znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 640/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o., Čsl. armády 1117, Trebišov, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Vargom, Hviezdoslavova 1234/4, Trebišov, pre namietané porušenie jej práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   2   Cob   66/2014-329 z 30. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť spoločnosti ARCHÍV – SLUŽBY s. r. o. p r i j í m a na ďalšie konanie.

2.O d k l a d á   vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 2 Cob 66/2014-329 z 30. júna 2014.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 30. septembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti ARCHÍV   – SLUŽBY s. r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len,,dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 2 Cob 66/2014-329 z 30. júna 2014 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení   žalobkyne   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   o   zaplatenie   sumy 33 465,58 € s prísl., ktorej sa domáhala od žalovanej spoločnosti Plynroz, a. s. (ďalej len,,žalovaná“), ktoré bolo vedené na Okresnom súde Michalovce (ďalej len,,okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 135/2010. Predmetom konania bol nárok sťažovateľky na zaplatenie pohľadávok, ktoré nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávok z 29. apríla 2009 od správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   MANAT   s.   r.   o.,   Jilemnického   913/18,   Michalovce   (ďalej len,,úpadca“). Pohľadávka úpadcu a záväzok žalovanej, ktoré boli predmetom konania, vznikli na základe zmluvy o dielo, pričom išlo o neuhradené faktúry za vykonané dielo.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 Cb 135/2010-197 z 27. marca 2013 (ďalej len,,prvý   rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   sťažovateľke   sumu 13 307,08 eur s prísl., do sumy 8 953,56 eur s prísl. žalobu zamietol a konanie do sumy 11 204,94   eur   s   prísl.   zastavil.   Súčasne   rozhodol   o   trovách   konania.   Na   odvolanie sťažovateľky   aj   žalovanej   o   veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   uznesením z 23. augusta 2013   zrušil   prvý   rozsudok   okresného   súdu   vo   vyhovujúcom   výroku, zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd následne rozsudkom č. k. 18 Cb 135/2010-263 z 15. januára 2014 (ďalej len,,druhý rozsudok okresného súdu“) žalobu do výšky sumy 22 260,64 eur s prísl. zamietol a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 4 894,81 eur na účet   právneho   zástupcu   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Na   odvolanie sťažovateľky   o   veci   rozhodoval   opäť   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   napadnutým   touto sťažnosťou zamietavý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej   trovy   odvolacieho   konania   vo   výške   473,96   eur   na   účet   právneho   zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti v podstatnom uviedla: ,,Výlučným a jediným dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľa, bol právny záver okresného   súdu   aprobovaný   krajským   súdom,   v   zmysle   ktorého   je   zmluva   o   postúpení pohľadávok z 29. apríla 2009 uzavretá medzi sťažovateľom a správcom konkurznej podstaty úpadcu MANAT s.r.o. absolútne neplatná, a preto sťažovateľ nenadobudol pohľadávku, ktorej zaplatenie je predmetom sporu. Absolútnu neplatnosť zmluvy konajúce všeobecné súdy videli v neurčitosti jej predmetu.

Porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   vidí   sťažovateľ   v   dvoch parciálnych,   avšak   vzájomne   prepojených   zásahoch   krajského   súdu   s   ústavnoprávnou intenzitou:

(i) po prvé ide o interpretáciu zmluvy medzi sťažovateľom a správcom konkurznej podstaty úpadcu v extrémnom rozpore s obsahom spisu, s princípom preferencie výkladu smerujúceho k platnosti zmluvy a s princípom spravodlivosti, v dôsledku čoho sťažovateľ považuje postup krajského súdu za svojvoľný a porušujúci požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces,

(ii) po druhé ide o nedostatok dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými by tento primeraným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagoval   na   odvolacie   námietky sťažovateľa.

