znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 643/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Železníc Slovenskej republiky, Klemensova 8, Bratislava, zastúpených   advokátom   JUDr.   Jozefom   Mészárosom,   Jesenského   2,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd,   základného   práva na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obdo   23/2013 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Železníc Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. mája 2014 doručená sťažnosť Železníc Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného   práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), základného   práva   na   rovnosť   účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 4 Obdo   23/2013 z 31. januára 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 65/2002 v procesnom postavení žalovaného (v 2. rade), v ktorom sa spoločnosť LATOUR, spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala určenia účinnosti právneho úkonu a zaplatenia sumy   3 995 540,37   Sk   (132 627,64   €)   s príslušenstvom   proti   žalovaným: 1.   spoločnosti ERSTA,   s.   r.   o.   Košice,   3.   Železničnej   spoločnosti   Slovensko, a. s.,   a   4.   spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. 32 Cb 65/2002-343 z 22. mája 2007 okrem iného určil, že odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok medzi obchodnou spoločnosťou METON,   spol.   s r.   o.   (pôvodná   žalobkyňa),   a žalovanou   v 1.   rade   je   právne   účinné. V druhom   výroku   rozsudku   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobkyni   sumu 577 330 Sk (19 163,85 €) s príslušenstvom.

4.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   účastníci   konania   odvolania, na základe   ktorých   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 2 Cob 198/2007-430 z 18. novembra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy   konania.   Toto   druhostupňové   rozhodnutie   napadla   žalobkyňa   mimoriadnym opravným   prostriedkom   –   dovolaním.   Najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 58/2011 uznesením z 31. júla 2012 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Rozsudkom sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 krajský súd odvolania sťažovateľa a ďalších   žalovaných vo vzťahu k prvému výroku rozsudku okresného súdu č. k. 32 Cb 65/2002-343 z 22. mája 2007 odmietol (ako odvolanie podané neoprávnenými osobami)   a vo   zvyšnej   časti   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Následne sťažovateľ   a iní   účastníci   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 20.   decembra   2012 dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014 podľa § 243b ods. 5 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol ako neprípustné.

6.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Obdo   23/2013 z 31. januára 2014 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj základné práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na pokojné užívanie   majetku   podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   a   tiež   základné   práva   na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 37 ods. 3 listiny z dôvodov nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   namietal   tiež   porušenia   ustanovení o dokazovaní v civilnom súdnom konaní, porušenia ustanovení § 80, § 142 ods. 1, § 95 ods. 2 a § 105 ods. 1 OSP, ako aj nezákonnosť, resp. neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť uznesenia   najvyššieho   súdu   (predchádzajúcich   rozhodnutí   krajského   súdu   a okresného súdu).   Sťažovateľ   s uvedenými   rozhodnutiami   nesúhlasí   a   vyslovuje   svoj   právny   názor na danú   vec.   Taktiež   namieta,   že   všeobecné   súdy   mu   nedali   odpovede   na všetky   jeho námietky   uvedené   v opravných   prostriedkoch   podaných   proti   prvostupňovému a odvolaciemu   súdu.   Napokon   v odôvodnení   sťažnosti   tiež   tvrdí,   že   mu   bola   odňatá   aj možnosť konať pred odvolacím súdom, pretože krajský súd nevykonal riadne dokazovanie a nevypočul niektorých navrhovaných svedkov.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„...   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   podľa   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   základné   právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, resp. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 31.01.2014, sp. zn. 4 Obdo 23/2013, porušené boli.

Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   31.01.2014, sp. zn. 4 Obdo 23/2013, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

8.   Sťažovateľ   požiadal   aj   o   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 32 Cb 65/2002 z 22. mája 2007, rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20.   decembra   2012   a napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktoré   odôvodnil bezprostredne hroziacou ujmou, že „bude bez právneho dôvodu na základe nesprávnych a nezákonných rozhodnutí všeobecných súdov nútený plniť dvakrát ten istý dlh“.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

12. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov   výslovne uvedených   v tomto zákone. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa (ako aj iných žalovaných) odmietol podľa § 243b ods. 5 prvej vety OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné (pozri body 1 a 4).

13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

14.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).

16. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

17.   Vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   z 31.   januára   2014 ústavný súd zistil, že toto uznesenie bolo už predmetom prieskumu v konaní pred ústavným súdom   (sťažnosť   podal   iný   účastník   na strane   žalovaných,   a to   Železničná   spoločnosť, Slovensko,   a. s.)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   429/2014,   v ktorom   ústavný   súd sťažnosť   odmietol   uznesením   z 2.   júla   2014   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Uznesenie ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 2014.

