znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 640/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Er 898/2013 z 13. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 898/2013 z 13. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku, ktorým okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní na povolenie   odkladu   exekúcie   z   dôvodu   podľa   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku a navrhovaný odklad exekúcie nepovolil. Z obsahu pripojeného uznesenia okresného súdu vyplýva,   že   týmto   uznesením   okresný   súd   súčasne   rozhodol   o   zamietnutí   námietok sťažovateľky proti exekúcii, ako aj o jej návrhu na povolenie odkladu exekúcie.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Dňa 19. 3. 2009 podal žalobca: H. s. r. o. proti sťažovateľovi ako žalovanému žalobu   o   zaplatenie   EUR   18 494   s   príslušenstvom,   ktorej   Medzinárodný   obchodný rozhodcovský súd v B. (ďalej aj len ako „MORS“) svojim rozsudkom zo dňa 12. 5. 2009, sp. zn.   3/2009   vyhovel.   Tento   rozsudok   bol   následne   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava   II   zo   dňa   29.   11.   2011,   sp.   zn.   26   Cb/78/2010   (právoplatný   21. 12.   2011) na návrh   sťažovateľa   zrušený   z   dôvodu,   že   pri   jeho   vydaní   došlo   k   porušeniu   zásady rovnosti   účastníkov   konania   (dôvodom   bolo   nedoručovanie   písomností   sťažovateľovi a nemožnosť sa k nim kvalifikovane vyjadriť).

Na základe tejto skutočnosti bola vec opätovne vrátená na konanie pred MORS, ktorý rozsudkom zo dňa 25. 9. 2012 v spojení s opravným uznesením, sp. zn. 3/2009, zo dňa 10. 10. 2012 (ďalej aj len ako „Rozhodcovský rozsudok“) opätovne rozhodol v prospech žalobcu. Na základe Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je na Okresnom súde Bratislava I z podnetu spoločnosti H. s. r. o. ako oprávneného vedené exekučné konanie pod sp. zn. 3 Er/898/2013, v ktorom je sťažovateľ povinným.

Podľa názoru sťažovateľa bol Rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom a boli ním dotknuté práva sťažovateľa v dôsledku porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského   konania,   nakoľko   pri   jeho   vydaní   MORS   nevykonal   nové   dokazovanie, výlučne   odkázal   na   pôvodný   zrušený   rozhodcovský   rozsudok   bez   toho   aby   akýmkoľvek spôsobom odstránil vady vytknuté všeobecným súdom pri konštatovaní porušenia zásady rovnosti účastníkov konania.   Vzhľadom na uvedené podal sťažovateľ dňa 19.   11.   2012 žalobu na zrušenie Rozhodcovského rozsudku. Dňa 22. 5. 2013 Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 1 Ncb/14/2013 rozhodol, že na konanie o žalobe sťažovateľa, ktorej predmetom   je   zrušenie   Rozhodcovského   rozsudku   je   miestne   príslušný   Okresný   sud Bratislava I, na ktorom sa v súčasnosti vedie konanie o zrušenie Rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. 31 Cb/142/2013.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa vedie súdne konanie, ktorého predmetom je zrušenie Rozhodcovského   rozsudku,   podal   sťažovateľ   dňa   29.   5.   2013   návrh   na   odklad exekúcie vedenej   na   základe   Rozhodcovského   rozsudku   v   súlade   s   §   56   ods.   2   zákona č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej   aj len ako „Exekučný poriadok“).   Návrh na odklad exekúcie odôvodnil sťažovateľ nasledovnými skutočnosťami:

1. exekučný titul, na základe ktorého prebieha predmetná exekúcia nie je materiálne vykonateľný a teda prebiehajúca exekúcia je neprípustná čo je dôvodom na zastavenie exekučného   konania,   nakoľko   exekučný   titul   neobsahuje   všetky   zákonné   náležitosti (miesto rozhodcovského   konania),   exekučný   titul   neobsahuje   zákonom   vyžadované odôvodnenie   rozhodcovského   rozsudku   a   exekučný   titul   nie   je   právoplatný   (bližšie v článku I návrhu na odklad exekúcie);

2. vedie   sa   súdne   konanie,   ktorého   predmetom   je   zrušenie   exekučného   titulu a na základe   doterajších   súdnych   rozhodnutí   v   obdobných   právnych   veciach   je   možné očakávať, že exekučný titul bude zrušený pre porušenie zásady rovnosti účastníkov konania (bližšie v článku II návrhu na odklad exekúcie);

