znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 641/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A. s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Lučenec sp. zn. 12 Er 1102/2010 z 20. januára 2011, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 42 CoE 170/2011 z 22. marca 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Oboer 68/2013 z 31. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2013) obchodnej   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 1102/2010 z 20. januára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 42 CoE 170/2011 z 22. marca 2012 (ďalej len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Oboer 68/2013 z 31. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s M.   O.   (ďalej   len   „povinný“)   poistnú zmluvu č. 4455200012 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 91/2009   zo   7.   mája   2010   o   uložení   povinnosti   povinného   zaplatiť   sťažovateľke   dlžné poistné v sume 464,25 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal okresnému súdu   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie,   ktorú   okresný   súd   uznesením sp. zn. 12 Er 1102/2010 z 20. januára 2011 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislosti   so   svojím   rozhodnutím   nevykonal „prieskum   spisových   podkladov,   ktoré vydaniu exekučného   titulu   predchádzali,   ale vlastnou cestou   zabezpečil   listinné   dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného   súdu   a   uznesením   sp.   zn.   42   CoE   170/2011   z   22.   marca   2012   uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami, v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými   dôkazmi   a   vyjadriť   sa   k   nim   a   zároveň   nedostatočné   odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Prípustnosť dovolania vyvodzovala okrem iného z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP namietajúc, že jej súdy nižšieho stupňa odňali možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú splnené   podmienky   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   a   napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy nedisponovali   rozhodcovským   spisom   a   rozhodli   bez   jej   účasti,   pričom   vykonali dokazovanie,   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   nemala   možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je   podľa   sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom, pričom   v tejto súvislosti   poukazuje aj na judikatúru   najvyššieho súdu,   Ústavného súdu Českej republiky, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (napr. IV. ÚS 344/2012, II. ÚS 499/2012, I. ÚS 547/2012), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo   konštruoval   skutkový   stav“, pričom   sťažovateľka   nemala   možnosť   sa   k   takto nazhromaždeným listinným dôkazom vyjadriť.

Označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   ako   oprávnená   poukázala v   podanom   dovolaní. V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že „príkaz   oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.

Podľa   sťažovateľky „sa   exekučné   súdy   od   tradičného   prieskumného   konania odklonili. Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné dokazovanie Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu názoru ako rozhodcovský súd.   Kým   v   rozhodcovskom   konaní   sa   mohli   obaja   účastníci   k   návrhom   na   dôkazy a k výsledkom dokazovania vyjadriť, v exekučnom konaní to účastníkom umožnené nebolo. Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky exekučného titulu.

Odlišný   postup   exekučných   súdov   v   prípade   sťažovateľa   (odklon   od   obvyklosti) nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických pravidiel (§ 122 a nasl. O. s. p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne ignoroval   dovolaciu   námietku   sťažovateľa,   v   ktorej   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť, že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky ako predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považovali rozhodcovskú doložku za platnú z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa § 52 a nasl. OZ“. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná za   neprijateľnú   podmienku.   Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP, a preto zakladá porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   označené   rozhodnutia   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   právoplatného rozhodcovského   rozsudku.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   v   postavení oprávneného   v   tom,   že   všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   rozhodli   bez   nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský spis), čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali a touto jej argumentáciou sa ani nezaoberali.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   súdny   exekútor   doručil   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   súlade   s   §   44   Exekučného   poriadku   na   základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktoré vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku vyzval   súdneho   exekútora   na   doplnenie   návrhu   na   začatie   exekúcie   o poistnú   zmluvu. Súdny exekútor   následne požiadal o uvedenú   listinu sťažovateľku. Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok exekútor tieto predložil okresnému súdu.

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   žiadosť   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných   strán   a   rozhodcovský   rozsudok   vydaný   v   takomto   konaní   nemôže   byť exekučným   titulom   na   vykonanie   exekúcie.   V   dôsledku   toho   považoval   okresný   súd exekučný   titul   za   materiálne   nevykonateľný   a   absenciu   tejto   jeho   vlastnosti za neodstrániteľnú   prekážku   brániacu   vo   vykonaní   exekúcie.   Sťažovateľka   podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde, v ktorom o. i. namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez nariadenia   pojednávania   v   súlade   s   §   214   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že   odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský   súd   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   dôsledne   vyložil   svoje   úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky ako   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Krajský   súd   tiež   posúdil   právny   vzťah   medzi sťažovateľkou   a   dlžníkom   ako   spotrebiteľský   právny   vzťah   a   následne   vychádzajúc z príslušných   ustanovení   §   52   a   §   53   Občianskeho   zákonníka,   ako   aj   s   poukazom na ustanovenia   smernice   Rady   č.   93/13/EHS   z 5.   apríla 1993 o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady č. 93/13/EHS“), ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu a európskych súdnych inštitúcií   aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia poistnej zmluvy, z ktorých vyplýva absencia individuálne dojednanej takejto zmluvnej podmienky,   ako aj   reálna nemožnosť   dlžníka   ako spotrebiteľa   ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   najmä   na   rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannom GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustiké Györfi, podľa ktorého čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS je potrebné vykladať v tom zmysle, že nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje a nie je potrebné, aby spotrebiteľ takú podmienku vopred úspešne napadol. Súčasne podľa rozhodnutia Súdneho dvora C-76/2010 vo veci Pohotovosť, s. r. o., proti Ivete Korčkovskej, vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia   povinnosť   aj   bez   návrhu   posúdiť   nekalú   povahu   podmienky   obsiahnutej v zmluve o úvere.

Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie okresného súdu a konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   nielen   v   štádiu   konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného konania.

Z uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd je pred samotným rozhodnutím povinný zistiť si právne a skutkové okolnosti potrebné na svoje rozhodnutie. Odôvodnenie uznesenia krajského   súdu   nevykazuje   arbitrárny   charakter.   Ústavný   súd   už   judikoval,   že „... judikatúra   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza   ochrana   spotrebiteľa.“ (II.   ÚS   235/2012).   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s takýmto   prístupom   a z neho   plynúcim   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v odvolacom   konaní   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie   jeho   právneho   názoru   o   neprípustnosti   dovolania   sa   nevyznačuje arbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   sťažnosti   nie je   spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá vzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   (III.   ÚS   60/04)   tvrdila,   že   jej   vec   mala   byť prerokovaná verejne, v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

«V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný   súd   preskúmava   žiadosť   o   udelenie   poverenia,   návrh   na   vykonanie   exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom.   Pri tom medzitým skúma,   či návrh na vykonanie   exekúcie   má   všetky   náležitosti,   či   je   k   návrhu   pripojený   exekučný   titul opatrený   potvrdením   (doložkou)   o   vykonateľnosti,   či   je   exekučný   titul   materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinná osobami uvedenými v exekučnom titulu a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávneného   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinnej.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.   f)   OSP   z toho,   že   súdy   si   zabezpečili   dôkazy   od   súdneho   exekútora   a   vykonali „dokazovanie“   bez   nariadenia   pojednávania   a   v   jej   neprítomnosti,   ide   o   námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.»

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými aspektmi. Na podporu svojho tvrdenia,   že   v   súdnych   konaniach,   v   ktorých   dochádza   ku   skúmaniu   súdnej   či arbitrážnej doložky   v   spotrebiteľských   zmluvách,   je   súd   povinný   nariadiť   aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora (C-473/00, C-40/08, C-243/08, C-137/08), v dôsledku čoho dospela k záveru, že „Aj zo samotnej judikatúry ESD teda   vyplýva   povinnosť   súdu   rozhodovať   na   základe   riadne   vykonaného   dokazovania a riadne zisteného skutkového stavu. Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený, pretože súdy riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a za účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili pojednávanie.“.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaní nezaoberal označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje lepšie   procesné   postavenie   účastníka   (v   danom   prípade   priznaním   práva   na   verejné prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza ku preskúmaniu doložiek   v   spotrebiteľských   zmluvách).   Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   ústavný   súd konštatuje,   že   identifikácia   obsahovej   odlišnosti   úniovej   a   vnútroštátnej   právnej   úpravy počas   predbežného   prerokovania   sťažnosti   môže   signalizovať   možnosť   porušenia základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné zisťovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   skúmal   sťažovateľkou   označené   rozhodnutia   Súdneho dvora a konštatuje, že dokazovanie v konaní o ochrane spotrebiteľa sa spomína iba vo veci C-137/08,   pričom   bod   3   výrokovej   časti   rozsudku   z   9.   novembra   2010   uvádza: „Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom sporu   ktorý   prejednáva   a   ktorá   bola   uzavretá   medzi   predajcom   alebo   dodávateľom a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo prípadnú   nekalú   povahu   tohto   ustanovenia.“ Podľa   sťažovateľky   uvedený   rozsudok potvrdzuje, že povinnosť súdu vykonať dokazovanie v zmysle uvedeného rozsudku viaže aj slovenské súdy, ktoré ho v jej veci nevykonali, a tak porušili jej práva.

Na účely overenia znenia slovenského prekladu rozsudku vo veci C-137/08 ústavný súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií, tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú povinnosť súdu ex offo „nariadiť vyšetrovanie“.   Vychádzajúc   z   porovnania   viacerých   jazykových   verzií   rozsudku,   ktoré zhodne   potvrdzujú   záväzok   súdu   ex   offo   nariadiť   vyšetrovanie   (a   nie   dokazovanie) na zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici č. 93/13, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle označeného   rozsudku   je   podstatou   záväzku   vnútroštátneho   súdu   povinnosť   ex   offo zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na účely   efektívnej   ochrany   spotrebiteľa   podľa   úniového   práva.   V   tomto   smere   postup súdov označených sťažovateľkou zodpovedá plne smernici č. 93/13. Na základe uvedeného preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   splnenia podmienky   §   237   písm.   f)   OSP   ako   prípustnosti   dovolania   nebol   na   ujmu   označeným právam   sťažovateľky   na   verejné   pojednávanie   jej   veci   a   vyjadrenie   sa   k   vykonaným dôkazom.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a postupmi,   ktoré   predchádzali   jeho   vydaniu,   a   v   sťažnosti   označenými   právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Tu treba uviesť, že ústavný súd síce nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto   skutočnosť   nemôže   mať   na „preskúmavanú   vec   účinky   záväzného   aplikačného pravidla“,   ak   navyše   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   595/2012, sp. zn. III. ÚS 264/2012,   sp.   zn.   II.   ÚS   160/2013   a   I.   ÚS   332/2012   boli   sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením sa I. senát plne stotožňuje.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013