K   zmluve   o   postúpení   pohľadávok   z   29.   apríla   2009   sťažovateľ   pre   potreby ústavného súdu stručne uvádza. Zmluva bola uzavieraná medzi ním a správcom konkurznej podstaty úpadcu,   pričom   predmetom bolo   postúpenie   pohľadávok,   ktoré   tvorili majetok úpadcu   ako   súpisové   zložky   č.   1   –   13.   Pohľadávky   úpadcu   smerovali   voči   viacerým dlžníkom vrátane žalovaného. Uzavretiu zmluvy predchádzal celý rad procesov a úkonov konkurzného súdu a správcu v rámci konkurzného konania, z ktorých osobitný význam má Zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty úpadcu v Obchodnom vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100. Týmto zverejnením správca informoval všetkých (dlžníkov, veriteľov,   potenciálnych   záujemcov   o   kúpu   majetku,   verejnosť)   o   tom,   čo   tvorí   súpis všeobecnej podstaty úpadcu, a že tento je tvorený spolu 13 – timi pohľadávkami.

Každú pohľadávku patriacu do všeobecnej podstaty úpadcu správca v súlade s § 38 písm. f) vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z. z. identifikoval celkovou sumou, menou, stručne právnym dôvodom vzniku a dlžníkom,   ktorý sa ďalej identifikuje menom a priezviskom alebo názvom a bydliskom alebo sídlom, prípadne aj dňom narodenia a identifikačným číslom, ak sú známe...

V   nadväznosti   na   súpis   všeobecnej   podstaty   úpadcu   zverejnený   v   Obchodnom vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100, následne správca a sťažovateľ uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávok z 29. apríla 2009...

Sťažovateľ   v   zhode   so   správcom   konkurznej   podstaty   nemali   žiadne   pochybnosti o určitosti predmetu zmluvy a o súlade jeho vyjadrenia v zmluve s ich skutočnou a vážnou vôľou, keďže predmet zmluvy o postúpení pohľadávok bol totožný ako súpis všeobecnej podstaty   úpadcu   zverejnený   v   obchodnom   vestníku.   Zhoda   sa   týkala   celkového   počtu spísaných   a   neskôr   postúpených   pohľadávok   (13),   celkovej   sumy   spísaných   a   neskôr postúpených   pohľadávok   (2   229   546,40   Sk)   a   taktiež   štyroch   identifikovaných   dlžníkov týchto pohľadávok...

Inak   povedané,   správca   konkurznej   podstaty   si   bol   vedomý   toho,   že   odplatne postupuje   (predáva)   všetky   pohľadávky   tvoriace   všeobecnú   podstatu   majetku   úpadcu, a sťažovateľ si bol vedomý toho, že tieto pohľadávky za odplatu nadobúda (kupuje). Tomuto presvedčeniu zodpovedalo tak:

-   jazykové   vyjadrenie   predmetu   zmluvy   (odkaz   na   súpisové   zložky   majetku   1-13, identifikácia dlžníkov, celková nominálna hodnota postupovaných pohľadávok),

- vôľa zmluvných strán, ktorá bola v zhode s jazykovým prejavom,

-   úmysel   správcu   postúpiť   a   úmysel   sťažovateľa   nadobudnúť   postupované pohľadávky,

- rokovanie zmluvných strán o uzavretí zmluvy, ktorého súčasťou bolo oboznámenie sa sťažovateľa s predmetom zmluvy (oznam správcu v obchodnom vestníku OV 2008/42 z 28. februára 2008, značka K001100, ktorým zverejnil súpis všeobecnej podstaty), ako aj so všetkými listinami, ktoré mal správca, a ktoré mali vzťah k postupovaným pohľadávkam (zmluvy, faktúry, upomienky a pod.)