3. vedie sa konanie o zrušenie spoločnosti oprávneného bez likvidácie čo môže viesť k zastaveniu exekučného konania (bližšie v článku 111 návrhu na odklad exekúcie). Na   doplnenie   je   potrebné   uviesť,   že   povinný   v   rámci   podaných   námietok uplatnil kompenzačnú   námietku   –   nárok   sťažovateľa   voči   oprávnenému   vo   výške EUR 26 695,06 s príslušenstvom, ktorý je predmetom konania vedeného na Medzinárodnom obchodnom   rozhodcovskom   súde   v B.   pod   sp.   zn.   4/2009,   ktoré   do   tohto   času nie je právoplatne ukončené. Na základe uvedeného je zrejmé, že je vedené ďalšie konanie, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného   poriadku   ak   bude   nárok   sťažovateľa   rozhodcovským   súdom   priznaný, čo je opätovne dôvodom na povolenie odkladu exekúcie v tejto právnej veci...

Exekučný súd je v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný v priebehu celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   predpoklady   na   vedenie exekučného konania,   a to o.   i.   aj skutočnosť či je exekučný titul v súlade so zákonom a či spĺňa   podmienky   materiálnej   vykonateľnosti.   Napriek   skutočnosti,   že   exekučný   titul je formálne   opatrený   doložkou   o   vykonateľnosti,   nezbavuje   to   exekučný   súd   povinnosti preskúmať exekučný titul z hľadiska jeho materiálnej vykonateľnosti.

Ak   je   exekučné   konanie   vedené   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým je Rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný skúmať aj to, či toto rozhodnutie spĺňa formálne   a   obsahové   náležitosti   rozhodcovského   rozsudku   stanovené   v   §   34   zákona č. 244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   platnom   znení   (ďalej   aj   len   ako   „Zákon o rozhodcovskom   konaní“).   Jednou   z   týchto   základných   náležitostí   rozhodcovského rozsudku   je   (i)   miesto   rozhodcovského   konania   [§   34   ods.   2   písm.   d)   Zákona o rozhodcovskom konaní] a (ii) odôvodnenie rozhodcovského rozsudku [§ 34 ods. 2 písm. g) Zákona   o   rozhodcovskom   konaní],   ktoré   musí   spĺňať   zákonom   stanovené   formálne a obsahové   náležitosti   (§   157   ods.   2   O.   s.   p.   v   spojení   s   §   51   ods.   3   Zákona o rozhodcovskom konaní).

Rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   je   exekučným   titulom   neobsahoval   ani   miesto rozhodcovského   konania   ako   ani   žiadne   relevantné   odôvodnenie,   nakoľko   sa   odvoláva na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 12. 5. 2009, ktorý bol zrušený Okresným súdom   Bratislava   II,   a   teda   ako   taký   neexistuje,   a   teda   je   zrejmé,   že   predmetný Rozhodcovský   rozsudok   neobsahuje   všetky   náležitosti   predpokladané   Zákonom o rozhodcovskom konaní.

Ako   konštatoval   Ústavný   súd   SR   v   uznesení   zo   dňa   12. 5. 2011,   sp. zn. IV. ÚS 183/2011:   jedným   z   predpokladov   vedenia   exekučného   konania   je   relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a teda ak neexistuje spôsobilý   exekučný   titul   či   už   z   hľadiska   formálneho   alebo   materiálneho,   exekúcia je neprípustná čo je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Všeobecný súd je povinný v priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/164/96 Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný vo stránke materiálnej aj formálnej. Ak bude exekúcia podlá titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu i bez návrhu zastavená.

Okresný   súd   Bratislava   I   rovnako   v   napadnutom   Uznesení   žiadnym   spôsobom neodôvodnil, prečo je exekúcia prípustná ak prebieha na základe exekučného titulu, ktorý nespĺňa zákonom stanovené náležitosti čo sťažovateľ namietal v podanom návrhu na odklad exekúcie.

Vychádzajúc zo súdnej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, pre výkon exekúcie chyba v prejednávanej veci spôsobilý exekučný titul, t. j. po stránke formálnej aj materiálnej   právoplatný   a   vykonateľný   exekučný   titul   a   z   toho   dôvodu   je   exekúcia neprípustná,   na   túto   skutočnosť   však   pri   nepovolení   odkladu   exekúcie   Okresný   súd Bratislava I   žiadnym   spôsobom   neprihliadal   a   dostatočne   neodôvodnil,   prečo je Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul po materiálnej stránke vykonateľný nakoľko sa zaoberal   len   čisté   formálnou   stránkou   tohto   rozhodnutia   v   rozpore   s   §   44   ods.   2 Exekučného poriadku.

