znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 642/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Č., N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010, postupom Krajského súdu v Žiline v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   93/2012   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 8/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013 doručená sťažnosť Z. Č., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Co 93/2012   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 8/2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným okresnému   súdu   10.   mája   2010   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   domáhala   voči odporcom určenia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   6   C 101/2010-208 z 9.   decembra   2011 (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   93/2012 z 12. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu.

Z   podnetu   sťažovateľky   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podal   20.   mája   2013   najvyššiemu   súdu   mimoriadne   dovolanie smerujúce proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta celkovú neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktoré sa začalo 10. mája 2010 (doručením návrhu sťažovateľky okresnému súdu), a to vrátane konania vedeného okresným súdom, odvolacieho konania vedeného krajským súdom, ako aj konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vedeného najvyšším súdom.

Z   obsahu   sťažnosti   je   možné   ustáliť,   že   sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia porušenia ňou označených práv postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 101/2010, postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 93/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 8/2013.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 6 C 101/2010 začalo 10. mája 2010 doručením návrhu sťažovateľky okresnému súdu a právoplatne bolo skončené rozsudkom krajského súdu z 12. septembra 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej návrhu z 9. decembra 2011.

Právoplatný rozsudok okresného súdu a právoplatný rozsudok krajského súdu sa stali predmetom   prieskumu   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   o   mimoriadnom   dovolaní podanom   generálnym   prokurátorom   20.   mája   2013,   ktoré   ku   dňu   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu (9. októbra 2013) nebolo skončené.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   okresný   súd   a   krajský   súd   už   vo   veci   nekonali,   keďže   konanie   bolo právoplatne ukončené.

Pokiaľ ide o konanie vedené najvyšším súdom, ktoré v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu trvalo necelých päť mesiacov, ústavný súd nezistil prieťahy takej intenzity, ktoré by nasvedčovali možnosti namietaného porušenia sťažovateľkou označených práv.

Ústavný   súd konštatuje, že   ani vzhľadom   na obdobie,   ktoré   uplynulo od začatia súdneho konania 10. mája 2010 do podania sťažnosti ústavnému súdu 9. októbra 2013, t. j. obdobie v trvaní troch rokov a piatich mesiacov v spojení s priebehom konania (ukončenie prvostupňového   konania   rozsudok   okresného   súdu,   ukončenie   odvolacieho   konania rozsudkom krajského súdu, podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, konanie o mimoriadnom dovolaní pred najvyšším súdom), nie je možné v danej veci ustáliť prieťahy, ktoré by mohli nasvedčovať možnosti porušenia práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresného   súdu,   postupom   krajského   súdu   a   ani postupom   najvyššieho   súdu v namietanom konaní, čím je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013