- následného správania sa strán, keď správca nielen vo vzťahu k sťažovateľovi, ale aj vo vzťahu k všeobecným súdom konštatoval, že práve uvedených 13 súpisových zložiek majetku tak, ako boli tieto súčasťou správcovského spisu tvorili predmet zmluvy o postúpení pohľadávok, a z jeho pohľadu neboli žiadne pochybnosti o určitosti predmetu zmluvy. Krajský súd však v rozpore nielen s citovanými zákonnými ustanoveniami, ale aj v rozpore   so   všeobecne   uplatňovanými   a   uznávanými   výkladovými   pravidlami,   dospel k záveru   o   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok.   Tým   poprel   nielen jazykové vyjadrenie zmluvy, ale súčasne neposkytol súdnu ochranu právu sťažovateľa, ktoré vyplýva   zo   zhodne   prejavenej   vôle   a   zhodného   úmyslu   strán   zmluvy   o   postúpení pohľadávok....

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   nie   je   ústavne akceptovateľný bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť a pokojne užívať majetok. Zo záväzkového vzťahu (Zmluvy o dielo), vzniklo totiž úpadcovi ako pôvodnému veriteľovi pohľadávok,   právo   na   zaplatenie   peňažnej   pohľadávky   voči   žalovanému,   ktoré   platnou zmluvou o postúpení pohľadávok prešlo na sťažovateľa. Toto právo však krajský súd (a ani predtým okresný súd) sťažovateľovi nepriznal, čím neumožnil sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej pohľadávke a ani následne realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia   vlastníka   tejto   pohľadávky   (§   123   Občianskeho   zákonníka),   a   teda   mu nezaručili pokojné užívanie majetku, ktoré mu garantuje dodatkový protokol a nesporne aj samotná ústava.“

5. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľka cituje judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa pravidiel výkladu zmlúv (I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, I. ÚS 26/2010, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 15/2014), pričom poukazuje aj na aplikovateľnú judikatúru Ústavného súdu Českej republiky   (I.   ÚS   625/03,   IV.   ÚS   1783/11,   III.   ÚS   3900/12).   V   petite   sťažnosti   sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol tak, že rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiada, aby ústavný súd zaviazal krajský súd zaplatiť jej trovy konania   pred   ústavným   súdom   a   aby   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu. Žiadosť o odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že: ,,Svojvôľa   krajského   súdu,   ktorej   prejavom   bol   formalizmus   pri   posudzovaní   otázky platnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   viedla   k   zamietnutiu   žaloby,   a   v   dôsledku procesného neúspechu sťažovateľa k jeho povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania. Okolnosti   uvádzané   v   merite   tejto   sťažnosti   však   podľa   názoru   sťažovateľa   umožňujú legitímne očakávať, že ústavný súd v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti zruší napadnutý rozsudok krajského súdu vrátane výroku o trovách konania, keďže tento je viazaný na výrok vo veci samej. Záujem na zachovaní existujúceho stavu a záujem na predchádzaní ďalším zbytočným sporom (exekučné konanie, žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia), takto plne   odôvodňujú,   aby   ústavný   súd   uznesením   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba a právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie má   právomoc,   táto   má   predpísané   náležitosti,   je   podaná   v   zákonnej   lehote,   podala   ju oprávnená osoba, nie je neprípustná a nemožno ju považovať ani za zjavne neopodstatnenú. Preto   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie   (výrok   1   tohto   uznesenia),   kde   bude predmetom skúmania ústavného súdu prípadné porušenie označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu a na to nadväzujúce rozhodovanie o jej ďalších uplatnených nárokoch.

III.

9. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o   dočasnom   opatrení   a   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a   ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

10. Zákon o ústavnom súde teda predpokladá, že dočasným opatrením možno odložiť vykonateľnosť sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak sú splnené kumulatívne podmienky uvedené v citovanom ustanovení. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu takto ústavný súd dospel k záveru o absencii verejného záujmu, ktorý by bránil odkladu vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia,   a   pri   vyvažovaní   potenciálnej   ujmy   na   strane sťažovateľky a žalovaného (možný výkon rozhodnutia vo vzťahu k trovám konania) dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na rozhodnutie o dočasnom opatrení. Druhým výrokom tohto uznesenia preto ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014