Ak súd konštatoval v napadnutom Uznesení, že pri povoľovaní odkladu exekúcie je potrebné   prihliadnuť   aj   na   skutočnosť,   či   povolenie   odkladu   exekúcie   obmedzuje vymožiteľnosť   práva   oprávneného,   mal   rovnako   odôvodniť   prečo   považuje   poskytnutie súdnej   ochrany   oprávnenému   pri   vymožiteľnosti   jeho   práva   za   dôležitejšie   oproti poskytnutiu   práva   sťažovateľovi   ako   povinného   pri   vzniku   majetkovej   ujmy   vykonaním exekúcie, ktorá je neprípustná a ktorej zastavenie možno očakávať na základe dôvodov uvedených   povinným,   ak   odkladom   exekúcie   v   tomto   prípade   nedochádza   k   zhoršeniu ani k zániku vymožiteľnosti nároku oprávneného, ktorý je predmetom exekučného titulu, a teda   neexistuje   skutočnosť,   ktorá   by   bránila   povoleniu   odkladu   exekúcie   nakoľko povolením odkladu by nebol oprávnený poškodený v žiadnom rozsahu...

Napadnuté Uznesenie neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie, ktoré by dávalo odpovede   na   všetky   sťažovateľom   namietané   skutočnosti   nakoľko   žiadnym   spôsobom neodôvodňuje, prečo Okresný súd Bratislava I nemal za preukázané naplnenie zákonných podmienok pre povolenie odkladu exekúcie.

Okresný súd Bratislava I sa pri odôvodnení nepovolenia odkladu exekúcie obmedzil len na konštatovanie, že sťažovateľ ako povinný nepreukázal že sú tu dôvody, na základe ktorých možno očakávať zastavenie exekúcie, pritom konštatoval, že povinný preukázal, že sa vedie súdne konanie o zrušenie exekučného titulu.

Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 19. 1. 2011, sp. zn. 6 Cdo/141/2010 základným predpokladom pre povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku je, že súd pozitívne posúdi, či v prebiehajúcom súdnom konaní,   vzhľadom   na   skutkové   tvrdenia   uvedené   v   žalobe   je   pravdepodobné   očakávať úspech   žaloby   a   teda   zastavenie   exekúcie.   Takéto   posúdenie   v   napadnutom   Uznesení Okresného súdu Bratislava I však úplne absentuje.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   1/09   konštatoval, že pred povolením odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku by malo byť dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže   byť   právna   skutočnosť   spôsobujúca   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   Exekučného poriadku.   Ústavný   súd   teda   explicitne   nevyžaduje   vydané   uznesenie   o   odklade vykonateľnosti   exekučného   titulu,   ako   dôvodil   Okresný   súd   Bratislava   I   v   napadnutom Uznesení, ale konštatuje že postačuje ak je zo strany povinného preukázané, že sa vedie konanie, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie, čo je v tomto prípade konanie o zrušenie Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Túto skutočnosť sťažovateľ preukázal dostatočným spôsobom, čo aj konštatuje Okresný súd Bratislava I v napadnutom Uznesení, avšak Okresný súd Bratislava I ju žiadnym spôsobom bližšie nevyhodnotil z hľadiska možnosti privodenia dôsledku zastavenia exekúcie. V   konaní   o   zrušenie   Rozhodcovského   rozsudku   je   naviac   možné   sa   domnievať, že bude Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom zrušený, a to s prihliadnutím na doterajšie súdne rozhodnutia v obdobných právnych veciach (s rovnakým skutkovým a procesným   základom),   kedy   bol   zrušený   aj   pôvodný   rozhodcovský   rozsudok   vydaný Medzinárodným   obchodným   rozhodcovským   súdom   dňa   12.   5.   2009,   sp.   zn.   3/2009 rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. 11. 2011, sp. zn. 26 Cb/78/2010, na ktorý   sa   v   plnom   rozsahu   odvoláva   aj   exekučný   titul   v   predmetnej   právnej   veci bez akéhokoľvek odstránenia vád vytknutých všeobecným súdom pri konštatovaní porušenia zásady rovnosti účastníkov konania. Na základe uvedeného je zrejmé, že aj exekučným titulom   (nakoľko   sa   vo   svojom   odôvodnení   odvoláva   v   plnom   rozsahu   na   pôvodný rozhodcovský rozsudok) bola porušená rovnosť účastníkov konania, a teda exekučný titul musí byť v predmetnom   konaní   zrušený.   Toto   konštatovanie potvrdzuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 28. 2. 2013, č. k. IV. ÚS 115/2013 deklaroval, že   nakoľko   povinný   využil   svoje   právo   a   trval   na   nariadení   ústneho   pojednávania v rozhodcovskom   konaní   a   rozhodcovský   súd   na   tento   návrh   žiadnym   spôsobom neprihliadol, má povinný možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku (ktoré je v tomto konaní exekučným titulom) žalobou podanou na všeobecnom súde v zmysle § 40 ods.   1   písm.   g)   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní.   V   obdobnej   právnej   veci   (zrušenie rozhodcovského   rozsudku   MORS,   ktorý   je   skutkovo   aj   právne   totožný   s exekučným titulom v predmetnej   právnej   veci)   vydal   Okresný   súd   Bratislava   I   dňa   21.   5.   2013 uznesenie,   sp.   zn.   27 Cb/226/2012   (nadobudlo   dňa   27. 6. 2013   právoplatnosť a vykonateľnosť), ktorým povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku MORS č. k. 12/2008. Na základe tejto skutočnosti ako aj skutočnosti, že v predmetnej právnej veci (o   zrušenie   Rozhodcovského   rozsudku,   ktorý   je   exekučným   titulom   v   napadnutom exekučnom   konaní),   rozhoduje   rovnaký   miestne   príslušný   súd,   je   možné   sa   domnievať, že bude aj v prípade Rozhodcovského rozsudku vykonateľnosť odložená a následne bude tento v súdnom konaní zrušený. Táto skutočnosť len potvrdzuje, že na povolenie odkladu exekúcie boli splnené zákonné podmienky.

