1, 3, 4, 5; čl. 46. ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   1Co   93/2013-412   zo   dňa   12.   3.   2014 a rozsudok Okresný súd v Poprade č. 19C/29/2009-383 zo dňa 21. 3. 2013 sa zrušujú a vracajú Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 340.90 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods.   1 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   rozsudkom   okresného súdu   sp.   zn. 19 C 29/2009 z 21. marca 2013,   ako   aj rozsudkom   krajského súdu   sp. zn. 1   Co/93/2013 z 12. marca 2014.

II.A K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 29/2009 z 21. marca 2013

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jej dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

10.   Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh   konštatuje,   že na konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože sťažovateľka   mala   v systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný prostriedok   na dosiahnutie   nápravy   namietaného   porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli namietaným   rozsudkom   okresného   súdu   podľa   jej   názoru   porušené.   Týmto   účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka aj podala proti rozsudku prvostupňového súdu.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   vylučuje   preskúmanie   napadnutého   rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   29/2009   z 21. marca   2013,   keďže o odvolaní   proti   nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014. Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcej   porušenie   jej označených základných práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014

11.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co/93/2013 z 12. marca 2014, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci samej, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nesprávneho aplikovania   platných   právnych   predpisov   a následne   nesprávneho   posúdenia   veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v časti napadnutej sťažovateľkou potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   a právne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní zo zisteného skutkového stavu a na tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov.   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   poukázal   najprv   na   závery   rozhodnutia   okresného   súdu   (s.   1   a s. 2),   ďalej uviedol odvolacie námietky sťažovateľky a vyjadrenie žalobcu k nim a konštatoval: „V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nadobudol nehnuteľnosť kúpnou zmluvou   a   predmetom   tejto   kúpnej   zmluvy   bola   stavba   súp.   č.   424   stojaca   na   parcele č. 3111   -   zastavané   plochy   a   nádvoria   vo   výmere   575   m2   zapísané   na   LV...   Právny predchodca žalobcu so žalovaným v 2) rade mal uzavretú nájomnú zmluvu a nájomný vzťah bol ukončený k 31.12.2008. Pri vyprataní objektu žalovaná v 2/ rade demontovala položky 1 až   18   uvedené   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Právnym   predchodcom   žalobcu   bol... Žalobca kúpil objekt od právneho predchodcu tak ako stojí a leží a zaplatil dohodnutú kúpnu cenu.

Podľa § 120 ods. 1 OZ súčasťou vecí je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

Podľa § 420 ods. 1, 2 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Z   postupu   súdu   prvého   stupňa   vyplýva,   že   postupoval   v   súlade   so   skorším rozhodnutím odvolacieho súdu 1Co 97/2010-263 z 25.10.2010, To znamená, že okolnosť týkajúca   sa   demontáže   rôznych   súčasti   pôvodnej   stavby,   predovšetkým   hygienického charakteru slúžiace na prevádzku sociálnych zariadení a osvetlenia objektu, nebola medzi účastníkmi   sporná.   Po   pripustení   zmeny   žaloby,   doplnil   dokazovania   riadiaca právnym názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k charakteru vecí, ktoré boli predmetom konania o náhradu škody. V tomto rozhodnutí bolo konštatované, že žalovaná v 2/ rade investovala do objektu v priebehu trvania nájomného vzťahu s iným subjektom ako je žalobca. Následne došlo k prevodu vlastníckeho   práva   medzi   právnym   predchodcom žalobcu   a   žalobcom, ktorý nadobudol legitímne nehnuteľnosť do svojho vlastníctva vrátane demontovaných vecí, čo predstavovalo protiprávne konanie zo strany žalovaného v 2) rade.

Žalovaný   v   2/   rade   v   svojom   odvolaní   namietal,   že   žalobca   nijakým   spôsobom nepreukázal   konkrétne,   ktoré   z   demontovaných   vecí   nadobudol   do   vlastníctva   titulom uzavretej kúpnej zmluvy a zaplatením kúpnej ceny, keďže toto zo znaleckého posudku, ktorý pre tieto účely vypracoval znalec nie je zrejmé. Z toho dôvodu žalovaný v 2/ rade vyvodil záver,   že   nárok   žalobcu   je   nedôvodný,   nepreukázaný   a   nie   je   možné   takémuto   nároku vyhovieť.

Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s   touto   argumentáciou   žalovaného   v 2)   rade. Z výsledkom   vykonaného   dokazovanie   totiž,   odvolací   súd   zistil,   že   po   doplnenom dokazovaní, v období po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, boli jednotlivé položky tvoriace   súčasť   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   prevodu   vlastníckeho   práva na žalobcu riadne a dostatočne preukázané. Súd prvého stupňa vykonal ohliadku na mieste samom,   vychádzal zo znaleckých posudkov,   ktoré boli vypracované tak v čase prevodu nehnuteľnosti a aj následne posudkom... Práve v prílohovej časti tohto znaleckého posudku je zrejmé, v akom stave sa nachádzali jednotlivé miestnosti, ktoré tvoria nehnuteľnosť a tie sociálne zariadenia, ich vybavenosť v čase kedy došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcom. V tomto smere nemôže obstáť námietka žalovaného v 2) rade o nedostatočnom zistení   skutočnosti   rozhodujúcim   pre   prijatie   rozhodnutia   vo   veci   samej,   keďže   každá položka, za ktorú súd prvého stupňa priznal nárok na náhradu škody bola preukázaná stavom, ktorý existoval v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Nemožno súhlasiť ani s tým, čo tvrdí žalovaná v 2/ rade, že na ťarchu žalobcu by mala byť tá okolnosť, že v kúpnej zmluve sa konštatuje, že žalobca nadobudla nehnuteľnosť tak ako stojí a leží a nezaujímal sa o to, ktoré konkrétne položky boli investíciou žalovanej v 2) rade do nehnuteľnosti právneho predchodcu   žalobcu   v   čase   trvania   nájomného   vzťahu.   Tak   ako   už   bolo   poukázané   v skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ žalovaná v 2) rade mala za to, že investovala do nehnuteľnosti, ktorú nadobudol žalobca a má nárok na zaplatenie týchto investícii, ktoré nehnuteľnosť zhodnotili, tento nárok mala uplatniť voči právnemu predchodcovi žalobcu... To, že tieto nadobudol spolu s nehnuteľnosťou nie je sporné a to predovšetkým tým, že argument alebo okolnosť, že došlo následne k demontáži týchto vecí platne po celú dobu tohto konania medzi účastníkmi ani sporná nebola. Možno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že práve aj tieto položky mali vplyv na výšku kúpnej ceny, ktorú žalobca zaplatil pri prevode vlastníckeho práva. Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p...“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014 (a v jeho rozsahu tiež časť prvostupňového rozhodnutia, ktorá bola potvrdená odvolacím súdom,   pozn.)   obsahuje podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych záverov,   pričom   ústavný   súd nezistil,   že by jeho výklad a závery   boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 120 a § 420 Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje a tvrdí, že vec mali všeobecné súdy posudzovať podľa iného ustanovenia Občianskeho   zákonníka   (§   667   ods.   1)   a tiež   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 251/2002, nepostačuje sama osebe na prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia. Rozsudok   krajského   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   jasný   a zrozumiteľný, odôvodnenie vychádza aj zo súdnej praxe (pozri napr. judikatúru najvyššieho súdu k § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho rozsudok sp. zn. 5 Cdo 22/2000 z 30. novembra 2000), podľa ktorej „súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa tým vec znehodnotila.... Znehodnotenie veci môže spočívať tak v znížení jej hodnoty, ako aj v znížení jej funkčnosti, či v narušení jej hospodárskeho účelu“ a pod. Obdobne pozri tiež komentár k § 120 Občianskeho zákonníka v ASPI a tiež právnu vetu uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 14/2007 z 10. októbra 2007, podľa ktorej „Ak je súčasť veci samostatnou vecou, môže byť aj samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov, a to až do okamihu jej spojenia s hlavnou vecou. Po tomto spojení, už jej právny režim určuje hlavná vec a právne úkony týkajúce sa hlavnej veci sa bez ďalšieho určenia svojimi účinkami vzťahujú aj na súčasť veci. Ak je súčasť hlavnej veci oddelená od hlavnej veci, môže síce dôjsť k znehodnoteniu hlavnej veci, avšak súčasť veci sa môže stať napriek tomu samostatným predmetom občianskoprávneho vzťahu. To však ešte neznamená, že by po oddelení súčasti veci od hlavnej veci, súčasť veci automaticky mení vlastníctvo, čiže prechádza do vlastníctva iného subjektu ako vlastníka hlavnej veci.“.

15. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok   (obdobne   napr.   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS   265/07, III. ÚS 139/08). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Keďže sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy riadne v sťažnosti neodôvodnila (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa touto časťou sťažnosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014