18.   Keďže   sťažovateľ   uplatnil   takmer   identický   nárok   na   ochranu   ústavnosti   aj v tomto   konaní,   bolo   možné   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   neprípustnosť, pretože podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

19. K tomu ústavný súd dodáva, že ani prvý senát ústavného súdu nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu.   Bez   toho,   aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý najprv zhrnul priebeh konania na okresnom súde o určenie účinnosti právneho úkonu a o zaplatenie 132 627,64 € s prísl. od jeho začiatku (na 14 stranách) a tiež na krajskom súde, ktorý rozsudok okresného súdu   potvrdil,   stotožňujúc   sa   v plnom   rozsahu   s odôvodnením   napadnutého   rozsudku okresného   súdu   s doplnením   ďalších   dôvodov   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia (s. 15 a s. 16), citujúc jednotlivé dovolacie námietky sťažovateľa (s. 16 až s. 18), je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu (na s. 23 až s. 33) a dané   odpovede   na   jednotlivé   dovolacie   námietky   sťažovateľa   sú   jasné,   zrozumiteľné a ústavne udržateľné. Najvyšší súd sa vyjadril jednak k jeho námietke, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] tým, že sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu na s. 23 až s. 25, ktorý bol dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob/198/2007 z 18. novembra 2008, ale aj k údajnému porušeniu zásady   dvojinštančnosti   konania   a k posúdeniu   iných   procesných   vád   konania,   najmä námietke   nedostatočného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   pre   ktoré   toto   rozhodnutie malo byť nepreskúmateľné (s.   26   až s.   28),   a tiež k námietkam smerujúcim k tomu, že odvolací súd nenariadil v ich veci pojednávanie (s. 28 posledný odsek až s. 30), ako aj tvrdeného nevykonania dôkazov dvoch svedkov a dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 1 písm. b) OSP a § 241 ods. 2 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci), a to na s. 30 posledný odsek až s. 32. V tomto smere ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia ústavného   súdu   vysloveného   v uznesení   sp.   zn.   III.   ÚS   429/2014   z 2.   júla   2014,   ktorý odmietol   sťažnosť   iného   sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ani   v tomto   prípade medzi námietkami sťažovateľa (uvedenými v bode 6 sťažnosti),   namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

20.   Pokiaľ   sťažovateľ   v spojitosti   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu namietal aj porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 11 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný súd konštatuje, že   ani tieto jeho námietky nemohli   byť   spôsobilé   pre   prijatie   iného   rozhodnutia,   pretože   úzko   súviseli,   resp. nadväzovali na argumentáciu sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takisto mal sťažovateľ namietať porušenia jednotlivých ustanovení procesného kódexu a údajný nezákonný procesný postup okresného súdu   nie   až   pred   ústavným   súdom,   ktorý   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti,   ale   už   v konaní   pred   nadriadeným   súdom,   resp.   najvyšším   súdom   (čo zo sťažnosti tiež nevyplýva).

21. Napokon ani namietané porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré videl sťažovateľ v miestnej nepríslušnosti súdu, nie je namieste, pretože pre založenie miestnej príslušnosti sú   v   zásade   rozhodujúce   okolnosti   existujúce   v   čase   začatia   konania.   Zákon   výslovne ustanovuje, že ak bol súd v čase začatia konania príslušný konať, trvá jeho príslušnosť, i keď sa v jeho priebehu zmenili okolnosti rozhodujúce pre určenie príslušnosti. Vychádza sa pritom zo zásady perpetuacio fori (§ 11 ods. 1 OSP). Len v niektorých špecifických prípadoch (§ 177 ods. 2 OSP) je táto procesná zásada prelomená, avšak netýka sa tohto prípadu. Navyše, sťažovateľ pred ústavným súdom riadne nepreukázal, že v rámci podaného dovolania túto námietku aj riadne uplatnil a namietal napr. podľa § 237 písm. g) OSP. Nevyužitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že v rozhodovaní o námietkach sťažovateľa v bode 20 a 21 nie je daná jeho právomoc na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   ústavný   súd   už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia   základných   práv   a   slobôd   a úspech   v   konaní   pred   ústavným   súdom. Z tohto dôvodu   bolo   rovnako   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   vecne   požiadavkou sťažovateľa o rozhodnutie o dočasnom opatrení, resp. posúdením odvolacieho rozhodnutia krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   173/2012   z 20.   decembra   2012,   keďže   sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, v petite sťažnosti prieskum tohto rozhodnutia nežiadal.

24. V záujme ochrany svojich práv požiadala vo veci o štatút vedľajšieho účastníka obchodná spoločnosť LATOUR, s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava. Rozhodnutie o pripustení, resp.   nepripustení   vedľajšieho   účastníka   v konaní   sa   viaže   na   vec,   ktorá   bola   prijatá na ďalšie konanie s tým, že ústavný súd rozhodne v merite veci. Vzhľadom na to, že návrh bol   odmietnutý,   bolo   už   bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   návrhom na pripustenie vedľajšieho účastníka v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014