Okresný   súd   Bratislava   I   však   v   napadnutom   Uznesení   žiadnym   spôsobom neodôvodnil,   prečo   by   súdne   konanie,   ktorého   predmetom   je   zrušenie   Rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu vo vedenom exekučnom konaní a ktorého vedenie povinný dostatočným   spôsobom   preukázal,   nemalo   byť   dostatočné   pre   naplnenie   zákonnej podmienky pre odklad exekúcie, ak je možné očakávať, že v tomto súdnom konaní bude exekučný titul zrušený a teda následne zastavená exekúcia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s ohľadom na skutkový stav veci opísaný v článku II tejto sťažnosti je potrebné uviesť, že odôvodnenie Uznesenia jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na žiadne zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto je v rozpore s právom na súdnu a inú právnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného   súdu   a „...   vyslovil,   že   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky bolo Uznesením, ktorým Okresný súd Bratislava I nepovolil odklad exekúcie vedenej v právnej veci oprávneného: H. s. r. o. proti povinnému:   A.,   s.   r.   o.   o   vymoženie   EUR   18   494   s príslušenstvom   pod   sp.   zn. 3 Er/898/2013, porušené... Uznesenie Okresného súdu Bratislava I o nepovolení odkladu exekúcie zo dňa 13. 8. 2013, sp. zn. 3 Er 898/2013 zrušil... priznal sťažovateľovi náhradu trov konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh sťažovateľky na odklad exekúcie.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou v naznačenom smere predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením okresného súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka v sťažnosti namietala. V nadväznosti   na   to   posudzoval   opodstatnenosť   námietok   sťažovateľky,   pokiaľ ide o ťažiskové   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označeného základného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva   na   prístup   k   súdu   a   práva   na   spravodlivý   proces.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   namietaným   uznesením   okresného   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   okresného   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodovaním   o   návrhu   sťažovateľky na odklad exekúcie sú v súlade s označeným článkom ústavy.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku „Exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia   postihuje   veci   alebo   práva,   ktoré   sú   vylúčené   z   exekúcie   alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, 6b)

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom,

k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu.“.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku   „Exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.“.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že okresný súd odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku nepovolil, čo odôvodnil tým, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s namietaným nedostatkom spôsobilého exekučného titulu a svoje uznesenie neodôvodnil dostatočne.

Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom namietaného uznesenia dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má postavenie povinnej v exekučnom   konaní   vedenom   súdnym   exekútorom,   ktorý   bol   poverený   vykonaním exekúcie okresným súdom poverením zo 7. mája 2013. Exekučným titulom v predmetnom exekučnom   konaní   je   vykonateľné   rozhodnutie   Medzinárodného   rozhodcovského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   3/2009   z   25.   septembra   2012   v   spojení   s   opravným   rozhodnutím sp. zn. 3/2009 z 10. októbra 2012.

Sťažovateľka   podala   námietky   proti   označenej   exekúcii,   ako   aj   návrh   na   odklad exekúcie   z   totožných   dôvodov,   ktoré   vymedzila   takto: „...   exekučný   titul,   na   základe ktorého   prebieha   exekučné   konanie   nie   je   materiálne   vykonateľný,   nakoľko   neobsahuje všetky zákonné náležitosti, bol vydaný orgánom ktorý na to nie je oprávnený, neobsahuje zdôvodnenie   a   nie   je   právoplatný...   vedie   sa   súdne   konanie,   ktoré   začalo   po   vzniku exekučného titulu a predmetom ktorého je zrušenie exekučného titulu... vedie sa konanie o zrušenie   spoločnosti   oprávneného   bez   likvidácie.“ V   námietkach   proti   exekúcii sťažovateľka okrem uvedených dôvodov namietala, že ňou bola uplatnená kompenzačná námietka.

Vzhľadom na totožnosť dôvodov námietok sťažovateľky proti exekúcii a dôvodov návrhu na povolenie odkladu exekúcie okresný súd o nich rozhodol v jednom uznesení.

Okresný súd sa podrobne vysporiadal s jednotlivými dôvodmi návrhu sťažovateľky na povolenie odkladu exekúcie a uviedol:

„V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu   podľa   osobitných   predpisov   na   návrh   účastníka   konania,   proti   ktorému bol nariadený   výkon   rozhodcovského   rozsudku,   konanie   o   výkon   rozhodnutia alebo exekučné   konanie   zastaví,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky   podľa   ods.   1   písm.   b)   alebo   c).   V   zmysle   ods.   3   tohto   ustanovenia   proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Súd už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia postupoval podľa ust. zákona § 45 ods. 2 cit. Zákona a preskúmal predložený exekučný titul a nezistil nedostatky podľa odseku   1   písm.   b)   alebo   c)   cit.   Zákona.   Námietky   povinného   ohľadne   materiálnej neplatnosti exekučného titulu sú dôvodmi na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku   podľa   §   40   cit.   Zákona,   ktoré   sú   predmetom   osobitného   súdneho   konania a exekučný   súd   nie je   kompetentný   posudzovať   ich   v   exekučnom   konaní.   Súd   je   preto viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom...

Povinný súdu osvedčil, že dňa 19. 11. 2012 podal na Okresný súd Bratislava I návrh na zrušenie Rozhodcovského rozsudku vydaného Medzinárodným rozhodcovským súdom v B. sp. zn. 3/2009 zo dňa 25. 09. 2012 v spojení s opravným rozhodnutím č. k. 3/2009 zo dňa 10. 10. 2012 a návrh na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodnutia.

Súd zistil, že Okresný súd Bratislava I vec dňa 19. 04. 2013 postúpil na Okresný súd Bratislava II, z dôvodu miestnej nepríslušnosti. Okresný súd Bratislava II vo veci koná, vec nie   je   právoplatne   skončená.   Ku   dňu   rozhodnutia   súdu   povinný   súdu   nepreukázal povolenie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu. Súd je preto viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom...

Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 14256/S súd zistil, že oprávnený j e zapísaný v obchodnom registri, nezanikol... Z výpisu z obchodného   registra   má   súd   za   preukázané,   že   spoločnosť   oprávneného   je   zapísaná v obchodnom registri a nebola ku dňu rozhodnutia súdu vymazaná, má právnu subjektivitu a nemá obmedzenie vykonávať právne úkony. Z uvedeného preto vyplýva, že oprávnený bol oprávnený podať návrh na začatie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia...“

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia týkajúcej sa dôvodov na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol: «Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods.   2   Ex.   por.   vyžaduje   splnenie   zákonnej   domnienky,   pre   ktorú   je   možné   dôvodne očakávať   (t.   j.   dôvodne   sa   domnievať),   že   exekúcia   bude   zastavená.   Preukázanie   jej splnenia zaťažuje povinného. V tejto súvislosti sa od povinného očakáva, aby preukázal minimálne   skutočnosť,   že   sa   začalo   konanie,   ktoré   môže   viesť   k   zastaveniu   exekúcie. Takouto skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, ktoré môže byť vydané aj v konaní o obnove konania (§ 233 OSP), resp. situácia, s ktorou odklad vykonateľnosti spája právo, napr. povolenie obnovy konania (§ 234 ods. 3 OSP). Takouto skutočnosťou však automaticky nie je akékoľvek súdne konanie začaté povinným, ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného titulu.(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. januára 2009, sp. zn. II. ÚS 1/09-29).

Z výkladu citovaného ustanovenia zákona ako i doterajšej judikatúry súdov vyplýva, že   odklad   exekúcie   je   osobitným   a   svojim   charakterom   skôr   výnimočným   inštitútom, ktorým súd   priznáva   povinnému   časovo   obmedzené   exekučné   moratórium   v   prípade, ak by pokračovanie   v   exekúcii   mohlo   mať   vzhľadom   na   tvrdenia   povinného,   ktorými preukazuje   dôvodnosť   odkladu   nepriaznivé   následky.   Súd   preto   pri   skúmaní   existencií okolností na povolenie odkladu exekúcie podlá § 56 ods. 2 EP musí ustáliť či dôvody uvádzané   povinným   dostatočne   preukazujú   naplnenie   zákonnej   domnienky   „ak   možno očakávať, že exekúcia bude zastavená“.

Skúmanie   naplnenia   týchto   podmienok   povolenia   odkladu   exekúcie   je   podstatné vzhľadom   na   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania   a   garanciu   práva   oboch   účastníkov na súdnu   ochranu   zakotvenú   v Ústave   SR.   Exekučné   konanie   ako   vyplýva   už   z   obsahu jeho označenia je konaním vykonávacím, v ktorom sa realizuje nútený výkon právoplatných rozhodnutí   súdov   a   iných   exekučných   titulov.   Svojou   podstatou   je   posledným   štádiom (fázou) súdnej ochrany a jeho účelom je zabezpečiť rýchly, nerušený a efektívny prístup k vymoženiu práva oprávneného, ktoré mu bolo priznané právoplatným a vykonateľným exekučným titulom.

Povolenie odkladu exekúcie, ktorým sa povinnému dočasným exekučným moratóriom priznáva   súdna ochrana   napriek   existencii   vykonateľného   exekučného   titulu   preto musí byť výsledkom   dôkladného   posúdenia   opodstatnenosti   dôvodov   uvádzaných   povinným v kontexte s právom oprávneného na vymožiteľnosť práva (súdnu ochranu).

Po oboznámení sa s obsahom spisu a v ňom založenými listinnými dôkazmi dospel súd k záveru, že návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie nie je opodstatnený. Súd zistil, že povinný dňa 19. 11. 2012 podal na Okresný súd Bratislava I návrh na zrušenie   Rozhodcovského   rozsudku   vydaného   Medzinárodným   rozhodcovským   súdom v Bratislave   sp.   zn.   3/2009   zo   dňa   25.   09.   2012   v   spojení   s   opravným   rozhodnutím č. k. 3/2009   zo   dňa   10.   10.   2012   a   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   predmetného rozhodnutia. Podľa § 40 ods. 2 cit. Zákona, podaním žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd v čase rozhodovania vo   veci   nemal   za   preukázané,   že   konajúci   súd   na   návrh   povinného   povolil   odklad vykonateľnosť exekučného titulu.

Na   základe   uvedeného   súd   ustálil,   že   exekučné   konanie   prebieha   na   základe vykonateľného exekučného titulu a keďže nebolo preukázané, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 a 58 Exekučného poriadku, súd nepovolil odklad exekúcie a rozhodol tak, ako to vyplýva z druhého výroku tohto uznesenia...»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   s   dôvodmi   návrhu   na   odklad   exekúcie   podľa § 56 ods.   2   Exekučného   poriadku   vysporiadal   okresný   súd   ústavne   akceptovateľným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tiež nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v   demokratickom   a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.   Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,   vykladať a uplatňovať aj s   ohľadom   na   príslušnú   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť podľa   povahy rozhodnutia   a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný   súd z obsahu napadnutého uznesenia   zistil,   že okresný   súd   sa   návrhom sťažovateľky   na   odklad   exekúcie   a   dôvodmi   v   ňom   obsiahnutých   podrobne   zaoberal. Citované   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   okresný súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom okresného   súdu   nestotožňuje, nepostačuje   na prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane ich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013